Prílet na Tahiti
Po 28 hodinách letu lietadlo konečne pristálo na Tahiti. Moja značne zdecimovaná telesná schránka vyšla na tropický vzduch / 70 stupňová vlhkosť vzduchu / o štvrtej hodine ráno. Pri vchode do letiskovej haly hral uvítací orchester "na ukulele" miestne melódie. Ku každému pasažierovi pristúpila dievčina a vložila mu za ucho typický polynézsky kvietok. Po prebratí batožiny som zamieril k východu zmierený s tým, že auto z môjho hotela príde pre mňa až o siedmej, takže budem tvrdnúť tri hodiny na letisku. A v tom som zbadal Zdena.
Bol to známy môjho nebohého brata Petra, s ktorým som komunikoval cez Skype ohľadne tragickej udalosti a ktorý si dal poslať z Los Angeles / moje medzipristátie / fľašu whisky a kartón cigariet.
Keďže som ho nečakal, bolo to príjemné prekvapenie, prišiel aj so svojou polynézskou manželkou a deväťročným synom. Jeho manželka mi hneď prevesila Tahitský veniec z miestnych kvetov s polynézskym "La Orana". Dali sme si hneď pivo v letiskovom bare. Keď Zdeno zistil, že po mňa príde auto až o tri hodiny a že budem bývať v neďalekom Papeete, ponúkol sa, že ma odvezie do hotela. Pomohol zmeniť eurá / rezidenti majú lepší kurz /, naložil som svoju batožinu do auta a ešte za tmy sme vyrazili. Keďže cintorín, na ktorom je môj brat Peťo pochovaný, sa nachádza na kopci nad letiskom, približne o hodinu a pol po prílete som stál pri bratovom hrobe osvetlenom halogénmi so Zdenovho auta.
Keď sme prišli k hotelu Fare Swisse, už bolo svetlo, hodinku som čakal na recepcii, kým sa zobudí majiteľ hotela Beny a ubytoval som sa v príjemnej izbe, ktorú som si rezervoval cez internet. Z dôvodu prekonania časového pásma - mínus jedenásť hodín, som sa rozhodol nespať a vybral som sa na obhliadku okolia. Chcel som si kúpiť telefónnu kartu do mobilu a nejaké potraviny, keďže v hoteli bola kuchynka. Práve bol Veľkonočný piatok, čo znamenalo, že na obed všetky obchody zavrú až do utorka. Podobne aj internet café atď.
Bolo to nemilé prekvapenie, pretože wifi pripojenie, kvôli ktorému som si hotel vybral, bolo pokazené a ja som chcel domov podávať správy o mojej misii. Tak som nakúpil nejaké potraviny v supermarkete Šampión, prišiel na hotel, naraňajkoval sa a rozmýšľal čo ďalej. Z búdky som zavolal Bernardovi, u ktorého zostala Peťova pozostalosť. Povedal mi, že po Veľkej noci sa mi bude môcť venovať.
SIM kartu do mobilu s miestnym číslom sa mi nepodarilo zohnať do dvanástej, takže som vedel, že až do utorku mám smolu. Skúsil som zájsť do mesta do internet cafe a tiež som zistil, že až do utorka mám smolu. Preletel som polovicu zemegule, stálo to nemálo peňazí, bol som plný elánu pátrať, stretávať Peťových známych, zisťovať čo sa vlastne stalo, prečo a ako, a v piatok o dvanásť nula-nula som pochopil, že až do utorka mám smolu. Keďže som si z nočnej cesty pamätal polohu cintorína, obul som tenisky, zobral foťák a pešo som len tak naverímboha vyrazil smerom k cintorínu / do utorka nepremávala ani miestna doprava /. Pustil som sa cestou po pobreží, neskôr som odbočil na poľnú cestu, cez palmové háje a dedinky, došiel som až do areálu letiska. Vtáci spievali, prechádzka to bola nádherná, slniečko svietilo a môj krém na opaľovanie faktor 50 bol v hoteli na stolíku. Cesta mala pre mňa meditačný charakter, lebo som mal pocit, že idem po chodníčkoch, ktorými chodieval môj brat. Keďže som sa ocitol v areáli letiska, pochopil som, že treba odbočiť a po tej istej ceste ako som šiel ráno o piatej so Zdenkom som sa približne za hodinu cesty do kopca ocitol na cintoríne Saint Hilary. Celú cestu som fotil, z domu som mal pokyn nafotiť architektúru na miestnom cintoríne, aby sme vedeli, ako upravíme Peťov hrob. St. Hilary je však obrovský cintorín, dosť dlho som na ňom blúdil, nakoniec som však našiel miesto, kde sme boli v noci so Zdenkom. Bolo dosť trpké sedieť na múriku pri kôpke sadajúcej hliny na takomto stretnutí s bratom po osemnástich rokoch. Nakoniec som pofotil hrobové miesto aby som mohol poslať domov fotky a vybral som sa na spiatočnú cestu.Naspäť som si vybral inú cestu, nebola to dobrá voľba, možno sa pod ňu podpísal prichádzajúci úpal. Slnko pálilo veľmi nepríjemne na môj spálený krk a približne desať kilometrový úsek bol však spríjemňovaný bizarnými scenériami Tahitských zákutí. K večeru som sa vrátil, navečeral, rozčúlil nad nefungujúcim internetom / nemohol som odoslať fotky / a ľahol dospať jednu vynechanú noc.
