Kroniku jednej rodiny som napísala v roku 2005 po zavedení internetu k vôli synovi do nášho bytu, a odoslala Matkinovi - Petrovi koncom roka 2005.
Napadlo ma, že by som mohla spísať časť mojich spomienok na detstvo, kým si ich ešte pamätám. Tak sa aj stalo.
Keďže ako som viac krát zdôraznila, v noci na úkor spánku rozmýšľam nad synom, jeho životom, knihami, v ktorých ho spoznávam, minulý mesiac - v októbri 2010 som si spomenula, že som mu spolu s jeho prvotinami a rozsudkom súdu poslala aj túto - ako som to vtedy nazvala - Kroniku jednej rodiny. Zistila som, že Eli - Peter čerpal inšpiráciu aj z týchto mojich spomienok na detstvo.
Knihu Zdochnuté srdce písala Eli Elias - Peter od júna do októbra 2006 na www.T-Station.sk.
Kronika jednej rodiny.
Tmavou farbou zdôraznené slová v Kronike boli inšpiráciou a nachádzajú sa v deji knihy Zdochnuté srdce.
Podobný smutný osud matky a dcéry.
Narodila som sa ako vymodlené tretie dieťa matky, ktorej pred dvomi rokmi zomrel dvojročný syn na záškrt. Malý Ľudík bol vraj veľmi pekný chlapec, blonďák s čiernymi očami. Často mi mama spomínala, ako jej raz povedal učiteľ, pán Vojtyla , bratranec budúceho pápeža, ktorý učil na vtedajšej základnej škole aj s manželkou, že vraj je jej synček taký krásny a milý, že keby sa to dalo, že by jej ho ukradol. No žiaľ, ochorel na záškrt spolu s chlapcom od susedov, ktorý chorobu prežil. Matka spomínala, ako ležal v kolíske, ktorá bola zavesená na hrade stropu a veľmi plakal. Keď šla k nemu, chytal jej ruku a prikladal na hrdlo, aby mu tu zátku z krku vybrala. Matka plakala spolu s ním. V tom čase, v roku 1944 bol záškrt ako choroba neliečiteľný, aspoň na chudobnom vidieku. Keď plač stíchol, myslela si, že chlapec konečne zaspal. Áno, zaspal, ale naveky. Neskôr sa dozvedela, že keby mu boli do hrdla naliali petrolej, možno by bol prežil. Dlho sa z toho nevedela spamätať, veľmi plakávala a trpela. Zomrel v októbri a raz v novembri šla na cintorín, v úžasnom žiali odpadla. Už bola tma keď otec zistil, že žena ešte nie je doma. Tak sa pobral na cintorín, kde ju našiel spať na hrobe, podchladenú. Vtedy jej prísne zakázal chodiť samej na cintorín. Veľmi si priala ďalšie dieťa. Príchod ďalšieho dieťaťa vychádzal na september. Modlila sa, aby to bolo dievčatko a narodilo sa na Máriu dvanásteho septembra. Tak sa aj stalo. Písal sa rok 1946
Najstaršie spomienky.
Moji rodičia bývali v podlhovastom gazdovskom dome, v ktorom bývali tri rodiny. Z predsiene sa šlo do kuchyne a z kuchyne do spálne. Spomínam si, ako mama so starou mamou chovali husy. Keď sa húsky vyliahli, priniesli ich do kuchyne pod posteľ, na ktorej spávala stará mama. Keď trochu odrástli a spevneli, vyniesli ich do maštale. Stará mama rozprávala, čo sa kedysi dávno stalo v jednej rodine. Bola búrka. Stará mama spala na posteli, húsky pod posteľou, keď do domu udrel blesk. Húsky pod posteľou zabil, starej mame na posteli sa nestalo nič.
Keď som bola celkom malá, spávala som v kolíske, ktorá bola urobená z plachty a visela zavesená na stropnej hrade . Mama mi spomínala, ako mi z nej často visela ruka. Starší brat mi ju dva razy vykĺbil tak, že ju silno potiahol. Musela ísť so mnou do susednej dediny felčiarovi, ktorý mi ju napravil.
Zo starého domu si pamätám plot ktorý nás delil od susedov. Bol z popreplietaných drevených palíc vysokých asi dva metre.
