Rozbor kníh M.E. Matkina a E. Eliasa z hľadiska identity ich autora

Súhrn udalostí, ktoré predchádzali mojej analýze synových kníh

Keď nám Peter na chvíľku zatelefonoval v januári roku 2000, povedala som mu, aby napísal životopis - knihu, že mal pestrý život. Odvtedy nikdy viac nezatelefonoval, ale v roku 2003 som v Pravde objavila rozhovor s mužom v budajke a hneď som tušila, že je to on. Dozvedela som sa, že mu už jedna kniha vyšla. Okamžite som si ju kúpila a prečítala. No a prestala som pochybovať, či ich píše on. Po dopísaní knihy Láska je chyba v programe do novín som mu v septembri 2003 začala písať z internetových kaviarní. Už vtedy všetky moje noci patrili jemu. Najskôr som si písala / v noci, keďže som pre rozmýšľanie nemohla spať / koncepty listov, aby som ich horko - ťažko mohla z kaviarní odoslať. V máji 2005 sme si dali zaviesť k vôli nemu internet domov. Na jeseň toho istého roka som mu poslala jeho prvotiny. Chcela som mu poslať aj rozsudok súdu, ale najskôr som si chcela overiť, či to predsa len neposielam niekomu inému. Tak som ho požiadala, aby mi napísal, či je naozaj môj syn, keďže on sa počas všetkých rokov emigrácie aj pred nami tajil. Odpísal mi: "Nie, nie som Váš syn, keby som ním bol, utekal by som Vás objať. A keby som vedel, kde ten Peťo je, dovliekol by som Vám ho domov". Pochopila som to tak, že mi takýmto spôsobom vyjadruje lásku a vzťah ku mne, keďže mal určite nejaký vážny dôvod sa tajiť. Celé štyri roky som mu ďalej denne písala/ ahoj Peťo, pozdravuje a bozkáva mama/, až do jeho smrti bez toho, aby mi aspoň raz odpísal. Že žije som vedela len podľa toho, že aj z toho čo som mu písala, tvoril svoje knihy.

V prvých štyroch knihách kričí v deji medzi iróniou, satirou, zmyslom pre čierny humor depresia, smútok, samota, opustenosť, rozmýsľanie o samovraždách a skončenie so životom. Preto ma neprekvapili policajti, keď nám prišli oznámiť smutnú správu o Peťovi. V jednom časopise publikoval článok odbornik Karol Kleinman o samovraždáchch, ktorý sa veľmi hodi aj na syna.

Citujem: "Samovražebné mýty: Ten kto o samovražde rozpráva, ju nikdy nespácha. - Práve naopak! Ak váš blízky hovori, ze si ubliži, je ohrozenejší už iba preto, že sa týmto smerom uberajú jeho myšlienky.

Samovražda prichádza bez varovania: To nie je pravda! Ten kto ju chce spáchať, dáva svojmu okoliu veľa signálov.

Samovrah ostane vždy samovrahom: Na tento nezmysel zabudnite! Človek sa o samovraždu pokúsi len v určitom obdobi, keď má vážne problémy.

Samovrahovia sú šialenci:. V žiadnom pripade! Len nevedia nájsť východisko zo situácie, v ktorej sa ocitli, a potrebujú pomoc zvonka." Toľko Karol Kleinmann. Preto som počítala, koľkokrát sa podobné úvahy v jeho knihách nachádzajú.

No a v čase synovho úmrtia zase nebol dva týždne nový príspevok v psychoporadni v Pravde, ale opakovanie už raz napísanýchch príspevkov.

Štyri Matkinové odpovede:

1.10.2003

Mila MUP, niekolko dni som nebol v tejto schranke, pretoze patri gratexu a moje heslo automaticky po presnom pocte dni vyprsi a zmenit si ho mozem len v gratxe a obcas mi to aj dost trva, kym sa tam dostanem. Ale tvoje listy ma dost pobavili, musim priznat. Neviem ci si fakt dochodkyna, ved ani ty nevies co som zac, ale keby si niekedy premyslala, ze mi nieco napises a potrebovala by si nazor, ci sa mas do toho pustat, tak tu jeden mas: ANO? PIS. Ja zacinam pisat pokracovanie Polnocneho dennika, pretoze aj ta moja horda postav dalej riesi svoj zivot a ked o tom pisem, aspon sa nemusim rozhodovat, ci sa mam smiat alebo plakat. Zelam ti vsetko dobre a to v takej forme, aka ti vyhovuje. Maxim E Matkin. A dakujem

11.6.2004

Mila MUP, ani neviem, ci je spravne, ze odpisujem. Ci tym nenarusim nejake jemne rozlozenie sil vo vesmire. Celkom sa mi pacilo byt len tichym citatelom tvojich zapiskov z nelutostneho zivotneho boja. Si mojim najoblubenejsim autorom, to musim priznat. Neprestavaj. A toto je moja nova adresa. maxim@matkin.sk. Maxim

18.1.2005

Mila Mup, som ti vdacny za rok a pol, v ktorom si mi posielala svoje myslienky a cast tvojho sveta. Som pocteny kazdym riadkom, ktory od teba citam. Naozaj. Viem ze to pises tak trochu mne - tak trochu nie mne. A ja ich aj tak citam. Aj tak mi zvlastnym sposobom pripominas mamu a vasa rodina moju rodinu. Je to nevsedne spojenie, ktore takto internetovo vzniklo. Mozno to citis tak, ze mast oho dost a uz mi nenapises. A mozno si len chcela vyskusat, ci na druhom konci stale este niekto je. Jet u niekto. Som tu ja. Ak sa Ti este chce pisat, budem rad. Ak chces skoncit, za vsetko dakujem a nikdy na teba nezabudnem. Zelam ti vsetko dobre a skvely novy rok, ktory by mal byt vraj podla okoltakov uspesny a stastny po vsetkych strankach, teda uvidime. Maxim

November 2005

Mila Mup, nie nie som Vas syn. Keby som nim bol, uz davno by som vas utekal objat. A keby som vedel, kde ten Peto je, dovliekol by som Vam ho domov. Napiste knihu, odstavcek po odstavceku, kazdy den. Bolo by to uzasne citanie.

Rozhovory s Maximom E Matkinom

T - Station 2.11.2006

OTÁZKA: Nakoľko sú Vaše virtuálne a neskôr aj knižné publikácie autobiografické?

MEM: Autobiografické je takmer všetko, tak ako u všetkých čo píšu. Ak niekto tvrdí, že nepíše o sebe a o svojom okolí, klame. Chvalabohu sa nedá celkom určiť, čo presne je úplne moje a tak sa teda necítim tak, že behám celkom nahý pred každým, kto si kúpi moju knihu.

Takto sa cítim, že mám aspoň slipy.

Postoy 20. marec 2008

Vydali ste už štyri knihy, ktorá je vám osobne najbližšia?

Všetky sú mi blízke, každa je o mne a o ľuďoch mne blízkych, len každá o inom a inak.

ROZBOR KNÍH

Polnočny denník

V januári 2000 nám Peter zatelefonoval. V krátkom telefonáte som mu povedala, aby napísal knihu - životopis, že mal pestrý život. Vzal to doslovne, ako uvidíte v mojom texte.

Na základe Matkinových odpovedí začínam rozoberať postavy z deja.

Hneď na prvej strane je napísané: Liečila sa na psychiatrii... Peter bol zatvorený na

psychiatrii keď mal 18 rokov na dva mesiace, pobyt opísal pred začatím politickej činnosti v Prahe v Charte 77 v roku 1986

. Na srane 7: Sedel s nimi jeden odkvitnutý emigrant. Prvý krát Peter emigroval ešte za socializmu do Rakúska v roku 1989, druhýkrat keď ušiel asi pred mafiou do cudziny, nevedno kam a knihu písal podľa mňa už ako emigrant.

Pri pozornom čítaní Polnočného dennika sa o tomto veľa rozpisuje, je to zapletené v deji. Spomína matku - dietnu sestru. Aj tu je dosť blízko, ja som pracovala ako rehabilitačná sestra.

Na strane 11 priznáva let, situáciu bez pasu a bez peňazí a nejasnú budúcnosť. Ako turista sa vo Francúzskej Polynézii mohol zdržať iba tri mesiace, takže sa tajil a túto skutočnosť treba brať do úvahy pri čítaní tejto knihy. A tiež, citujem: Ocitnúť sa v lietadle letiacom na nejaký pustý ostrov bez možnosti návratu. Na sedadle pri uličke, aby ani nevidel opúšťanú pevninu. Aj tu dáva najavo akú situáciu zažil.

Autor má mladšieho brata, ktorého opisuje v knihe ako sestru Hysterku, s ktorou sa v čase puberty premenovali na Hysterku a Kreténa. Kretén je autorov obľúbený výraz ešte z mladosti, často ho používal aj vo svojich prvotinách, ktoré doma zanechal. S mladším bratom si v čase puberty moc nerozumel, tak to opísal týmto spôsobom. Taktiež výraz Kretén používa v každej zo svojich knižiek.

Tiež je pravdivá samovražebná historka z mladosti, ktorú povedal psychologičke na vyšetrení, ako on sám uvádza v životopise so zdôraznením politického vývoja, na základe čoho sa dostal na oddelenie psychiatrie v Martine.

Na strane 17 autor spomína filmového režiséra. Filmový režisér bol Petrov strýko.

Peter mal iba dvoch ozajstných kamarátov, v knihe opisuje tiež iba dvoch kamarátov. Ježiška a Trimina.

Ďalší citát: " Dedičstvo po dedovi, vášnivom destilátorovi, ktorý v posledných rokoch svojho života zakopal, čo mu prišlo pod ruku. Deda tiež opisuje pravdivo, lebo bol naozaj vášnivý destilátor, navnivoč nevyšlo žiadne ovocie, ktoré sa mohlo skvapalniť. Ako dieťa chodil s ním zbierať jablká, slivky a ďalsie ovocie. Ako vidím, zapamätal si aj príhodu s dedom, keď dedo zakopal pod orech železný lemeš z pluhu na oranie a nejaké hrnce, lebo orech nechcel rodiť a dopočul sa, že keď zakope pod orech železo, tak orech začne rodiť. A skutočne to pomohlo, potom rodil dobre asi tridsať rokov. Pred dvoma rokmi ho brat vypílil a zhrdzavené železo pod ním našiel.

Deda sme museli pre parkinsonovu chorobu niekoľko rokov opatrovať.

Peter pracoval v Čechách v dvoch mestách, v Kladne a Prahe. Preto nie je náhoda, že práve tieto dve mestá v knihe spomína. / Písomný doklad od jeho šéfa z Kladna je zverejnený na synovcovom webe /.

Na fotke z posledného obdobia, ktorú mi poslali Petroví priatelia z Tahiti sa zdá, že má vpredu hore vytrhnutý zub, a pocity po trhaní opisuje na strane 50. O zub môže príst hocikto, toto uvádzam len tak mimochodom, lebo on si na zdravé zuby vždy potrpel. V jeho príbytku v horách na Tahiti ako aj u Bernarda sa našlo veľa zubných kefiek.

Vo svojich knihách často spomína Paríž, Parížanku, Francúzsko, učiteľku francúžštiny, francúzske voňavky. Keď posledný raz telefonoval nakrátko domov 26.1.2000 povedal niečo po francúzsky a potom sa zasmial, ospravedlnil " prepáčte ", čím naznačil že ovláda francúžtinu. A dávam si s tým do súvisu aj český časopis Elle, do ktorého prispieval a ktorý má francúzskeho majiteľa. Uvažujme, prečo uprednostňoval v každej knihe práve Francúzsko a všetko s ním spojene? Predsa žil v krajine patriacej Francúzsku.

V knihe spomína Hysterkinho manžela Exota. Mladší syn mal v skutočnosti exot-ickú manželku - španielku z Kanárskych ostrovov, ciže inšpirácia. Povedali sme mu o nej do telefónu keď bola u nás pred svadbou na návšteve, totiž Peter po svojom odchode do cudziny nám osem rokov raz ročne na chvíľu zatelefonoval. Takže mal inšpiráciu.

Otec:. Okrem frajeriek, ktoré autor otcovi vymyslel a že držal deti vystrčené z okna na siedmom poschodí / bývame na deviatom poschodí /, je otec opísaný úplne pravdivo. Jeho nepredvídateľná povaha, nevšedný rozhľad, radosť z predvádzania sa v kuchárskom umení pred návštevami, nepochopenie a neuznávanie vlastných detí Peter preciťoval viac ako jeho mladší brat extrovert. Negatívne ho opisuje vo všetkých svojich knihách. Okrem toho otec naozaj kedysi kupoval všetky encyklopédie ktoré v tom čase vychádzali, obľuboval a obľubuje víno a doteraz máme doma fotoaparát značky Praktika, ktorým sme roky fotografovali celú rodinu, neskôr aj turistický oddiel detí ktorý som sedem rokov viedla, a po nociach sme v kuchyni vyrábali fotografie.

Otec naozaj pracoval v technických službách mesta ako vedúci záhrady, kde robil automechanika a nákupcu, "kosačiek, traktorčekov, hadíc a možno aj hnojív ", čo Peťa inšpirovalo k napísaniu že otec bol kúpiť spomínaný materiál v supermarkete, kde sa stretli.

Citujem: "Sami dvaja sme sa nestretli asi desať rokov. Vždy pri nás niekto bol a my sme sa správali ako dvaja idioti, ktorí neopustia osvedčený scenár banálneho vtipkovania..."

Táto veta je pravdivá, lebo v tom čase keď Peter túto knihu písal, bolo to už skoro 10 rokov čo bol v emigrácii a s otcom sa doteraz pre banálne vtipkovanie a protiotázky neviem porozprávat ani ja. Z otcových vlastností sa ušlo veľa do každej knihy.

Švédska trojka:

Aj švédska trojka sa zakladá na našej príhode. Mladší syn hodne cestoval po svete, a niekde na severe Európy sa tretol s dievčatami, ktorým dal svoju adresu. Raz podvečer sedeli pred činžiakom dve dievcatá, ktore nám zazvonili keď sa začalo stmievať. Boli to cudzinky zo Švédska a hľadali mladšieho syna. Ten sa však v noci doma neukázal, niekde sa bavil dlhšie ako do rána. Tak sme ich pozvali dnu, kde u nás prenocovali. Boli oblečené iba v ľahkých šatách a mali so sebou iba spacie vaky, žiadnu inú batožinu nemali. Vraj takto cestujú po svete. Ráno sme im urobili raňajky a odišli. Peter spal tú noc vo svojej firme, príhodu sme mu povedali.

Teta Mary:

Pod tetou Mary sa skrýva náš ujo Lajoš, ktorú ako ju opisuje Peter je síce otcova teta / strýko /, ale s matkou si padli do oka je úplná pravda. Ujo bol za slovenskeho štátu dôstojnik, ktorého väznili najskôr Nemci a po komunistickom prevrate bol odsúdený na doživotie v procese, v ktorom popravili aj troch mladých študentov. Po amnestii v roku 1961 bol prepustený z väzenia a zamestnal sa na bani Cígeľ, kde chodil po železnici s drezinou. Nikdy už sebavedomie nenadobudol. Žila mu tu v meste sestra s rodinou. Po jej smrti trávil 25 rokov až do svojej smrti / zomrel ako 90 ročný 17 novembra v roku 2002 / každé Vianoce Štedrý večer u nás. Pretože pri vínku sa mu dobre diskutovalo s manželom, a obaja boli výreční, pravdepodobne sa im podarilo z Petra vychovať aj politicky rozmýšľajúceho človeka / neskôr disidenta/.

Ujo v podstate nikomu nedôveroval, iba mne dovolil aby som sa mu posledných sedem rokov života po ľahkej cievnej príhode udržiavala domácnosť, chodila dávať predpisovať lieky a neskôr keď zoslabol, sprevádzala ho po lekárskych vyšetreniach. Čiže sme si padli do oka.

Peter spomína v súvislosti s tetou Mary modré šialočky. Tie skutočne ujo Lajoš vlastnil, a po jeho smrti ich zdedil mladší syn aj s bytom závetom, takže ešte existujú.

Citát z knihy: " - Možno je život tety Mary jednou z mojich alternativ, - povedala Hysterka a zapálila sviečku aj pod zarámovaným ľúbostným listom. Napísala ho teta svojmu milencovi keď mala osemnásť rokov. Nikdy ho neodoslala. Tak sa jej milenec oženil s inou a odišiel do Argentíny. List si teta držala na očiach na dôkaz toho, že aj jeden čim môže zmeniť život človeka na nepoznanie ".

Peter chcel pravdepodobne upozorniť týmto listom na svoj list, ktorý napísal na argentínske zastupiteľstvo v Prahe zrejme keď sa mu už podvodnik, ktorému dôveroval a zamestnal ho vo vlastnej firme, vyhrážal a nútil ho robiť vo vlastnej firme čo chcel on, v ktorom sa Peter pýtal, či može emigrovať do Argentíny. Odpísali mu, že môze, ale musí sa o seba postarať sám, štat mu nepomôže. List mi vtedy ukázal, máme ho odložený.

Dom tety Mary situoval do domu dedka a babky, kde ako to verne opísal v knihe je predná a zadná bránka. Predná bránka je pred vstupom do domu z bočnej cesty, a zadná bránka je vstup z hlavnej cesty cez záhradu, most nad potokom do dvora a do domu.

Citujem z knihy:" Prečo som tete Mary znechutene vysvetľoval, prečo ma je na gymnáziu škoda "

Peter sa na gymnáziu podľa jeho slov a slov učiteľov v poslednom ročníku nudil a už bol presvedčený čo chce robiť, chcel vystúpiť zo školy, že si individuálne doštuduje predmety, zamestná sa na vrátnici a bude robiť politiku a bojovať za demokraciu. Takto to zdôvodňoval aj nám.

Orechový liker:

Aj táto časť knihy sa zakladá na inšpirácii z našej rodiny. Otec spolu s kolegom zo záhrady vyrábali každý rok rôzne druhy bylinkových likérov, takzvaných lizáčikov. Medzi nimi aj orechový, z ktorého sa každý rok ušlo aj ujovi Lajošovi. A prečo - citujem -"bol na fľaši štítok s nápisom - 1991 - PREKRÁSNA JESEŇ a myslim , že teta tým nemyslela počasie, ale nejakú avantúru, ktorou sa zaoberala súčasne s výrobou likéru."

Náročky som kúsok citovala, lebo jeseň roku 1991 bola naozaj posledná, ktorú Peter prežil doma. Veď v júni 1992 utiekol do sveta. Začiatkom roka 2003, keď som po smrti strýka s mladším synom upratovala byt, našla som v skrinke zabudnutý orechový likér, ktorým som mu chcela vymasírovať boľavý chrbát. Likér mu zafarbil kožu na chrbte, mne ruky a nemohli sme sa doumývať. Bol už starý, pokazený, zhrudkovatený.

Útek do Brazílie:

Citujem: "Všetci zrazu odišli používať všetky možné páky, aby som nemusel utiecť do Brazílie, alebo aby raz oni nemuseli identifikovať moju mŕtvolu v rozklade podľa chrupu."

Tu bude pravý dôvod synovho úteku. V tom čase bolo na Slovensku veľa výpalníkov, mafiánov, mizli podnikatelia, jeho rovesníci a som presvedčená, že i Peter si útekom zachránil pred nimi život. Neutiekol do Brazílie, ale do Chile a Peru a odtiaľ do Polynézie. To sme sa dozvedeli až po jeho smrti.