Bernard-Peťova pozostalosť
Po telefonickom dohovore prišiel za mnou do hotela Bernard, jeden Peťov priateľ. Prišiel na veľkom džípe, zoznámili sme sa, sadol som k nemu do auta a šli sme do jeho obchodu s elektronikou. Je to vysoký muž, cez 50 rokov, Francúz z Provensálska. Z domu odišiel keď mal 20 rokov, odišiel od rodiny, s ktorou nechcel mať viac nič spoločné. Bol vynálezca a mal obchod s elektronickým zabezpečením a bezpečnostnú službu. Prišli sme do jeho firmy, bol to obchodík s bezpečnostnými kamerami. Skladal sa z niekoľkých miestností, v jednej mal Bernard kanceláriu, druhá bola predajňa a hneď vedľa bol sklad a kuchyňa. V kuchyni v drese bolo plastové vrece, mierne zaprášené, ktoré Bernard vytiahol a podal mi ho so slovami : „To sú Peťove veci". Bol tam Peťov počítač vo vodovzdornom obale a tisícky jeho osobných vecičiek. Všetko bolo niekoľkokrát zabalené v igelitoch, možno to bol následok obdobia dažďov. Asi 6 hodín som preberal všetky predmety, vylučoval nepotrebné veci, takže nakoniec mi ostal počítač, tri USB kľúče a zoznam dokladov ku spoločnosti, ktorú Peťo založil a rozpredal. Spolu s Bernardom sme pozreli, čo je na USB kľúčoch, našli sme účtovníctvo spoločnosti na výrobu spacích vakov. Bernard mi vysvetlil, že on je tiež jedným z akcionárov spoločnosti. Peter pracoval na vývoji spacieho vaku s vynikajúcimi izolačnými vlastnosťami a desať ďalších ľudí mu finančne prispievali na výskum. Peťo im podľa výšky finančného príspevku v podstate predával percentuálne podiely budúcej spoločnosti na výrobu spacích vakov. Za tie roky spolu vybral vyše 40 000 eur. Bernard mi vysvetlil, že to bral ako vysoko rizikovú investíciu s tým, že vlastne podporoval Peťa, lebo ho mal rád a v prípade, že by sa mu podarilo biznis rozbehnúť, získal by financie naspäť. S ostatnými akcionármi sa údajne nepozná, s niektorými sa zoznámil až na pohrebe. Keďže celých 100 percent spoločnosti bolo rozpredaných, materiály súvisiace s firmou som dal Bernardovi, lebo on bol akcionár. Objavili sme však určitú zaujímavosť, Peťo po rozpredaní 100 percent firmy ďalej predával približne pol percentné akcie - a ja som pátral po motívoch k vražde. Peťo chodieval občas k Bernardovi, býval uňho v sklade aj dva - tri týždne, pomáhal mu s výskumom, spolu si veľmi dobre rozumeli, spolu sa bavili o rôznych vynálezoch. Peter bol tak trocha členom domácnosti, počas pobytu v sklade niekedy celé noci pracoval, cez deň spal na matraci. Bernard mal s Peťom spoločné, že v mladom veku opustil domov a neplánoval sa vrátiť. O tom, že Peťo má doma rodinu údajne netušil, v podstate nevedel, prečo Peťo odišiel z domu, ani sa ho na to nevypytoval, a mal pocit, že Peťo o tom nechce hovoriť. Iba občas Peťo spomenul, že bojoval s boľševikmi a mal nejaké problémy s vládou v bývalom Československu.
Po úmornom dni som sa prešiel po nábreží hlavného mesta Papeete.
Paragliding na Tahiti
Keďže hrob bol odfotený, pozostalosť prevzatá, bolo treba robiť aj niečo príjemnejšie, tak som zavolal predsedovi paraglidingového klubu, s ktorým som sa spojil ešte pred vycestovaním, kedy sa dá ísť na kopec a on mi povedal, že zajtra mám byť o 9.00 pred reštauráciou Cigalón, pri hoteli Le Meridien v dedinke Punaia .
Poprosil som Švajčiara Benyho, ktorý bol majiteľ nášho hotela o vysvetlenie ako sa tam môžem dostať a on mi povedal, že ma tam za 10 eur hodí, lebo práve tadiaľ vezie turistov na šnorchlovací výlet. S pocitom dobre vykonanej práce, s chutnou večerou v žalúdku som si čítal knihu a tešil sa na nadchádzajúci letový deň.
Beny ma doviezol k reštaurácii, kde už bol klasický Landrover naložený padákmi a ľuďmi, zoznámil som sa s približne desiatimi pilotmi a jednou pilotkou, hodil padák na korbu a vyrazili sme. Polovica pilotov boli Polynézania a polovica Francúzi. Po chvíli sme odbočili z hlavnej cesty a dobrodružstvo začalo. Vnorili sme do džungle a približne o dvadsať minút dorazili na štartovačku so 600 m prevýšením. Miestny tvrdili, že treba odštartovať najneskôr do desiatej hodiny, pretože potom sa utvorí stabilná oblačnosť, ktorá všetko zatieni a neskôr štartujúci majú smolu. Ale keďže som bol na tejto štartovačke nový, tak som sa rozhodol počkať a pozorovať miestnych borcov. Odštartoval jeden tandem, ktorý zhučal, asi po 15 minútach ďalší pilot, ktorý pristál na štartovačke o dvesto metrov nižšie. Tak som si zdriemol a približne po hodinke sa niekoľkí piloti uchytili a začali sa dostávať nad štart. Štartoval som ako posledný a dobre som urobil. Po desiatich minútach som vystúpal do základne oblaku a už som sa len vozil smerom k moru a naspäť ku hrebeňu. Po hodine som sa začal nudiť, tak som si dal špirálu a pristál na štarte, kde som mal odloženú svačinu.