Drevený záchod bol dosť ďaleko od vchodových dverí, blízko potoka. Bolo mi utrpením ísť v noci po tme von, videla som vo všetkých tieňoch rozprávkové príšery a divé zvery, ktoré pri každom aj slabom zvuku sa na mňa vrhajú a oberajú ma o život. A vôbec, ako dieťa som sa veľmi bála a najhoršie to bolo večer keď som si ľahla do postele. Pod posteľou boli vlci, vonku pod oknami ľudožrútski trpaslíci, oproti u susedov cigáni s vozom, ktorí kradnú zlé deti. Na mňa strašenie rodičmi zaberalo, ešte šťastie že som bola vždy večer takmer na smrť unavená a hneď som zaspala, takže utrpenie trvalo len krátko.
Iná doba, iný život.
Rodičia mali tri hektáre pôdy, gazdovali. Už ako sedemročná som začala pásť kravy. Mali sme ich väčšinou tri. Ráno som musela už o piatej vstávať, mama ich podojila a ja som ich vyhnala na pasienok, kde som musela na ne dávať pozor, aby neušli cez dieru v plote - volali sme to prielaz, na pole do ďateliny alebo iných pestovaných plodín. A že zvieratá majú tiež svoj rozum a prefíkanosť, o tom netreba pochybovať. Mali sme kravičku - volala sa Belaňa, lebo bola biela, mala iba niekoľko hnedých fľakov a bola poriadne prešibaná. Mala prehľad, kde sa čo pestuje, kde sú v plote prielazy a kedy je jej pastierka zaujatá hrou a mohla som si byt istá, že ju nájdem na poli maškrtiť. Kravy pásli väčšinou deti alebo starší ľudia, mladší a stredná generácia boli v práci. Ženy boli väčšinou v domácnosti, starali sa o jej chod a gazdovali. Ráno zavčasu vstali, uvarili obed, nakŕmili hydinu, podojili kravy aby sa mohli vyhnať na pašu. Otec pred odchodom do práce- pracoval vtedy v Nováckych chemických závodoch ako robotník zvyčajne raňajkoval hustú polievku, ktorú mama zavčasu ráno uvarila, a tá mu stačila do obeda, kým sa znova najedol. My deti sme pili čerstvo nadojené ešte teplé a voňavé mlieko od kravičiek s chlebíkom, ktorý sa najskôr piekol v peci, ktorú si v kuchyni ešte pamätám. Občas bolo k nemu aj domáce maslo, ktoré sa mútilo v zbonke. Často sme aj my museli pri mútení pomáhať. No nie vždy mohlo byť maslo k raňajkám, pretože sa z neho piekli koláče a mastili cestoviny k obedu alebo k večeri, A to malo prednosť. Keď som šla do školy ráno, šla som po vyučovaní vymeniť mamu ku kravám na pasienok. Pred poobedňajšom vyučovaním som musela vstávať ráno zavčasu, vyhnať kravičky na pašu, a na obed som sa vrátila domov, kravičky mama podojila a vrátili sa naspäť na pašu. Voľné dni som tiež strávila celé v prírode na pasienkoch pri kravách. Hrali sme tam rôzne hry, spievali a vyvádzali. Obedy nám priniesol niektorý z rodičov. Cez žatvu, keď bolo mimoriadne veľa práce, sa občas stalo, že sme museli vydržať iba na ovocí, ktoré nám pole a pasienok poskytol.
Komu dala vtedajšia doba šancu?
Keď som mala asi desať rokov, začalo sa znárodňovanie pôdy, a tak chodili súdruhovia nahovárať roľníkov, aby dali pôdu do družstva. To bolo pre roľníkov neprijateľné, pretože museli na jej zakúpenie ťažko pracovať. Pôda tvorila istotu, že budú mať aj s rodinami čo jesť, kým ju budú vlastniť. Môj otec bol od trinástich rokov sirota, už ako dieťa aj s matkou ťažko pracoval, aby mohli s mamou vyžiť a neskôr kúpovať po troške pôdu. Roľníci mali vtedy vypestovaný silný vzťah a lásku k pôde, takže jej strata im drásala srdce.
