Nemáte čas ho prišiť, tak hľadáte druhé nohavice. Samozrejme sa vám zdajú byť pokrčené a tak hľadáte ďalej. Letmo sa pozriete na hodinky a panika vrcholí. Natiahnete nohavice a košeľu a hybaj ho do kuchyne. Zalejete kávu. No tej káve sa v hrnčeku byť nechce a vyleje sa na obrus. V tom okamžiku by vaše nadávky prebudili aj mŕtveho. Obujete topánky a vybehnete z bytu. Pred autom zistíte, že ste si zabudli zobrať kľúče. Bežíte naspäť. Keď už konečne sedíte v aute a dúfate, že to do práce predsa len stihnete, prichádza ďalšia rana. Auto ani len neškrtne. To už sa ani panikou nazvať nedá. To už je výbuch atómovej bomby.
Bežíte na najbližšiu autobusovú zastávku a vidíte zadné svetlá autobusu, ktorý ešte stojí, no zatvára dvere. Cítite sa ako šprintér a majster sveta v behu na 100 metrov. Tašky lietajú vzduchom a spod vašich nôh sa iskrí. No podarí sa vám dobehnúť. Rozhadzujete rukami a búchate na predné dvere autobusu. Šofér pri pohľade na vás ani nemá chuť otvoriť. Práve mu semafor dovolil pohnúť sa, no kvôli vám musí stáť. Hodíte po sebe vražedné pohľady a autobus sa pohne. Prídete do práce a ani si nestihnete spraviť kávu, pretože ste ju doma nestihli vypiť, už na vás čaká neodkladná práca. Musí to byť hotové hneď. Keď je neodkladná práca hotová, stretnete svojho kolegu či kolegyňu. Z radosťou mu vyrozprávate aké ste mali nádherné ráno. Vyrazí vám dych, keď vám povie: „To je nič ! Ale keby si vedel čo sa stalo mne !“. A už sa to len tak sype. Preberiete všetko možné, od ihly po lokomotívu a všetko je na „houby“. Keďže ste sa zarozprávali nestíhate pracovné povinnosti.
Ale deň sa ešte neskončil. Po práci opäť poklusom do škôlky a do obchodu. Vaše dieťa chce samozrejme všetko. Bankovú kartu ste nechali doma, hotovosť v peňaženke nič moc, tak kúpite len nutné veci. Cestou domov rozmýšľate čo navariť, že treba zašiť ten gombík a príde aj myšlienka na to, že to u vás doma vyzerá ako po výbuchu. Posledná kvapka však príde v podobe vysmiateho a pohodlne oblečeného partnera, ktorý vám otvorí dvere. Slová ktoré počujete znejú: „Ahoj miláčik ! Aký bol deň ? To už sa nedá prirovnať k výbuchu atómovej bomby, ale rovno k veľkému tresku a čiernej diere.
- Možno som to trochu pritiahol za vlasy, ale stáva sa aj také.
- Aké mala asi tá osoba z príbehu myšlienky ? Pozitívne asi neboli, že ? A keď boli negatívne, čo asi
priťahovala ?
- Energia, ktorú tá osoba vydávala, bola nasmerovaná negatívne. Určite to však nerobila vedome. Čo ak by sme vedome nasmerovali vydávanú energiu pozitívne ? Čo by sme asi priťahovali ?
- Z toho vyplýva, že príčinou akýchkoľvek výsledkov je usmernenie vydávanej energie. Či už vedomé, alebo podvedomé.
Raz som na blog písal článok na tému zákona príťažlivosti. Bola tam aj veta v zmysle, že myšlienky prinášajú veci. Reakcia jedného z čitateľov bola takáto: „ To čo za bludy píšeš ?“ Dotyčný s mojím názorom nesúhlasil. Každý má právo na svoj názor. Beriem to. Nechcem tým samozrejme nikoho uraziť. Často to nedáva zmysel. V súvislosti s tým, ma napadlo niekoľko otázok a myšlienok. Zapíšem ich, aby som na ne nezabudol.
- Kde sa formuje náš názor ?
- Odkiaľ ho máme ?
- Sú naše názory dôsledkom presvedčení ?
- Ak áno, odkiaľ máme presvedčenia ?
- Čo ich formuje a vytvára ?
Opýtam sa vás na dve otázky:
Aký máte názor na svetového a špičkového odborníka Petra Hrivanského ?
Aký máte názor na slovenského politika Vladimíra Mečiara ?
Som si 100 % istý, že nemáte žiadny názor na Petra Hrivanského. Pýtate sa odkiaľ to viem ? Pretože ani len netuším, čí vôbec nejaký Peter Hrivanský existuje. Nemám o ňom žiadnu informáciu, preto nemôžem mať na neho názor. Ale názor na Vladimíra Mečiara mám. Z čoho jednoznačne vyplýva, že k vytvoreniu názoru potrebujeme informáciu. Akonáhle dostávame informácie, vytvárame si názor. Ak naše vzniknuté názory potvrdzuje naše okolie, vzniká presvedčenie. Presvedčenie o tom, že náš názor je správny.
Naše presvedčenia vytvára a formuje okolie. Rodičia, učitelia, priatelia, situácie, nadriadený, zážitky a skúsenosti. Všetci a všetko nám chce ukázať, ako svet funguje. Dávajú nám informácie. No svet ľudí, ktorí nám to chcú ukázať, zase funguje podľa ich presvedčení.
Nikto a nič z vyššie uvedených faktorov nie je zlé. Rodičia vás neučia zlé veci. Učia, alebo vás učili to, čo považovali za to najlepšie pre vás.
Rastislav Ilčík
Kouč a autor knihy Smer úspech
http://www.smeruspech.sk