Práve keď som si ju vychutnával, prišiel džíp a doviezol pilotov, ktorí zhučali. Keďže termika pekne fungovala, všetci do toho hneď naskákali a potom sme sa všetci spoločne ďalšiu hodinu a pol vozili cik - cak po hrebeni. Po pristáti na úzkej pláži som dokráčal do reštaurácie Cigalón, kde panovalo všeobecné veselie - každý si dobre polietal, dal som si niečo pod zub a pár pív s mojimi novými kamarátmi. V prestávkach medzi pivami sme sa skákali schladiť do bazéna, ktorý bol priamo na terase reštaurácie. Neskôr ma jeden z domorodcov hodil na hotel.
Výlet do hôr s Bernardom
Na druhý deň mi Bernard zavolal, že ide na hory, či sa s ním nechcem previezť. Povedal som - prečo nie a počkal kým sa jeho džíp objaví pred hotelom.
Sadli sme do auta a vyrazili sme po asfaltke na najvyššie miesto, kde sa dá dostať autom. Bernard mi vysvetľoval, že sa liečil na čierny kašeľ, z ktorého je už vyliečený, ale ktorého následkom je nejaký toxín v dýchacom trakte, ktorý ešte aj rok po ochorení občas vyvolá záchvat kašľa a v takýchto prípadoch mu robí dobre, keď vyjde do väčšej nadmorskej výšky. Na niekoľkých zaujímavých miestach sme sa zastavili, potom sme si prezerali približne 600 metrové skalné zrázy, z ktorých bol nádherný výhľad, ale nemohol som sa ubrániť dojmu, že som prišiel vyzvedať citlivé záležitosti a celý tento výlet má skončiť mojim nešťastným pádom z takéhoto zrázu. Preto som si držal odstup a kryl si chrbát.
Ale nakoniec to skončilo ako príjemný výlet. Fotogaléria je tu.
Okružný výlet po Tahiti
Keďže moja cesta na Tahiti nebola dovolenkou, bolo pochopiteľné, že som tam cestoval sám. Avšak v určitých fázach bola v podstate dovolenkou, a byť sám na dovolenke nie je niečo čo by som vyhľadával. Pred cestou na Tahiti som oslovil pár kamošov, nech sa ku mne pridajú, ale keď som im povedal, koľko to bude stáť, tak to okamžite vzdali. Takže po večeroch som na terase reštaurácie večeral sám, ale zďaleka som nebol jediný. Väčšina návštevníkov hotela boli mladí ľudia, ktorí robili cestu okolo sveta, a keďže som bol v Švajčiarovom hoteli, väčšinou to boli Nemci a Škandinávci, ktorí cestovali sólo okolo sveta. Stretli sme sa ako skupinka samotárov, dali sme si pivo a ukazovali sme si fotky a zážitky zo svojich ciest. Skamarátil som sa s Fínkou Jenifer, ktorá bola tak isto na ceste okolo sveta. Po dvoch mesiacoch na Novom Zélande mala cez Tahiti a Veľkonočné ostrovy namierené do Latinskej Ameriky. Dohodli sme sa, že si požičiame auto a urobíme okružný výlet po ostrove. Beny nám vybavil lacnú rezerváciu auta - 60 eur na deň. Zamestnanec požičovne nás ráno prišiel vyzdvihnúť na hotel, odviezol do kancelárie a po nevyhnutnej administratíve sme si sadli do nášho novučičkého modrého twinga. Po ceste ostrovom sme fotili ako japonskí turisti, zastavovali sa na zaujímavých plážach a ochutnávali podivuhodné miestne špeciality. Snažili sme sa nevynechať žiadnu zaujímavosť - jaskyne, vodopády, pláže, kaňony, prístavy, všetko sme si zdokumentovali na fotkách. Okružná cesta trvá celý deň, dá celkom zabrať, budete mať otlak zo spúšte fotoaparátu. Fotogaléria.
Polícia
Cez naše zastupiteľstvo som si dohodol schôdzku s policajnou vyšetrovateľkou. V danú hodinu som prišiel na políciu, a po približne desať minútovom čakaní na recepcii prišla drobná vyšetrovateľka, podala mi ruku a vyšli sme na poschodie do jej kancelárie. Keďže nikto z nich nehovoril po anglicky a ja na oplátku po francúzsky, chvíľu sme sa na seba usmievali až kým našli nejakého seržanta, ktorý lámane anglicky vedel. Odovzdali mi vrecko s Peťovými vecami - hodinky, bankovku, ktoré mal pri sebe v čase smrti a jeden prototyp spacieho vaku s technickou dokumentáciou, ktorú im údajne odovzdal nejaký Peťov známy. Chcel som vidieť aj Peťov list na rozlúčku, ten mi z nejakých dôvodov nechceli ukázať, lebo bol súčasťou vyšetrovacieho spisu a do vyšetrovacieho spisu som nesmel nahliadnuť. Tak mi iba nadiktovali čo v ňom bolo napísané. Potom som chcel vidieť pas, alebo aspoň jeho kópiu, kde by sme si mohli pozrieť dátum jeho odletu z Československa. Pas údajne vo vyšetrovacom spise nemali, bol buď na kriminálke alebo v policajnom sklade. Pýtal som sa ich, či by mohli zistiť či mal Peťo mobilný telefón, bankový účet a či urobili analýzu rukopisu na liste na rozlúčku, ale povedali mi, že na základe súdnej pitvy, ktorej výsledok znel samovražda, prípad uzavreli ako samovraždu a nerobili žiadne vyšetrovanie a nepreverovali žiadne údaje. Tiež na základe toho, že už v roku 1997 bol hospitalizovaný na psychiatrii u MUDr. Petit s diagnózou pokusu o samovraždu. Keď som sa ich pýtal, ako by mi mohli pomôcť so získaním spomínaných informácii, odporučili mi najať si právnika.