Otcov spolužiak Peter bol veľmi zlý a hlúpy žiak, ale nie natoľko hlúpy, aby nevedel keď sa komunisti dostali k moci kde je jeho miesto a preto patril k tým najaktívnejším nahováračom. A za to sa mu strana odmenila, potom pracoval na okresnom výbore strany ako funkcionár. Vraj sotva vedel napočítať do desať, bol najhorší žiak v triede. Otec sa nechcel pôdy vzdať a tak mu súdruhovia zariadili prepustenie z práce v Nováckych chemických závodoch, kde pracoval ako údržbár. Hoci bez vzdelania, ale práci sa vraj mimoriadne rozumel, čo nám povedali jeho kolegovia. Práve sme mali zbúraný náš starý dlhý dom. Bývali sme v tom čase už postavenej pivnici, bolo treba vytiahnuť múry domu a pokračovať v jeho stavbe. Bolo leto, pamätám si, že som pásla kravy keď prišla búrka, ochladilo sa, zmokla som do nitky a podchladená prišla domov. Mama ma vzala do šopy postavenej z dosák, kde sme mali dočasnú kuchyňu a začala ma prezliekať. Pomedzi dosky fúkalo, bola mi zima. Plakala som, prečo nemáme dom a teplú kuchyňu ako ostatní. Potom som si ľahla do pivnice do postele a zaspala. Keď som sa zobudila a chcela som isť na záchod, nohy sa mi podlomili ako ochrnuté, spadla som a nemohla som sa postaviť. Dlho som ležala v bahne na zemi pri posteli v pivnici, ktoré vytvorila voda počas búrky keď sa jej podarilo do pivnice cez okienko natiecť. Keď ma konečne počuli, vyložili ma naspäť do postele. Riadne som si to prechladnutie odležala. Otec bol začas bez práce, kým sa neskôr zamestnal v bani. Súdruhom bolo jedno, že má tri deti, rodina nemá strechu nad hlavou a z čoho žiť. Takto vyzerala sociálna politika vtedajších komunistov.
Dnešným deťom stačí chodba.
Do základnej školy som začala chodiť v päťdesiatom druhom roku. V prvom ročníku nás učila pani učiteľka Vojtylová . Hanbila som sa pýtať na záchod, ktorý bol vonku na dvore len taký drevený, a tak sa mi stalo, že som sa v prvých dňoch po nástupe do školy pocikala. Z prvej triedy si spomínam tiež na veľkú búrku so silným dažďom. Pani učiteľka nás nechala v triede samých a utekala domov, čo bolo asi dvesto metrov od školy zvesiť zo šnúr oprané šatstvo. Bola veľmi milo prekvapená, že jej ho zvesila spolužiačkina matka.
Škola bola v dedine roztrúsená do štyroch budov dosť ďaleko od seba. A tak sme takmer každý rok chodili do inej z nich. Cez prestávky sme sa naháňali po dedine, niektorí spolužiaci robili tykadlá- dávali pozor, čí sa už učitelia vracajú po prestávke zo zborovne do školy. Zborovňa bola asi tristo metrov od školy a tak sme ich videli a mohli sme sa pokojne vrátiť do tried a tváriť sa - akože my nič, my sme dobrí. A stihli sme isť kradnúť jablká, čerešne čí iné ovocie susedom vedľa školy.
Láska k blížnemu.
Mávali sme aj povinné hodiny náboženstva, ktoré vyučoval miestny pán farár. To je kapitola sama osebe- bol veľmi prísny a keď sme sa na vyučovaní náboženstva vrteli, krútili čí inak dávali najavo, ako nám je dlho, dostávali sme bolestivé frčky do hlavy. Mali sme jedného spolužiaka, ktorý bol naozaj zlý, bitkár a neposedný. Raz ho pán farár chytil za košeľu, zdvihol dohora, prehodil cez rad lavíc na druhú stranu. Dopadol ako mačka, nič sa mu nestalo. To sme už boli starší a ja som si vtedy uvedomila, čo sa mu mohlo stať, keby dopadol inak a odvtedy mám na dobrotu a láskavosť duchovných svoj názor. Tak isto po na nás kričal na omši po mene, keď sme sa zarozprávali, strkali a podobne.
Kostol na kopčeku a pálenica.
