Cesta sa od Heraklionu tiahne smerom na západ, popri pobreží ideme asi 75 kilometrov. Zastavujeme nad dedinkou Bali s pekným výhľadom na maličký záliv.
No hneď pokračujeme ďalej, máme toho pred sebou ešte dosť. Okolo Rethimna len prechádzame, nestojíme, iba vykukneme z auta. Typické prístavne mestečko s benátskou pevnosťou. Odbočujeme na juh a vchádzame do vnútrozemia. Ráz krajiny sa začína meniť. Kopce sa mi zdajú viac zelené a plné poľných kvetov, hlavne žltých podobných naším púpavám, ako drobné slniečka. Kde sa pozriem, všade sú malé kríky, ako ježkovia vykúkajúci z trávy, jeden učupený vedľa druhého. Schádzame z hlavnej cesty a po chvíli vchádzame do kamenného kaňonu – Kourtaliotiko Farangi (Kourtaliotikov kaňon). Na dne rokliny tečie malá riečka, či lepšie povedané potôčik ústiaci do mora. Zastavujeme uprostred kaňonu, na dne vidíme zhrdzavené auto, ako pripomienka, že tu nie človek, ale príroda má navrch.
Kľukatou cestou sa blížime k južnému pobrežiu, už cítime prímorský vzduch. No ešte sa musíme posilniť kofeínom, a tak zastavujeme v malej taverne vedľa starého benátskeho kamenného mosta, pod ktorým preteká už spomínaná riečka.
Cesta nás ďalej zavedie k starému kláštoru Kato Moni Preveli. Dnes sa už týčia len holé kamenné steny, niekde aj so strechami a zvláštnymi komínmi. Miesto je opustené, ale so špecifickou atmosférou. Ľahko sa dá presunúť do 16. storočia a predstaviť si kláštorný pokojný život uprostred tejto drsnej prírody, pohltený v tichu hôr a tieni olivovníkov. No hlavný kláštor Piso Preveli je ešte len pred nami. Prichádzame k nemu, tam na koniec sveta, kde konči cesta. Pod ňou je len ostrý spád a tyrkysové more. Rozhodli sme sa ale vychutnať si kláštor až neskôr, teraz chceme najskôr zísť k moru na slávnu pláž Preveli. Tak otáčame auto a asi po kilometri sa ostro bočíme doprava. Ďalej sa nedá, nechávame teda auto na parkovisku a schádzame po vlastných dole do neznáma. Cesta je upravená, skáčeme po spevnených schodoch a hltáme výhľad.
Je pod mrakom, no dusno, nohavice aj tričká sa nám lepia na telo, no nevadí nám to. Zostup trvá asi 20 minút a my sme s Martinou super vybavené "pohodlnými" žabkami. V duchu sa modlím, aby som si nevykĺbila členok a myslím na turistov v Tatrách, z ktorých sa stále smejem keď ich stretávam podobne obutých ako sme my dnes.. Už z polcesty vidíme pláž Preveli. Je výnimočná tým, že sa tam stretáva sladká voda so slanou. Riečka z kaňonu tam končí svoju púť. Schádzame až k pláži, ktorú napoly rozdeľuje koryto rieky. Prebrodíme sa cez neho, z výšky sa to možno ani nezdá, ale rieka má tam svoju silu. Piesok nie je zlatý ako sme si zvykli na severe, ale skôr čierny, a hrubší. Naľavo míňame palmy a kvitnúce oleandre a usádzame sa na konci pláže pod vysokou skalou. More je divoké, vlny vyššie a silné, dno príkro klesá. Kúpe sa tam len pár odvážlivcov a Manos, neskôr tam vlezie aj Martina, len ja zbabelo vzdorujem. V mori rovno pred nami je veľká skala v tvare srdca, ten úzky spodok jej zrejme vytvarovalo more počas mnohých rokov. Tam za srdcovou skalou v diaľke ležia brehy Afriky. Myslím, že ešte nikdy som jej nebola tak blízko.
S Manosom sa vydávame na obhliadku okolia. Stúpame do skál a zhora dovidíme na ďalšie pláže južného pobrežia, prázdne, bez ľudí. Pod nami ostré zrázy skál budia rešpekt, vrážajú do nich vlny, more mení farby od slabomodrej, cez tyrkysovú až po zelenú a hlbokú modrú.