Citáty z knihy, ktoré nasvečujú, že ju písal Peter:

"Spomenul som si na Audrey, jedinú ženu čiernej pleti v mojom živote. Sedeli sme vtedy na pláži, pozerali na vzdúvajúci studený Pacifik...- Si obrezaný? - spýtala sa. - Nie. - Tak na to kašli. Hlavne že si z Európy a je s tebou sranda."

Sociálne cítenie našej rodiny:

Na tento rozhovor v našej rodine si jasne pamätám. Peter ho len pretlmočil. Citujem z knihy: Otcova prednáška: - " Naša generácia - má na rozdiel od tej vašej - jednoducho sociálne cítenie. Preto ja toho Poláčka z práce nevyhodím, lebo takého päťdesiatpäťročného blbca by už tak ľahko nikto do roboty nezobral a on by zostal na podpore."

Citát z poslednej strany: - "A potom otec začal hovoriť o mame. Že na ňu často myslí. Že sa s ňou kedysi, keď ju ešte miloval a žil s ňou, prestal rozprávať, a neskôr sa už ten múr mlčania nedal prekročiť."

Otec mal v povahe často sa uraziť a na niekoľko dní sa so mnou prestal rozprávať.

Veľavravný záver knihy- citujem: - Ďakujem svojim blízkym a všetkým láskam, priateľom a známym za ich existenciu, bez ktorej by som nebol tam, kde som, a za inšpiráciu, bez ktorej by sa zase oni neocitli v tejto knižke.

Peter naposledy telefonoval domov v januári v roku 2000. Povedala som mu, aby napísal knihu, životopis, že mal pestry život. Takže si právom myslím, že to poďakovanie za inšpiráciu patrí mne.

Opísala som podľa knižky čo mi je známe, čo sme spolu so synom prežili. Teraz keď už vieme ako a kde žil, jasne chápem mnohé jeho úvahy o živote, túžbu po rodičoch a blízkych, opis jeho samoty, ktorou začína aj táto kniha, po ženách ktoré mal rád len fiktívne a tiež dej, ktorý bol inšpirovaný ako sám napísal Henry Millerom, spisovateľom, ktorý podľa toho, čo som zistila písal podobným štýlom o erotike a sexe, ale ešte tvrdšie, žil v Paríži ako vyhnanec a neuznaný spisovateľ doma v Amerike, a preto bol synovi asi blízky. Henry sa volá aj jeden z hlavných hrdinov Mexickej vlny.

Úplne iný zmysel dáva kniha ľuďom, ktorí o autorovi nevedia nič, a tým, ktorí poznajú jeho život tak ako ja.

Nielen smútok, depresia, ale aj fyzické ochorenia z ktorých sa asi musel dostať v horách, kde býval v stane pod igelitovým prístreškom sám, bez pomoci blízkych. Ako mi napísal jeho priateľ z Tahiti, Peter si preváral aj vodu z vodovodu, ktorú oni pili neprevarenú - bál sa ochorenia tráviaceho traktu, ktoré podľa opisu v knihe pravdepodobne zažil.

V knihe som spoznala aj ďalšie skutočnosti, no myslím si, že aj tieto vysvetlenia časti deja pomôžu presvedčiť čitateľov, že knihu mohol napísať môj syn Peter.

Vypísala som si z knihy niektoré výrazy, kolľkokrát sa v nej opakujú a nasvedčujú slovám doktora Kleinmanna:

Depresia - 20 krát

Smrť, mŕtvy : 12 krát

Samovražda : 10 krát

Psychiatria : 5 krát

Vražda, vrahovia : 8 krát

Polícia : 8 krát

Mafia : 7 krát

Nájomný vrah : 2 krát

Kretén : 2 krát/ tento výraz bol jeho obľúbenyým už v mladosti a používal ho ajvo svojich prvotinách /

Francúzsko: 3 krát

Láska je chyba v programe.

Keď v Pravde cez leto 2003 začal vychádzať nový román anonymného autora a po prečítaní rozhovoru s ním, už som tušila, že to bude syn. A keď som začala čítať, že je o riaditeľovi gymnázia, hneď som vedela aj prečo. Koncom tretieho ročníka gymnazia v roku 1994 - 95 dostali počitače. Z Petra sa razom stal počitačový nadšenec. Na počitače chodil zavčasu ráno, zostával po vyučovaní a taktiež cez soboty a nedele ráno a zostával celé doobedie. Raz ráno sa vrátil domov celý rozhorčený, že mu vrátnik povedal, že mu súdruh riaditeľ zakázal chodiť do školy na počítače v sobotu a v nedeľu. Na Petrovu otázku prečo, mu vrátnik odpovedal, že riaditeľ si tam vodí frajerky. Peter vnímal súdruha riaditeľa ako vzor cnosti, div nie s gloriolou nad hlavou, a dlho to nemohol v sebe spracovať. A zrejme to bol preňho veľmi silný, ťažko spracovateľný zážitok, keď mu poslúžil v dospelosti ako námet na dej knihy.

Z mne známych vecí nachádzajúcich sa v knihe by som spomenula hneď na prvej strane elektrickú pannu Máriu, ktorú mala Petrova babka / v skutočnosti sme ju volali starká / položenú na televízore, a ktorú jej priniesol syn z Ibenbierenu v Nemecku, kde pracoval ako baník.

Ďalej mám spoločný zážitok so synom, keď sme boli na prvej jarnej túre keď bol ôsmak, a stretli sme dvoch malých pásikových diviačikov našťastie bez mamy, hoci sme sa veľmi báli, že sa objaví. Citát: "Okolo nich vonku zasvietili oči. To sa partička divakov vybrala na nočný záťah." Pri nástupe do gymnázia mali študenti napísať najzaujímavejší zážitok posledného roka a Peter opísal práve tento.

Ďalej je v knihe spomenutý koženkový gauč v obyvačke. Myslel ním určite náš, ktorý sme mali od začiatku až do roku 2000. Dobre opísal aj babku, jej reči o spovedi, farároch, hriechu, birmovke. Dosť necitlivo nám dávala najavo, že by to mali naše deti absolvovať. Opisuje aj kňazov, určite ho inšpirovali dvaja spolužiaci, ktorí si najskôr dali prihlášky na technické vysoké školy a nakoniec šli na prijímacie skúšky na teológiu. V tom čase to bola udalosť, pre ktorú mal nepríjemnosti celý učiteľský zbor. Kus pravdy je aj v citáte, " Ako pred pár rokmi dotyčný doktor pri hľadaní uleteného roja včiel našiel Stajpenovu matku v leopardích plavkách plakať na konci záhrady." Keď som bola mladšia, tak som sa v záhrade u babky často opaľovala a sused hneď vedľa mal včely, ktoré sa často rojili do našej záhrady a obľubovali sa usadiť na našej marhuli.

Bývame na deviatom poschodí. Dvadsaťpäť rokov sme mali výťah, ktorého dvierka sa otvárali dovnútra, k sebe, ako to opisuje Peter na strane 82.

V knihe spomína patológa. Jeden z dvoch Petrových priateľov má otca patológa.

Na strane 99 je rozprava o ženách, čo si vzali cudzincov. Peter vedel, že jeho brat po troch rokoch manželstva už s manželkou španielkou nežil, tak si zafilozofoval na túto tému. A jeho brat to aj tak odôvodňoval, čo sme raz povedali do telefónu.

Aj v tejto knihe sa spomína Paríž, ako v ňom bola Sony a dostala tam toto meno. A tiež otcova frajerka , otcova nová kolegyňa Cicka - Micka bola s otcom v Paríži, je vraj otcova nová kolegyňa a učí francúžštinu. Na strane 142 sa spomína fľašu čílskeho vína. Už vieme, že Peter žil pol roka v Čile.

Po srdcervúcom vypísaní sa v Polnočnom denníku prečo sa objavil na ostrove ďaleko od domova bez pasu a bez peňazí, osamelý, jeho fiktívnom byte, rodičoch, frajerkách, aj táto kniha napovedá veľa o ňom a našich spoločných rodinných zážitkoch.

Depresia: 5 krát

Samovražda: 6 krát

Psychiatria: 6 krát

Policajti: 4 krát

Mafia: 2 krát

Mrtvy: 23 krát

Pariž, Francúzsko. 4 krát

Mexická vlna

Po prvých dvoch napísaných knihách, v ktorých sa Peter vypísal z niektorých udalostí a vzťahov v našom rodinnom živote, prenasledovania mafiou, odletu do sveta, osamelosti, spávania na matraci na zemi, v každej knihe až pričasté úvahy o samovražde, v knihe Láska je chyba v programe prešiel obdobím gymnaziálneho štúdia, predpokladala som, že v ďalšej knihe sa bude venovať politike, ktorej sa venoval pred prelomovým obdobím, a v ďalšej spomenie podnikanie. V jeho živote to tak nasledovalo. V tejto knihe Peter prostredníctvom Terezy pravdivo opisuje svoju politickú činnost v kontexte s chovanim, výrokmi a prístupom nás rodičov počas nej k nemu, najmä otca.

Ale poďme k faktom.

Kedysi som hrávala vonku pred činžiakom s deťmi begminton. Citujem: "Teraz mal tenisovú raketu a pinkal s ňou o zadnú stenu garáže." Dvadsať metrov pred nasim činžiakom stoja štyri rady garáží, prvy rad je k nám otočený zadnou stenou. Peter garáže opisuje aj v Polnočnom denníku.

Na strane 11 píše ako mama šla do Tatier dať sa do poriadku, lebo hovorila vety typu "Keď Boh stvorila muža, v podstate len žartovala ". Táto veta možno iným nevraví nič, ale mne veľa. Keď bol Peter na vrchole stresu vo štvrtom ročníku na gymnáziu, nevedel ako sa brániť, tak si vymyslel vykanie, zo žartu si hovoril " My Peter", ak budeme račiť, ak my budeme račit, tak urobíme.."

Do deja vstupuje manželová sestra so spriatelenou rodinou, teta Bagerka, ujo Bager a ich dcéra Zetorka. Určite nimi myslel rodinu manželovej sestry. Bývajú neďaleko nás, takmer denne sa už roky navštevujeme a ich dcéra bola skutočne celé detstvo dosť obézna / Peter to napísal jemnejšie - húževnatej telesnej konštrukcie /.

Podstata hry na colnicu - Peter po revolúcii predával colníkom pod nosom v Petržalke - podľa toho čo nám povedal, rakúšanom, ktorí mali záujem začať u nás podnikať, vznikajúce nové podnikateľské zákony.

Na strane 21 píše o tom, že k vysokému intelektu dostáva človek väčšinou ako bonus buď schopnosť precítiť hĺbku depresií a duševných trýzní, alebo aspoň nejaký druh magorstva. Tomuto tiež rozumiem, bol skutočne iný ako my, a tomu nasvedčovali aj jeho rôznorodé záujmy.

V máji 2005 sme si dali k vôli Peťovi zaviesť domov internet a intenzívne som mu začala opisovať udalosti v rodine, keďže od jeho emigrácie uplynulo 13 rokov. Niečo z toho použil v Mexickej vlne a Mužských interiéroch.

Peter ako píše, bol viackrát šampión matematických olympiád, začal chodit na matematické gymnázium v Žiline a keď videl, že nepreberajú nijaké zvláštne učivo, prestúpil do Prievidze, kde ho bez problémov prijali / čo možno súdruh riaditeľ neskôr uľutoval /. V triede doučoval matematiku niektorých spolužiakov.

Mexickú vlnu Peter písal do novín a raz doobeda, ked som mu práve písala cez internet, som mu napísala, že musím odbehnúť do kuchyne, že mi prihára kelový prívarok. Až sa dostal o pár dní do knihy v novinách.

Ďalej na strane 25 rozpisuje anatómiu a fyziológiu obesenia. Ako vidno, depresia s výhľadom na samovraždu ho neopustila ani po viacerých rokoch od napísania Polnočného denníka.

A citujem: " - Ja by som potreboval, aby ma niekto strašne miloval, - povedal Henry". Ani sa nedivim, ked vieme ako žil / chápem to prenesene na neho /

Písala som mu, že sesternica Janka pracuje v Pardubiciach ako dramaturgička v divadle. On to vzápätí použil na strane 29, citujem: " Vratko sedel potme na lavičke, na kolenách mal škatuľu od topánok a v nej šteňa vlčiaka. Dal mu ho otec, ktorý prišiel na otočku z Pardubíc...

Peter sa zúčastnil na oslave otcovej päťdesiatky, ako to opisuje na strane 38.

"Verona rada počúvala platne s vážnou hudbou." Otec má záľubu vo vážnej hudbe, takže sme si túto hudbu z platní púštali.

Citujem: Tereza si ľahla do Veroninej postele, pod strop s hviezdnou oblohou južnej pologule a okamžite zaspala. Zasa južná pologuľa - vieme , že Peter žil pod oblohou južnej pologule.

Strana 55. Citujem: "Na chodníku pred búdkou tancoval sám pre seba chudý chlapík so slúchadlami na ušiach niečo psychodelické a ťažko pochopiteľné. Mal zatvorené oči, ruky mu v nepravidelnom rytme lietali okolo tela. Osobný raj. "Aj toto viem vysvetliť. Peter rád cvičil, ale vždy to vyzeralo ako je to opísané vyššie. Jediný raz sa dal prehovoriť a šiel na diskotéku s mladším bratom, kde vraj tancoval ako stroj ako to sám opisuje vyššie.

Citujem zo strany 62. "Keď si Henry neskôr spomínal na tie roky, pripadali mu ako podivný sen, ktorý sa sníva niekomu inému. Neustále mu ktosi hovoril, že čaká ako dopadnú ďalšie voľby a podľa toho zostane a požiada o hypotekárny úver, alebo sa odsťahuje do Austrálie. " Peter sledoval politiku stále, lebo už podnikal a veľmi sa rozčúlil, ked vtedajší minister financií Kováč povedal, že podnikatelia si budú chodiť požičiavať peniaze do Rakúska. Povedal, že ak sa to stane, že sa odsťahuje k vôli tomu zo Slovenska.

Cez internet som už z domu písala do cudziny aj mladšiemu synovi, ktorý ma upozornil, aby som nepísala mäkčene a dĺžne, lebo sa to ťazko v zahraničí číta. To isté som pretlmočila Petrovi, že mu prestanem mäkčene a dlžne písať k vôli čitateľnosti a on to hneď použil v deji knihy.

Babka v tomto období chorľavela, ležala na oddelení dlhodobo chorých, o čom som Petrovi písala a kde on umiestnil časť deja.

Ako dôchodkyňa som päť rokov chodila cvičiť jednu pani po krvácaní do mozgu s ťažkými zdravotnými následkami a Petrovi som o tom často písala, lebo internetovú kaviareň som mala po ceste k nej. On to využil v knihe, kde opisuje inžiniera Husára, ktorý mal tiež také isté postihnutie ako moja pacientka Vierka. Tiež aj expresívnu afáziu.Úvod cvičenia s Vierkou bola hodinová chôdza po byte s paličkou a mojou oporou, pričom sme nahlas spievali ľudové piesne, pretože afatici to väčšinou dokážu a Vierka to dokázala. Petra inšpirovalo k napísaniu tejto kapitoly aj to, že sme mali v činžiaku suseda inžiniera Husára, ktorý by sa s Petrom podobal, ako to opísal v knihe on sám, keby mal o dvadsať rokov menej. Rovné vlasy, okuliare,modré oči, podobný vzrast. Ich dvaja synovia vyrastali spolu s našimi chlapcami. Jeho manželka Majka mala skutočne pekné oči, bola milá a som príjemne prekvapená, že si ju vybral do deja tejto knihy ako Ninu.

V tom roku, keď písal Mexickú vlnu som bola na liečení v Trenčianskych Tepliciach a písala som mu o tom, že v tom čase na Most slávy pridali tabuľku s menom Nastasii Kinskej, ktorá sa slávnosti zúčastnila. Oči Niny Husárovej prirovnal k očiam Nastasji Kinskej.

Citujem: "Milá drakozorka, nemala si pravdu, nič nie je lepšie, než sa pôvodne zdalo, trénoval som celé roky výstupy na vysoké hory..." Od svojich šiestich rokov sme s Petrom robili pešiu turistiku, a už v šiestich rokoch sme s ním pešli Roháče.

Ďalšiemu citátu rozumiem najlepšie ja. " - Ja by som chcel bez problémov urobiť atestáciu. A ešte...-Henry zaváhal, či to má zveriť práve Terezinej kamere, ale potom to predsa povedal:- A ešte by som chcel zabudnúť na ľudí, ktorých nemôžem mať". Dúfam, že ma pochopíte, prečo som sa pri tejto vete vyplakala.

Tak isto mi veľa hovorí aj citát zo strany 118. "Nakoniec na to pivo do socialistickej retrokrčmy šiel. Sedel za stolom, civel do bielej peny a premýšľal o tom, že nikdy nemal tých, ktorých skutočne miloval, a o tom, že to tak asi zostane navždy. A že je možno jeho úlohou naučiť sa so samotou žiť, nájsť v nej zmysel a krásu. Zblázniš sa z toho, zblázniš sa z toho, kričali pritom hlasy v jeho hlave. Žiaľ, podľa toho ako skončil svoj život, sa asi nedá naučiť so samotou žiť

Raz som mu napísala, že som už v takom veku, ked sme my matky také šťastné, ako sú šťastné naše deti. A on to krásne rozviedol na strane 134.

Strana 138, citát: "Ste tam? - ozval sa nadporučík. -Treba rozhodnúť o prevoze tela. Pravdepodobne budete chcieť pohreb v Bratislave. Zabezpečíte si transport cez pohrebnú službu u vás, alebo sa skontaktujem s našou popradskou? " Aj toto vsunul do deja, teraz to vnímam tak, akoby nás na niečo podobné už pripravoval.

Martinský samo.... Historicky prvý stroj.... Vyrobili zamestnanci ZTS v martine roku 1968, alebo 1970, treba overiť. V roku 1968 sa narodil Peter, v roku 1970 jeho mladší brat.

Strana 140, citujem: "Otec ako vlažný katolík mal nakoniec prekvapivo cirkevný pohreb, ale na žiadosť matky vynechali Stony smrteľnej úzkosti. " Písala som Petrovi, že otec, hoci vôbec nechodí do kostola, chce mať cirkevný pohreb.

Zaujmavý a veľapovediaci citát som našla na strane 163. - Ja za život vdačím jednej oslave MDŽ u mamy v práci. Ako presne to bolo netuším. Ale vraj sa to dá, isť sa tam pozrieť, späť v čase až do okamihu počatia, ale neviem, či by mi to urobilo dobre. Na túto tému som našla na T-Statione Denník brunetky, v ktorom sa v čase vracal autor do minulosti. Článok vyšiel 25.9.2008 a začína sa : "A potom prišla Hra na otca. A končí: Doma som si našla tú kartu s koňom a jej výklad. Karta sa volala Vina a znamenala, že vo mne bojuje páchateľ s priznaním viny a že potrebujem pochopiť, že nikto nie je bez viny. No tak vam teda milé karty, ďakujem veľmi pekne! Ja by soma j priznala vinu, keby som mala komu! Môj princ na bielom koni je niekde v trape, môžem si svoje priznania nechať pre seba. Škoda, že sme namiesto Hry na otca nehrali hru na Chrumkavého, aby som mu mohla aspon takto virtuálne priznať, že ak to niekto posral, tak som to ja. "

Viem že som to vytrhla z kontextu, ale zase sa to zakladá na pravde, podobne opísané ako v jeho knihách. Z toho vyplýva, že ho trápilol, že po sebe zanechal dlhy a nešťastných ľudí Tiež nevyriešený vzťah s otcom. A že písal aj pod ďalším pseudonymom.