Historicky sedemstoročný kostol som mala tridsať metrov od domu na kopčeku. Romantické boli zimné bohoslužby na Vianoce a Veľkú noc, ktoré bývali okolo polnoci. Rodičia nám dovolili šmýkať sa, alebo sánkovať až do vyčerpania, kým sme sa sami unavení dotiahli domov. A z kopca to vždy dobre frčalo.
Potok, ktorý tiekol cez dedinu v tuhých zimách zamŕzal. Smerom dolu od nášho domu bola pálenica, nad ktorou bola stavnica, aby mali dosť vody pri pálení liehu. Raz v zime som šla s kamarátkou do obchodu niečo kúpiť. Cestou späť sme odbočili pozrieť či je stavnica už zamrznutá. Moja kamarátka neváhala a skočila ľad vyskúšať. Ten sa pod ňou prelomil, spadla do vody a začala po ľade rúčkovať, žiaľ od brehu do stredu potoka. Voda mohla mať asi dvojmetrovú hĺbku. Šťastie, že sa tam nachádzala dlhá palica, ktorú som jej podala a pritiahla ju k brehu. Premrznutá prišla domov a ja s ňou. Nie aby sa matka tešila, že sa jej dcéra neutopila, ale tak ju to rozzúrilo, že dostala taký výprask, až sa hanbila na telocviku vyzliecť.
Cepy.
Okolo nášho domu tiekol potok a môstikom bol spojený so záhradou, kde sme mali postavenú pajtu. V nej sa skladovala slama a seno, ktorým sme v zime kŕmili kravy. Za pajtou sa nachádzala lúka so starou hruškou a inými ovocnými stromami. Pamätám sa, ako sa v pajte, ešte keď som bola malá mlátievalo cepmi obilie. Neskôr začala technika prenikať aj sem, mláťačka chodila z domu do domu kde sa gazdovalo.
Neboli treba fitnescentrá.
Jednotné roľnícke družstvo vzniklo asi v roku 1959. Dedinské ženy zvyknuté na prácu na poliach bez nej nemohli žiť, a tak začali takmer zadarmo pracovať na družstve. Moja mama spolu s kamarátkinou mamou patrili medzi preborníčky vo fyzickej práci na poliach. Predčili aj chlapov a boli na to patrične hrdé. To sa jej však vypomstilo na zdraví, ochorela na záduch a začali ju bolieť kolená. Keď mala asi päťdesiat rokov, bolesť kolien sa jej veľmi zhoršila, čo ju pribrzdilo v namáhavej práci. Pretože sa už vďaka boľavým kolenám toľko neuštvala , neprechládala, záduch sa jej zmiernil. Často preň ležiavala v nemocnici, kde ju zachraňovali kortikoidmi hrobárovi z lopaty.
Napredovanie.
Medzitým sa starší brat oženil a začal stavať dom za pri záhrade za cestou. Pajta už nebola potrebná, preto sa rozobrala, materiál z nej sa použil na stavbu domu, záhrada rozorala a mama na nej začala pestovať rôzne plodiny. Vtedy niekedy prišla povodeň, ktorá odniesla časť zeme zo záhrady spolu s hlávkami kapusty a inej zeleniny pri brehu potoka. Voda nám zatopila hospodárske budovy v blízkosti neho, vzala veľký sud na ovocný kvas, ktorý sme našli o päťsto metrov ďalej. Spolu s otcom som sa zúčastnila na záchrane prasiatka, ktorému keď sme k nemu prišli trčal z vody iba rypáčik. Otec ho ťahal za uši, ja som ho tlačila za zadok. Nebolo to namáhavé, pretože prasiatko šlo celkom vďačne lebo chcelo žiť, aby neskôr keď dorástlo mohlo skončiť v našich vnútornostiach.
Po povodni potok zrekonštruovali, vymurovali hlboké koryto, ktoré dúfam už zabráni podobnej skaze ako bola tá, ktorú som tu spomínala. Odvtedy prešlo zo päťdesiat rokov a taká veľká povodeň sa zatiaľ nezopakovala. Neskôr zaviedli v dedine vodovod, napojili ho prameňmi vody nad dedinou, takže teraz je potok len stoka odpadovej vody z domácností, cez leto takmer úplne bez vody. Kedysi mal potok piesočné dno aj brehy, voda bola čistá a na brehoch rástli vŕby. Na zelený štvrtok pred Veľkou nocou sme sa my dievčatá chodili do neho umývať, aby sme vraj boli pekné celý rok a páčili sa chlapcom.