Návšteva Peťovho príbytku v horách
Horko - ťažko sa nám podarilo nakoniec zorganizovať výlet k Peťovmu príbytku. Bernard ma ráno zobral z hotela, prešli sme na druhú stranu ostrova a tam sme pri benzínovej pumpe čakali na chlapíka, ktorý poznal cestu. Bol to sympatický domorodec, údajne blízky príbuzný guvernéra ostrova. Nasledovali sme jeho auto úzkou dolinou, ktorá vedie k jazeru Vaihiria. Pred vchodom do džungle sme zastavili pri domčeku, Bernard aj s domorodcom sa chvíľu bavili s miestnymi, zrejme majiteľmi pozemku, na ktorom Peťo býval. Znovu sme nastúpili a približne dvadsať minút sme šli po poľnej ceste rozprávkovou dolinou. Na jednom mieste sme zaparkovali a domorodec ukázal smerom do strmého kopca, že sme na mieste. Ponorili sme sa do húštiny a škriabali sme sa džungľou cez bujný porast, kde ale musela byť v minulosti vysekaná cestička mačetou. Svah bol veľmi strmý a miestami boli v blate vysekané niečo ako schodíky. Po pätnástich minútach sme zazreli čierny igelit a boli sme "u Peťa". Príbytok bol na rovnejšej plošinke v svahu, bol prikrytý igelitovou fóliou, ktorá bola napnutá na konštrukcii z lana a kovovej podpery. Na najrovnejšom mieste bol stan, po jeho vnútorných okrajoch boli naukladané knihy, rádio a veľká baterka. Pred vchodom do príbytku bol vodovodný kohútik, voda bola vraj privádzaná z prameňa kúsok povyše. Vedľa bola jedálenská časť, kde bol plynový varič, riad, náradie, nože, mačety a tisíce ďalších vecí. V tomto priestore ako aj všade v okolí príbytku boli plastové sudy s uzáverom na závit, v ktorých boli potraviny. Konzervy, ryža, špagety, fazuľa a niečo ako kompóty z rôznych exotických produktov, ktoré si Peter vyrábal. Bolo zrejmé, že všetko je balené vodotesne, či už z dôvodu vysokej 80 percentnej vlhkosti na ostrove, prípadne päť mesiacov trvajúcemu obdobiu dažďov. Asi päť krokov v pravo v prudkom svahu bolo laboratórium. Bol tam druhý plynový varič s konštrukciou z plexiskla, niečo ako inkubátor a vedľa na špagátoch medzi stromami boli navešané očíslované pásiky z fólie z rôznymi vzorkami lepidiel, izolačných hmôt. Bolo to sťaby šialené laboratórium alchymistu z rozprávky.
Asi dvadsať krokov v pravo pod laboratóriom bola kúpeľňa - približne 20 metrov vysoký vodopád a pod ním bola záhradka, domorodec ma upozornil na jeden banánovník. Z určitého uhla pohľadu toto obydlie bolo rajom na zemi, z niektorých častí príbytku bol krásny výhľad do doliny, sponad tropickej vegetácie prebleskovali lúče slnka a povieval veľmi príjemný vánok. Dalo by sa povedať, že tam bol božský pokoj, a človek, ktorý sa zbavil pozemských žiadostivostí, tam mohol nerušene rozjímať a venovať sa duševnej činnosti.
Vrátil som sa do stanu a prezeral si knihy, boli vysoko sofistikované, z kopy papierov som vytiahol pár listov- boli to šialené grafy, aké by som si ani nedokázal predstaviť. A zo vzoriek v laboratóriu som si vydedukoval, že to boli vzorky izolačných materiálov a polymérov, na ktorých asi robil výskumy. Bernard mi povedal, že Peťo mal mal špecifické knihy, vysoko odborné, ktoré sa veľmi ťažko zháňajú a sú veľmi drahé. Tak sme sa motali po jeho príbytku, ja som otváral všetky súdky a hľadal som niečo. V súdkoch som však našiel iba potraviny. V príbytku sa nachádzalo aj niekoľko stohov dokumentov, analýz, grafov ktoré mi nič nehovorili. Hľadal som niečo čomu by som rozumel, čo by mohlo vypovedať o Peťovom živote. Nakoniec už keď sme boli na odchode som vzal jedno igelitové vrecko s rukopismi, ktoré ma inštinktívne zaujalo. Neskôr som ďakoval Bohu, že som ho zobral, lebo v ňom boli listy, adresy a informácie, ktoré nám neskôr pomohli. Vydali sme sa na zostup, počas ktorého Bernard zo dva razy spadol. Keď sme prišli celý spotení a zafúľaní k autám, hneď som skočil do potoka pridal sa aj domorodec a príjemne sme sa osviežili. Hovorili sme, že by bolo dobré, keby sa urobila brigáda a všetky veci, ktoré do prírody nepatria sa odtiaľ zniesli, ale na to by bolo treba desať ľudí s veľkými ruksakmi, ktorí by sa dvakrát otočili. Verím že by sa tam ešte našli nejaké veci, ktoré by nám čo - to objasnili. Pred odchodom z Tahiti som mal chuť ísť stráviť noc do Peťovho príbytku, svietiť si v noci jeho baterkou a pochopiť logiku, ktorá tam vládla, mal som pocit, že ešte niečo dôležité mi uniká. Avšak bolo to sedemdesiat kilometrov ďaleko, na cudzom pozemku, tak som to neurobil. Nakoniec sme sa na pumpe, kde sme sa pred tým stretli naobedovali, a ja som vyskúšal tahitskú špecialitu - šalát so surovým mäsom z ryby, poliaty kokosovým mliekom. A z tejto dobroty som sa večer po prílete na Bora - Bora skoro posr....
