Hľadanie Dia

Minulú nedeľu sme sa vydali na malý výlet. Nápad skrsol v hlave nášho kamaráta Manosa, pološvéda-pologréka. Vyzdvihol nás o jedenástej a už sme frčali s vetrom opreteky smer východ. Náš cieľ bol jasný, prístavné mestečko Agios Nikolaos. Vtedy Manos ešte netušil, aký plán sa zrodí v mojej mysli :-).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Obrázok blogu

Hneď na začiatku cesty sme sa zastavili v malej kaviarničke s výhľadom na more. Popri pobreží nájdete takýchto kafetérií mnoho, keďže Gréci kávu milujú, navyše zážitok je násobený krásnym výhľadom. Posilnení kofeínom sme pokračovali v ceste. Nevybrali sme si hlavnú cestu, ale takú menšiu, aby sme si mohli dostatočne vychutnávať krásu okolia. Ja samozrejme s mapou a sprievodcom v ruke, ako to mám vo zvyku. Manos nás na začiatku upozornil, že nie je dobrý sprievodca a pozná skôr len všetky pláže, ale nakoniec opak bol pravdou.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prechádzali sme malým mestečkom Gouvez, kde kedysi bola americká vojenská základňa. Američania tam kontrolovali stredomorský priestor, ale odišli asi v roku 1993, ostali po nich len prázdne budovy. Manos nám prezradil aj prísne tajnú informáciu, tak verím, že ju nebudete šíriť ďalej. Americkí vojaci sa dnes nachádzajú v inom meste, v Chánií, ktorá je na západe. V zálive sú vraj podmorské jaskyne, kde sú umiestnené americké ponorky. Je to tajné, ale všetci Kréťania to vedia.

Ďalšou zastávkou bol malý kláštor Agios Jorgos Selinari (pozn. Jorgos = Juraj, pre českých čitateľov Jiří). Kláštor sa nachádza v horách a práve na jednej hore sa našiel kedysi dávno obraz Panny Márie. Ten bol prenesený do kláštora a vystavený v kaplnke. Počas tureckej okupácie bol atakovaný aj kláštor, jeden z tureckých bojovníkov strelil do obrazu, náboj sa však odrazil a zabil ho. Obraz, na ktorom vraj vidieť stopu po guľke však v kláštore nie je, preniesli ho do jedného z miestnych múzeí.  

Skryť Vypnúť reklamu
kláštor Agios Jorgos Selinari
kláštor Agios Jorgos Selinari 

Naša cesta sa ďalej zvrtla z pobrežia do hôr. Pomaly sme sa blížili k cieľu a v diaľke sme už videli prístav Ag. Nikolaos. Manos nás však ešte vyviezol popri pobrežiu do mesta Elounda, ktoré je asi najviac známe prepychovými, najdrahšími hotelmi a ruskými turistami. Odtiaľ sme kľukatými cestičkami došli do dediny Plaka, priamo oproti ostrovu Spinalonga. Malý ostrovček v zálive s benátskymi hradbami a stavbami, v minulosti slúžiaci ako pevnosť na obranu proti Turkom. Na hradbách boli kanóny ostreľujúce turecké lode. Neskôr stratil obranný význam a a začala sa písať jeho smutná kapitola. Využívali ho na izoláciu ľudí s leprou (asi niekedy v rokoch 1900-1950).  Dnes je ostrovček prázdny, býva tam vraj len zopár ľudí. Pravidelne odchádza z Plaky každých 30 minút loďka so zvedavými turistami.

Skryť Vypnúť reklamu

My sme sa však vrátili na našu cestu a došli sme do Agios Nikolaos. Prístavné mestečko leží na pobreží zálivu Mirambéllou a je najvýznamnejším mestom oblasti Lassíthi (Kréta je rozdelená do 4 správných obvodov – zo západu na východ v tomto poradí – Chania, Réthymon, Heraklion a Lassíthi). Najpríťažlivejšie na Agios Nikolaos je jazero Voulisméni, v mojom sprievodcovi som sa dočítala, že je to jedno z dvoch sladkovodných jazier na Kréte. Lenže Manos sa tejto informácii len zasmial. Jazero je kanálom prepojené s morom a aj keď som to netestovala, ale sladké určite už dávno nebude. Ďalšia informácia, ktorá mi bola vyvrátená je hĺbka jazera, v mojej knihe píšu, že je to 64m, no spolužiaci mi tvrdošijne tvrdia, že to nie je pravda a že kvôli bahnitému dnu sa ešte nepodarilo zmerať skutočnú hĺbku. Jazero je známe tým, že malo tú česť a kúpala sa v ňom bohyňa Aténa. Na nás pri prechádzke okolo neho akurát zaútočili miestne husi a tak sme sa radšej išli naobedovať. Jazero je obklopené vysokými skalnými stenami a na jednu z nich sme vyšli a v kaviarničke na vrchole sme si ešte dali zmrzlinu. Bonus bol opäť parádny výhľad na jazero a na prístav.