Chudobní, ale spokojní.
Spomeniem starú mamu z otcovej strany. Pamätám si na ňu, ako sa motala po kuchyni, bola už stará, slabá, polihovala. Posteľ mala vedľa kredenca a každý deň mi povedala: Marienka moja, podaj mi prosím ťa za lyžicu masti. Domácu bravčovú masť sme mali vždy v kredenci. Keď si pomaškrtila, vzdychla si, že aká je len dobrá. Raz dávno, keď bola možno prvý a posledný raz u lekára lekár jej poradil, aby užívala Jopton, že je to liek proti skleróze. Kým ešte vládala, chodila si do dedinky vzdialenej štyri kilometre autobusom do lekárne poň sama, neskôr posielala mňa. Niekedy som šla autobusom aj ja, často som chodila pešo. Mama na starkú spomínala pekne, vraj bola dobrá svokra. Zomrela prirodzenou smrťou na starobu po troch dňoch ležania a opatrovania na posteli vo veku osemdesiatosem rokov.
Vydávala sa tri razy. S prvým manželom podľa rozprávania mojej mamy vraj ani nespala, lebo mal tuberkulózu a po dvoch mesiacoch manželstva zomrel.
S druhým mala dve deti, jej dcérka Magduška ako šestnásťročná zomrela. Vraj to bolo veľmi driečne dievča.
Tretí raz sa vydala a mala dve deti, môj otec bol mladší a narodil sa jej keď mala štyridsať rokov. Stará mama sa narodila v roku 1873- v tom istom roku sa narodil aj súdruh Lenin. Otec sa narodil v roku 1913. Už od trinástich rokov bol sirota, spolu so sestrou a mamou mali veľmi ťažký život, boli veľmi chudobní. A tak musel veľa pracovať, aby vyžili. Musel zarobiť peniaze na vyplatenie dvoch susedov, s ktorými sa delili o dom, aby ho mohol neskôr pre svoju rodinu zbúrať a postaviť nový. Väčšinu prác na dome si urobil sám alebo svojpomocne. V kuchyni sme mali pri stole dve drevené lavice, na ktoré si občas ľahol, keď bol veľmi unavený. No najviac na pätnásť minút, pretože lavice boli úzke a tvrdé, čiže nepohodlné a ani času nemal nazvyš. Nejaké ležanie v posteli cez deň nejestvovalo, pretože sa v izbe v zime nekúrilo, museli sme mať hrubé teplé periny a tie boli cez deň pekne dovysoka ustlané na posteliach.
Na lekársky predpis.
Po smrti svojho synčeka a mojom narodení sa mame po prejdení niekoľkých rokov zdravotne nedarilo. Mávala závraty, bolesti hlavy, nemohla spávať. Preto zašli za známym prievidzským lekárom doktorom Neumanom na vyšetrenie. Lekár jej nezistil žiadnu chorobu a poradil im, že ak budú mať ešte jedno dieťa, tak jej to prejde. Na to otec povedal, že radšej bude dieťa chovať ako platiť doktorov.
Mladší brat sa narodil druhého septembra a mama hovorila, že prvý raz v izbe zakúrili na štedrý večer. Mal studený odchov.
Vianoce, bábika, kniha, práca.
Vianoce u náš prebiehali tak, že mama celý deň piekla koláče a varila večeru. Pred večerou sme my deti šli s oteckom do maštale dať kravičkám spapať oblátky, v ktorých bola zapačená petržlenovú vňať, aby im voňali bylinkami. Záhadne vždy zatiaľ prišiel Ježiško a dal pod stromček darčeky. Potom sme sa pomodlili, mama nám natrela čelo medom, aby sme sa páčili mládencom a devám, pomodlili sa, a začali sme večerať. Naša večera pozostávala s oblátok s medom a cesnakom, z hrachovej polievky, pôstnej kapustnice- to znamená bez mäsa a klobásky ale s hubami a naposledy z vyprážanej ryby so zemiakovým šalátom. Medzi darčeky patrila pravidelne hra Človeče nezlob se! Už po týždni boli panáčiky z hry stratené, a bolo po hre. Raz som dostala na Vianoce bábiku, ale ja som sa s ňou vôbec nevedela hrať. Pamätám si, ako som ju topila v potoku.