Fotogaléria z príbytku a okolia (údolie Waihiria).
Fotografie z Peťovho "laboratória" v džungli.
Bora - Bora
Počas návratu z Peťovho domčeku ma Bernard vyložil na letisku, lebo som mal vo vrecku letenku na neďaleký ostrovček Bora - Bora. Lietadlo odletelo o piatej poobede a za necelú hodinku sme sedeli na letisku v Bora - Bore. Letisko menšie ako letisko v Prievidzi, bolo výnimočné tým, že z letiskovej haly neviedla cesta, ale súčasťou haly bol prístav - doprava viedla po mori. Po prebratí batožiny dorazila kyvadlová doprava - katamaran, ktorý nás dopravil na hlavný ostrov, kde ma mala čakať majiteľka môjho penziónu, ktorý mi rezervoval Zdenek. Samozrejme nečakala, tak som volal Zdenkovi na Tahiti a Zdenek zasa volal majiteľke, do hodinky sa všetko vyjasnilo a odvoz prišiel po mňa. Približne 50 ročná veľká dynamická pani mi celú cestu nahlas rozprávala nejaké veselé príbehy, smiala sa a štebotala so mnou po francúzsky, a vôbec jej nevadilo že jej nerozumiem. Ale bola pozitívna a ja mám pozitívnych ľudí rád, tak nám cesta príjemne ubehla. Ubytovanie bolo v domčeku v akom žijú Polynézania. Bol to dom, v ktorom žila táto francúzska rodina a päť izieb bolo zariadených ako hotelové izby na prenájom. V predsieni bola obývačka, kde som večer s jej sedemnásťročnou dcérou a jej kamarátkou pozeral francúzsky program. Chvalabohu dcérina kamarátka vedela trocha po anglicky. Pani hotelierka mi povedala, že jej bratranec Momo robí exkurzie okolo ostrova po lagúne a že mi na ráno hneď rezervuje miesto. Síce to stálo 150 eur, ale bolo to dobré rozhodnutie. Na Bora - Bora totiž okrem lagúny a pekného brala uprostred ostrova nie je nič. Na druhý deň o deviatej ráno ma doviezla na gýčovito krásnu pláž, na ktorej kotvila polynézska loď a postávalo zopár turistov, ktorí tiež prišli na výlet. Bora - Bora je údajne najfotogenickejší ostrov sveta, nevidel som síce všetky ostrovy sveta, ale asi to tak bude. Kam ste sa pozreli, videli ste neuveriteľné farby, odtiene vody prechádzali z bielej farby piesku cez belasú a smaragdovú a na mori ste podľa hĺbky vody videli tmavé a svetlé pásy. Bolo to ako modrá dúha na bielom pozadí. Do toho majestátna skala v strede ostrova, tropická zeleň, proste nádhera. Kapitán zavelil, sadli sme do člna a vyrazili. Po určitom čase jazdy krásnou lagúnou sme zastavili, nasadili šnorchle a šli sa potápať ku koralovému útesu. Po pol hodinke potápania sme sa preplavili na iný koniec lagúny, kde sme šli pre zmenu kŕmiť útesové žraloky. Voda bola asi po hruď, bolo tam lano, za ktoré sme nemali prejsť a posádka hádzala kusy rýb do vody dva metre od nás. My sme s potápačskými maskami pozorovali partičku asi dvadsiatich žralokov, ktoré sa meter alebo dva od nás o dušu trhali o korisť.
Boli však malé, mohli mať tak najviac asi meter a pol a vyzerali celkom priateľsky. Medzi nimi plávala aj jedna barracuda a tá vyzerala hrozivo. Mala tiež meter a pol, ale mala stále pootvorenú zubatú papuľu, a keď plávala smerom k nám, išla z nej hrôza. Potom sme sa znova nalodili a vyrazili na pláž s obedom. Dostali sme na dvadsať minút rozchod, zatiaľ kapitán Momo rozdúchal oheň a pripravil obed. Obed sa servíroval do misky upletenej zo zelených palmových listov. Na miske bol položený veľký list ako tanier a rovno na list sme si nakladali grilované kúsky jedla. Chutilo výborne, ale polynézsku špecialitu zo surovej ryby som po mojom črevnom dobrodružstve radšej vynechal. Po obede kormidelník zapichol do zeme špicatý kolík, začal oň trieskať kokosový orech a ukázal nám, ako sa dá olúpať. Sedel som pri stole s jedným Švédom a jedným Číňanom, ktorí boli mnohoroční obchodní partneri, preto si vyrazili spolu na výlet a Švédovi dali do ruky kokosový orech. Keďže chvíľku predtým sme sa bavili o hokeji a spýtal som sa ho, že či vie kto ich poslal domov / Švédov / z olympiády, tak mi podal orech: „poslali ste nás domov z olympiády, tak choď rozbíjať orech".