Vraciame sa späť a už spoločne s Martinou vyrážame popri rieke do vnútra kaňonu. Strácame sa medzi vysokými palmami, miestni tam udržujú cestičku, a osekávajú vyčnievajúce palmové listy, ktoré sa nám už suché váľajú pod nohami. Ostré steblá tráv nás režú do nôh, cítim sa ako v pralese. Napravo stúpajú vysoké tehlovočervené skaliská, vľavo sa pokojne vinie riečka, pod nohami piesok.
Na brehu rieky rastú zvláštne krásne kvety. Vysoké s členitými listami a veľkými bordovočiernymi zamatovými kalichmi (môj Tomáš mi zistil, že ten kvet sa volá Drakunkulus vulgaris, Drakovec obyčajný). Každým krokom žasneme nad dokonalosťou prírody.
Brodíme sa na druhú stranu rieky, Manos a Martina zmyjú zo seba soľ v sladkej vode, rieka tam tečie pomalšie a vytvára jazierko. Po druhom brehu sa vraciame späť k pláži a hneď stúpame po kamenných schodoch k parkovisku. Výhľad na pláž Preveli sa postupne vytráca a my smerujeme opäť ku kláštoru. Už pri vchode nás upozorňuje tabuľa, že fotiť je zakázané a tak smutná nechávam foťák v aute. Prechádzame najskôr múzeom, kde sú vystavené vzácne omšové rúcha, liturgické predmety aj bohato zdobené biskupské koruny. Celý kláštorný komplex je starý viac ako tisíc rokov, ale jednotlivé stavby majú rôznu dobu vzniku. Je zasadený do rázovitej krajiny, obklopený rozsiahlymi pozemkami s olivovníkmi a pasúcimi sa kozami, pod ním je more.
Kedysi patril k najvýznamnejším kláštorom Kréty, bol zapojený do mnohých protitureckých povstaní a počas druhej svetovej vojny sa stal centrom odporu proti nemeckým okupantom. V hornej časti komplexu sa nachádzajú mníšske cely so zvláštnymi špicatými komínmi, dole je malé nádvorie so studňou. Vchádzame do kláštorného kostola, ktorý je zasvätený apoštolovi Jánovi. Kostolík je malý, dvojloďový, plný starých a vzácnych ikon. Vnútri sa modlia traja mnísi, kývnu, že môžme vstúpiť. Sadám si do prítmia v zadnej časti a sledujem ich spevavé modlitby. Dvaja stoja po bokoch pred oltárom a pred nimi sú nádherne vyrezávané drevené stojany na knihy. Tretí sedí sám vzadu a v rukách drží dlhú šnúru s drevenými guličkami, ktoré postupne posúva, podobné ako náš ruženec, ale oveľa dlhšie. Len jeden z nich je v čiernom habite a na hlave má štvorcovú asi 20cm vysokú čiapku s dlhým závojom spusteným dozadu. Sedím, cítim pokoj tohto posvätného miesta a zvonku počuť spev pávov. Kostolom sa nesie zvláštna vôňa, horí len pár sviečok, dokázala by som tu ostať večnosť. Pomaly opúšťame kláštor a vraciame sa úplne vyhladovaní do našej taverny v príjemnom tieni ihličnanov vedľa kamenného mosta. Tzatziki, grécky šalát, králik a kuriatko v paradajkovej omáčke okamžite zmizne z našich tanierov. Na záver si ešte pripíjame ako je to tu zvykom s majiteľom reštaurácie raki. Neštrngáme si ale len buchneme pohárikmi o stôl. Keď pán videl, že nemám problém vypiť pohárik raki do dna, zakričal „bravó“. A pri ďalšej runde už zisťuje odkiaľ som a či tam všetci tak pijú. Ta vychodňarka jak še patri. :-) Manos nám vysvetľuje, že preto si s nami domáci neštrngol, lebo mu asi niekto umrel v rodine. Tradícia hovorí, že sa smútok drží 40 dní a vtedy si rodina nesmie ani štrngnúť. Významný je tretí, deviaty a najdôležitejší je štyridsiaty deň, kedy sa zídu príbuzní a priatelia zosnulého. Spokojní odchádzame domov. Po chvíli sme na severnom pobreží, cestu lemujú ružové oleandre a zapadajúce slnko sfarbuje nebo tiež do ružova. More je pokojné a vidieť už aj biely mesiac na oblohe. Ani jeden z nás nemá odvahu rušiť tieto krásne chvíle slovami. Pomaly sa pred nami ukazujú svetlá Heraklionu, sme doma. Juh ostrova v nás zanechal úžasné dojmy. Je nespútanejší a viac prekvapujúci ako obývanejší sever. Nedá sa to opísať, túto krajinu musíte milovať.
