Náhoda?

Otvoril som zošit, vzal pero a písal. Písal a písal a písal. Ani neviem po akom čase som pocítil prudkú a dosť nepríjemnú bolesť v ruke. Prestal som písať. Pochopil som, že tá bolesť pochádzala z písania a držania pera. Otočil som sa na stoličke a pozrel na hodiny, ktoré viseli na stene. Čože ? Koľko je to hodín ? Prebehlo mi hlavou. Postavil som sa a šiel do kuchyne. Šlo to dosť ťažko. Pocítil som bolesť a na stehnách. Keď som sa konečne úspešne dostal do kuchyne, čakal ma druhý šok. Na hodinách bol úplne rovnaký čas ako v obývačke. Sedel som a písal takmer v kuse viac než tri hodiny. Nedivil som sa, že cítim tu bolesť. Divil som sa tomu, že po celý ten čas som písal a stále som mal o čom. No toto nie je to o čom som Vám chcel písať. Určite sa o svojej knihe v niektorom svojom článku budem venovať. No podstatné je to, že som sa tú knihu rozhodol napísať. Dnes odkiaľsi prišiel ďalší nápad. Čo tak poprosiť o pomoc pri písaní knihy aj iných ľudí ? Predsa mám komplexný obraz toho čo v tej knihe bude. A majú tam byť aj príbehy iných nie len moje. Napadli ma aj slová, ktoré som čítal v nejakej knihe, že za úspešným projektom nikdy nestojí len jediný človek.

Opäť som nezaváhal a sadol za počítač. Skompletizoval som adresár a premýšľal čo napíšem do emailu, ktorý pošlem všetkým ľudom na zozname. No musím sa priznať, že na malú chvíľu som zaváhal. Čo mi asi povedia tí, ktorých denne stretávam na ulici a dostanú odo mňa ten email ? Možno povedia: ty a píšeš knihu a dokonca o pozitívnom myslení ? Už som ich úsmevy na tvárach, mal v hlave. No po chvíli mi na pomoc prišli ďalšie slová z nejakej knihy. Presne o takomto strachu. Prečo by som sa mal báť ? Veď som ľudí len poprosil o pomoc. To sa nesmie ? V tom okamihu sa tato predstava rozpustila.

"Klik - vaša správa sa odosiela" čítal som na monitore pred sebou. A je to . Nedá sa to zastaviť. Už to všetci vedia. No nevzdám to. Pôjdem ďalej. Ja to dokážem.

Na moje veľké prekvapenie ani nie do pol hodiny mi prišiel email. Meno ktoré bolo v hlavičke som nepoznal. Rozklikol som správu a čítal. Čo ? Vrátil som sa na začiatok a čítal znovu. Nechápal som. Až teraz som zistil, že som mal po celý čas otvorené ústa. Obsahom tej správy bolo to, že mne úplne neznáma slečna / či pani? neviem / ponúkla pomoc. Hneď som jej odpísal a verte či nie padla reč aj o spolupráci. Dokonca som sa dozvedel, že ona takýto nápad nosí v hlave už dlho. Písala, že by chcela napísať takú knihu. Tak sme sa dohodli na spolupráci a že ostaneme v kontakte.

No dnes akoby nestačilo. Práve v čase keď píšem tento príspevok mi zapípal telefón. Okamžite som klikol na email. Čo myslíte že tam bolo ? Ďalší, ktorý mi chcel povedať svoj príbeh do knihy. Skoro som spadol zo stoličky. Ešte teraz mi po tele behajú zimomriavky. Pýtal ma telefónne číslo, alebo aby som mu zavolal. Neváhal som. Dvíham telefón a vytáčam číslo. Na konci hovoru som povedal do telefónu "Ďakujem a prejem krásny večer". Položil som telefón na stôl a takmer bez jediného pohybu som zízal na stenu pred sebou. Práve som dohovoril s človekom, ktorý je na Slovensku veľmi známy a populárny. Ale jeho meno vám zatiaľ neprezradím. Ponúkol mi fascinujúci príbeh a pomoc s knihou.

Náhoda?