My sme žili jednoducho celé dni vonku, úlohy si urobili veľmi rýchlo a učili sa cez prestávky v triede. Šikovnejším žiakom to stačilo na jednotky. Za celé obdobie návštevy základnej školy som prečítala iba jednu knihu, ale doteraz si ju dobre pamätám. Volala sa Hudcov vrch a bola o jednom chlapcovi, ktorý slúžil u zlého gazdu. Veľmi som jeho utrpenie prežívala s ním. Otec nezniesol, keď sme niečo čítali, vraj zbytočne zabíjame čas. On poznal len fyzickú prácu.
Keď som bola väčšia, pomáhala som otcovi orať pole. Zapriahli sme dve kravičky do pluhu, otec držal pluh a ja som vodila kravy. Aby to pochopili aj dnešné deti, znamenalo to, že som šla vedľa nich a dohliadala, aby šli rovno a nevyšli z brázdy. Cítila som to ako ťažkú a zodpovednú prácu, ešteže bol otec trpezlivý a nebol na mňa zlý.
Elektrická jazdkyňa.
Raz otec niečo robil za domom a ja som mu svietila prenosnou elektrickou lampou. Ani neviem ako, strčila som prst vedľa žiarovky a elektrina ma osvietenú začala hádzať a metať po zemi a trepať o slivku. Mala som šťastie, že som to prežila, otec mi rýchlo vytiahol prst z lampy.
Pomoc pri budovaní soc. poľnohospodárstva.
Keď som bola trochu staršia, chodila som cez žatvu pri kosení zberať slamu za otcom. Otec kosou kosil obilie, a ja som za ním kosákom ukladala slamu do hrstí. Hrste sme potom zviazali povrieslami do snopov, ktoré sa robili tiež zo slamy a snopy sme ukladali do krížov. Keď už bolo pole pokosené a slama uložená do krížov, mala som z toho veľkú radosť.
V pätnástich rokoch som pracovala cez leto na mláťačke, špajzovala som, to znamená že som prerezávala povrieslami stiahnuté snopy a hádzala ich do mláťačky. Bola to ťažká práca, nebezpečná a v tej horúčave a prachu riadne vyčerpávajúca. Teraz by sa nazvala adrenalínová. Ale všetko napravila voda v riečke, kde som si zaplávala a bola som opäť pri silách. Teraz by sa proti takejto nebezpečnej práci detí búrila cela Európska únia.
Doplnenie rozboru knihy Zdochnuté srdce:
V knihe „autorka Eli „ píše, že stará mama Manga mala troch manželov.
Môjho otca matka, čiže moja stará matka mala tiež troch manželov.
Stará mama sa narodila v roku 1873, kedy sa narodil aj Lenin. Už vieme aký bol vzťah syna Petra k SSSR a importovanému komunizmu, preto sa mohol ocitnúť Denežkin v knihe, splniť svoje poslanie a spadnúť do Dunaja, pred očami starej mamy / atď - Slavín /.
Elektrický jazdec - prvým osvetleným elektrickým jazdcom som bola ja, keď som vďaka zaseknutému prstu v prenosnej lampe jazdila osvietená elektrinou cik-cak po tráve v tme.
Ďalej citujem: „mama - však ju poznáš, vždy vymyslela nejaké programy - chaty, žúry a tak. „Je to pravda, len namiesto žúry majú byť túry. To je o mne.
Viem prečo písal o švajčiarskej manželke.
V roku 2006, keď Peter písal túto knihu, som oslavovala šesťdesiatku.
Vždy keď mi je ťažko, niečo si z tejto knihy prečítam. Neuľaví sa mi, len si zaspomínam a čudujem sa, ako dokázal syn Peter z takého veľkého množstva reálnych tém poskladať knihu, aby to bolo čitateľné.
V Prievidzi 6.11.2010 Mária Uhrová