A nebol by to záver knihy, keby v nej nebol spomenutý otec eštebák. Petrov otec má veľký zmysel pre humor, a eštebáci boli jeho obľúbená téma v krčmách i doma, a aj sám sa tomu čudoval, že ho nikdy pre to nezavreli.

A ešte spomeniem doktora Bugára. Bugárovci, rodičia s tromi deťmi - chlapcami boli na svadbe nášho mladšieho syna, ktorý sa s nimi kamarátil. Písala som mu o tom v maile. Peter ich síce nepoznal, ale doktora po nich pomenoval.

Zabiť, obesiť: 9 x

Mrtvy, smrť: 21 x

Psychiatria: 10 x

Polícia: 13 x

Mafián: 5 x

Depresia: 4 x

Pohreb: 5 x

Francúzsko: 3 x

Mužské interiéry

Písané pre T - Station od novembra 2006 do apríla 2007.

Začnem citátom zo strany 17: -„Predtým než navždy odídem z tohto sveta, ach môcť tak ešte na pamiatku jediný raz uvidieť ťa! „.

A ešte jednu úvahu z tej strany:

"Ležala mu na ramene a napadlo jej, že možno neexistuje žiadna karma, žiadny boh, žiadna vesmírna spravodlivosť, ktorá zariadi, aby tí zlí pykali. Možno všetky tie mechanizmy všehomírnej spravodlivosti vymysleli len ľudia, ktorým sa krivdilo, aby dokázali uniesť svoj život aj po akte poníženia a zrady, ktoré im niekto spôsobil. Existuje síce veľa príbehov o božích mlynoch, ale možno sú tie príbehy len účelovým výberom, ktorý sa tým porazeným, tym nešťastnejším, chudobnejším, škaredším a menej milovaným hodil do krámu."

Dovolila som si ukážku z autorovho myslenia, podobné sa nesú jeho štyrmi knihami, len sa nad nimi pozastaviť, zamyslieť a porozumieť im. O ukončení svojho života v tomto texte už rozmýšľa aj vážnejšie.

Jednu z dvoch hlavných hrdiniek Peter pomenoval Šeri. Z francúzskeho „ Miláčik. „

Strana 28, citujem: „V bielej blúzke a modrej sukni po kolená vyzerala ako letuška „ Petrovho brata bývalá manželka pracovala ako letuška.

Autor nazval Filipovu korytnačku Penelopa. Petrov strýko natočil film Penelopa. Nepamätám sa, že by som mu o tomto filme písala.

Synovi som celé roky písala o mojich zdravotných problémoch. Pálenie záhy použil v tejto knihe dvakrát, raz pálila záha Gregora, druhý krát Šeri ovracala kyselinou Betlehem.

Písala som mu, že brat prenajíma svoj byt cez realitnú agentútu, pokiaľ je v cudzine, čo Petra inšpirovalo použiť to v deji knihy.

Ďalej sa inšpiroval starkou, o ktorej som mu písala, že v večera do rána zostala dezorientovaná, stratila pamäť a museli sme ju vyše dvoch rokov dvadsať štyri hodín denne opatrovať. Použil to na strane 75 na susedku.

Po prečítaní prvých dvoch kníh, ktoré napísal keď som mu ešte nepísala, som si bola istá, že ak v tretej knihe bude spomenutá politika a v ďalšej podnikanie, budem už na sto percent presvedčená, že autor kníh je môj syn. A tak to aj bolo.

Preto citujem na strane 47: „Gregor si vedel monitor premietnuť aj na čelné sklo auta, na dosku stola, aj na strop nad posteľou po dobrom sexe. Mal v hlave celý operačný systém. A preto sa dostal tam kde je."

Podnikaním sa zaoberá na strane 78 a 79, nebudem citovať. Iba vetu: „Ale nerád by som zostal s holým zadkom ako pred pätnástimi rokmi." Je zaujímavé, že v čase keď túto knihu písal, bolo práve pätnásť rokov od jeho úteku do sveta.

Pre čitateľa nepodstaná časť, ale mne veľa hovorí. Na strane 87 citujem: „ Musím sa spýtať mamy, či nemám medzi predkami nejakých sedliakov, pomyslela so Lola,, je až nenormálne, ako ma vzrušuje predstava vytrhávania buriny zo záhona ruží." Písala som synovi o tom, ako starká v posledných rokoch veľmi rada vytrháva burinu a pestuje veľa ruží okolo domu. Čiže ďalšia inšpirácia.

Strana 94, citujem: „ Chodíte sem často?- spýtala sa, keď si objednali. - Nie som taký hrdina. Ale mal som s priateľmi taký zvyk. Roky. Posledný piatok v mesiaci sme sa obyčajne prerozprávali až do svitania." Petrov otec sa už roky ako dôchodca stretáva s priateľmi každý štvrtok doobeda v kaviarni, písala som mu o tom.

Je zaujímavé, ako sa dostal do knihy Václav Klaus. Keď som sa bola raz pýtať na polícii či niečo nevedia o synovi, lebo sa nám už dlho neohlásil, vyšetrovateľka mi povedala, že syn mal niečo s Václavom Klausom, ale nechcela mi povedať čo. Dúfam, že mi to teraz po synovej smrti povedia. Václav Klaus je spomenutý na strane 107.

V roku 2006, keď Peter písal túto knihu som bola hospitalizovaná na internom s diagnózou, ktorú použil v knihe pre Šeri. Paroxyzmálna supraventrikulárna tachykardia. Milo ma to prekvapilo, že si syn naštudoval túto diagnózu, dokonca mi / ja som to tak pochopila / poradil rádiofrekvenčnú abláciu a tiež Holterov monitor. Strana 120 a 131.

Citujem: „Ťažké chvíle riešim čokoládou a komiksami, - povedala Ornela. „Strana 141. Tiež inšpirácia odo mňa.

A ďalšia na ďalšej strane. Ujo Lajoš / V Polnočnom denníku teta Mary / chodieval posledné roky jeho života k nám v nedeľu na obed, tak ako Teodor Nebeský k Lole. Taktiež som mu o tom písala.

Strana 145, citujem: - „Po obede. Varila. Čakala na vás. A potom šla hore a stalo sa to. Až teraz všetci odišli. Doktori, hasiči, policajti. A pohrebáci. Peter sa touto témou v každej knihe zaoberal.

Ku koncu knihy sa zase vracia do gymnaziálnych čias.

Študenti spievali na výlete v autobuse. Možno som ho inšpirovala ja, keď som mu písala, že pri cvičení Vierky, ktorej diagnózu použil u Ing. Husára v Mexickej vlne, sme sa najprv hodinu prechádzali po byte a spievali ľudové pesničky, čo Vierka dokázala.

Na choroby včela liek vyrobí- nápis na budove. Písala som mu, že mi pomohol k vyliečeniu z reumy včelí peľ.

Študenti mali prestávku na výlete v Žiline. Peter ako vieme tam začal študovať matematické gymnázium.

Strana 152, citujem: „Zakladáme časopis, viete, - povedala Špako. „ Na to si pamätám, na to jeho nadšenie, keďv prvom ročníku na gymnáziu založili časopis Svetlá, kde prispieval aj Peter.

Teraz bude nasledovať dlhší citát. Ale je opodstatnený, symbolický, viem prečo to napísal. Strana 153: „ Na hlave mala zložitý účes nevesty. Dohora vyčesané vlasy, lokne pôvabne padajúce dolu, drobné kvety a závoj. Na zvyšku tela mala vyťahanú teplákovú súpravu, šľapky, zapálenú cigaretu, mobil a igelitku z Tesca. Vedľa kráčala jej kamarátka, rovnako znechutene, v podobných teplákoch, šľapkách a s gerberou naaranžovanom v zložitom účese. Nevesta nadvihla závoj a opatrne si odpľula. Možno jej na jazyku uľpela tabaková smietka z cigarety. Aj tak to však vyzeralo čudne. V najkrajší deň svojho života. Neuvedomuje si, o čo dnes v jej živote ide., pomyslel si Filip. Prečo vtedy, keď to prežívame, vôbec nevieme aké dôležité chvíle sa odohrávajú? Prečo nám to dôjde až potom keď sme za tým? Prečo sme neustále v tom idiotskom posune v porozumení k vlastnému životu? „

Peter bol prijatý na Univerzitu Komenského na matematickú fakultu. Ale v rámci jeho rebélie mi raz povedal, že on bude na prednášky chodiť v teplákoch. Nedal si vysvetliť, že je to nevhodné. Ako prenesene napísal na príklade nevesty, došlo mu to až neskôr.

Mŕtvy, umrieť, smrť: 11 x

zabiť, obesiť: 3 x

Psychiatria: 6 x

Depresia: 3 x

Policajt: 1x

Paríž: 1x

Spočítala som všetky náznaky volania o pomoc vo všetkých štyroch knihách, ako ich definoval Pán Karol Kleinmann.

Nájomný vrah: 3 x

Polícia: 28 x

Vražda: 9 x

Mafia: 14 x

Samovražda: 28 x

Obesiť: 28 x

Smrť, umrieť, mŕtvy: 66 x

Depresia: 32 x

Psychiatria: 23 x

Francúzsko: 11

Eli Elias Zdochnuté srdce

Všetky postavy sú inšpirované skutočnými ľuďmi, tak isto ako aj väčšina zápletiek je naozaj „zo života". Mnohí z tých, ktorí si príbehy z mojich kníh odžili na vlastnej koži sú mojimi blízkymi priateľmi a príbuznými a ja som im veľmi vďačný, že ma poctili svojou dôverou a naďalej sú so mnou napriek všetkému v kontakte.

Áno, píšem aj pod iným pseudonymom, hoci myslím, že bežné to nie je, pretože väčšinové správanie autorov je také, že radi podpisujú knihy, chodia na besedy, prípadne aj medzi ostatných spisovateľov a dávajú sa oslovovať Majstre. Nie je na tom nič zlé, ale nie je to pre každého. Myslím, že moje jednotlivé identity píšu rozlične, ale na kvalitatívne podobnej úrovni, aby si navzájom nezávideli. Aj vám prajem pekné dni.

Písané pre časopis T - Station od 13.6.2006

Zdochnuté srdce

Pokúsim sa v rozprave vysvetliť, čo má táto kniha podľa mňa spoločné s tvorbou môjho syna. Vystupuje v nej viac osôb ako v predchádzajúcich knihách, ponúkol v nej však takú zhustenú dávku opisu osudu jeho samého a našej rodiny, ako v žiadnej inej. Je to silno autobiografické dielo, ktrému rozumiem a viem vysvetliť, na základe čoho je v ňom dej napísaný.

Aj som sa trochu čudovala, prečo nie sú opísané dôležité udalosti z našej rodiny, o ktorých som mu v preibehu rokov písala, v žiadnej knihe. O starej matke Margite, bratovej svatbe s cudzinkou, o dvoch autách ktoré zlodeji ukradli našej najbližšej rodine, atď.

Až kým mi nepomohli čitatelia svojimi reakciami na knihu Zdochnuté srdce na Martinuse, v ktorom tipovali, že ju mohol napísať Matkin. Moje prekvapenie bolo zdrvujúce, pretože som v tej knihe všetko našla. Tie mne známe udalosti sú v nej doslova napchaté, preto dej pôsobí tak chauticky. Ako keby sa ponáhľal rýcho sa zo všetkého sa vypísať, hoci ešte po tejto knihe napísal na T - Station Mužské interiéry. Všetko sa udialo až po synovej smrti.

Už priezvisko Elias mi napovedá, že by mohlo mať niečo spoločné s mojim dievčenským priezviskom Iliaš - ová.

Som presvedčená, že písal tiež do T-Station pod pseudonymom Praváblond, kde používal výraz chrumkavý. Aj v tejto knihe je použitý dva krát.

O Majke z Gurunu písal vo svojej prvotine - Jesenné popoludnie, ktorá je v tomto viazaní jeho pôvodnej tvorby priložená.

Čerešňový kompót - o kompótoch sa vo svojich knihách zmieňuje častejšie, ako študent na gymnáziu zjedol každý deň sedemdecový kompót, a nielen to, on chodil na dary lesa sám, napríklad na drienky, maliny, ktoré potom spracovával na rôzne kompóty, marmelády, šťavy a podobne.

Taktiež výraz „ zahnívajúci „ patril medzi jeho používané, tiež ho použil aj v niektorej inej knihe. Po prepustení z psychiatrie a jeho odchode z domu za prácou do Kladna, nám v liste vyčítal, že sme ho odložili do zahnívacieho zariadenia.

Výrazy, ktoré použil v tejto knihe: Karmický pôvod, gymnázium, schizofrenický večierok, samovražda, samovražebný kúsok, policajti, smrť, mafián, pohreb, márnica, odsúdenec, depka, vedúca pionierského tábora, liečiť sa na psychiatrii, zresetovať hlavu- hlavu si už resetoval aj v Polnočnom denníku, piknikový kôš, čo ma uchránilo pred skokom z mosta Esenpé, americkí imperialisti, nomenklatúrny komanč, socialistický panelák, robotnícke kádre - už z predchádzajúcich textov sme sa dozvedeli, prečo ich používa vo svojej tvorbe. Použil aj túto vetu. „Motel stál hneď pri cintoríne, rovno oproti pohrebnej služby. A tiež ostrov, more, pevnina.

V každej jeho knihe niekto umrie, chce spáchať samovraždu, alebo má k tomu aspoň blízko.

Jeho obľúbený výraz Kretén sa objavuje v jeho prvotinách a v tejto knihe ho použil dvakrát.

Niekedy vo februári 2006 som stretla matku Peťovej spolužiačky Janky, ktorá mi povedala, že pripravujú stretávku z gymnázia po dvadsiatich rokoch. Janka bola celé štúdium jeho platonická láska. Pýtala som sa jej matky ako sa jej darí. Povedala mi, že je vydatá a má dcéru. Peťovi som to samozrejme napísala

Úvod knihy sa nesie v duchu stretávky po dvadsiatich rokoch, keď mali spolužiaci tridsať osem rokov. Hlavná hrdinka je Eli s dcérkou / Janka s dcérkou /. Keď pouvažujeme, ako opísal vzťah Taríka s Eli počas štúdia, ako aj v ďalšom deji, musí byť zrejmé, že inšpiráciu čerpal zo svojho života.

Ďalšia autobiografická postava je Tiky.

Opisuje emigranta Tikiho, ktorý nebol doma dobrých pätnásť rokov, čo platilo aj na Petra v období keď túto knihu písal. Z emigrácie sa stalo vyhnanstvo - aj to je pravda. Vypršala mu platnosť pasu.Tiky spomína utečenecké tábory, Peter ho zažil na vlastnej koži v Traiskirchene v Rakúsku. A prečo také zvláštne meno Tiky - Tiky je Polynézsky boh plodnosti, pán lesov a rastlín. Vieme už, že Peter žil v horách, živil sa aj tým čo džungľa dala, rozumel jej. Spomína španielsko - americkú manželku Maru / Petrov brat mal manželku španielku /. Hoci Peter telefonoval z vyhnanstva len raz ročne, v roku otcovej šesťdesiatky mu zavolal práve v tomto dátume a zagratuloval k nej. Otcovu šesťdesiatku využil aj v deji, dokonca zase na ostrove /potupy a hany /, možnože s tým pocitom on sám na ostrove žil. V knihe nenápadne spomenul trombózu, čím naznačil otcove zdravotné problémy boli v tom čase aj v skutočnosti naozaj závažné, a páči sa mi konštatovanie v knihe, že sa dožil v „zdraví" šesťdesiatky pri jeho spôsobe života - to sú však naše dôverné rodinné záležitosti. O otcovi píše ako o modrookom šesťdesiatnikovi - a je to tak.

S otcom prišiel aj dvojmetrový chlap s kufrom. V ňom Peter zrejme myslel mladšieho brata, ktorý meria skoro dva metre, a tiež pracoval v golfových kluboch ako realitný agent. Písala som mu o tom často.

Opis vidieckej chalupy mi pripomína dom starých rodičov. Asi tridsať metrov od neho je kostol na kopčeku, vedľa neho tri štyristoročné lipy. Písala som mu, že do jednej z nich udrel blesk, ochranári ju síce ošetrili, ale po niekoľkých rokoch vyschla. Peter si ju uctil tým, že ju spomenul v knihe. Pod kúpeľňovým oknom rastú už dlhé roky malinové kríky. Peter síce napísal, že sú tam voňavé ríbezľové kríky, ale on nikdy neopíše dej a miesto celkom presne, ale podobne. O tomto som Peťovi nikdy nepísala, a v knihe sa to nachádza. Polihovali v tieni starého orecha - o orechu som písala aj v rozbore Polnočného denníka, má v ňom svoje miesto a opodstatnenie.

Stoštyriročnou Mangou myslel určite jeho starú matku, moju mamu Margitu. Zhoda je tam v týchto veciach: Citujem: „ Odkedy Manga nevidela na vyšívanie „ - starká veľa vyšívala až do svojej osemdesiatky. Ďalej Peter spomína Manginu zlomenú nohu. Zlomený krček bedrovej kosti prekonala ako sedemdesiatosem ročná.

Starká nám duševne slabla, práve v roku 2006, keď Peťo písal túto knihu, zvečera do rána veľmi duševne upadla a odvtedy sme museli byť pri nej a opatrovať ju dvadsaťštyri hodín denne.

V roku 2000 sa môj mladší brat rozviedol, prisťahoval sa z Prievidze k matke. Dom kompletne zrekonštruoval a pristavil k nemu „ altánok „, kde sme keď bolo teplo grilovali, občas posedeli, oslavovali. Starkú sme tam cez dvor priviezli na vozíku, ktorý sme si požičali od suseda, ktorý bol ochrnutý a tento vozík nepoužíval / toto som mu napísala/. Petra to inšpirovalo pri písaní o koncerte s Mangou, ktorú na koncerte vozili na vozíku.

Jej tretím manželom bol Lajoš - už spomínaný v Polnočnom denníku ako teta Mary, Peter cítil potrebu vsunúť ho do tejto knihy pod vlastným menom. Tiež je zaujímavé, že keď vysýpali z mosta do Dunaja Mangin popol, nasnímala ich televízia Markíza a konkrétne Danica Klaimanová /Kleinová /, ktorá je tiež z Prievidze a študovala na prievidzskom gymnáziu.

Vysvetlím, ako sa do deja dostalo kôprové pole. Starká nám upadala aj duševne. Vzadu vo dvore bolo kedysi pred štyridsiatimi rokmi, keď Petrovi starí rodičia ešte gazdovali, vybudované hnojisko. Už dlho slúži ako parenisko, do ktorého sypeme burinu. Stalo sa, že jeden rok tam začala vyrastať monokultúra kôpra. Tešila som sa, že ho nakrájam do mrazničky na zimu pre celú rodinu, žiaľ starká ho v rámci boja s burinou kdekoľvek, keďže už nerozoznala kultúrne rastliny od buriny všetok vytrhala. Peťovi som o tom písala. Takže Tarik s Eli sa milovali prenesene vlastne na našom bývalom hnojisku a afrodiziakum im bol kôpor.

Citujem: Spomenula som si, ako tej úžasnej Mange /Margite/ moja mama po druhej mŕtvici niekoľko krát denne utierala zadok, lebo už v sebe nič neudržala, a v duchu som ju objala. Aj toto sa zakladá na pravde, písala som o tom môjmu synovi často, o mamu sme sa starali dvadsaťštyri hodín denne vyše dvoch rokov. Zomrela vlani v marci -v roku 2009 a v októbri toho istého roka si vzal život aj autor týchto kníh, podľa mňa môj syn.

Citát strana 44: „Nebola som zjavne jediná, kto mal problémy priradiť ku ksichtu meno, takže ešte pred aperitívom sa rozprúdila živá diskusia na tému, či je lepšie mať parkinsona, alebo alzhaimera. Vyhral, samozrejme parkinson. "Keď máš parkinsona, netrafíš síce lyžicou do huby, ale môžeš si z toho robiť aspoň srandu. Keď máš alzhaimera, tak je po srande." Peter zažil situáciu že si netrafil do úst pre parkinsona, ktorý mu vyvolali na psychiatrii liekmi, ako to sám opísal. Viem ako sa pri zdravom rozume trápil môj otec, Petrov starký s parkinsonom, keď sa nevládal pohnúť, niečo povedať či prehltnúť potravu. A Alzhaimerom myslel na starkú.

Citujem: „Môžem si dať ešte panáka...? nalial si ďalšieho chodiaceho Džonyho.... Džonyho máme v rodine, bol to manžel našej tety Marty. A chodiaci preto, lebo som Peťovi písala, že napriek upchávaniu ciev na nohách dokáže ešte chodiť. / Mali sme, ešte v čase keď som písala tento rozbor hneď po Peťovej smrti koncom minulého roka 2009, žiaľ, v januári zomrel /.

Znova sa vraciam k stretávke. Hovorí Tiky:

Spomína spoločníka vo firme, určite ním myslel prenesene toho podvodníka, ktorý mu spôsobil problémy vo svojej firme ešte doma. Citujem: „ Chápeš Eli? Ona mi vlastne ukradla pätnásť rokov života / v emigrácii/ „Ona tým čo urobila, spochybnila všetko, čo sa medzi nami dialo od samého začiatku. A ja jebúch som si celé tie roky nič nevšimol. Bol som s tým chujom chujatým každý deň v robote. „ Uvidíme, ak sa raz dostaneme k Petrovmu počítaču, ktorý po sebe zanechal na ostrove Tahiti, či nám o tom niečo povie obsah počítača.

Ďalší krásny citát, písaním ktorého si asi liečil svoj sveta bôľ:

„Sedeli sme s Tiki na tráve a striedavo si uhýbali z fľaše šampanského, až nám bublinky šumeli v nose. Z diaľky sme pozorovali ten šťastný virvar. Cítila som sa, ako by som to celé pozorovala z nejakého mini ostrova uprostred oceána. Tam na pevnine boli všetci takí šťastní... Pokúšala som sa spomenúť si na chvíľu, v ktorej sa to celé v mojom živote nejako zvrtlo a posralo. Na chvíľu, ktorá navždy zmenila môj pohľad na svet. Na moment, keď sa z mojej mapy sveta odtrhol tento mini ostrov a už roky bezcielne pláva na dohľad od pevniny. Občas sa jej takmer dotkne. Ale zakaždým je to taký malý, letmý, falošný ťuk a ostrov, ktorý si žije vlastným životom, naberie znova kurz na cudzie otvorené more. „

Už som sa pri tomto citáte vyplakala, môžem pokračovať.

Vytrhnem z kontextu túto vetu, ktorú hovorí Eli, ktorou určite myslel seba: Intelektuálny a osobnostný potenciál mojich spolužiakov mi pripadal vždy pod moju úroveň. Hanba mi. A tiež že „ spolužiaci ma vraj mali za triedneho zabávača a rebelanta". Že Peťo rebelant bol, už vieme a vtipný tiež.

Na ďalšieho spolužiaka Jonáša tiež preniesol niečo zo seba.

Citát: „Z jeho pegasovských krídel zostali len zoškvarené pozostatky. Z neobmedzených svetových možností celoslovenský priemer." Žiaľ, už ani to.

„ Už som si myslel, že ma to lietadlo nezoberie. Idem rovno z letiska. „ No určite. Kaleráby, kaleráby."

Pozrel sa mi hlboko do očí: Si zabudla, že ja nikdy neklamem?"

„ No to je fakt.". Na to som teda zabudla Jonáš naozaj nikdy neklamal. Aspoň sme ho nikdy nepristihli. Keď sme sa celá trieda z výchovného koncertu v PéKáÓ namiesto do školy dostavili na Hrad, kde sme stiahli každý pol litra vína a na druhý deň nás pre to týrali v riaditeľni, že kde sme boli, Jonáš vystúpil z radu a povedal: „ Súdruh riaditeľ!. Boli sme na Hrade a konzumovali sme alkoholické nápoje". Skoro sme ho vtedy zabili. Dvojku zo správania sme nedostali len preto, že nás bolo tridsaťštyri a úplne by sme zrušili priemer školy.

Po tom, čo Peter napísal vo svojom životopise o časopise Nové slovo, kedy sa nebál ísť ešte v minulom režime vyššie ako iba za riaditeľom školy, a ktorý je priložený, vieme čo tým chcel povedať.

Poznámka: V Mužských interiéroch je Jonáš spomenutý ako pätnásťročný neúspešný samovrah. Aj Peter má úvahu nad samovraždou spomenutú vo svojom „Životopise so zdôraznením politického vývoja". Peter sa o samovraždu tiež neúspešne pokúsil aj na Tahiti v roku 1997, pravdepodobne po tom, ako mu v roku 1996 vypršala platnosť pasu a jeho plány o odcestovaní do Ameriky boli prekazené.

Citujem, strana 49: Jonáš spal sladko ako bábätko, s palcom medzi perami". Možno je to smiešne čo tu teraz napíšem, ale Peter až do troch rokov spával s palcom v ústach a v ruke držal podbradník.

Mafiánska žúrka:

Strana 65. Citujem: Akcia sa odohrávala v industriálnej štvrti na okraji mesta v obrovskom bazári. Vieme už prečo v každej knihe píše o mafiánoch. V tomto prípade ho inšpirovalo možno aj to, že jeden náš rodinný príslušník si kúpil havarované auto od jedného predajcu, svojimi silami si ho opravil a potom mu ho ukradli.Citujem: !Za to ščo stále montujete a skladáte nové a nové automobili, môžete teraz odyn ako vždy zdemolovať. „ Zdeno ideš!, povedal Danylo a podal jednému z mužov obrovské kladivo. Ten sa postavil vedľa neho na strechu auta, zversky zreval a obrovským mocným úderom rozbil kladivom predné sklo mercedesu na mraky". Toto citujem preto, lebo Petrov priateľ na Tahiti, exlegionár, ktorý s nami po jeho smrti komunikoval, sa volá Zdeno.

Ďalší citát: „Vitajte v mojom ruskom obojživelníkovi. Vy budete vidieť, jak on ide po suchu i po vodu."

Ďalší citát: A teraz budete vidieť, jak obojživelník preplyve Dunaj", oznámil nám nadšene Danylo.

Dva dni po prečítaní tejto knihy som šla navštíviť priateľku, spomínali sme na Peťa, ktorého poznala a keď som jej povedala, že som objavila ďalšiu knihu, ktorú napísal a spomenula túto príhodu s obojživelníkom, skoro som odpadla, keď mi povedala, že podvodník v Peťovej firme mal kúpený tank, keď bola ešte poslankyňou mestského zastupiteľstva po revolúcii, vedelo sa o tom. O tom, že to vedel aj Peťo svedčí aj objednávka z jeho vtedajšej firmy na tankové zameriavače, ktorú mám doma k dispozícii. Zrejme ho už podvodník nútil robiť v Peťovej firme čo chcel on a nie Peter.O tanku som Peťovi nepísala, lebo som to nevedela ani ja. Divila som sa, keď som po Petrovom odchode našla tú objednávku na tankové zameriavače doma.

Zdochnutý závojnatko Peťo. Prečo práve Peťo? Vieme predsa od prvej jeho knihy, že sa samovraždou sále zaoberal. A aj sa o ňu už predtým na Tahiti pokúsil.

Ďalšiemu závojnatkovi Lele dala meno Jozef. Tak sa nazýva môj starší brat.

Strana 154, citujem: „ Náš nový pes bol ťažký asociál. Nečudo. Mal dva roky a v živote nebol z toho guantanámo dvora v prievidzskom okrese vonku. Len naučiť sa chodiť na vodítku mu trvalo zo dva dni.". Prečo Prievidzský okres? Ďalšia náhoda? A znova náhoda, že menuje redaktorku Markízy Danicu Klaimanovú / Kleinovú /, ktorá pochádza tiež z prievidzského okresu.

Pod Trajdalkami určite myslí Diviaky, odkiaľ pochádzam a Peter tam umiestnil časť deja.

Brat, ktorý býval so starkou, mal dlhosrstého čierneho psíka. Vo svojich listoch som Peťovi o ňom písala. Psík Gaštan vyrastal v meste Prievidza, keď sa brat rozviedol, prišiel bývať s ním na vidiek k matke.

Citujem: „Na Trajdalkách sa ten naš frajer z mesta hneď pobil s najväčším psom v osade, takže prišiel domov ako zbitý pes, s roztrhanou trendy šatôčkou na obojku".

Hoci bol Gaštan malý vzrastom, nebál sa pobiť s veľkými psami, na čo raz doplatil, keď mu vlčiak pohrýzol hrdlo tak, že pol roka nemohol brechať, iba chrčal kým sa mu nevrátil hlas. Ako erotická pomôcka Gaštanovi slúžila päťlitrová umelohmotná fľaša z oleja. V knihe sa tiež spomína závod na výrobu erotických pomôcok pre psov, inšpirácia z môjho listu.

Vypísala som aj ďalšie známe zážitky z tejto knihy, na ktoré sa pamätám.

Citujem: Chodili na dovolenky - spomenul Paučinu Lehotu. Keď som viedla turistický oddiel detí, bola som s nimi v Paučinej Lehote na niekoľko dní stanovať, bol s nami aj môj mladší syn. Peter s nami ísť nechcel.

Tiež sme spolu boli v Plaveckom štvrtku na hrade. Légiobanka pred krachom - možno sa inšpiroval legionárom Zdenom.

• Možno sa budem zdať puntičkárka, ale niektoré slovné spojenia sa opakujú vo viacerých knihách, ako v tejto - „ tak si matka sťažka vzdychla „tiež na prvej strane Mexickej vlny, citujem: „Tereza sa dívala na otca, ako si obúva najlepšie topánky, „sťažka vzdychá „ a obzerá sa po byte ako odsúdenec na smrť potkýnajúci sa k elektrickému kreslu.

• Tiež aj Wúdy Elen - ako to napísal v tejto knihe je spomenutý v niektorej ďalšej, nepamätám si v ktorej.

• V tejto knihe je napísané: „škorce vrieskali „, v inej zase „ vtáky vyvreskovali.

V knihe je opísaná svadba černocha s Elinou sestrou. Inšpiroval sa svadbou svojho brata s jeho španielskou nevestou, Peťovi som o nej hovorila aj do telefónu kým ešte nepísal knihy a raz ročne nám zatelefonoval. Opisuje prejavy oboch otcov a ďalších účastníkov svadby, a ich prekladanie synovým kamarátom. Aj na našej svadbe to tak vyzeralo a vyznelo. Takisto som mu písala, že jej rodičia doniesli na svadbu svadobné šaty po babke. Citujem: „ Segra mala naozaj dokonalé šaty, dovezené rovno zo Sanset Bulváru. Bol to Tieriho svadobný dar za nekresťanské peniaze babičky Adel." Ďalšia náhoda?

Zaujala ma postava doktora Fišera na strane 139. Eli, Tiky, Jonáš sú postavy minulosti, doktor Fišer bola aktuálna postava v Peťovom vtedajšej prítomnosti. Hodí sa na Peťa, pretože žil v horách podobne ako doktor Fišer. Citujem: "Fišer pálil len to, čo les dal. Celú zbierku mal vystavenú na priedomí svojho vlastnoručne murovaného domu dva krát dva metre. Viseli tam trofeje. Znamenali: Aha, takto si ma tí paštikári z mesta vážia, takto ma majú radi, že mi nosia šiltofky a ešte mi aj nalejú. Matka mu odkladala krížovky zo všetkých časopisov a išla nám ruky dolámať, ak sme nejakú začali lúštiť, keď dobre vieme, že sú pre Fišera."

Prenesene sa Peter cítil určite ako doktor Fišer. Býval v horách a kamaráti mu pomáhali finančne aj materiálne. Fišer býval vo vlastnoručne vymurovanom domčeku 2 x 2 metre, Peter býval vo vlastnoručne zhotovenom príbytku 2 x 3 metre. Na tyčiach mu viseli trofeje - osobné prádlo a všetko čo k životu potreboval. Ako zistil mladší syn, Peter nebol napriek tomu, že žil v horách nebol žiadny humusák, chodil čistý. Tým, že mu matka odkladala krížovky, myslel symbolicky na vlastnú matku, čiže na mňa, lebo som si išla nohy dolámať, čo som mu chcela odvšadiaľ písať, nielen z domu, ako som to už spomínala. Peťo nosil všetky potrebné veci v ruksaku tak ako doktor Fišer. Vo svojom svojskom položení si vedel prostredníctvom postavy doktora Fišera zo seba aj utiahnúť.

Hotel v Bulharsku nazval Peter Knieža Boris. Boris je postihnutý syn môjho mladšieho brata, ktorý po rozvode býval s mamou Margitou, ktorého si často berie k sebe, a tiež sa ocitol v tejto knihe. Aj o ňom som mu písala. A že predá svoj podiel vo firme - výskum termoizolačných materiálov v džungli mu financovali podieľníci, ako to opísal Ivan vo svojom príspevku.

Ak si poriadne všimneme Matkinovu tvorbu, zistíme, že sa pohybuje stále v rovnakom prostredí a situáciach. Ako sám napísal: "Moje knihy sú o mne a mojich blízkych, ale vždy o inom a inak."

Rieši problémy a nedorozumenia mladého chlapca s otcom. Inú školu ako gymnázium nespomína. V knihách dáva najavo svoj negatívny vzťah k minulému režimu. Píše o emigrantoch, mafiánoch. Často opisuje hviezdy južnej pologule, more, ostrovy. Samotu, túžbu po rodičoch, láske, vzdialené ostrovy, túžbu po pevnine.

V knihe Miluj ma ironicky v bonuse „Ak sa to nedá žiť, môžete to predstierať." Spomínam to preto, lebo Peter žil v turistickej destinácii, kde sa mohol inšpirovať disdžokejmi a karaoke.

Mená z našej rodiny v tejto knihe: Lajoš, Džony, Peťo, Jozef, Boris, Adel/a/ je manželka otcovho brata, Petrov priateľ kamarát ex - legionár Zdeno a náš pes Gaštan z gauntánama v prievidzskom okrese vystupujúci pod svetskejším menom Džek. Manga / Margita /, Marica / mňa volajú Marika /. A čo je smutné - závojnatko Peťo. Celkom slušné obsadenie, že?

V rozhovore pre Martinus Peter povedal, ze čítal Kurta Vonneguta, jeho Kolísku až dvakrát. Ja som sa k nej nedostala, ale prečítala som Bitúnok č.5. Prišla som na to, že z tejto knihy Peter asi čerpal námety do knihy Zdochnuté srdce. Časť deja sa odohráva v Trajdalkách, čo môže byť myslené ako planéta Tralfamadore, z ktorej prilietajú lietajúce taniere. Trajdalky tiež nie sú vyznačené na mape, nevedie k nim žiadna značka. Tiež sa tam odohrávali skoro absurdné situácie. Napríklad karaoke. Vieme, že Peter žil v turistickej destinácii a určite sa s karaoke stretával. Taktiež sa Vonnegut zaoberá v jeho knihe životom, smrťou, nebožtíkmi, čo bolo témou všetkých Matkinových kníh. Napríklad, citujem: "...že to bolo vlastne tralfamadorské dobrodružstvo so smrťou, keď bol človek mŕtvy a zároveň jedol."

Ďalej si myslím, že sa inšpiroval názvom Princezná z Vonnegutovej knihy do svojej knihy pre meno homosexuála. Vonnegut tak nazval sučku nemeckého ovčiaka a tiež , citujem: jeho manželka / Pilgrinova- tuláková / mala vlastnú telefónnu odbočku s prístrojom Princezná na podobločnici.

Čo teraz napíšem, treba brať s rezervou, priznávam, že to môže byť iba moja dedukcia.

Vo Vonnegutovej knihe mohol nájsť aj inšpiráciu pre svoj pseudonym Eli Elias. Eli podľa bývalého kapitána Eliota Rosewatera, ktorý si do nemocnice doviezol zbierku vedecko - fantastických románov v lodnom kufri. Citujem: „Z týchto milovaných zafúľaných kníh vanul zápach, ktorým bolo presiaknuté oddelenie - podobný zápachu mesiac nosenej flanelovej pyžamy." Aj Peťove listy z jeho príbytku v horách zapáchali podobne, pretože je tam obrovská vlhkosť a asi sa nedá tomu zabrániť.

Citujem: „Odkedy Billyho sotili do krovia, videl okolo hláv svojich druhov aj väzniteľov oheň sv. Eliáša, akési elektronické žiarenie. V Luxembursku oheň žiaril aj vo vrcholcoch stromov a na strechách. „

Zdá sa, že Petra priťahovali zvláštne postavy.

Že si bol Peter s Vonnegutom blízky svedčí aj hlavný hrdina Vonnegutovej knihy Billy Pilgrin / tulák / ktorého citujem: že ho žitie nenadchýňalo, alebo sa totiž veľmi často prichytil, že bez príčiny plače. Nik ho pritom neprichytil.

Je zaujmavé, ako sa môžeme z jeho listov priateľom, ktoré sme našli v domčeku dočítať, že sa spriatelil s človekom, ktorý skúmal nadprirodzené javy, ufá a tento človek mohol Peťa zaujať, preto sa mohol vo svojich knihách občas o tom zmieniť.

V tejto knihe som napočítala:

Vo všetkých piatich knihách spolu

Smrť, zomrieť, mŕtvy: 23 x 87 x

Pohreb: 6 x 11 x

Mafián: 3 x 17 x

Samovražda, vražda 2 x 38 x

Policajt: 6 x 34 x

Psychiatria. 7 x 30 x

Depresia: 2x 34 x

Márnica, odsúdenec viac ako 2x

Kretén: 2x 5 x

Francúzsko: 2x 12 x

V Prievidzi 18.1.2010 Mária Uhrová

Zhustený výpis mne veľavravných udalostí dosvedčujúcich že knihy písal môj syn.

POLNOČNÝ DENNÍK

Odkvitnutý bývalý emigrant, matka - diétna sestra, psychiatria, partička Holanďanov na druhom konci sveta, samovražebnú historku z mladosti, Kretén, jeden matrac na zemi, škorpión, filmový režisér, , mafián, drsní chlapíci, nájomný vrah, pud sebazáchovy, čerstvá dôchodkyňa, fajčili za garážami, kradli v pivnici kompóty, dedo vášnivý destilátor, zakopával do zeme veci, sklerotický dedko, Praha, Kladno, Paríž, burácajúci oceán, porcelánová Panna Mária, Exot, otec - encyklopédie, víno, fotoaparát Praktica, Švédska trojka, teta Mary, predná bránka, zadná bránka, list do Argentíny, modrá šálka, francúzsky voňavkársky priemysel, prečo ma je na gymnáziu škoda, Prekrásna jeseň 91 - orechový likér, nájomný vrah, potupná smrť v betóne, knižka o mafii v ruštine, utiecť do Brazílie, studený Pacifik, hlavne že si z Európy, otcovo sociálne cítenie, s otcom som sa asi desať rokov nezhováral, bez domova, poďakovanie za inšpiráciu.

LÁSKA JE CHYBA V PROGRAME

Elektrická Panna Mária, partička diviakov, omrknúť psychiatriu z vnútra, riaditeľ gymnázia, koženkový gauč v obývačke, otvoriť krídla dvier k sebe, patológ, Hlas Ameriky, Paríž, francúzština, fľašu čílskeho vína, a mám predsa 35 rokov.

MEXICKÁ VLNA

Zadná stena garáže, keď Boh stvorila muža, v podstate len žartovala, spriatelení rodičia, Hlas Ameriky, hra na colnicu, súťaže matematických olympiád, o ktorého sa bili najlepšie gymnázia, kelový prívarok, Henry sa rozhodol obesiť, hviezdna obloha južnej pologule, hľadať otca v blízkom pohostinstve, Pardubice, Charta 77, otcova päťdesiatka, platne vážnej hudby, tancoval psychodelické a ťažko pochopiteľné, policajt alebo mafián, bez mäkčeňov a dĺžňov, Čarnogurský, Ing. Husár, expresívna afázia, ODCH, Nastasja Kinski, Nina Husárová, Martinský samoj..68-70, otcov cirkevný pohreb, Doktor Bugár.

MUŽSKÉ INTERIÉRY

Letuška, Penelopa, veľa žalúdočných kyselín, realitná agentka, Holterov monitor, holý zadok ako pred 15 rokmi, vytrhávanie buriny zo záhona ruží, Teodor Nebeský - stretával sa s priateľmi v kaviarni, Václav Klaus, Paroxyzmálna supraventrikulárna tachykardia, ťažké chvíle rieši čokoládou, chodiť k nám v nedeľu na obed, na choroby včela liek vyrobí, Žilina, nevesta v teplákoch, schizofrenik, jazda na tanku - pozývame.

ZDOCHNUTÉ SRDCE

Majka z Gurunu, zahnívajúca výčitka, španielsko - americká manželka, schizofrenický večierok, obúchaný panelák na konci ulice, emigrant Tiky, utečenecký tábor, vyhnanstvo, počuť len opitý rev z krčmy oproti - písala som mu, že v okolí nášho činžiaka sú štyri krčmy, Tikiho odchod za veľkú mláku, otcova 60-siatka, / Eli mala 38 rokov ako Peťo /, modrooký šesťdesiatnik, dvojmetrový realitný agent v golfových kluboch, kretén, maturitná stretávka po dvadsiatich rokoch, parkinson, alzhaimer, v triede zabávač a rebelant, Jonáš spal s palcom medzi perami, kostol na mierne vyvýšenom mieste, autobazár, Mercedes- Zdeno ideš!, ruský obojživelník, závojnatko Peťo, spolu s krvou vypľul predný zub, za roh chalupy do voňajúcich ríbezľových kríkov, okno na kúpeľni, Milan bez zuba rozkošne šušlal, Manga - nevidela na vyšívanie, zlomila si nohu, vozili ju na vozíku, menili plienky, kôprové pole, Paučina Lehota, tretí manžel Lajoš, improvizovaný oltár s oltárnou sviecou, Danica Klaimanová, chodiaci Džony, spoločník firmy, dar - svadobné šaty od babičky, prekladateľ na svadbe, doktor Fišer sa rehlil bezzubými ústami, odtrhnutý mini ostrov, tieň starého orecha, drsnosrstý jazvečík z guantánama v okrese Prievidza, fabrika na výrobu erotických pomôcok pre psov, roztrhaná trendy šatôčka na obojku, knieža Boris.

O autorovi Eli Elias sa nevie takmer nič - chce zostať v anonymite a ani vydavateľstvo Ikar nemôže prezradiť jeho identitu. Údajne je to však niekto zo slovenského šoubiznisu, hovorí sa o menách Ďurianová, Banášová, Fialová... Kto je to však naozaj? / Citát z internetu /.

Ja pravdu poznám.

Doslov:

Skoro rok mi trvalo spracovanie životopisu môjho syna. Nedá mi, aby sa o ňom nič nevedelo, aby bol pochovaný ako bratov pes Gaštan pod čerešňou. Hoci stále neviem, či je jeho hrob dokončený a označený. Tiež chcem zistiť, akú hodnotu majú jeho tri uznané patenty v termoizolácii vo Francúzsku. Žiaľ, s týmto si už sama neporadím. No budem pracovať ďalej, nevzdám sa. Ak aspoň niekoho jeho život zaujme, bude to odmena za moje nekonečné rozmýšľanie po nociach, nedostatok spánku a obrovskú bolesť v srdci, akú môže pociťovať iba matka za svojim zosnulým dieťaťom.

V Prievidzi 20. septembra 2010 Peťova matka Mária Uhrová

Doplnenie rozboru kníh.

Urobila som výpisy tých častí listov nájdených v Petrovom domčeku, ktoré sa obsahom zhodujú s obsahom kníh písaných pod pseudonymom Maxim E Matkin a Eli Elias.

Citujem z listu pánu Platovskému : Citujem: Naučil som sa francúzsky, zopakoval som si španielčinu a v súčasnosti sa intenzívne učím anglicky.

Citujem listu Helenke a Rolandovi: Momentálne sa učím písanú angličtinu, kazety si začnem púšťať až niekedy v júli.

Citujem z listu Pavlovi:

Tento dvojdenný cyklus - štúdium / angličtiny / - fyzická aktivita sa opakuje donekonečna.

Citujem z knihy Polnočný denník: Učil som sa angličtinu a jedenásťkrát som si bol zabehať.

Citujem ďalej z listu Pavlovi: Spiatočný lístok z Paríža cez Los Angeles sa dá kúpiť za 950 vsf. Niekedy má spolucestujúci partner 50 percentnú zľavu.

Citujem z knihy Polnočný denník: strana 136: Audrey pila džús zo škatule, vyjedávala čokoládové keksy z vrecka a nadávala na Hollywood, na židov, na homosexuálov a na Eminena. Na židov preto, že ich je plný Holywood, na homosexuálov preto, že je ich plné Los Angeles, na Eminena preto...

Citujem z knihy Zdochnuté srdce strana 98: Najprv som fičala na letisko po segru, ktorá sa zasa raz hecla a vysolila nekresťanské peniaze za letenku do Elej, aby prezentovala svoju oddanosť a lásku k rodičom.

Z listu od Fernanda z Čile:

Citujem: Teraz takmer po roku vidíme že pokračujete životom, ktorý bude kvalitným materiálom pre knihy, ktoré myslím že napíšete v budúcnosti.

Môj komentár: Stalo sa.

Z listu Fernandovi:

1. Pri jednej príležitosti som sa zoznámil s majiteľom námornej školy. Je to päťdesiat ročný Francúz a vo svojom voľnom čase sa venuje hľadaniu stôp mimozemských návštevníkov na archeologických predmetoch, predovšetkým mayských.

Citujem z knihy Zdochnuté srdce strana 147: Ale nešlo to. Mimozemšťania ma tu jednoducho vysadili a nenechali mi žiadny návod na obsluhu tohto sveta.

2. Pri práci som našiel pod kamienkom škorpióna. Bol veľmi malý, približne jeden centimeter, ale zo všetkým, čo k nemu patrí. Vedel som, že tu musia byť, a Janova žena hovorila, že na jej ostrovoch Marqezas sa nachádzajú celkom veľké kúsky. Sú nebezpečné, aj keď si nespomenula na žiadnu nehodu.

Citujem z knihy Polnočný denník, strana 31:

V jordánskych púšťach sa vraj arabi bavia tým, že okolo škorpióna vylejú kruh oleja. Škorpión chodí po hranici toho kruhu, ale nedokáže ho prekročiť a dostať sa von. Obieha ho stále rýchlejšie a zúfalšie, až to nakoniec vzdá, uštipne sám seba chvostom a umrie. Čo ak žijeme v podobnom kruhu tvorenom životnými okolnosťami, našimi zemepisnými šírkami, miestom a časom, v ktorých sme sa ocitli na tomto svete? Čo ak nie sme schopní prekročiť ho, márne chodíme len po hranici oleja a na svoju beznádejnú situáciu zabúdame len v zriedkavých chvíľach šťastia alebo len vďaka alkoholovým alebo drogovým zážitkom? A existuje aj iná alternatíva, než obrátiť nakoniec svoj chvost proti sebe a zničiť sa vlastným jedom?

3. Hoci si skutočne myslím, že som španielsky dosť zabudol, ani sa mi nesnívalo, že by som stratil plod svojej snahy počas šiestich mesiacov v Čile, teraz keď ovládam fancúzsky jazyk. Navyše som sa naučil naspamäť obsah jedného dobrého tematického španielsko - francúzskeho slovníka, ktorý má päť tisíc hesiel v každom jazyku, medzi ktorými bolo veľa prísloví.

Citujem z knihy Láska je chyba v programe strana 116: - O čom chcel s tebou hovoriť?

- O tých našich dvoch, že čo s tým urobíme. Inak ona je otcova nová kolegyňa. Boli spolu aj v Paríži. Učí francúzštinu.

4. Nakoniec som našiel v Papeeno nejakú zrúcaninu, asi 80 metrov od cesty aj od mora. Tam som býval celý december.

Aj keď som v skutočnosti dosť zo španielčiny pozabúdal, v žiadnom prípade by som nechcel prísť o ovocie mojich šesťmesačných stúdií v Čile.

Citujem z knihy Láska je chyba v programe: V rozhádzanej špajzi našiel zabudnutú fľašu chilského vína, nalial si a zavolal Kimi.

5. Prvé dni po mojom príchode boli ťažké, pretože som zistil, že domorodci sú farební, sú tmavší, som veľmi viditeľný zo všetkých strán.

Citát z knihy Zdochnuté srdce: Pri pohľade na skandujúcich fanúšikov tohto čierno - bieleho sobáša som si spomenula na ten svoj / zať Tiery bol tiež z Elej /

5. V liste Fernandovi ďalej píše: Šek som konzultoval s Ivanovou manželkou, ktorá pracuje v banke. Bez toho, aby so ju o to požiadal, navrhla mi, že mi otvorí účet.

Citujem z Polnočného denníka strana 9: Na doske stola bolo napísané číslo. Nie telefónne. Číslo bankového účtu.

6. Z listu: Požičal mi časopis „ Sciencie et Vie „, ktorý rád čítam. Mal aj noviny s náboženskými nápismi, ktoré mi odložil. Je tu jedna knižnica, ale sú tu pre mňa nepríjemné podmienky.

List pánovi Platovskému

Citujem: Celkovo utratím 80 - 90 USD vrátane nákupu kníh - je to ozajstný výkon na Tahiti známom svojou drahotou

Citujem z Polnočného denníka strana 100: Zalovil som len tak, v rámci demonštrácie snahy, po vreckách bundy, ktorú som mal na sebe prvýkrát asi po dvoch rokoch, a jediné čo som tam našiel, boli rozmrvené žuvačky a preukaz knižnice na moje meno, plný pečiatok a pokút za neskoré vrátenie kníh. Nevyzeral som na človeka, ktorý chodí do knižnice.

7. Z listu Fernandovi: Bol som prinútený chodiť za vodou tri kilometer až po prameň, čo mi celkom liezlo na nervy, lebo v tieni je tu tridsať stupňov, bol som špinavý a nemal som sa kde umývať.

Citát z Polnočného denníka strana 33: Možno mi práve o to ide. Samovražda smradom je celkom štýlová smrť.

8. Z listu Fernandovi: Takýmto spôsobom som spoznal Jána. Je to 52 ročný Čech, ktorý emigroval v šesťdesiatom druhom roku a slúžil pätnásť rokov v cudzineckej légii.

Citujem zo Zdochnutého srdca: Legiobanka pred krachom.

Citujem z Polnočného denníka strana 7 . Sedel s nimi jeden odkvitnutý bývalý emigrant a riešili mimoriadnu aktivitu nejakého ministra na poli obchodu so stíhačkami / Peter bol tiež bývalý emigrant. /

Kokosové orechy, štípance od komárov:

9. Citujem ďalej z listu Fernandovi: Spal som oblečený, nastriekaný repelentom. Kúpil som si nový stan so sieťkou proti komárom, ktorý mi hodne pomohol.

Naučil som sa otvárať kokosové orechy.

Citujem zo Zdochnutého srdca strana 20:

Ak bežné dieťa bežne zaspí o pol deviatej, v prípade že očakávate pánsku návštevu, ešte o pol jedenástej rajzuje medzi spáľňou a záchodom, núti vás rozbíjať mu na balkóne rozbíjať kokosové orechy, ráta si štípance od komárov....

Ďalší citát z Polnočného denníka strana 11: Ďalšia noc. Tma, dusno, komáre, rozmýšľanie o zmysle existencie.

10. Keď počúvam v Jánovom dome rádiá z celého sveta, prevládajú hispánske s anglickými, ale mohol som počúvať aj ruské a nemecké, dokonca aj HLAS AMERIKY v češtine.

Citujem z knihy Láska je chyba v programe strana 99: Lenže potom zistia, že problémy ich dobehli a ony sú na ne ešte samejšie než doma, , pretože pri nich nie je nikto, kto by vedel, čo je Matelko, Hviezdoslavov Kubín a bony, ako sa rušil Hlas Ameriky, prečo sú im protivné masové akcie a ako ich poznačilo fiasko s močovým mechúrom pri skladaní pionierskeho sľubu na Slavíne. Slavín je tiež spomenutý v knihe Zdochnuté srdce.

11. Druhá správa - raketa Ariane vyniesla na obežnú dráhu americký satelit učtujúc milióny dolárov.

V úryvku knihy ktorá je ešte v tlači Aj ja Teba, menuje autor kozmonautov po mene. Z predchádzajúcej citácie z listu Fernandovi vidno, že Peter sa o kozmonautiku zaujímal.

List od priateľa Jána:

Petra sme znali len náhodou, neboť nekdo mi o nem řekl že bydlí nekde v horách a prodáva divoké maliny na zmrzlinu, to bylo v roce 1993.

Citujem z knihy Zdochnuté srdce strana 139:

Matke postupne od hrôzy vstávali hlasy na hlave, a tak si nalievala jednu malinovicu od suseda doktora Fišera z Trajdaliek za druhou. Fišer vždy pálil len to čo les dal.

Jak už Vážená pani víte, Váš syn Peter bydlel zde v Tahiti bez povolení k pobytu, my a hlavne moje žena ho naučila se uživiť z Tahitianskych rostlin, které nechybeli tam v horách v údolí Mataia.

Peter zvolil pre emigranta a vyhnanca meno Tiky, čo je Polynézsky boh plodnosti , pán lesov a rastlín.

V Petrovom domčeku sa našiel list, v ktorom sa zaoberá teóriou sexu, vzrušovania, rozkošou atď. Dali sme ju preložiť ako som už napísala úradnej prekladateľke do agentúry Karolína. Na internete nie je zverejnená, je cenzurovaná. Ďalšia podobná úvaha sa nachádza v Polnočnom denníku na strane 12.

Citujem: Tentoraz ma prekvapila miešaním energií muža a ženy pri pohlavnom styku. Zvlášť pri spoločnom orgazme. Preto by si človek mal dobre rozmyslieť, s kým spí, pretože mu zakaždým necháva niečo zo seba a niečo z neho si zas berie. Keď sa energie zmiešajú, vytvoria puto, energetický lúč, ktorý pretrváva ešte dlho po tom, ako sa tí dvaja rozídu, a tak si bývalí milenci môžu navzájom ovplyvňovať sexuálnu rozkoš, môžu sa blokovať, škodiť si, ale aj sa vzrušovať na diaľku, hoci už spia s inými partnermi.

List pánovi Platovskému

Citujem: Celkovo utratím 80 - 90 USD vrátane nákupu kníh - je to ozajstný výkon na Tahiti známom svojou drahotou.

List od Jána - Peter mal neplatný pas.

Citujem z Polnočného denníka: Raňajky v Londýne, večera v New Yorku, batožina v Singapure stratili kufre všetky väčšie letecké spoločnosti, keď som prežil pár turbulencií, pri ktorých som mal absolútnu istotu, že pri akejkoľvek katastrofe sa cez masívne hamburgerové telá šťastných Američanov k núdzovému východu nepretlačím, vo chvíli bez peňazí a bez pasu , vo chvíli keď sa človek rúti niekam a ani zaboha si nevie spomenúť, PREČO to vlastne robí, v každej takejto chvíli pomáha len reset mozgu.

List od pani Helenky:

Váš syn mel obrovský smysl pro humor.

Petr mel obrovské sny do buducnosti, naucit se jazyky, pak cestovať do USA a pracovat u te nejlepši firmy na pocitace a tam se uplatnit jako genius.

Citujem z Mužských interiérov strana 163:

-V čom si nenormálny? - spýtal sa Gregor.

-Porozmýšľaj, - povedala Elvis.

-Neviem.

-Som génius, - povedal Elvis.

-Génius? - spýtal sa Gregor. - V akom zmysle?

-Keď sa pýtaš takto, zbytočne by som ti to vysvetľoval.

- Mama o tom vie?

- Povedal som jej to.

-A čo ona na to?

Citujem z Petrovej práce „ Životopis so zdôraznením politického vývoja „ :

1. V šiestej triede som prestúpil do triedy so zameraním na matematiku. Tá sa mi stala náplňou života, čo sa prejavovalo aj v častej účasti a úspechoch v súťažiach, nielen na základnej, ale aj na strednej škole. Chodil som na pionierske tábory, pamätám si ich celkom osem.

Citujem z knihy Aj ja teba, ktorá je ešte v tlači citujem:

- Presne. A potom Eugen Cernan, ten americký Slovák.
- Toho som videla v telke, keď bol tu na návšteve.
- Ja som zas videl naživo Remeka.
- Kedy?
- Mal som pioniersku šatku.
- Aha.
- Bolo mi ho ľúto. Strašne sa potil a musel odpovedať na tie isté stupídne otázky socialistických detí.
- Po slovensky či po česky?
- Tak striedavo.

2. Citujem z hore uvedenej Petrovej práce:

Rovnako som opustil pole komunistickej filozofie a prešiel k agnosticizmu ako základu v konkrétne teórii k akejsi kybernetickej filozofii podobnej neopozitivizmu, s niektorými prvkami blízkymi psychologickým teóriam doktora Plzáka. Vždy som pri tom ostával a ostávam zástancom humanizmu a demokracie.

/ Ako vidno, Petra oslovili teórie doktora Plzáka už v študentskom veku, možno aj preto sa vo svojich knihách venuje vo veľkej miere vzťahom a sexu /

Som presvedčená, že po dopísaní Mexickej vlny do Pravdy cez leto 2005, písal i do magazínu T- Station pod pseudonymom Pravá blond - Denník brunetky od septembra do decembra.

Citujem z Denníka brunetky, kapitola štvrtá:

Jasné že viem. Zajac na smotane pochádza z jednej knižky starého kocúra doktora Plzáka, ktorú som v rannej mladosti vyhrabala v rodičovskej knižnici a z nej potom pramenili všetky moje neskoršie problémy s mužmi. Lebo nie je nič horšie, ako keď má niekto prebujnelú inteligenciu a namiesto toho, aby vzťahy a problémy prežíval, tak zúfalo premýšľa ako sa im vyhnúť. Problémom aj vzťahom.

Citujem ďalej:

Na žiadosť matky som sa dostavil k psychologičke., ktorá vykonala niekoľko testov. V diskusii som uviedol, že som nedávno premýšľal o samovražde, ako o najefektívnejšom rozhodnutí v ľudskom živote.

Toto tvrdenie môže vychádzať z vyššie uvedených filozofických smerov.

Náročky som citovala tieto vety z Petrovej vlastnej práce, pretože Matkinove knihy sú hádam bezkonkurenčne naplnené podobnými úvahami o živote, smrti, samovražde, depresii, samote, zúfalstve, túžbe po láske ako snáď žiadne čo som doteraz čítala. Od prvej do poslednej knihy.

Bodku za svojim životom a častým úvahám o samovražde a smrti dal tým, ako svoj život ukončil.

Moje večery a noci patria už vyše roka čítaním podľa mňa synových kníh, a cez ne spoznávaním jeho života tam na druhom konci sveta, a spomienkam na udalosti v nich, ktoré sme spolu prežili, kým bol ešte doma. Za pomoci jeho kníh a mojej práce som obnažila veľkú časť našej rodiny pred verejnosťou. Nejestvuje ani jedna Matkinova kniha, v ktorej deji by som syna alebo našu rodinu nepoznala. Vzťahy v jeho knihách slúžia aj na to, aby medzi ne zakomponoval jeho a náš spoločný život.

Domáci pán Matkin mi po synovej smrti napísal, že moje listy archivoval s úmyslom, že keď nájde môjho syna odovzdá mu ich s tým, že ho presvedčia, že rodina má držať spolu. Keď som ho v ďalšom liste poprosila aby mi ich vrátil, napísal mi, že ich zmazal, lebo už nežije ten, komu boli určené.

Takéto niečo by som určite nikdy nedokázala urobiť. Veď to boli moje listy určené do rúk synovi a nie jemu, Ako mohol čítať a archivovať listy určené niekomu inému a nechať ma štyri roky v tom, že moje listy idú k synovi a že ich syn číta. Tušil s akou láskou som tie listy písala, a ako nedočkavo som od syna očakávala odpoveď? Tušil vôbec, ako ma bolelo že mi neodpisuje a zároveň tešilo, keď sa obsah mojich listov objavoval ako inšpirácia v knihách? Vie si pán Matkin predstaviť ako sa ťažko žije na takej citovej hojdačke? Akým právom si pán Matkin dovolil urobiť zo seba sudcu a rozhodnúť, že moje listy synovi mi nevráti, ale zmaže? Nebolo by od neho morálnejšie vrátiť mi tie listy, veď som v nich mala ukrytú šesťročnú takmer dennú históriu našej rodiny? Vrátením listov by ma bol presvedčil, že mal pri zadržiavaní mojich listov skutočne dobrý úmysel nájsť mi syna o odovzdať mu ich, ale aj tak si neviem predstaviť, že by som sa ja správala hoci aj s dobrým úmyslom tak ako on. / veď ani v rodinnom kruhu doma si nedovolíme vzájomne otvoriť list bez súhlasu. / Najmä keď som synovi do listov písala „Ahoj Peťo a bozkáva a pozdravuje mama". Toto je pre mňa nepochopiteľné. A o niečom to svedčí.

Takémuto vysvetleniu neverím.

No a na záver dych vyrážajúca reakcia domáceho pána Matkina:

„ Citujem z jeho listu: O Vašom sústavnom obviňovaní som sa už rozprával s priateľom psychiatrom a priateľom právnikom. Psychiater mi povedal, že čím viac vám budem niečo vysvetľovať, tým viac sa vy budete utvrdzovať vo vašom blude. Právnik mi povedal, že aj ako autor píšuci pod pseudonymom mám všetky práva na ochranu svojho duševného vlastníctva a že pokojne môžeme urobiť právne kroky, ktoré budú potrebné.

Ja si stále nahováram, že mi nechcete znepríjemňovať život, ktorý sa stal mne a mojim blízkym a to čo som si SÁM vymyslel. Zhodou okolností sa vám mnohé veci zdajú známe - ale toto isté mi píšu stovky čitateľov, akurát ma pritom nenazývajú podvodníkom a netvrdia mi, že som svoje knihy nenapísal."

/ podvodníkom som ho nikdy nenazvala /

Keď som sa po synovej smrti zložitou cestou konečne dopracovala k tomu, že mi pán Matkin konečne po štyroch rokoch odpísal, bol to pre mňa obrovský šok šok, že som šesť rokov nepísala synovi ale niekomu inému. Požiadala som ho, aby sme sa stretli a porozprávali, ako sa to mohlo všetko udiať, lebo som si to nedokázala vysvetliť inak ako tak, že syn ho požiadal ešte v internetovom magazíne InZine, aby jeho texty niekto zverejňoval a doťahoval do konca na Slovensku ako spisovateľ. Ja si myslím, že syn ani jemu a ani ostatným redaktorom časopisu InZine nikdy neprezradil, kto im tie texty posiela . Aj pred nami sa tajil, ani nám nikdy nepovedal kde žije, čím sa zaoberá, aj keď nám prvých osem rokov každý rok na chvíľu zatelefonoval.

Chcela som sa pánovi Matkinovi poďakovať v presvedčení, že si to tak syn prial a chcela som sa niečo dozvedieť o ich spolupráci. Rozhovorom, vysvetlením a poďakovaním by sa to bolo skončilo. Žiaľ, neskončilo to podľa mojich predstáv, práve celkom naopak.

Dala som sa opäť do čítania Matkinových kníh, celý rok som spracovávala po večeroch a nociach synov život a výsledok som publikovala na internete, keďže som žiaľ, inú možnosť nemala. Mohlo to skončiť medzi nami jedným rozhovorom a nemusela som celý rok po nociach trpieť rozmýšľaním ako je to všetko možné a následnou nespavosťou až doteraz.

Je mi ťažko aj z toho, že mi neodpísal ani vydavateľ Slovartu, hoci mi v januári sľúbil odpovedať do konca februára a už je november. Že by aj jemu ležalo na srdci liečenie môjho bludu a to už v predstihu?

Tiež mi neodpísali z vydavateľstva Ikar ani slovo o tom, čo si myslia o mojom rozbore knihy Zdochnuté srdce.

V lete som napísala pánovi Matkinovi, že ak nebude ochotný sa so mnou stretnúť, porozprávať a vysvetliť mi to, uverejním synov život na internete, nech rozhodnú čitatelia, kto má pravdu. Nebol. Načo, veď trpím bludom.

Tak nech rozhodnú čitatelia.

Poslednú knihu o ktorej viem - Mužské interiéry dopísal podľa mňa Peter v apríli 2007. Do svojej smrti v októbri 2009 mohol Peter napísať ďalšie knihy. Koľko, netuším. Prvá sa už čoskoro objaví v predaji.

Nemám priateľa psychiatra, ani právnika, ktorý by mi povedali, či ma môže pán Matkin zažalovať zo spáchania nejakého trestného činu, ktorým som poškodila jeho povesť alebo niečo podobné.

Ak som mu aj ublížila, je mi to ľúto, ja som to chcela od začiatku riešiť inak. Zverejnenie týchto materiálov bolo len núdzové riešenie. Po vyriešení tohto prípadu súdnou cestou možno skončím podobne ako môj syn na psychiatrii, ak mi súdny psychiater potvrdí tú diagnózu, ktorú mi stanovil pán Matkin so svojim priateľom psychiatrom cez internet. Alebo je aj iná možnosť trestu? Netuším.

A posledný dodatok: Ako matka mám snáď právo vedieť, či tie listy syn dostával, alebo skutočne končili u domáceho pána Matkina, tak ako to tvrdí on. Ja mu už totiž neverím. Keďže mi pán Matkin napísal, že z mojich listov inšpiráciu nečerpal, má dosť svojich priateľov a rodinu, ktorý ho inšpirovali, prečo potom moje listy zmazal, veď by bol nimi hravo dokázal, že naozaj z nich inšpiráciu nečerpal a moje písačky na internete sú klamstvá.

V Prievidzi 22.11. 2010 Mária Uhrová

Doplnenie 5.6.2011

Maxim E Matkin = Peter Uher?

Čoskoro vyjde ďalšia Matkinova kniha Nie na ústa. A ja som stále nedostala odpovede na moje otázky.

K napísaniu tejto úvahy ma inšpirovalo prečítanie knihy Evy Borušovičovej Urobíme všetko čo sa dá. Článok s názvom Psychopatom ľahko a navždy.

V ňom sa hovorí o žene, ktorú jej manžel v priebehu niekoľkých mesiacov presvedčil, že -citujem: „ celý jej doterajší život nestojí za nič, že je malomeštiacka chudera, že nič nevie, nič neznamená, že je neurotička, paranoička, schizofrenička dyslektička a anorektička a že by sa mala ísť liečiť.

Keď sa to medzi nimi skončilo, tá žena sa liečiť šla. Nič iné jej nezostávalo. Bola vychudnutá na kosť, triasla sa na celom tele, počula hlasy a mala pocit, že ju stále jej bývalý sleduje. S pocitom, že je pre ľudstvo dôležitá asi tak ako pásomnica, zašla na psychiatriu, nech s ňou niečo urobia." - koniec citátu.

Tento článok ma podnietil myslieť a urobiť podľa jeho rady to, ako tá nešťastná žena v ňom, ešte kým moje ja splynie s mylnou predstavou niekoho iného, teda v mojom prípade pána Matkina a pána riaditeľa Slovartu.

A tak som podľa toho článku navštívila vyššiu inštanciu - tiež diagnostika - psychiatra čo má na to papier, ktorá dala veci do poriadku, ktorá obeti - teda mne povedala, ako sa veci majú, že som v poriadku, diagnózu uvalenú pánom Matkinom a pánom riaditeľom Slovartu nemám a viac ma k sebe neobjednal. Ani sa mu nečudujem, načo strácať drahocenný čas a peniaze zdravotníctva na tých, ktorí to nepotrebujú.

Môžem potvrdiť slová z článku lekára Norberta Moravanského publikovaného na internete, ktorý ako som si na facebooku všimla, vystupuje pod pseudonymom Maxim E Matkin - osobne, že „mozog sa nedá vypnúť ani oklamať". Sama to zažívam na sebe a cítim ako mi tie nevyriešené otázky a myšlienky zaháňajú spánok a poškodzujú zdravie.

Pán Matkin a pán riaditeľ Slovartu mi diagnostikovali blud a zatemnenú myseľ.

S akou mysľou konal pán Maxim E Matkin, keď ma počas šiestich rokov, keď som písala ako matka svojmu synovi, ktorého som v jeho knihách spoznala, že ma nechal vytvoriť si ten blud?

Nebudem to tu ďalej rozoberať, je to napísané v mojom rozbore Matkinových kníh.

O mesiac vyjde ďalšia Matkinova kniha Nie na ústa.

Syna a našu rodinu som spoznala v piatich knihách. Riaditeľ vydavateľstva Slovartu mi raz napísal:

Ťažko sa voči Vášmu presvedčeniu argumentuje. Ak je v knihe čílske víno, písal ju Váš syn. Ak je v nej výťah, ktorého dvere sa otvárajú dovnútra, písal ju Váš syn. Ak je v nej poľovačka na diviaky, tak tiež. Ak sa v nej vyskytuje Paríž, samozrejme. Podľa Vašich kritérií napísal Váš Peter aj diela Dana Browna, Hemingwaya aj Harukiho Murakamiho. Neviem Vám argumentovať, pretože je to celé nezmysel.

No a tu sa pán riaditeľ Slovartu poriadne pomýlil. Hoci je na obálke knihy Aj ja teba napísaný autor Maxim E Matkin, tak pána riaditeľa Slovartu ubezpečujem, že túto knihu nenapísal môj syn Peter, že ho v nej nespoznávam, nie je to jeho štýl, je to niečo úplne iné ako jeho predchádzajúce knihy. Sklamaní sú podľa recenzií aj čitatelia, ktorí Matkina radi čítajú.

Tiež ho v nej nespoznávajú.

Viem, že im moje presvedčenie o synovom autorstve a chcenie vysvetlenia mojich otázok nie je príjemné a obťažuje ich. Mne ale tiež nie je príjemné, keď sa vyhýbajú dať mi na ne odpovede. Veď nie sú v tom nevinne.

Ako vieme, syn trpel depresiou a vzal si život. V predchádzajúcich piatich knihách sa vypísal zo spoločného rodinného života a v každej z nich je niečo autobiografické.

Ak knihu Nie na ústa napísal on a nie niekto iný, predpokladám, že v nej obnaží svoje rozhárané, depresívne vnútro a odhalí medzi vzťahmi / podobne ako v predchádzajúcich knihách / svoj reálny život, bude v nej volať o pomoc a preto si od nej sľubujem, že sa dozviem niečo o jeho pocitoch, myšlienkových pochodoch, duševnom utrpení. Nie že by ma na jeho živote zaujímalo najmä to, myslím si však, že keď zistím, ako žil aj po tejto stránke, pomaly sa s tým vyrovnám a konečne sa začne moja duša uzdravovať.

Nie je nič horšie, ako neistota a neznalosť.

Ďakujem aj čitateľom jeho kníh, ktorí mi pomôžu nájsť pravdu.

V Prievidzi 5.6. 2011 Mária Uhrová

.Posledný skaut (doplnenie 18.7.2011)

Neviem či sa už stalo, aby človek, ktorý píše knihy, napísal knihu na rozlúčku o svojej depresii a pripravovanej samovražde. To sa stalo, o tom je Matkinova kniha Nie na ústa.

Jeho skutočné meno je Peter Uher, život si vzal na Tahiti 15. októbra 2009.

Odišiel v roku 1992. Osem rokov nám každý rok na chvíľu zatelefonoval. O sebe nič nepovedal, nevedeli sme kde žije.

V roku 2000 nám zavolal naposledy. Povedala som mu, aby napísal knihu - životopis, že mal pestrý život.

V lete roku 2003, keď písal knihu Láska je chyba v programe do Pravdy, som ho spoznala. Odvtedy som mu denne písala na mailovu adresu, ktorú nechal v Polnočnom denníku.

Od knihy Mexická vlna až po poslednú čerpal z mojich listov, takže sa cítim ako inšpirátorka jeho kníh. Vrátane Zdochnutého srdca od Eli Elias.

Nevedeli sme kde a ako žije. Po pohrebe som začala po jeho živote pátrať. Mám s tým smutné skúsenosti.

Človek, ktorý synove knihy doťahoval tu doma ako spisovateľ a prijímateľ mojich listov synovi, ktorý ma s tým že končia u neho / neverím tomu / neoboznámil. Po synovej smrti mi oznámil, že ich archivoval s tým, že keď ho nájde mu ich odovzdá. Keď som ho vzápätí požiadala, aby moje listy určené synovi vrátil / ja som ich archivované nemala / mi odpísal, že ich zmazal, lebo už nežije ten, ktorému boli určené.

Keď som mu poslala rozbor Matkinových kníh, toho čo v nich poznám, čo sme spolu prežili kým bol ešte doma, a to čo v knihách použil z mojich listov mi odpísal, že trpím bludom, na ktorý je lepšie neodpovedať, lebo sa v ňom budem utvrdzovať.

Tiež ako autor píšuci pod pseudonymom má svoje práva a pokojne môže urobiť právne kroky, ktoré budú potrebné.

Vydavateľ mi odpísal, že myslieť si, že Matkin je môj syn je diagnóza a mám zatemnenú myseľ po tragédii.

Medzitým vyšla od „ Matkina" kniha Aj ja teba.

Nielen ja, ale aj čitatelia zistili, že ju Matkin nenapísal. Aj podľa mňa to je podvrh. Vidina zisku im obom zatemnila myseľ. Stav 1:1.

Ťažko sa vcíti do môjho utrpenia, ktoré mi tým spôsobili ten, čo takéto niečo nezažil.

Nesmierne bolestivé pre mňa bolo čítanie rozlúčkovej knihy Nie na ústa.

Väčšina ľudí a médií, ktorým som o tom napísala, až na drobné výnimky mlčala. Nikoho to nezaujalo, nikto ma nepochopil a nepovzbudil.

Presne v duchu, ako je to vo verejnom a politickom živote. Marazmus v celej spoločnosti.

Aj v kultúre.

Zbytočne si syn ničil život k vôli demokracii. Revolúcia požiera svoje deti a ľudia sa v podstate nezmenili.

Zostala som skeptická, že sa raz dozviem pravdu.

Synov životopis si môžete prečítať, keď do Google zadáte meno Peter Uher. Nájdete ho na Iliasovom blogu.

V Prievidzi 18.7.2011 Mária Uhrová

Doplnenie (4.9.2011):

ROZBOR KNIHY NIE NA ÚSTA vydanej vo vydavateľstve Slovart 13.7.2011

Napísala Mária Uhrová 4.9.2011

Citát z knihy:

Už som povedal takmer všetko, čo som chcel.

Aj čo som mal.

Zostáva mi len zaznamenať, ako žije človek, ktorý v istom čase urobil moje rozhodnutia.

10 nocí, ktoré otriasli mojim svetom a zmenili ho.

Stručné zhrnutie obsahu:

Peter v tejto hlboko autobiografickej knihe vypovedá o skutočnom stave svojej psychiky a života, keď ho v ťažkej depresii nevládal žiť, a rozmýšľal cez postavu Posledného Skauta o jeho ukončení.

Naposledy sa prostredníctvom knihy porozprával s otcom, matkou, fiktívnou sestrou / v skutočnosti s bratom /, a nezabudol na svojho najlepšieho priateľa Bernarda / Šeldona/ a jeho manželku / Hermionu Grangerovú /.

Tiež so svojim fiktívnym synom, ktorým vlastne tiež myslel seba. Nechcel, aby odišiel do Južnej Ameriky, lebo cez internet sa objať nedá a „syna" má rád, chýbalo by mu to objatie. Rozmýšľa ako sám seba zachrániť v podobe Posledného Skauta, ktorý žil ako „stratený syn" dlhé roky v emigrácii niekde pri Austrálii. Napísal list s ospravedlnením, a na rozlúčku. Šesťdesiatročného Posledného Skauta sa mu podarilo v knihe zachrániť s pomocou ženy v baloňáku prehodenom cez pyžamo, žiaľ, štyridsaťročného Posledného Skauta v skutočnosti nezachránila už ani Hermína Grangerová.

Veľmi by som sa chcela dozvedieť, ako dlho po dopísaní tejto knihy syn ešte žil. Ako dlho mu tá nádej, že sa objaví v jeho živote niekto, kto ho zachráni, ako to opísal v poslednej kapitole knihy vydržala.

.Peter odišiel zo Slovenska v roku 1992, nevedno kam. Osem rokov nám každý rok krátko na chvíľu zatelefonoval, ale o sebe nepovedal nič. V októbri v roku 2009 nám polícia oznámila, že spáchal samovraždu na Tahiti. V apríli 2010 na Tahiti vycestoval jeho mladší brat Ivan, aby zistil niečo o jeho živote.

Peter bol samotár, žil v horách, domáci obyvatelia nevedeli kde. Schádzal dolu k ľuďom, ktorí mu pomáhali materiálne aj finančne za malé služby. Podľa Jána, ktorý nám po Ivanovom návrate napísal, Peter poznal možno aj dvesto rodín, chodil od jednej rodiny do druhej, podľa toho, kto mu poskytol možnosť pracovať na internete. Z toho vyplýva aj námet tejto knihy. Svoj život žil najmä virtuálne.

Chodil s veľkým ruksakom na chrbte, bez neho sa vonku nikdy nepohyboval.

Ivan zistil na polícii, a tiež v policajnej správe pre nás rodičov nám oznámili, že už v roku 1997 sa o samovraždu pokúsil. Vtedy bol hospitalizovaný na psychiatrii. Trpel depresiou.

História môjho písania listov Petrovi o mne a našej rodine je napísaná v predchádzajúcich kapitolách na internete.

Teoreticky sú dve možnosti o autorovi knihy. Ja som presvedčená, že túto knihu napísal syn. Pán Heger aj s domácim pánom Matkinom si myslia že trpím bludom, keď si také niečo myslím. Vraj to tak nie je. Moje presvedčenie chcem dokázať pomocou policajnej správy, ktorú nám poslala polícia z Tahiti po synovej smrti, pomocou Ivanovej reportáže z Tahiti z augusta minulého roka, citátmi z korešpodencie a rozborom knihy, ktorá poukáže na moju pravdu.

Pre lepšie uverenie jeho života, prečo sa Peter mohol cítiť ako Skaut, alebo že domáci pán Matkin vykradol nápady z reportáže na vytvorenie postavy Posledného Skauta, prikladám do rozboru knihy časť z policajnej správy, ktorú nám po jeho smrti poslali z Tahiti:

V médiách sme uverejnili oznam o nájdení mŕtveho tela neznámej osoby spolu s fotografiou pasu. Na základe takto odvysielaného oznamu sa nám podarilo získať množstvo svedectiev, ktoré nám pomocou rôznych konfrontácií, porovnávania a skúmania pomohli dokázať, že Peter Uher, narodený v Československu prišiel na územie TAHITI v roku 1992. Menovaný nemá v TAHITI žiadnu rodinu, žil sám v jaskyni, v horách , v MATAIEA. Bol inžinierom v oblasti informatiky, nezávislým vynálezcom, predložil patent na výrobu izolačného materiálu, z ktorého by sa mali vyrábať tepelno-izolačné izotermické spacie vaky. V patente navrhol prototyp takéhoto spacieho vaku. Schádzal dolu do mesta aby si doplnil zásoby a pritom navštevoval rôzne spoločnosti, ktorým ponúkal odkúpenie častí svojho patentu. Mal záujem pre svoj patent a svoj výrobok získať aj banky, ktoré by investovali peniaze. Niekedy sa ubytoval u osôb, ktoré ho zobrali na ceste, kde stopoval, spriatelili sa s ním a ponúkli mu možnosť využiť ich INTERNET pri práci na svojich výskumoch. Podľa viacerých svedkov bol Peter veľmi vzdelaný a kultivovaný človek, bol samotár, ktorý sa živil drobnými prácami a žil taktiež z príspevkov dobrých ľudí. Jedným z takýchto ľudí bol pán Bernard. Bol posledným človekom, ktorý videl Petra živého. Prehlásil o ňom, že Peter sa nikdy neprechádzal po vonku bez svojho plátenného ruksaku a bez dáždnika. Peter býval u neho zhruba desať dní a náhle od neho odišiel po tom, ako mu pani Galina vyčítala, že chodí špinavý a zanedbaný

.

POSLEDNÝ SKAUT - STRATENÝ SYN

To, že túto knihu písal syn v depresívnom stave a že s depresiou bojoval, je v knihe viditeľné.

Citujem z úvodnej kapitoly:

Žijem jednoduchý život. Ohlodaný až na kosť. Som unavený. Nič nemám. Je mi to jedno. Najjednoduchšie je byť sám. Nevyliezať z bytu. Nevstupovať do vzťahu s inými ľuďmi. Nič nevlastniť. Po ničom neprahnúť. Po láske netúžiť a nenávisťou nestrácať čas.

Heslovite z knihy :

Nemusíš bojovať, aby si zvíťazil, snažili sa nevyskočiť z okna, zomriem bez teba, tak si zomri, čo iné ako okamžitú smrť si zaslúžia hulváti, dúfam, že to bude rýchle a bezbolestné, aj s tým umieraním čakám na teba, berieš sedatíva?, psychologička, málo radosti zo života, antidepresíva sú svinstvo, nemal by si sa tak opúšťať,

metóda liečenia depresívnych pacientov, tak aby sa mi uľavilo ako pacientovi, antispánkového protidepresívneho kouča, či mi z toho ešte nehrablo, vylučovaní kortizolu pri depresii, ktorých nechceme štopať psychofarmakami, v cele smrti, za moju chatrnú psychickú kondíciu, rob so sebou niečo, si tieňom seba samého, svoj tieň som prijal, neprijal si ho, stal si sa ním, pomáha to hlavne psychicky, v rámci akútneho záchvatu existenciálnej úzkosti, psychiatrii sa nejde profesionálne venovať človek, ktorý sám nemá duševné problémy, zdá sa, že sa tejto chvíle možno ani nedožijem, tak málo sa mi chce žiť, je dostatočným dôvodom na život zotrvačnosť?, zomriem a nenájdu ma, moje hmotné neživé telo nafukuje, puchne a rozteká, chcel by som byť spokojný, vďačný za to čo mám, chcel by som nájsť v sebe mier,

nemám menej depresie, trocha ukotvenosti v živote, predstieranie, že som v poriadku, expert na morálne bahno, rozplakal som sa, milovať na diaľku sa nedá, paralyzovalo ma vlastné celoživotné zlyhanie, proti depresii a strate chuti žiť, dlhodobé užívanie antidepresív zvyšuje hladinu serotonínu, antidepresíva, no čo zo životom?, ak raz budem umierať.

Tak málo sa mi chce dožiť,., tak málo mám motivácie, je dostatočným dôvodom na život zotrvačnosť?, Chce niekto aby som tu bol ďalej, chýbal by som niekomu?

To boli ukážky vytrhnuté z textu knihy pre tých čitateľov, ktorí takmer prehliadli, v akom zlom duševnom stave sa Peter nachádzal v čase písania tejto knihy.

Citát z knihy: Hrazda v kuchynských dverách - písala som mu, že brat si hrazdu namontoval do kuchynských dvier.

Citát z knihy: suseda z detského domova - je pravdivá, vyrastali aj s bratom s našimi deťmi v spoločnom činžiaku.

V tejto knihe tak ako v ostatných opakovane spomína tie isté ZEMEPISNÉ MIESTA, ktoré dosvedčujú kde žil:

Pripravovaný odchod syna so svojou matkou do Južnej Ameriky, čudný prízvuk Posledného Skauta, akoby slovenčinu príliš nepoužíval. Citujem: Napadla mi Austrália, ale bol to len impulz...

Ďalej spomína francúzsky film, francúzsky Krémeš, francúzska kolínska, Saganová..

Sú to ďalšie doplňujúce svedectvá, že žil na francúzskom území. Objavujú sa v každej knihe.

Aj v tejto knihe spomína Štefánika, podobne ako v poviedke Francúzsky kľúč. Štefánik má na Tahiti mohylku.

Manželka Princezná telefonovala po španielsky. Vieme že Peter po odchode z domu žil pol roka v Južnej Amerike, konkrétne v ČILE, kde sa učil po španielsky.

Z južnej Ameriky Peter prišiel do Tichomoria na Tahiti. V knihe spomína kúpu ostrova v Tichomorí.

Matkin sa v tejto knihe stretol s matkou a otcom. Jeho rozhovory s rodičmi sú skutočne z nášho života, veď nás poznal. Písala som mu, že sa snažím dodržiavať životosprávu v nádeji, že sa s ním niekedy možno stretnem. On to vsunul do knihy. Citujem: Čo je v tých fľašiach v špajzi? - Vyrábam cesnakovú vodku. Pre vlastnú potrebu. Nepodceňujem prevenciu.

Cez internet som mu šesť rokov denne posielala maily, v dialógu s matkou spomína skypovanie. Určite túžil sa so mnou cez skype porozprávať.

Citujem z ďalšieho dialógu: - Ja vidím syna na ktorého som hrdá. A vždy som bola.

Škoda že pán domáci Matkin zmazal moje listy synovi. Túto vetu som Peťovi napísala po napísaní knihy Mužské interiéry, keď ma dojal tým, že do deja vsunul moju diagnózu Paroxyzmálna supraventrikulárna tachykardia, na ktorú som bola v čase písania knihy hospitalizovaná v nemocnici.

V knihe Nie na ústa sa stretol aj s otcom. Rozhovor s ním je ako zo záznamu. Ďalej to nebudem rozvádzať.

Seba v útlom detstve opisuje ako fiktívneho, nadaného, vlastného syna.

Naša rodina je už opísaná aj v predchádzajúcich Matkinových knihách. Ešte mu zostalo napísať o svojom priateľovi Bernardovi a jeho manželke.

Spomína ho hneď v prvej kapitole ako Sheldona. Aby ste pochopili, čo mali spoločné, čo ma presvedčilo, že Scheldonom myslí Bernarda, najprv si prečítajte jednu časť Ivanovej Reportáže z cesty na Tahiti v apríli 2010, ktorú prikladám:

Bernard-Peťova pozostalosť

Po telefonickom dohovore prišiel za mnou do hotela Bernard, jeden Peťov priateľ. Prišiel na veľkom džípe, zoznámili sme sa, sadol som k nemu do auta a šli sme do jeho obchodu s elektronikou. Je to vysoký muž, cez 50 rokov, Francúz z Provensálska. Z domu odišiel keď mal 20 rokov, odišiel od rodiny, s ktorou nechcel mať nič viac spoločné. Bol vynálezca mal obchod s elektronickým zabezpečením a bezpečnostnú službu. Prišli sme do jeho firmy, bol to obchodík s bezpečnostnými kamerami. Skladal sa z niekoľkých miestností, v jednej mal Bernard kanceláriu, druhá bola predajňa a hneď vedľa bol sklad a kuchyňa. V kuchyni v drese bolo plastové vrece, mierne zaprášené, ktoré Bernard vytiahol a podal mi ho so slovami : „To sú Peťove veci". Bol tam Peťov počítač vo vodovzdornom obale a tisícky jeho osobných vecičiek. Všetko bolo niekoľkokrát zabalené v igelitoch, možno to bol následok obdobia dažďov. Asi 6 hodín som preberal všetky predmety, vylučoval nepotrebné veci, takže nakoniec mi ostal počítač, tri USB kľúče a zoznam dokladov ku spoločnosti ktorú Peťo založil a rozpredal. Spolu s Bernardom sme pozreli čo je na USB kľúčoch, našli sme účtovníctvo spoločnosti na výrobu spacích vakov. Bernard mi vysvetlil, že on je tiež jedným z akcionárov spoločnosti, Peter pracoval na vývoji spacieho vaku s vynikajúcimi izolačnými vlastnosťami a desať ďalších ľudí mu finančne prispievali na výskum. Peťo im podľa výšky finančného príspevku v podstate predával percentuálne podiely budúcej spoločnosti na výrobu spacích vakov. Za tie roky spolu vybral vyše 40 000 eur. Bernard mi vysvetlil, že to bral ako vysoko rizikovú investíciu s tým, že vlastne podporoval Peťa, lebo ho mal rád a v prípade že by sa mu podarilo biznis rozbehnúť, získal by financie naspäť. S ostatnými akcionármi sa údajne nepozná, s niektorými sa zoznámil až na pohrebe. Keďže celých 100 percent spoločnosti bolo rozpredaných, materiály súvisiace s firmou som dal Bernardovi, lebo on bol akcionár. Objavili sme však určitú zaujímavosť, Peťo po rozpredaní 100 percent firmy ďalej predával približne pol percentné akcie - a ja som pátral po motívoch k vražde. Peťo chodieval občas k Bernardovi, býval uňho v sklade aj dva - tri týždne, pomáhal mu s výskumom, spolu si veľmi dobre rozumeli, spolu sa bavili o rôznych vynálezoch. Peter bol tak trocha členom domácnosti počas pobytu, v sklade niekedy celé noci pracoval, cez deň spal na matraci. Bernard mal s Peťom spoločné, že v mladom veku opustil domov a neplánoval sa vrátiť. O tom, že Peťo má doma rodinu údajne netušil, v podstate nevedel prečo Peťo odišiel z domu, ani sa ho na to nevypytoval, mal pocit, že Peťo o tom nechce hovoriť. Iba občas Peťo spomenul, že bojoval s boľševikmi a mal nejaké problémy s vládou v bývalom Československu.

Po úmornom dni som sa prešiel po nábreží hlavného mesta Papeete.

Ivanova reportáž dokazuje, že Peter čerpal do svojej knihy námety z prostredia v ktorom sa skutočne pohyboval a žil.

Citujem z knihy: „Otvoril mi majiteľ malej firmy s počítačovou technikou „ / typické pre Peťa bolo vo všetkých knihách, že skutočnosť o ktorej v knihách píše nenazýva presne, ale podobne/.

Pretože Peter býval v spomenutých priestoroch u Bernarda, nemohol nespomenúť bezpečnostnú kameru, ktorú mal v tých priestoroch Bernard nainštalovanú, a ktorá ho snímala. Náhoda?

Bernard poskytol Ivanovi záznam brata zo spomínanej bezpečnostnej kamery z večera pred jeho smrťou.

K napísaniu postavy ženy, ktorá sa motala po jeho byte, ho mohla inšpirovať Bernardova manželka, v knihe pod názvom Hermiona Grangerová, ktorá mala kľúče od Peťovho bytu - Bernardovej firmy, v ktorej sa suverénne pohybovala. Duševnou kulturistkou ju nazval pre jej prostorekosť.

Bernard býval nie o poschodie vyššie, ako píše Peťo v knihe, ale vo vedľajšom dome.

Na internete som čítala recenzie knihy Nie na ústa. Najvýstižnejšia sa mi zdala recenzia Dada Nagya. Citujem:„ Dej sa točí okolo terapie, ktorá mu má pomôcť zbaviť sa depresie, ale v skutočnosti je to len zámienka, ktorá nám umožňuje nahliadnuť do jeho života".

Nie, nebola to len zámienka, bola to pravda. Stačí si pozorne prečítať aj ostatné jeho knihy / /okrem Aj ja teba/, takmer v každej o samovražde uvažuje.

Ani vo sne by mi nenapadlo, že moju nespavosť, o ktorej som Peťovi v listoch celých šesť rokov písala, spojí so svojou nespavosťou a depresiou, a urobí z toho nosnú konštrukciu tejto knihy, ako to potvrdil v nasledujúcom citáte v knihe:

Citát z knihy:

„Môžem si o jedenástej večer predstavovať hocičo a nič z toho nebude, lebo moja hlava je zvyknutá ľahnúť si o tretej nadránom a ešte dlho premietať o tom, že celý svet speje do záhuby a ja mám na tom veľký podiel viny."

Pravdivosť jeho slov doložím Ivanovými slovami z reportáže, že „ v noci pracoval a cez deň spal na matraci v sklade".

V knihe uvažuje o sebe, vyjadruje svoje pocity, prežívanie svojej opustenosti, bezradnosti, depresie, únavy zo života a rozmýšľanie o smrti.

Na lepšie pochopenie jeho života si Peter zvolil postavu Posledného Skauta, pretože ako skaut v skutočnosti žil, o čom svedči aj Ivanova reportáž . Policajná správa tiež dokumentuje, že žil v horách, Na internete nie je zverejnená.

Kniha je ako aj jeho ostatné svojim spôsobom autobiografická.

Dosvedčuje to priznanie, v ktorom potvrdzuje, že v knihe pod Posledným Skautom myslí seba, keď napísal - citujem: „ PÍSAL SOM VŽDY VLASTNE O SEBE „.

Podobných výrokov je v Matkinových rozhovoroch pre média viacej, čo mi vysvetľuje, prečo ho v knihách poznám a prečo verím, že knihy pod pseudonymom Matkin písal syn. Pretože som poznala jeho život, z ktorého do nich bohato čerpal. Taktiež ho inšpirovali moje listy.

Citujem z knihy: „Celý život som pracoval na tom, aby som pre iných ľudí znamenal čo najmenej.

Trocha sa o tomto citáte rozpíšem. Už to, že nechcel písať knihy pod svojím menom, že mu nezáležalo na sláve, dokazuje, že ten citát myslel doslova, že netúžil po sláve. Hoci si myslím, že možno aj preto, lebo mal až do konca života stále strach z mafie.

Z listu pani Sklenařikovej som pochopila, že mal iné ciele ako byť známym. Predovšetkým spustiť výrobu spacích vakov na humanitné účely. A zároveň sa vyhrabať z mizérie, v ktorej žil.

Možno sa čiastočne nemýlil ani v ďalšom citáte, že „Moja neprítomnosť nikoho nezasiahne viac než okrajovo". V prostredí v ktorom žil ako tulák - skaut je to pravdepodobné, ale v príbuzných sa naozaj mýlil.

Ďalší citát z knihy: „a ak pre skauta neboli dôležití pozostalí..."

Znova by som chcela poukázať na Ivanovu reportáž. Citujem:

„Peter bol tak trocha členom domácnosti počas pobytu, v sklade niekedy celé noci pracoval, cez deň spal na matraci. Bernard mal s Peťom spoločné, že v mladom veku opustil domov a neplánoval sa vrátiť". .

„Z domu odišiel keď mal 20 rokov, odišiel od rodiny, s ktorou nechcel mať nič viac spoločné." - Aká to podobnosť Peťa s Bernardom v Ivanovej reportáži a v knihe!

Citujem: A ja si tým snímen z pliec neznesiteľne ťažký batoh".

Chce ma niekto po tomto obraznom aj doslovnom citáte presviedčať, že tento citát a celú knihu nenapísal syn, tak to už bude bezcitná trúfalosť! Neuverím!

Citujem:

Zrazu som vedel celkom presne, ako sa teraz cíti Posledný Skaut. Sám. Nekonečne sám. Trýznivo sám.

Citujem ďalej: „Za dverami sa ozvali kroky a dvere sa otvorili.

Stál tam chlap, mohol mať tak šesťdesiat. Celkom zachovalý. Na sebe župan, taký, ako nosím doma ja. Vlasy učesané, oči nevyspaté. Len sme sa tak na seba pozerali.

„Kristepane, vyzerá ako ja o takých dvadsať rokov".

„Kristepane, vyzerá ako ja pred takými dvadsiatimi rokmi, hovoril si asi ten chlapík."

Aj týmto priznáva, že cez Posledného Skauta hovorí vlastne o sebe.

Skaut sa vrátil po tridsiatich rokoch na Slovensko, k umierajúcemu otcovi

Zaujal ma ďalší citát.:

„ Do svitania hodina. A mne zrazu google vypľul reprodukcie olejomalieb predposledného muža zo zoznamu. Klikol som na tmavý obrázok, v ktorom sa dala rozoznať ľudská tvár. Viliam Domanický: „Stratený syn". Stratený syn. Postava v temnom víre, len oči držia kontakt, telo odchádza preč, sťahuje ho čierna diera do inej dimenzie. Skaut. Posledný Skaut na obraze svojho otca...

Zadala som do google lekár, Domanický, stratený syn. Lekár podľa autorovho typu možnej profesie maliara na predchádzajúcej strane knihy, podľa názvu maliara a obrazu Viliam Domanický: „Stratený syn" Internet mi našiel meno Martin Kukučín, ktorý žil a pôsobil ako lekár v Južnom Čile, a jeho dielo Aduš Domanický. V Čile Kukučína poznali hlavne ako lekára, to, že je na Slovensku známy ako spisovateľ, Kukučín tajil. Písal len v slovenčine. V Čile napísal knihu Mať volá, v ktorej cítiť túžbu po domove.

Možno sa Peter cítil svojimi skutkami trocha aj ako Aduš Domanický.

Ďalšia zaujímavá náhoda a podoba, že?

Vo svojich listoch som ho občas oslovovala „ Ahoj stratený syn „.V knihe sa to viackrát nachádza.

Máme doma Peťovu fotku. ktorá mi obraz Strateného syna tak, ako ho opísal Peťo pripomína. Peter sa sám odfotil, fotku vložil do Bernardovho počítača, pravdepodobne k vôli identifikácii. Smutné, vyhasnuté oči, i celá tvár. Veľmi som sa nad touto fotkou vyplakala.

Jedna známa mi povedala, že kniha na ňu pôsobila veselo, optimisticky, má pekný záver.

Na mňa pôsobí úplne inak. Mne hovorí o duševnom rozpoložení syna a jeho snahe bojovať s depresiou a opustenosťou, pocitom samoty aj písaním, ako to spomína v úvode knihy.

Lebo viem čítať v jeho knihách aj medzi riadkami.

Keď vyčerpal rezervu psychických síl, stačilo napomenutie od domácej pani že chodí zanedbaný a špinavý / v knihe sa o tom rozpráva s bývalou frajerkou psychologičkou Foxy, citujem: Nemal by si sa tak opúšťať/, čo spôsobilo pravdepodobne posledný skrat v jeho živote. Od Foxy chcel, aby mu robila antispánkového protidepresívneho kouča, aby mu „nehrablo". Ako blízko majú tieto slová k skutočnosti!

Z poslednej kapitoly vyplýva, že sa potreboval sa o niekoho duševne oprieť. Nájsť útechu a objatie. Túžil, alebo si predstavoval, že namiesto napomenutia, že chodí špinavý a zanedbaný, by ho mohla zachrániť už iba - keby sa zrazu objavila čarodejnica Hermiona Grangerová, ktorá by ho pochopila, rozumela mu, a šli by spolu hoci aj na prechádzku so psom.

Žiaľ, žiadna Hermiona sa v jeho živote nezjavila, Peter si v skutočnosti zbalil svoj ťažký batoh, ani sa nerozlúčil s Bernardom podaním ruky, ako to mal vždy vo zvyku a odišiel. Jeho odchod zaznamenala bezpečnostná kamera v jeho prechodnom byte.

Darmo ho šiel hľadať Bernard do mesta i do prístavu.

Po sedemnástich rokoch som syna uvidela prvý raz na zázname z bezpečnostnej kamery, ktorý priniesol Ivan z Tahiti domov.

Odišiel Posledný Skaut. Zostali mi po ňom knihy. V poslednej zanechal list na rozlúčku:

Citujem: Tak sa teda majte. Pôjdem aj bez listu. Keby sa vás niekto pýtal, tak prosím povedzte, že som celý život robil vážne rozhodnutia, a také je aj toto. Uvedomujem si všetky dôsledky. Moje rozhodnutie je slobodné a dobre uvážené. Nikomu nič nevyčítam, nikto nenesie na ničom spoluvinu. Už viem aký je to pocit pred odchodom, nie je to nič hrozné. Cítim takmer úľavu. Majte sa dobre!

Mám prečítané všetky jeho knihy. To, že ich písal, je aj moja zásluha. V roku 2000, keď nám zatelefonoval som mu povedala, aby napísal knihu - životopis, že mal pestrý život. V Polnočnom denníku mi poďakoval za inšpiráciu, vďaka ktorej sme sa ocitli v jeho knihe. Žila som s ním pomocou kníh celých šesť rokov. Takmer denne som mu písala. V každej postave jeho kníh je kus z neho, z našej rodiny či nejakého kamaráta. Je to v nich tak nejako schované, aby to nebolo odhaliteľné okamžite. Pre mňa to neplatí.

Oddýchnem si pri nich, usmejem sa, a spomínam. Nie však pri poslednej knihe Nie na ústa. Pri jej čítaní je mi ťažko.

Možno pre tú odlišnosť od ostatných autorov má syn tak veľa čitateľov, ale veľa aj tých, ktorí po začatí čítania knihu zhrozene odložia. Najmä poslednú, keď už bol na dne.

Nečudujem sa im. Nevedia, že v nich píše „vlastne o sebe" svojským spôsobom.

Jeho knihy čítajú inak ako ja, keďže viem o čom v nich píše. Svoj ozajstný zironizovaný život vkladá do deja knihy medzi sex a vzťahy. Tie sú pre mňa sú vata, fikcia, ale pre čitateľov neznalých jeho a nášho života sú dôležité a možno prioritné. Spoznávajú sa v nich.

Keď čítam jeho knihy, vnímam ho, vidím a cítim svojim vnútorným zrakom a pamäťou. To dokáže iba matka.

Doťahovateľ synových kníh tu na Slovensku domáci pán Matkin mi už rok neodpísal. Tento posledný list je ešte z vlaňajšku.

Citujem z neho:

14.7.2010

O vasom sustavnom obvinovani som sa uz rozpraval s priatelom psychiatrom a priatelom pravnikom. Psychiater mi povedal, ze cim viac vam budem nieco vysvetlovat, tym viac sa vy budete utvrdzovat vo svojom blude. Pravnik mi povedal, ze aj ako autor pisuci pod pseudonymom mam vsetky prava na ochranu svojho dusevneho vlastnictva a ze pokojne mozeme urobit pravne kroky, ktore budu potrebne. Ja si stale nahovaram, ze mi nechcete zneprijemnovat zivot, len v mojich knihach hladate strateneho syna. Tak este raz: V mojich knihach vas syn nie je. Som tam ja a zivot, ktory sa stal mne a mojim blizkym a to, co som si SAM vymyslel. Zhodou okolnosti sa vam mnohe veci zdaju zname - ale toto iste mi pisu stovky citatelov, akurat ma pritom nenazyvaju podvodnikom a netvrdia mi, ze som svoje knihy nenapisal.

Nemrhajte cas, energiu a sily na analyzovanie mojich knih, ja som tam posostva pre vas nezasifroval. Vas syn v tych knihach nie je. Keby som bol na vasom mieste tryzneny tym, co trapi vas, tak aj predam oblicku, aby som mohol ist na Tahiti a vidiet vsetko na vlastne oci a rozpravat sa s ludmi, ktori poznali mojho syna ako posledni. To je totiz cesta, akou najst pravdu a aspon trochu pokoj. Ja uz neviem ako vam to mam este povedat a po dobrom. Nemam viac co dodat.

Zaujímavé, že už pred rokom vo svojej odpovedi spomenul, že v jeho kníhách hľadám môjho „Strateného syna". Že by sa mu námet môjho „strateného syna" tak zapáčil, že napísal o ňom knihu? Alebo je to ďalší z dôkazov, že moje listy vykrádal? Diví sa niekto, že chcem poznať pravdu?

Znova zopakujem citát z listu: „V mojich knihách váš syn nie je. Som tam ja a život, ktorý sa stal mne a mojim blízkym a to čo som si sám vymyslel".

To isté tvrdím o mojom synovi, že tam je. Všetko je to nejako dvojmo. Aj Matkinovia, aj stratení synovia.

Myslím si, že Peter dopísal túto knihu krátko pred smrťou. Stačil ešte napísať prvú kapitolu knihy Aj ja teba - Koňak, a navždy odišiel. To využil domáci pán Matkin, druhú kapitolu Arne odpísal z knihy Michala Baňanku Ústa železnej opony, ako to potvrdil jej autor. Potom knihu pravdepodobne dopísal sám, ktorý je už na rozdiel od môjho syna „ typického Matkina" dospelý, dozretý, posunutý. Vydaná bola niečo vyše roka po synovej smrti. Mal dosť času ju napísať a vydavateľ vydať. Recenzenti zistili, že to nie je typický Matkin.

Zaujímavú veľavravnú recenziu na knihu Aj ja teba som našla na Martinuse, dva týždne po jej vydaní. Vďaka nej som sa v predstihu tešila, že syn po sebe ešte knihu zanechal. Čo sa mi aj potvrdilo.

Hana

27.12.2010

Názor čitateľa 1

Toto je úplne iný druh knihy aký som čakala, povedala by som, že táto kniha je ako ticho pred búrkou a tou búrkou(možno) bude typická matkinova kniha, všetky sú skvelé a aj táto ale nie je to typický matkin a tak si dúfam, že ešte nejaká kniha vyjde kde matkin ukáže-aha som to ja!.
Vzadu na obale je to veľmi výstižne napísané- je ako dobre odležaný koňak- kludne by som si túto knihu vedela predstaviť aj ako film. Nebola to povrchná kniha, čo človeka iba prečíta a hodí na policu, aj keď zo začiatku(druhá kapitola) som sa pozrela na knihu pohľadom- čože?!-ale nakoniec sa z toho vykľula kniha pri ktorej mi postálo srdce, telo ostalo v napätí a ústa sa roztiahli do úsmevu, pretože to je život-láska, smrť, strach, smútok, deti a pod., a tak ďakujem za krásny čitateľský zážitok.

Citujem časť listu od pána Hegera:

Pred časom som prestal komunikovať, pretože to stratilo zmysel. Čokoľvek som napísal, písala ste si svoje. Aj teraz sa to vracia. Keď Matkin napísal dospelšiu knihu a mnohým ľuďom sa zdala iná, podporilo to Vašu teóriu. Aj tak ju písala tá istá osoba, dnes sa to už dá testovať počítačom, rovnako ako vedci dokázali, že Bibliu písalo viacero autorov. A keď teraz vyšla "typická" Matkinovka (vyprovokovaná nespokojnými čitateľmi, ktorí nechcú nič iné, len to, čo poznajú), opäť Vás to naštartovalo a máte teóriu o posmrtnom texte. A keď vyjde ďalšia "typická" Matkinovka, budete mať teóriu a dvoch posmrtných textoch. Zamyslela ste sa, prosím, aspoň na minútu, či by ste sa náhodou nemohla mýliť?

Ako mi odpísal pán Heger, nespokojní čitatelia po vydaní podľa neho dospelejšej knihy si žiadali typického Matkina. Behom pol roka im bolo vyhovené. Bola napísaná a vydaná „typická „ matkinovka" Nie na ústa. Tá blesková reakcia a rýchlosť na uspokojenie tých čo chcú len to čo poznajú, sa mi zdá neuveriteľná. Či je to možné za pol roka stihnúť, vie riaditeľ vydavateľstva lepšie ako ja. Možno to možné je. Ale odkiaľ to vedela čitateľka Hanka už dva týždne po vydaní knihy Aj ja teba, že je to ticho pred búrkou? Jasnovidka?

Takže máme teraz dvoch Matkinov. Jeden je dospelejší, druhý typický, a všetci čitatelia sú spokojní.

Len nie ja, lebo som naštartovaná a mám teóriu o posmrtnom texte. Koľko empatie!

Dospelejší Matkin je na tom lepšie. Má dom, ktorý rekonštruuje, nie je opustený, zanedbaný, depresívny, nesnaží sa vziať si život, nepíše listy na rozlúčku, nenosí ťažký batoh na chrbte, je milovaný, darí sa mu dobre, má dcéru v puberte a odolal nevere, hoci ležal s cudzou nahou ženou v posteli.

Už osem rokov sa zamýšľam, či sa nemôžem mýliť. Takéto odpovede ma len utvrdzujú v tom, že sa nemýlim. Vysvetľujúce odpovede nedostávam.

V jednom liste mi domáci pán Matkin odpísal, že sa sám diví, ako sa naše rodiny podobajú. Prečo nie je ochotný sa so mnou stretnúť, všetko mi vysvetliť a vyvrátiť moje poznanie? Čoho sa bojí, keď má pravdu? Veď je to normálne a ľudské, že nejasnosti sa vydiskutujú. Presvedčil by ma, že skutočne žil životom aký opisuje v knihách a citovanom úryvku z listu, že je tam on a jeho život, ktorý sa stal jemu a jeho blízkym, nevykrádal moje listy a moju rodinu do svojich kníh. Po synovej smrti ma mohol predsa upozorniť, že píše knihu s podobnými námetmi aké sú v Ivanovej reportáži o Peťovom živote, že niečo podobné prežíva aj on, aby som si zasa nemyslela, že knihu napísal Peter.

Neuvedomil si, ako budem pri jej čítaní trpieť? Že sa kniha podobá na Petrov život? Veď už vedel dlho z internetu, ako Peter žil. Pripadá mi to od neho voči mne neľudské a zlomyseľné.

Takže podľa neho -môj syn v jeho knihách nie je. Stačí si prečítať Ivanovu reportáž, policajnú správu a jeho vyššie citovaný list, že tam môj stratený syn je.

V tých dokumentoch je predsa dosť dôkazov, aby bolo každému jasné, že si nevymýšľam, veď je to tam napísané čierne na bielom!

Ešte raz citujem z listu:

Nemrhajte cas, energiu a sily na analyzovanie mojich knih, ja som tam posostva pre vas nezasifroval

Ja som v knihe Nie na ústa zašifrované posolstvo našla. Znie, citujem: Bojuj o syna!

Tak bojujem. Kým sa nedozviem pravdu. Toľko k domácemu pánu Matkinovi.

Výmena listov prebehla aj s riaditeľom vydavateľstva Slovart pánom Hegerom. Ten moje argumenty ignoruje, ironizuje, obchádza, nereaguje na ne. Je tak skalopevne presvedčený že má pravdu, že je schopný mi ju odprísahať.

Tu je ukážka jeho argumentácie, keď vety vytrhuje z kontextu a neberie do úvahy moje argumenty v rozbore kníh. Citujem z jeho listu:

Peter si zvolil tento spôsob knižného vyjadrenia o svojom živote, ako to aj on sám v knihe priznal na strane 152. Citujem: „PÍSAL SOM VŽDY VLASTNE O SEBE". Podobných vyjadrení pre média je ešte niekoľko. Takže to, že písal o sebe, a že ho v knihách poznávam, nie je môj výmysel, ale mám to potvrdené jeho perom / klávesnicou /.

Milá pani Uhrová,

Dajte, prosím, tento dôkaz prečítať niekomu, koho poznáte, dôverujete mu a rešpektujete jeho zdravý rozum. Ak Vám potvrdí, že je to dôkaz, nech mi to, prosím, napíše mailom. Malo by to mať takúto formu:

"Veta "Písal som vždy vlastne o sebe" dokazuje, že autorom kníh Maxima E. Matkina je Peter Uher."

Takéto potvrdenie nezainteresovanej osoby stačí poslať na môj mail, zamyslím sa nad svojou prísahou. Inak, minule ste mi napísala, že mi už nenapíšete. Ja o voze, Vy o koze, myslel som si, že to je dobrý koniec korešpondencie, keď si obe strany potvrdia, že majú pravdu. Zostaňme pri tom, dobre? ;-)

S úctou,Juraj Heger

..

Odpísala som mu:

Vážený pán Heger, 24.8.2011 Veď to, že ja o voze, Vy o koze. Vytrhnete jednu vetu z kontextu a to je Váš triumfálny argument. Ale to, že mám desiatky nevysvetlených otázok v šiestich knihách ignorujete. Prečo mi na ne neodpovedáte?

Moja odpoveď na Váš návrh znie:: Človek so zdravým rozumom tú vetu tak ako ste ju zoštylizovali Vy, nikdy nenapíše. Napíše tú vetu takto:

Veta: „Písal som vlastne o sebe" spolu s argumentami pani Uhrovej dokazuje, že autorom kníh Maxima E Matkina môže byť Peter Uher.

Keď budem poznať odpovede na moje otázky s písaním skončím. Záleží na Vás. Napísala som Vám ešte raz preto, aby som skôr ako uverejním rozbor poslednej knihy na internete Vás s ním oboznámila, a dočkala sa vysvetlenia. Keďže odvážne prisaháte, že knihy nepísal syn, tak by ste mi aspoň mohli vysvetliť, prečo moje listy a synov život Váš pán Matkin do „svojich" kníh vykrádal.

Verím, že pravda raz vyjde na povrch. Potom Vás tá arogancia a irónia prejde.

S pozdravom

Uhrová

Asi sa nepatrí verejne citovať zo súkromnej korešpodencie. Som presvedčená, že je to menší morálny prehrešok, ako urobil domáci pán Matkin, keď bol roky prijímateľom mojich listov synovi a ja som o tom nevedela. Rešpektujem, že to bolo so synovým súhlasom, tak sa dohodli. No neschvaľujem jeho zachovanie sa po synovej smrti, keď namiesto vrátenia listov mne - matke, hoci ich mal archivované, s podporou a obhajobou pána Hegera ich vymazal.

Typický Matkin už nikdy žiadnu knihu nenapíše. Žijúc a cítiac sa ako Posledný Skaut dobrovoľne odišiel do inej dimenzie. Vystavil tak problémom a skúške charakteru jeho dobrodincov, ktorý mu napísané texty doťahovali do knižnej podoby. Chcela som sa s nimi stretnúť, poďakovať im a zároveň sa o ich spolupráci niečo dozvedieť. Sami sa rozhodli o ich ďalšom postupe voči mne a čitateľovi. Či ich rozhodnutie a činy boli čestné, nech posúdia čitatelia.

Urobila som pre svojho syna čo som mohla a vládala. Či mám pravdu ukážu až budúce Matkinove knihy, ako mi to raz napísal aj pán Heger. Pokúsim sa spracovať synov život do beletrickej podoby. Potom poprosím pána Hegera o jeho vydanie vo vydavateľstve Slovart.

Ďakujem všetkým čitateľom synovho životopisu na internete, ktorí mi uverili, aj tým, ktorí stále pochybujú. Ja už nepochybujem. Najmä nie po poslednej knihe, v ktorej sú skutočné dôkazy, že knihu písal syn. A ak ma domáci pán Matkin s pánom Hegerom presviedčajú, že to tak nie je, že nemám pravdu, že som na rozum, tak to vyzerá tak, že domáci pán Matkin moje listy, Ivanovu reportáž ako aj Peťov život po jeho smrti naozaj vykradol. A to sa nerobí.

Ja stále verím, že Maxim E Matkin je Peter Uher.

V Prievidzi 4.9.2011 Mária Uhrová