A nebolo to jednoduché. Kokosový orech ako ho poznáme my, je po spadnutí z kokosovej palmy obalený približne ešte 15 cm vrstvou húževnatej vlákniny, niečo ako druhá škrupina. Tú treba silno a na presne určenom mieste napichnúť na špicatý kolík ktorý trčí zo zeme a kývavými pohybmi doprava a doľava naštiepiť a odtrhnúť. Chce to hlavne techniku, ale aj silu. Veľa techniky som nemal, ale dobrý obed mi dodal silu. Postupne si to vyskúšalo desať ďalších chlapov, ale bolo vidno, že Švédi na olympiáde neprehrali náhodou, išlo mi to zo všetkých najrýchlejšie. Poobede sme sa znova nalodili a vyrazili na tretí bod v lagúne, kde nás pre zmenu čakali raje s priemerom asi jeden meter, s ktorými sme sa kúpali a potápali. Keďže sú zvyknuté, že v určitú hodinu na určité miesto pripláva loď a kŕmia ich, priplávalo ich tak zo tridsať, preplietali sa pomedzi nás, mohli sme sa ich dotýkať. Keď sme dali dlaň oproti papuli, mohli sme ich ako za golier dokonca chytiť a držať. Potom nasledovala ešte pol hodinová okružná jazda a vrátili sme sa do prístavu.
Na druhý deň ma pani hotelierka aj s dcérou odviezli na druhú stranu ostrova do prístavu, kde mi na rozlúčku dala okolo krku lastúrový náhrdelník a popriala šťastnú cestu. Jeden deň na Bora - Bore s exkurziou po lagúne je úplne postačujúci, pretože keď nie ste práve na svadobnej ceste okrem neskutočnej krásy - na ktorú si ale celkom rýchlo zvyknete- nie je čo robiť.
Cesta loďou naspäť trvala šesť hodín so zastávkami na ostrovoch Tuamotu a Raitatea.
Fotogaléria je tu.
Kamene
Ako posledná z úloh na splnenie bolo upraviť Peťov hrob. Bernard mi poradil, že pozná nejaké miesto, kde sú krásne veľké okruhliaky, že mi požičia auto, dá závozníka a pôjdeme tie kamene nazbierať, naložiť a vymurujeme z nich hrob. Tak som sa dostavil do Bernardovho obchodu, Bernard mi predstavil môjho urasteného závozníka - jeho synovca Tuaru, dal mi kľúče od auta a vyrazili sme. Šli sme približne 30 km po pobreží, keď ma Tuaru zastavil na jednej kamenistej pláži a šli sme pozrieť kamene na nej. Na môj vkus boli dosť malé, ale v podstate som nevedel, aké kamene ideme vlastne zbierať. Tuaru však zavrtel hlavou a šli sme ešte asi 10 km ďalej po pobreží, zabočili sme do horskej rokliny a šli sme asi 15 km do vnútrozemia hore riekou. Keď už sme boli ďalej od mora a príroda sa stávala stále divokejšou, začali sme hľadať odbočku ku rieke. Mali sme síce 4x4, ale chvíľu nám trvalo nájsť cestičku, po ktorej by sme auto nezničili. Problém bol ako som sa od Tuaru dozvedel aj to, že ideme kamene vlastne kradnúť, že okolo idúci ľudia ako náhle odhadnú náš zámer zavolajú políciu. Neviem, či by mali policajti pochopenie, že kradnem kamene bratovi na hrob, tak som sa rozhodol nedať sa chytiť. Zatiahol som s autom takmer do potoka a začali sme veľké kamene nakladať. Robili sme to rýchlo. Našiel som aj krásny obrovský kameň na pomník, tak som zavolal Tuaru, lebo sám by som ho neuniesol. Horko - ťažko sme ho naložili, vyštverali sa autom hore zrázom a ufujazdili. Pociťoval som eufóriu, bola to riadna makačka v krásnej prírode a k tomu ešte aj adrenalín. Kamene sme doviezli na cintorín, povykladali z auta a poodnášali na hrob. Nakoniec sme do stredu posadili obrovský kameň ako pomník. Náš výtvor bol pekný, bol som s ním spokojný, ale veľmi ma zamrzelo, že je to jediné, čo môžem pre brata urobiť. Cestou naspäť v aute sme sa dohodli, že keďže pozajtra odlietam, zajtra by sme mohli ísť kúpiť cement a našu kamennú ohrádku spevniť betónom a dokončiť. Bohužiaľ, asi kilometer pred Bernardovým domom sa nám pokazila spojka a bol som rád, že sa mi podarilo auto doviesť k Bernardovi.
Na druhý deň som pobalil, poslal domov poštou počítač a rozlúčil s novými známymi. Fotogaléria.
Amerika
Keďže môj štrnásťdňový pobyt na Tahiti sa blížil ku koncu, cez internet som si zarezevoval ubytovanie v hotelíku Banana bungalow priamo na Hollywood Boulevard.- ubytovanie v spoločnej miestnosti pre šesť osôb s kúpeľňou a kuchynkou, internetom a raňajkami, celodennou kávou a čajom za 20 USD/deň. Odlet som mal poobede, ale keďže začala soptiť islandská sopka, odložili nám ho asi o dve hodiny. Osem hodinový let som si spríjemnil pozeraním filmov a o ôsmej večer som pristál v Los Angeles.
Približne hodinku som sa motal po letisku, kým som pochopil systém minibusov a našiel si ten správny, ktorý ma za dvacku hodil rovno do hotela. Ubytoval som sa okolo jedenástej v noci, vyšiel som na krátku prechádzku na Hollywood bulvár a zistil že oproti ospalému Tahiti to tu žije. Hotel aj ulice boli plné mladých ľudí, všade hrala hudba a ozýval sa smiech.
Na večeru som si dal neodmysliteľný burger s chipsami, podebatoval s niekoľkými spolubývajúcimi a šiel spať.
Na druhý deň som s jednou spolubývajúcou Nemkou, ktorá sa ubytovala pol hodinu po mne vyrazil na pešiu prechádzku po okolí, Vyšli sme na neďaleký kopec, potom sme šli na Santa Monica bulvár, pozreli sme sa na Palm Springs boulevard a mali sme namierené po prechádzke busom do obchodného strediska. Avšak ešte stále sme chceli ísť ešte kúsok peši, ešte kúsok, až sme nakoniec prišli do toho obchodného centra pešo, čo bolo asi desať kilometrov.
Dali sme si tam vynikajúci obedík v Chinatown, neskôr posedeli v parku so zmrzlinou. Keďže sme nemali nič lepšie na pláne, v rámci športového popoludnia sme sa rozhodli aj naspäť ísť pešo, takže sme strávili celkom športový deň. Na ďalší deň som sa snažil požičať si auto za sľubovaných 20 dolárov na deň, ktoré bolo v reklamnom letáku hotela, pýtali však 100 dolárov na deň, takže som takmer celý deň strávil surfovaním a na nasledujúci deň som si objednal auto za 150 dolárov na tri dni. Zvyšok dňa som venoval nákupom, ktoré sú v USA veľmi výhodné.Od elektroniky, cez oblečenie, fantastický výber, všetky veľkosti za vynikajúce ceny. Večer som si zabubnoval v hotelovom bare na bicích a tešil sa na nasledujúci letový deň.
Paragliding v Califormii
Najbližší letový terén -Sylmar sa nachádza približne 20 km od hotela a bol som zvedavý na Ameriku zvrchu. Približne o desiatej som si vyzdvihol z požičovne Chevrolet Aveo automat a vyrazil som. Na benzínke som sa pokúsil kúpiť automapu, ale zistil som, že odkedy existuje GPS sa automapy na benzínkach predávajú len málokde. Po určitom blúdení som automapu zohnal, ale ďalšiu hodinu blúdenia mi trvalo, kým som pochopil logiku značenia. Z Európy som zvyknutý riadiť sa názvami miest, v Amerike je to trochu inak, ale keď na to človek príde, tak sa orientuje bez problémov. Mojim cieľom bol Air Park v mestečku Sylmar / www.shga.com /. Bol som plný zvedavosti, lebo na internete mali perfektne spracované informácie ohľadom lietania a pre mňa neobvyklé boli varovania typu - pri pristávaní dávajte pozor na štrkáčov, a nech vás nenapadne sadnúť večer na odľahlé miesto, lebo vás môže roztrhať medveď alebo puma.
Vyrazil som na Pasadenu, odbočil na San Fernando a za chvíľu som bol na mieste. Keď som pochopil logiku amerického cestného značenia a prestal som blúdiť, celkom som si jazdu vychutnával. Fičal som po osem prúdových diaľniciach, kde sa môže predbiehať sprava aj zľava, z rádia mi hrala príjemná americká hudba, a diaľničné tabule s názvami amerických miest spôsobili, že som sa cítil ako v americkom seriáli, ktorý pozeráva v televízii môj otec.
Vďaka blúdeniu som dorazil na pristávačku neskôr, našiel som tam chlapíka, ktorý sedel v kríženci džípu a nákladniaka a spýtal som sa ho, či tu nie sú nejakí piloti. Povedal mi, že pred štyridsiatimi minútami vyrazilo asi desať rogalistov na štart a že vývoz trvá okolo štyridsať minút. Ale že ak chcem, tak ma za 60 dolárov vyvezie. Hodil som smutné oči, že si asi teda nezalietam, nakoniec sme sa dohodli na dvacke. Naložil som padák do auta a nečakanými okľukami sme vyrazili na štart. Nakoniec som sa ani cene, ktorú odo mňa pýtal vôbec nedivil, pretože sme sa museli vrátiť po diaľnici asi 10 km a hrebeň obísť z druhej strany. Svahy boli porastené nízkymi kríkmi, v dolinách popri ceste rástli nízke listnaté stromy, krajina spálená od slnka. Po pol hodine jazdy po asfaltke sme odbočili na prašnú cestu, Billy vystúpil z auta a odomkol rampu na poľnú cestu. Po desiatich minútach sme vyšli na hrebeň nad ktorým poletovali tri rogalá. Po ceste na štart sme stretli jedno auto s inštruktorom a dvoma paraglajdermi, ktorí šli dolu, lebo na paragliding fúka silný vietor. To mi nepridalo na pohode, spomenul som si na citát z webovej stránky tejto lokality. „ Termické prúdy v Sylmari sú také isté, ako hocikde inde v Kalifornii alebo na svete. Nedivte sa obrovskému preťaženiu, keď vletíte do stupáku, prípadne niekoľko sekundovému bezváhovému stavu, keď z neho vyletíte do klesáku „. Tak to bude asi niečo pre mňa.
Na štarte bol jeden rogalista - inštruktor, ktorého som sa pýtal na čo si mám dávať pozor a kde to nosí. Bol to príjemný chlapík, povedal mi čo-to a odštartoval. Dôležitá správa bola, že dnes je strop pre všetky športové lietacie zariadenia vo výške 1500 metrov nad morom, pretože má naplánovaný let cez Kaliforniu pán Obama, a všetci musia pristáť najneskôr do piatej. Bolo 14.00, takže ma mrzel iba ten nízky strop, keďže som čítal, že v Kalifornii sa dá nastúpať 3500 metrov/n.m.. Na štarte fúkalo približne 5/ms, pol hodinku som pozoroval vietor ako aj lietajúce rogalá. Polovica z nich povyhnívala. Naľavo od štartu sa jedno krídlo držalo, malo asi 500 metrov nad štartom. Ešte by som chvíľu vyčkával - dosť fúkalo, ale Billy sa ošíval, pochopil som, že chce odísť, alebo ma zobrať dolu, tak som to rozbalil. Odštartoval som, ale napriek silnému vetru a nasvieteným svahom som klesal. Nakoniec som zachytil rozbitý stupák a nízko nad skalami som esíčkoval a krvopotne získaval výšku. Bolo to dosť divoké, stúpania päť metrov sa striedali s klesaniami štyri metre. Ale keďže som sa prepol na level drsniak, nekompromisne som točil. Tak som sa bavil asi pol hodinku, nemal som viac ako sto - dvesto metrov nad štart, pripadalo mi to celkom nebezpečné v takej malej výške a takej divokej termike. Potiahol som to do predpolia, kde som videl pred tým jediné rogalo so slušnou výškou. Bolo to dosť ďaleko vpredu, riskoval som, že ak chytím klesák, možno ani nedoletím na pristávačku, pomaly som už začínal ľutovať svoje rozhodnutie, keď v tom som doňho naletel. Vrchlík mi zmizol za hlavou, vário zajačalo, zatiahol som prudký pravý a točil som stabilnú päťku. Za pár minút vário ukazovalo 1500 metrov - dnešný povolený strop a dokonca šesťmetrové stúpanie. Moje paraglajderské srdce mi nedovolilo opustiť krásny šesťmetrový stupák v bezoblačnej termike, ale nakoniec po ešte niekoľkých otáčkach som ho vo výške 1900 metrov predsa len opustil, aby ma nezostrelili. Ktovie čoho sú tí amíci schopní. Predo mnou sa tiahli krásne pásy pohorí, myslím že v popredí bola Siera Madre. Verím tomu, že ak sa dá dotočiť do 3500, musia sa tu hravo robiť niekoľko sto kilometrové prelety. Všetky rogalá už boli na zemi a ja som sa vozil približne desať kilometrov tam a naspäť nad hrebeňom, prelietaval som ponad vodnú elektráreň a fotil. Keď som letel na pristátie, začalo to nosiť úplne všade, takže som musel robiť b-štaly a špirály, aby som vôbec vyklesal. Neviem ako sa cítili rogalisti, ktorí po pätnástich minútach od štartu pristáli, ale asi radosť nemali, pretože keď som konečne pristál po trojhodinovom lete plný eufórie, ešte som sa ani nevypol z postroja, dobehol ku mne chlapík o ktorom som si myslel, že mi ide zablahoželať a hneď na mňa spustil či mám piloťák a techničák a že či viem, že cudzinci a hosťujúci piloti musia zaplatiť štartovné päť dolárov. Povedal som mu, že všetko mám a prídem mu zaplatiť, keď si zabalím padák. Postrádal som u neho srdečnosť pilotov v Polynézii. Keď som si zabalil padák, zaplatil štartovné a nebolo si s kým dať pivko a odišiel som, čo ma trochu mrzelo, pretože okrem lietania mám rád aj príjemnú atmosféru a rozhovory po lietaní. Ale možno tam dnes boli iba ambiciózni tigri a ja som ich svojim dobrým polietaním proste nasral. Napriek všetkému po troch super polietaní na Tahiti, toto bolo ďalšie výborné v rade, pre zmenu v Kalifornii a tak ma nemohlo nič rozhodiť..
Cestou do hotela som si dal neodmysliteľný hamburger s hranolkami, Coca-colu a dorazil do hotela.
Fotogaléria tu.
Hollywood
Hollywood a celé L.A. je mekkou svetovej kinematografie a je to na každom kroku vidieť a cítiť. Prichádzajú tam ľudia z celého sveta, ktorí sú herci alebo majú herecké ambície splniť si svoj americký sen. Bezdomovcov na ulici vidíte ako s walkmanom nahlas trénujú dialógy do role, o ktorú sa zrejme uchádzajú. Približne 35 ročná Švajčiarka, ktorá spí na našej izbe na poschodovej posteli pod oknom, je už v Hollywoode pol roka, každý večer spomína pikošky z nahrávacích štúdií a familiárne spomína mená ako Sylvester Stalone a Kevin Kostner. Všetci ľudia, aj turisti, sú perfektne upravení, nagélovaní, aj v bežnom živote mierne afektovaní, vlastne hrajú svoju rolu vo veľkom predstavení zvanom Hollywood. A každý verí, že práve teraz k nemu podíde nejaký manažér a ponúkne mu džob na najnovšom filme. Šťastie praje pripraveným. Zaujímavosťou sú tiež obchodíky, kde si môžete kúpiť za desať dolárov sošku Oskara, sú ich tam stovky a možno tisíce aj s venovaním - najlepší manžel, najlepší kuchár, údržbár, milenec, riaditeľ, sused atď. Pekná je aj Santa Monica a čo je na Hollywoode najlepšie, je pulzujúci život. Ale ak neplánujete stať sa známym hercom, tak vám v podstate stačia na návštevu dva - tri dni. Fotogaléria.