Skryť Vypnúť reklamu
prístav a jazero v Agios Nikolaos
prístav a jazero v Agios Nikolaos 

Tam, pri zmrzline som Manosovi navrhla zmenu plánu a dohodli sme sa, že cestu späť zmeníme a pôjdeme nie popri pobreží ale cez vnútrozemie. Manos sa potešil, lebo tam vraj aj on sám už asi 10 rokov nebol. Vydali sme sa teda na cestu. Po chvíľke nás pohltili krétske hory. Vysoké, drsné, obopínali nás zo všetkých strán a vzbudzovali rešpekt. Čo zákruta, to nový  a nádherný pohľad. So zatajeným dychom sme čakali, čo ešte príde. Cesta bola točitá a úzka. Hory vysoké a vrcholky ukryté v mračnách. Ticho sme obdivovali, čo ten malý ostrov ukrýva. Pohodu pri morských plážach a osviežujúce more tak rýchlo vystriedajú tajomné kopce. Po skalách bez problémov skákali kozy, na pláňach sa pásli ovce. Olivovníky striedal vinič a pomedzi ne kvitli žlté, ružové, či modré neznáme kvety. Takáto Kréta sa mi páči, bez turistov. Malé dedinky, v ktorých snáď bývajú len poľnohospodári. Vidieť tu chudobu, ktorá je v ostrom kontraste s prímorským divokým životom. Pokoj a ticho cítiť zo všetkých strán, akoby sa zastavil život. Aj my sme v aute stíchli a tajomnú atmosféru ešte umocňovala hudba z posledného Mohykána. Zrazu uprostred tých nekonečných kopcov sa pred nami vynorila pláň Lassíthi. Bolo to neskutočné. Keď už máte pocit, že neexistuje nič len vysoké kopce, zbadáte nekončiacu rovinu ukrytú ďaleko a hlboko v srdci hôr. Pláň je ako farebná doska popretkávaná rôznymi políčkami, poprepájanými zavlažovacím systémom, ktorý poháňajú staré veterné mlyny. Niektoré už polámané, niektoré nefunkčné.

veterné mlyny na pláni Lassíthi
veterné mlyny na pláni Lassíthi 

Práve tam na okraji pláne sa nachádza kvapľová jaskyna Diktéon Ándron. Mýtami opradená, v ktorej sa podľa legendy narodil sám otec bohov, Zeus. Vydali sme sa k nej a sklamaní zistili, že je zatvorená. Nenechali sme sa však odradiť, preliezli bránu a vstúpili do jaskyne. Nie je hlboká a jej výzdobu sme si v tme nemohli poriadne poobzerať. Svietili sme si mobilom a bleskom môjho fotoaparátu. No boli sme tam!!!! Pofotili sme sa ako sa dalo a snáď sa na nás zato Zeus nebude hnevať, lebo až keď sme vyšli, zistili sme, že sa tam nesmie používať blesk...

Pomaly sa začalo stmievať a my sme nasadli do nášho autíčka a uháňali domov. Po ceste sme stretli deduška s oslíkom a keď sme sa spýtali, či si ho môžeme vyfotiť, natešený hovoril oslíkovi: „ No pozri sa tam, usmej sa, vidíš, teraz budeš žiť najmenej tisíc rokov“.

deduško s oslíkom
deduško s oslíkom 

Opustili sme pláň Lassíthi, zanechali sme hory a pred nami už z diaľky blikali veselé svetlá pobrežia. Vrátili sme sa do rušného letoviska, no s príjemným pocitom a krásnymi spomienkami na tajomné miesta Kréty.

Alžbeta Iľašová

Alžbeta Iľašová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študentka šiesteho ročníka 1.lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, telom aj dušou hrdá východniarka - spišiačka, momentálne sa nachádzajúca v Heraklione, v hlavnom meste Kréty. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu