MAXIM E MATKIN = PETER UHER ?
Konfrontácia na webovej stránke Slovartu pred vydaním knihy Žiadne prudké pohyby
Synovec Mirko Iliaš mi umožnil už pred vyše dvomi rokmi publikovať synov životopis na jeho blogu. Pretože som sa počas troch rokov od synovej smrti napriek mojej enormnej snahe o predloženie dokumentov o synovom autorstve Matkinových kníh s ochotou pána Matkina nestretla, chcem oboznámiť čitateľov s mojimi argumentmi.
Nedávno som napísala recenziu na budúcu Matkinovu knihu Žiadne prudké pohyby na webovej stránke Slovartu. Tu je:
23.10.2012
Ešte dve knihy, potom Matkin skončí Mám veľa dôkazov, že Matkinove knihy okrem knihy Aj ja teba písal môj syn Peter Uher. Tri roky od synovej smrti sa pokúšam s Matkinom stretnúť, aby mi ich vyvrátil. Za Matkina mi odpovedá pán Heger. Prečítajte si jeho argumenty, ktoré mi napísal:
Dobrý deň, Nebudeme sa stretávať, dobre? Keď si to raz v budúcnosti po sebe prečítate, pochopíte, prečo. Nateraz si povedzme, že ak v najbližších dvoch rokoch (t.j. do 31.12.2013) nevyjdú dve ďalšie Matkinove knihy (ktoré nestranná verejnosť prehlási za Matkinove), stretneme sa my dvaja s asistenciou detektoru lži. Jeho zaplatenie bude mojou starosťou. Ak vyjdú dve Matkinove knihy, prijmete tú správu, že Matkinove knihy píše niekto, kto žije na Slovensku, a Vy ste sa mýlila (a Váš syn sa Vám, naozaj, od svojho odchodu neozval). Beriete? Prajem Vám pekný večer, Juraj Heger
Nevysvetlil mi, koho myslel nestrannou verejnosťou, ani ako to prehlásenie má urobiť. To je naozaj silný argument. Mária Uhrová
Na moju recenziu odpovedal Maxim E Matkin oficiálnym vysvetlením, ktoré citujem:
Stručné vysvetlenie k obvineniam pani Uhrovej
autor: Maxim E. Matkin - osobne, 24. októbra 2012 o 1:03 ·
Milí moji čitatelia a priaznivci, pretože som v poslednom čase dostal niekoľko mailov, v ktorých sa ma pýtate, ako je to s obvineniami, ktoré o mne zverejňuje pani Mária Uhrová, tu je moje stručné oficiálne vysvetlenie. Súkromne si to vysvetľujem s pani Uhrovou už niekoľko rokov a bohužiaľ to nikam neviedlo. Pred mnohými rokmi pán Peter Uher odišiel ako dospelý muž od rodičov a neudržiaval s nimi žiaden kontakt. Veľa rokov potom som na druhom konci Slovenska začal písať a publikovať pod pseudonymom Maxim E. Matkin. Ja, jeden človek, nie skupinka, nie dvojica, nie firma využívajúca obchodnú značku. Ja, jeden človek, žijúci prevažne v Bratislave. Mama pána Petra Uhra, pani Mária Uhrová nadobudla presvedčenie, že Maxim E. Matkin je jej syn, a že jej prostredníctvom svojej tvorby posiela zašifrované odkazy. Po čase mi začala na mailovú adresu písať. Zo začiatku som nechápal, čo jej krátke správy znamenajú, pretože ich písala ako sprisahanecké odkazy synovi. Keď som to pochopil, napísal som jej, že nie som jej synom. Aj toto moje ubezpečenie brala ako súčasť hry, ako dôkaz, že ja som jej stratený syn Peter. Jej listy boli pravidelné a väčšinou obsahovali informácie, že bola u lekára a čo varila na večeru. No niekedy napísala aj viac - aby som sa „rozpamätal, kto som", takže od nej viem, že pánovi Petrovi Uhrovi bola diagnostikovaná schizofrénia, a že kým bol ešte doma, mal najrôznejšie problémy s podnikaním aj so zákonom. Jej príbeh, aj samotný fakt, že píše synovi, ktorý na druhom konci spojenia nie je, ma však dojímal a tak som sa ho snažil vypátrať. Dnes viem, že zo strany pani Uhrovej išlo a ide o dokonalú projekciu, s ktorou nič nemôžem urobiť. Jeden čas to vyzeralo, že sa viem dostať k bratislavskej adrese pána Petra Uhra, tak som pozbieral niekoľko mailov od jeho mamy a napísal sprievodný list s nádejou, že sa mi ozve a ja nejako nepriamo sprostredkujem stretnutie mamy so skutočným synom, alebo aspoň ich kontakt. Tu je ten sprievodný list:
Vážený pán Uher,
som spisovateľ a pod menom Maxim E. Matkin píšem knihy a články do časopisov. Maxim E. Matkin je pseudonym a to umožňuje ľuďom dosadiť si za toto meno tvár človeka, ktorú pokladajú za pravdepodobnú. Pred niekoľkými rokmi Vaša mama Mária Uhrová dospela k presvedčeniu, že Maxim E. Matkin ste Vy - jej stratený syn. Moja e-mailová adresa je všeobecne dostupná a tak mi začala písať. Snažil som sa ju presvedčiť, že ide o omyl, ona však v knihách a článkoch našla spoločné styčné body s Vašimi názormi, skúsenosťami a zážitkami z rodiny a tak moje presviedčanie brala ako súčasť Vašej snahy zachovať si odstup. Je to už niekoľko rokov, čo mi - ale z jej pohľadu Vám - píše každý deň. Naučila sa používať počítač, postupne, pomaly sa jej schopnosti zlepšovali, teraz už občas aj pripojí súbor, dokonca vie forvardovať. Píše o tom, čo každý deň robila, čo varila, na čo myslela, čo má nové Ivan, otec, starká, čo Vaši známi, ako odniesla Vaše knihy do antikvariátu. A snaží sa Vás medzi riadkami poprosiť, aby ste o sebe dali niečo vedieť a prišli domov. Neviem celkom presne, čo predchádzalo Vášmu rozhodnutiu odísť a nevrátiť sa, môžem len čosi hmlisto tušiť, bolo to však už dávno a možno niektoré veci preboleli alebo sa na ne možno dívate už inak. V každom prípade by ste však mali vedieť, že Vás doma čakajú a ľúbia. Nie som povolaný Vás o niečom presviedčať, považujem však za svoju povinnosť odovzdať Vám túto správu. Prikladám niekoľko mailov za posledných pár dní, aby ste si utvorili obraz. Mailovú adresu svojej mamy tam uvidíte. Ak by ste chceli, aby som Vám preposlal jej listy, napíšte mi, aj moju adresu Vám posielam. Vašu súčasnú adresu nepoznám. Ak sa k Vám táto zásielka dostala, je to len preto, že priateľ môjho priateľa splnil sľub, že sa Vás pokúsi nájsť a odovzdať Vám ju. Viac po Vás pátrať nebudem, je na Vašom rozhodnutí, či kontakty na Vašu rodinu využijete alebo nie.
S úctou
Maxim E. Matkin
V Bratislave °14. novembra 2008
Pán Peter Uher sa však na tej adrese nenachádzal. V tom čase - to som však vtedy nevedel - bol už dávno veľmi ďaleko, na ostrove vo Francúzskej Polynézii, ako mi neskôr napísala jeho mama. Tam sa rozhodol nakoniec aj ukončiť svoj život a pred tromi rokmi spáchal samovraždu. Asi málokto si vie predstaviť, aké strašné bolo to zistenie pre pani Uhrovú a ja s ňou veľmi súcitím. Keďže však ja ako Maxim E. Matkin publikujem naďalej aj po smrti pána Uhra, pani Uhrová svoju bolesť pretavila a projektovala do presvedčenia, že skutočný Maxim zomrel a ten, čo píše ďalej, je podvodník, čo zneužíva značku jej syna. Úplne zbytočne som vysvetľoval a argumentoval, zbytočne som dúfal, že keď sa pani Uhrová dostane k pozostalosti svojho syna a nenájde tam jediný poznámkový blok, žiaden koncept knihy, kontakty na vydavateľa, žiadne materiály, ktoré každý autor potrebuje, aby napísal akékoľvek dielo - že uverí mojim slovám. No pani Uhrová je reálne rezistentná voči argumentom aj logike. Všetko, čo nezapadá do jej vízie syna spisovateľa, ignoruje, alebo prekrúca. Dokonca aj spomienky ľudí, ktorí jej syna poznali v emigrácii, boli podľa nej plné dôkazov, že on bol Maxim - hoci hovorili o tom, že žil ako pustovník, s nikým sa nestretával a mal dokonca problém dodržiavať hygienické návyky. Pani Mária Uhrová ma začala osočovať, najskôr súkromne, potom aj verejne. Teraz dokonca obviňuje aj vydavateľa, ktorý vydáva moje knihy, pána Juraja Hegera, aj kohokoľvek, kto nie je ochotný zúčastniť sa fikcie o sprisahaní. Lásku, ktorú nemohla dať synovi, premieňa na stupňujúce sa obvinenia, ktoré rozdáva naokolo. Bohužiaľ si nikdy nepripustila myšlienku, že by sa mohla mýliť, a že všetci tí ľudia, ktorí jej opakujú, že Maxim nie je jej syn - že všetci tí ľudia nie sú súčasťou sprisahania, ale jednoducho hovoria pravdu. Tento fenomén je práve psychologický mechanizmus projekcie a ja naozaj nemôžem v tej veci urobiť nič, len si priať, aby pani Mária Uhrová našla pokoj ako matka, aj ako človek, ktorý má právo milovať, ale napriek tomu iste nemá právo ubližovať iným nevinným ľuďom.
Ak dokážete, prosím, porozumieť vyššie uvedenému, pochopíte aj moje nasledovné vyhlásenie:
Na život a zdravie ľudí, ktorých milujem najviac na svete, vyhlasujem, že všetky knihy a články podpísané menom Maxim E. Matkin som napísal ja sám vlastnoručne, že s pánom Petrom Uhrom som nikdy nebol v žiadnom kontakte, hoci som sa o to kvôli jeho mame snažil a tiež že udalosti, postavy a dej mojich kníh vychádzajú z toho, čo som sám videl a zažil, čo som počul na vlastné uši a čo zažili moji blízki a dovolili mi to zakomponovať do mojich kníh. Nikoho som nepodviedol a nezneužil dôveru ľudí a nikomu som vedome neublížil.
Týmto na túto tému končím.
Maxim E. Matkin
22. októbra 2012
K jeho vyhláseniu na stránke Slovartu som sa vyjadrila aj ja. Žiaľ, po dvoch dňoch mi ju cenzori zmazali. Preto ho publikujem na Iliasovom blogu:
MOJA ODPOVEĎ NA VYHLÁSENIE PÁNA MATKINA
Spodná časť formulára
Milí čitatelia a priaznivci pána Matkina, 26.10.2012
som rada, že konečne prestal mlčať a zverejnil svoje argumenty.
Syn začal po revolúcii podnikať, žiaľ, bol nútený v roku 1992 utiecť pred mafiou, ktorá sa mu vyhrážala fyzickou likvidáciou. Aby som ušetrila priestor, zadajte do googla Peter Uher, kde som zverejnila jeho životopis. Nájdete ho na Iliasovom blogu. Každý rok nám na chvíľu zatelefonoval. V januári roku 2000 keď nám na chvíľu zatelefonoval som mu povedala, aby napísal knihu - životopis, že mal pestrý život. V lete v roku 2003 písal knihu Láska je chyba v programe do Pravdy. Vtedy som ho spoznala, a v septembri som mu začala písať. V Polnočnom denníku som našla poďakovanie za inšpiráciu, vďaka ktorej sme sa ocitli v jeho knihe. Najskôr som mu písala z internetových kaviarní. V máji 2005 sme si dali zaviesť internet do bytu. Pán Matkin ma neupozornil, že nie je môj syn a preto nemusím ako dôchodkyňa investovať toľké peniaze do internetu, ktorý som na nič iné nepotrebovala. Na jeseň 2005 som ho požiadala, aby mi napísal, či je naozaj môj syn, že mu chcem poslať dôverné informácie z rodiny. A nie ako to napísal teraz, že pochopil moje sprisahanecké odkazy synovi. Aj tu vidno, ako klame. Škoda že zmazal moje listy, boli by dokázali, že mám pravdu. Odpísal mi, že nie je môj syn, a keby ním bol utekal by ma objať. Ja som mu napísala, že ma tým objatím presvedčil, že naozaj píšem synovi a poslala som mu rozsudok súdu, jeho prvotiny a Kroniku našej rodiny. Pán Matkin mi neodpísal že som si to objatie vysvetlila nesprávne, že nie je môj syn, že mu to nepatrí, materiály prijal a nevrátil mi ich späť. Počas celých štyroch rokov môjho denného písania mi už ani raz neodpísal. Prečo? Veď spisovatelia predsa radi píšu? Syn nám ani predtým nepovedal kde žije, preto sme to brali ako logické pokračovanie jeho tajenia sa. Navyše z mojich listov veľa čerpal do kníh. Zašifrované odkazy do listov boli v tom, že som nepísala celé mená rodiny, iba začiatočné písmená, písala som mu ich iba dovtedy, kým som nemala istotu, že píšem synovi. A práve to objatie, tajenie sa a neodpisovanie ma o tom presvedčilo. Na mnohé udalosti z kníh mám dôkazy a svedkov. Podrobne som to opísala v rozbore kníh na Iliasovom blogu. To, že pán Matkin poslal synovi prostredníctvom vydavateľstva časť mojich listov so sprievodným textom, si môže dať za klobúk, lebo namiesto toho, aby sa ma priamo spýtal na jeho adresu a či si želám, aby ho našiel a odovzdal mu ich, hľadal ju spolu s pánom Hegerom a policajtom ktorému pán Heger vydáva knihy poza môj chrbát. Ako mohli nájsť synovu ba adresu, keď tam už 19 rokov nebýval? Ani jednému z jeho pomocníkov - hľadačov adresy nenapadlo povedať Matkinovi, aby mi napísal pravdu? O ich iniciatíve som nevedela. Preto si to vysvetľujem ako urobenie si aliby pre prípad potreby v budúcnosti. Odpisovať mi začal pán Matkin až po synovej smrti. Žiaľ, keď som mu poslala rozbor kníh, zrazu sa pri ňom zjavil priateľ psychiater a priateľ právnik, ktorí ma mali umravniť. Pán Matkin mal smolu, keď mi potom v jednom liste napísal, že keby knihy písal môj syn, písal by o mafii, emigrácii, Tahiti, podnikaní, Paríži a nie o vzťahových záležitostiach Bratislavčanov. Týmto listom sa prezradil, že ani nevie o čom „jeho" knihy sú. Veď to všetko v nich je. Pán Matkin to nevie, a zároveň je rezistentný voči všetkým mojim argumentom, ktoré som v rozbore kníh vysvetlila. Po synovej smrti mi napísal, že moje listy archivoval. Keď som ho vzápätí požiadala, aby mi ich vrátil, že mám v nich ukrytú šesťročnú dennú históriu našej rodiny, odpísal mi, že ich zmazal, lebo už nežije ten, pre koho ich odkladal. Akým právom? Veď tým zmazal dôkazy! Prečo to urobil? Veď zmazať som si ich mohla aj ja, keby mi ich bol vrátil. O tomto nenapísal nikde ani slovo. Neviem prečo si tiež myslí, že v synovej pozostalosti nemám dôkazy o písaní kníh. Práve preto že ich mám, nalieham na neho, aby sme sa stretli a ja mu ich predložím. Najlepšie za prítomnosti nestranných osôb. Prečo pán Matkin zrazu zmenil rétoriku a o mojom blude píše ako o projektovaní? Veď stretnutiu a vyjasneniu sa vyhýba on a nie ja! On sa zachoval patologicky, nie ja. Jemu stačí, keď napíše zo pár spochybniteľných argumentov na webovú stránku Slovartu? Ja nemám čo skrývať, som ochotná priniesť dokumenty na udalosti z kníh, svedkov, a dokumenty zo synovej pozostalosti. Môžem byť napojená aj na päť detektorov lži, a aj o polnoci. Toľko udalostí a zážitkov čo uvádzam v rozbore Matkinových kníh /okrem Aj ja teba/ sa nedá navymýšľať a nabifľovať, nech by bola moja „projekcia" akákoľvek fenomenálna.
Prečo je pán Matkin taký vzťahovačný - že vraj ubližujem nevinným? Ja som to predsa nezavinila. On mi neublížil? Ako mám žiť s tým, že synove listy zadržiaval bez toho, aby som o tom vedela? Vie si on a jeho priateľ psychiater predstaviť, aký šok som zažila po synovej smrti, keď sa mi ozval niekto cudzí? Vie si on a jeho pomocníci predstaviť ako ma to bolí, keď mi teraz tvrdí, že syn moje listy nedostával? Takéto chovanie sa zdá pánu Matkinovi a jeho priateľom normálne? Prečo mi to napísal až po synovej smrti, a nie kým ešte žil a ja som mu denne písala? To je neospravedlniteľné! Veď ja pre toto už tri roky trpím, že si to nevedia ani predstaviť! Keby ma bol občas upozornil, alebo v prípade mojej neodbytnosti mi listy vrátil, veď v nich boli aj blahoželania k meninám, narodeninám, k sviatkom, a neskôr aj fotky rodiny, nevznikla by žiadna projekcia ani tieto spory. Najmä počas posledných štyroch rokov, keď som synovi už otvorene písala o všetkom pod pravými menami rodinných príslušníkov. V takom prípade by sa bolo dalo o Matkinovom chovaní hovoriť ako o rozumnom a o mojom ako chorobnom. Žiaľ, teraz tvrdí opak. Bolo to od neho neetické, a možno aj nezákonné. Prečo mi neodpísal, keď som synovi písala, že som na neho hrdá, kupujem jeho knihy a darujem ich do troch knižníc v meste? Keď som mu písala, že ma teší, že čerpá námety z mojich listov? Zo samoľúbosti? Z hlúposti? Alebo moje listy šli naozaj aj k synovi a oni boli tak dohodnutí? Doteraz som o tom presvedčená, ale potrebujem to mať potvrdené. Ak ich nedostával syn, ako to po jeho smrti tvrdí, tak mi tým neodpustiteľne ublížil. A ešte sa odváži písať o mne ako psychopatke. Prečo ma necháva po synovej smrti už tri roky trápiť, rozmýšľať, písať, prečo mi to nechce pán Matkin vysvetliť? Pán Heger si nie je istý, kto je Matkin? Prečo chce ísť so mnou na detektor lži namiesto neho? Pán Heger si nie je istý, že sa Matkin obháji na detektore sám? Existuje ešte nejaký iný Matkin okrem môjho syna? Kryje pán Heger niečo? Prečo nechcú obaja napraviť to čo pokazili? A pán Heger mi daroval trápenie až do konca roka 2013, kým nestranná verejnosť neprehlási vydané knihy za Matkinove. Takto majú vyzerať presviedčacie argumenty človeka ktorý v poradni radí ľuďom ako majú riešiť svoje problémy? Keby sme sa boli stretli hneď po synovej smrti, už sme to mohli mať vyriešené a všetci pokoj. A mohlo to zostať len medzi nami. Čo si mám o tom myslieť? Prečo sa čudujú že nemôžem ich argumentom uveriť?
Ak si bude pán Matkin priať aby sa mojej projekcii aj naďalej darilo, nemusíme sa stretnúť. Ak nie a chce aby som sa vyliečila, mal by prijať moju žiadosť o stretnutie a nedať na radu jeho psychiatra a pána Hegera. A ak jeho list synovi a moje argumenty presvedčia ľudí prítomných na stretnutí, že jeho chovanie voči mne bolo v norme a nemám pravdu, všetci uvidia, že sa zázračne vyliečim. Všetci zistia, že som prístupná rozumným argumentom, len musia byť. A prosím pána Matkina a pána Hegera, neprisahajte na Vašich najbližších, prísahám moc neverím, môžu byť aj krivé. Radšej sa stretnime a vyargumentujme si to.
História sa opakuje. Syn sa dostal na psychiatriu a k diagnóze schizofrénia vďaka ŠTB. Vy by ste synovu diagnózu teraz pomenovali „projekcia demokracie v hlave." Vďaka ľuďom, ktorí tú demokraciu v hlave mali, môže byť pán Heger majiteľ vydavateľstva a pán „Matkin" písať, čo mu slina na jazyk donesie. Je pre nich ľahšie napísať že projektujem, ako dokázať pravdu.
Dúfam, že nebudú mať títo páni poškodení pani Uhrovou nič proti zverejneniu vzájomných listov po synovej smrti. Ja si za všetkým čo som v nich napísala stojím, teraz je rad na Vás pán Matkin, aby ste mi moje argumenty vyvrátili. Inak budem nútená „projektovať" ďalej.
Je smiešne v našom prípade čakať na nejaké prehlásenie nestrannej verejnosti. To si už nestojí pán Matkin a pán Heger za slovom?
Mária Uhrová 26.10.2012
Po dvoch dňoch túto moju odpoveď cenzori v Slovarte zmazali.
„Naprojektovala" som preto cielenejšie vysvetlenie písania listov synovi.
2.12.2012
Pánom Hegerom ohlásenú budúcnosť som pochopila v ročnom predstihu. Stačila mi na to „malá ochutnávka z novej knihy" na Facebooku Maxim E Matkin - osobne a následne na Martinuse. Z tej ochutnávky syn na mňa ani len nedýchol. Na to, aby som pochopila že ju písal synov náhradník, ani nemusím prečítať celú knihu. Takže nestranná verejnosť bude musieť rozhodnúť, či sa pokus napodobniť knihy môjho syna vydaril alebo nie, podobne ako sa vyjadrovala ku knihe Aj ja teba. Možno si náhradník pri písaní tejto knihy v snahe napodobniť synov štýl dal viac záležať. Mal na to rok a pol čas. Uvidíme.
VRÁTIM PODROBNEJŠIE K PÍSANIU LISTOV SYNOVI
Keď nám Peter v januári 2000 zatelefonoval, povedala som mu, aby napísal knihu - životopis, že mal pestrý život. V tom čase sme odoberali denník Pravda, do ktorého v lete 2003 písal anonymný Maxim E Matkin knihu Láska je chyba v programe. Zároveň som sa dozvedela, že už predtým vyšla od neho kniha Polnočný denník. Podľa zvláštneho obsahu oboch kníh, provokačného, vtipného štýlu písania, ako aj poznanie niektorých postáv a udalostí v knihách som zistila, že ich píše syn. Utvrdilo ma v tom aj poďakovanie za inšpiráciu v Polnočnom denníku /preto Matkin/. Začala som mu písať listy na adresu, ktorú nechal pre čitateľov v Polnočnom denníku. Práve tieto listy sú teraz predmetom môjho sváru s pánom Matkinom a pánom Hegerom. O písaní listov synovi som sa zmienila už v predchádzajúcich článkoch na Iliasovom blogu. Kým som nevedela pracovať s internetom, listy synovi som si najskôr skoncipovala doma, a na druhý deň som ich odoslala z internetovej kaviarne. Tieto koncepty listov počas prvých siedmich mesiacov mám k dispozícii.
Predkladám môj úplne prvý, podľa vyjadrenia pána „Matkina" na webe Slovartu „sprisahanecký a zašifrovaný" koncept listu synovi na Matkinovu adresu:
15.9.2003 Ahoj Maxim
„Ďakujem Ti, že si mi poďakoval za inšpiráciu, vďaka čomu som sa ocitla v Tvojej knižke. Pravdu odoberáme, čomu vďačím za to, že o Tebe a Tvojej tvorbe viem. Polnočný denník čítam už tretí krát, pri čítaní Ťa mám veľmi živo pred očami. Urobil si mi nesmiernu radosť, k vôli tomu som si dala predpísať okuliare na strednú vzdialenosť, aby som videla na obrazovku a učím sa internet. Zatiaľ toľko. Zdraví Ťa Tvoja m. Marika. U. z P.
Vysvetlím udalosti v Matkinovom vyhlásení tak ako sa skutočne odohrali a nie ako ich poprekrúcal on.
Citujem z Matkinovho vyhlásenia:
„Súčasťou mojej hry boli aj sprisahanecké listy synovi" Neviem prečo sa mu moje listy synovi na Matkinovu adresu javia ako sprisahanecké až teraz po deviatich rokoch. Vtedy mi odpisoval v úplne inom duchu. Stále som presvedčená, že ich napísal syn. Moje sprisahanecké listy majú jednoduché vysvetlenie. V Polnočnom denníku som v Hysterke spoznala Petrovho brata, v Exotovi bratovu exotickú manželku, v tete Mary nášho strýka uja Lajoša, v Pozoruhodnom pánovi - Petrovho otca. Pripadalo mi zábavné, písať mu o nich pod týmito menami. A ako vidno z jeho odpovede, aj jemu. Ostatných rodinných príslušníkov som označila iniciálkami, lebo v tom prípade by cudzí človek nevedel o koho z našej rodiny sa jedná, Peter by však s tým problém nemal. Pánu „Matkinovi" vtedy nevadilo, že nerozumie tomu, čo mu chcem tým „šifrovaním" povedať? Prečo mi hneď spočiatku nenapísal, že nemá záujem o hru s mojimi sprisahaneckými a zašifrovanými listami? Vtedy ho ešte bavilo čítať moje listy? Namiesto toho mi odpísal, citujem:
1.10.2003
Mila MUP, niekolko dni som nebol v tejto schranke, pretoze patri gratexu a moje heslo automaticky po presnom pocte dni vyprsi a zmenit si ho mozem len v gratxe a obcas mi to aj dost trva, kym sa tam dostanem. Ale tvoje listy ma dost pobavili, musim priznat. Neviem ci si fakt dochodkyna, ved ani ty nevies co som zac, ale keby si niekedy premyslala, ze mi nieco napises a potrebovala by si nazor, ci sa mas do toho pustat, tak tu jeden mas: ANO? PIS. Ja zacinam pisat pokracovanie Polnocneho dennika, pretoze aj ta moja horda postav dalej riesi svoj zivot a ked o tom pisem, aspon sa nemusim rozhodovat, ci sa mam smiat alebo plakat. Zelam ti vsetko dobre a to v takej forme, aka ti vyhovuje.
Maxim E Matkin. A dakujem
Z tejto odpovede som pochopila, že mu moje listy neliezli na nervy. Práve naopak. Ako som mohla vtedy tušiť, že po deviatich rokoch bude moje listy synovi vidieť tak, ako ich teraz opisuje vo svojom "hanopise" - čiže v "konečnom vyhlásení" na webovej stránke Slovartu?
Ďalší list, ktorý mi napísal:
11.6.2004
Mila MUP, ani neviem, ci je spravne, ze odpisujem. Ci tym nenarusim nejake jemne rozlozenie sil vo vesmire. Celkom sa mi pacilo byt len tichym citatelom tvojich zapiskov z nelutostneho zivotneho boja. Si mojim najoblubenejsim autorom, to musim priznat. Neprestavaj. A toto je moja nova adresa. maxim@matkin.sk.
Maxim
18.1.2005
Mila Mup, som ti vdacny za rok a pol, v ktorom si mi posielala svoje myslienky a cast tvojho sveta. Som pocteny kazdym riadkom, ktory od teba citam. Naozaj. Viem ze to pises tak trochu mne - tak trochu nie mne. A ja ich aj tak citam. Aj tak mi zvlastnym sposobom pripominas mamu a vasa rodina moju rodinu. Je to nevsedne spojenie, ktore takto internetovo vzniklo. Mozno to citis tak, ze mast oho dost a uz mi nenapises. A mozno si len chcela vyskusat, ci na druhom konci stale este niekto je. Jet u niekto. Som tu ja. Ak sa Ti este chce pisat, budem rad. Ak chces skoncit, za vsetko dakujem a nikdy na teba nezabudnem. Zelam ti vsetko dobre a skvely novy rok, ktory by mal byt vraj podla okoltakov uspesny a stastny po vsetkych strankach, teda uvidime.
Maxim
Prečo ma pán „Matkin"ani po roku a pol môjho písania nevyviedol z omylu? Ako som mala zistiť, že mi neodpisuje syn ale nejaký človek, ktorý je zvedavý čo sa o mne a mojej rodine ešte dozvie? Nemal by sa za to hanbiť?
Opäť citujem z Matkinovho vyhlásenia:
„Keď som to pochopil, napísal som jej, že nie som jej synom"
Na moju priamu výzvu, aby mi napísal že je naozaj môj syn, a nie preto, že pochopil moje sprisahanecké listy ako teraz klame mi odpísal:
November 2005
Mila Mup, nie nie som Vas syn. Keby som nim bol, uz davno by som vas utekal objat. A keby som vedel, kde ten Peto je, dovliekol by som Vam ho domov. Napiste knihu, odstavcek po odstavceku, kazdy den. Bolo by to uzasne citanie.
V jednom liste po synovej smrti mi napísal, že keby môj syn vedel, čo po jeho smrti robím, hanbil by sa za mňa. On sa teraz nehanbí, keď mňa a čitateľov klame? Prečo neprezradí, že som ho po dvoch rokoch písania listov synovi priamo požiadala, aby mi napísal, že je naozaj môj syn, aby som mala istotu, že sa dôverné materiály z rodiny, ktoré mu chcem poslať nedostanú do cudzích rúk? Odpísal mi, že „nie je môj syn, keby ním bol utekal by ma objať". Prečo zatajuje a neprezradí aj to, že som mu hneď na to odpísala, že už naozaj verím, že píšem synovi, veď načo by ma objímal cudzí človek? Že ma odpoveď s objatím v tom ubezpečila? Vzápätí som ho začala oslovovať Ahoj Peťo a poslala mu synove prvotiny, Kroniku našej rodiny a rozsudok súdu. Myslím si, že keby moje listy nešli synovi, každý slušný človek by ma na to upozornil, materiály mi vrátil a moje listy neprijímal.
Vo svojom vyhlásení píše, že až vtedy „keď pochopil moje sprisahanecké odkazy synovi" mi napísal, že nie je môj syn je klamstvo, ktoré počujem po rokoch vzájomnej /ne/ komunikácie po prvý krát. Je to výhovorka na školáckej úrovni, ktorou chce zakryť pravdu, že knihy naozaj písal môj syn, a posledná - rozlúčková Nie na ústa bola vydaná až po jeho smrti. Mám koncepty prvých listov, ktoré som synovi poslala a z ktorých jednoznačne vyplýva, že udalosti z listov našej rodiny sú zapracované do ďalších kníh, ktoré potom syn napísal. Aby som pána „Matkina" nemohla usvedčiť ďalšími dôkazmi z listov, po synovej smrti mi ich nevrátil, hoci mi krátko pred tým napísal, že ich má archivované, ale ich zmazal, že vraj už nežije ten pre ktorého ich odkladal. Skrátka, zahladzoval stopy. Aký iný dôvod by na to mal?
Koncepty listov ktoré mám, a z ktorých syn čerpal námety do ďalších kníh mu chcem predložiť, on však radšej napíše „konečné vyhlásenie" a o dôkazoch nechce ani počuť. Keby knihy písal dotyčný človek, ktorý po synovej smrti vystupuje ako ich autor, nemal by dôvod predtým ani teraz nič zatajovať a dokonca klamať.
Pán Heger mi napísal 9.12.2009, citujem:
"Matkin sa Vás celé tie roky snažil presvedčiť, že nie je Vaším synom, a Vy ste to v žiadnom prípade nechcela akceptovať (z dôvodov, ktorým ľudsky rozumiem, hoci navonok sa nemennosť Vášho presvedčenia javí iracionálnou)."
Prečítali ste štyri listy ktoré mi napísal pán „Matkin" počas prvých dvoch rokov môjho písania synovi. Ako vidno, pán „Matkin" klamal aj pána Hegera.
„Jej príbeh aj samotný fakt, že píše synovi ktorý na druhom konci spojenia nie je, ma však dojímal, a tak som sa snažil ho vypátrať"
Nehanbí sa inteligentný človek takéto niečo napísať? Dva roky som synovi písala, kým mi dal pán „Matkin" odpoveď že „nie je mojim synom" a keby ním bol, „utekal by ma objať". Keď som mu napísala, že ma tým objatím presvedčil že naozaj píšem synovi, neunúval sa mi odpísať, že na druhej strane spojenia je zlý adresát a materiál mi vrátiť. Úplne bez odpovede ma nechal písať ďalšie štyri roky, nechal sa oslovovať sa „Ahoj Peťo a pozdravuje a bozkáva mama". Verím tomu, že keby syn žil a písal knihy ďalej, ani doteraz by som sa nedozvedela, že si kedysi pán „Matkin" dal tú námahu a hľadal synovu adresu bez môjho vedomia a dovolenia spolu s pánom Hegerom a policajtom ktorému pán Heger vydáva knihy, aby mal v prípade potreby aspoň nejaké aliby. Policajt im našiel adresu synovho trvalého bydliska v Bratislave, na ktorej už 19 rokov nebýval. Pán „Matkin" mu doporučene poštou poslal asi 30 mojich denných listov s dojímavým sprievodným listom v novembri 2008, ktorý teraz uverejnil na webovej stránke Slovartu a facebooku Maxim E Matkin - osobne, a využíva ho na svoju obhajobu, synove a moje ponižovanie. Ja na mieste pána „Matkina" by som sa hanbila zverejniť, že „sa nechal päť rokov dojímať", kým „začal hľadať synovu adresu bez toho, aby som o tom vedela. Teraz to využíva ako argument na svoju obranu a dokázanie jeho hlbokej ľudskosti zverejnením „dojímavého" listu, ktorý údajne poslal synovi? Je trápne, že sa takto chová „spisovateľ", ktorý sa nehanbí napísať, že u mňa ide „dokonalú projekciu" s ktorou nemôže nič robiť! Čo na jeho chovanie hovoria jeho priatelia, ľudia v médiach ktorých s mojim problémov zoznamujem, schvaľujú ho? Ako je možné, že sa pán „Matkin" nechal štyri roky oslovovať „Ahoj Peťo" a „pozdravuje a bozkáva mama" Že prijímal v listoch moje blahoželania synovi k sviatkom, výročiam a ku koncu aj fotografie rodiny? Nemal hanbu mi po synovej smrti napísať, že s ním nebol v žiadnom kontakte? Ak sa správanie pána „Matkina" zdá čitateľom morálne a vhodné, a budú ma za moje konanie odsudzovať, želám im, aby niečo podobné nikdy v živote nezažili.
K jeho ďalším argumentom o synovi schizofrenikovi ktorý mal problémy s hygienickými návykmi len toľko: radšej schizofrenik, ten za svoje ochorenie nemôže, ako klamár a podvodník, ktorý je schopný vydávať svoje knihy pod synovým pseudonymom len zo zištných dôvodov a nevadí mu, že podvádza čitateľov, ktorí chcú pravého Matkina, a potom sú sklamaní, keď si prečítajú knihu typu Aj ja teba.
Pán Matkin to má v hlave popletené. Vo svojom „vyhlásení" si pamätá, že som synovi na jeho adresu posielala sprisahanecké a zašifrované listy, ale nepamätá si, že mi na ne odpísal, že som jeho najobľúbenejší autor, že keby bol môj syn, utekal by ma objať. Pamätá si, že som synovi písala, aby sa rozpamätal kto je, ale on sa nemôže rozpamätať, že písal vo „svojich" knihách o emigrácii a mafii., podnikaní, o Paríži? Kto je tu teda schizofrenik? Môj syn alebo on?
V Matkinovom „vyhlásení" je ďalšie klamstvo. Syn počas pobytu na Slovensku nemal žiadne problémy s podnikaním ani so zákonom. Ak pán „Matkin" myslel problém so zákonom počas aktívnej činnosti v Charte 77, svedčí to o jeho úbohosti.
Pri takýchto argumentoch sa mi dvíha žalúdok, a dúfam že nielen mne.
Na rozdiel od pána „Matkina" nepotrebujem podávať vyhlásenia na „Na život a zdravie ľudí, ktorých milujem najviac na svete" lebo som presvedčená a mám dôkazy, že knihy Polnočný denník, Láska je chyba v programe, Mexická vlna, Mužské interiéry, Zdochnuté srdce a Nie na ústa a poviedku Francúzsky kľúč napísal môj syn, ktorý čerpal do nich od Mexickej vlny námety z mojich listov, hoci to tá neznáma osoba čo sa teraz vydáva za pravého autora popiera. Kedykoľvek som ochotná ísť s ňou do konfrontácie za účasti svedkov, a detektor lži, ako mi to navrhol pán Heger.
Citujem z Matkinového vyhlásenia:
„Nikoho som nepodviedol a nezneužil dôveru ľudí a nikomu som vedome neublížil."
Ako potom nazvať to, čo urobil mne? Nechal ma v tom, že píšem listy synovi, čítal ich, hoci mu nepatrili, po jeho smrti si ich dovolil zmazať, ako keby to bolo jeho vlastníctvo, nevysvetlil mi, prečo udalosti z listov vo veľkom vykrádal do kníh? Keď sa dovolávam vysvetlenia klame a prisudzuje mi psychickú poruchu. Namiesto ospravedlnenia robí zo mňa chuderu. Vie aké utrpenie mi tým spôsobuje? Viem aj užitočnejšie tráviť čas ako pri počítači a domáhať sa pravdy. Môže za to pán „Matkin tým, že so mnou počas štyroch rokov denného písania listov nekomunikoval. Keď som mu napísala, že si k vôli nemu /synovi/ kupujem počítač a zavádzam do byru internet, už vtedy mi mohol odpísať, že na druhom konci spojenia je nesprávny adresát. Podľa neho som to však ja, ktorá obviňuje nevinných. Som si istá, že keby som nemala pravdu, toto by sa vôbec nestalo.
Mrzí ma, že to medzi nami takto nepekne skončilo. Nečakala som, že po synovej smrti sa niekto zo zištných dôvodov chopí jeho pseudonymu, a nevyjasnené otázky medzi nami nadobudnú obludné rozmery. Pretože mi nedokážu moje dôkazy vyvrátiť, nechali to na nestrannú verejnosť, ktorá má prehlásiť, že knihy pod Matkinovým pseudonymom píše ďalej ten istý autor, ako mi napísal v jednom liste pred rokom pán Heger.
Toľko k môjmu „projektovaniu".
Mária Uhrová 2.12.2012
Predkladám moje ďalšie argumenty na dokázanie mojej pravdy: 2.12.2012
Pán Matkin mi v jednom liste napísal, citujem:
„A okrem toho, ak by vas syn chcel pisat knihy o svojom zivote, tak by predsa pisal o tych castiach zivota, ktore hocikto nezazil - o emigracii, o mafii, o podnikani, o Parizi, o Tahiti - to su predsa zaujimavejsie veci nez vztahove problemy ludi v Bratislave!"
Týmto tvrdením sa pán Matkin prezradil, že nemohol knihy písať on, lebo by si predsa pamätal, že o mafii písal a dosť. Pamätá si iba vzťahové problémy Bratislavčanov. Vypísala som vety o mafii a úteku pred ňou z Polnočného denníka:
Odkvitnutý bývalý emigrant / na prvej strane /
vo chvíli bez pasu a bez peňazí
mohol by to byť ktokoľvek: díleri, vrahovia, únoscovia, policajti, úchyláci
kto sa rozhodne zavraždiť skupinu ľudí
čo tam na druhom svete na človeka vlastne čaká
zachrániť sa alebo vraha nejako oblbnúť
hysterka prišla s nejakým mafiánom
sestrin mafiánsky známy
na to sa mafián vyjadril
nás si mafián naložil do Mercedesu, okolo zachmúrení muži s vystrihanými hlavami, drsní chlapíci okolo nich popíjali a zachmúrene premýšľali kto by si zaslúžil dostať do držky
keď nejaký kreatívny nájomný vrah
vtedy bol už aj môj pud sebazáchovy taký otupený
sestrin mafián sa nás pokúsil zadržať
všetci už boli zhulení, mne sa na jazyku pomaly rozpúšťal papierový štvorček s obrázkom draka
keď som sa prebral, bol som v byte sám. Až teraz som si všimol zariadenie. Hlavne výzdobu na stenách. V živote som nevidel toľko nahých mužských zadkov pokope. Prečo sme tu sami? ešte nikdy si nebol s nejakým iným mužom sám? Ja nie som teplý. Ja viem, zasmial sa Alex. ale nikdy nie je nič definitívne.
Odkedy sa to zvrhlo, má zrazu každý príčetný muž mrazenie a túžbu ocitnúť sa v lietadle letiacom na nejaký pustý ostrov bez možnosti návratu. Na sedadle pri uličke, aby ani nevidel opúšťanú pevninu.
usúdil som, že normálni slušní ľudia by to už dávno vzdali, mafia alebo polícia by už bola vo vnútri
počínajúc interrupciou cez nájomných vrahov
ja som zas pocítil imaginárnu ťažkú dlaň strýčka Freuda
vďaka ktorému sa pár ľudí nezbláznilo, nezabilo, nedostalo do rúk polície, ani neskončilo s guľkou v bruchu
pomaly som vyšiel na most, zadíval som sa do rieky
ako som sa na tento okamih pripravoval už celé mesiace
aby si dal do poriadku vzťahy s najbližšími a závet
že sa hrá na tvrdého týpka, ktorý si na vás najme vraha, ak mu dáte najavo, že nebudete robiť to, čo chce on
predstavoval som si, že ma možno chce varovať pred partička zabijakov prahnúcich po odvete
ráno som na rohožke predo dvermi našiel mŕtvu krysu
ale našich by tvoja potupná smrť v betóne určite odrovnala
knižku o mafii v ruštine
máme plán, alebo chceš byť mŕtvy?
všetci zrazu odišli používať všetky možné páky, aby som nemusel utiecť do Brazílie, alebo aby oni nemuseli identifikovať moju mŕtvolu v rozklade podľa chrupu
namiesto toho, aby som zvážil, či má zmysel informovať políciu. Jediná vec vhodná na obranu bol sprej proti hmyzu. Pri plnom zásahu do očí by som mohol získať pár sekúnd k dobru. Ak by som v tom okamihu nemal dieru v bruchu,
vtedy som si uvedomil, že na umretie mi je hlavne z toho, že nejem, nespím, a stále riešim veci, s ktorými sa nedá pohnúť,
o divnom týpkovi, čo sa rúti smerom ku dnu alebo na tom dne už je, a márne sa z neho snaží vyhrabať.
Opakujem citát z Polnočného denníka, ktorý je uvedený vyššie:
„pomaly som vyšiel na most, zadíval som sa do rieky
ako som sa na tento okamih pripravoval už celé mesiace
aby si dal do poriadku vzťahy s najbližšími a závet"
Je to náhoda, že syn mal podobný osud ako je uvedený v Polnočnom denníku? Žil aj v džungli ako skaut. Na moste a vo vode svoj život ukončil.
Ešte priložím citát z listu synovho priateľa spred roka a pol, v ktorom mi potvrdil, že sa syn bál mafie.
12.5.2011
Pak se objevil asi za rok a říkal, že se pustil do obchodování s počítači a hodně se zadlužil, nicméně věří že se to rozjede. Naposled se objevil tuším v roce 1992 kdy už hovořil o mafii, která mu vyhrožuje fyzickou likvidací. Zdálo se že má opravdu strach a přemýšlí jak z toho ven. Potom se odmlčel a někdy v roce 94 se telefonicky ozval z Chile s tím, že uprchl z obavy o svůj život. Žil tam u nějakého čecha a živil se pomocnými pracemi na vykopávkách
Po synovej smrti vyšla knihy Aj ja teba, úplne iná ako jeho ostatné knihy. Hoci nemám diplom z estetiky, ktorého súčasťou je aj interpretácia literárneho textu, myslím že sa zásadne líši štýlom a obsahom od Matkinových predchádzajúcich kníh. Preto si znova pomôžem iba výpisom viet, ktoré sú podľa mňa, obyčajného čitateľa veľmi zle štylizované oproti jeho ostatným knihám: Citujem:
- vykĺzne von ako mydlo z mokrej dlane
- storočná Panna Zázračnica
- dlho sa na seba dívali, Júlia a tá pani
- úplne že z fleku
- môžeš si to vziať na starosť, a nezabudnúť na to, že to treba vrátiť Darji?
- tak sa výhra delí medzi tých strašne veľa ľudí a každý má z nich hovno a nie vilu v Toskánsku
- Nie, vážne, máš môj rešpekt, chápeš, jak to ty vieš vždycky uchopiť, ten problém myslím, a aj inak vlastne
- no super, a deň voľna v kýbli
- o sedem hodín, dve kávy, jeden rýchly obed z kélimku a dve tatranky
- cvakli blesky fotoaparátov. Policajného, aj toho doktorovho.
- ak niečo naozaj chceš, tak si to kúp
- že mi to teda fakt nejde
- teraz sa cítim jak zbitý pes a vy si to ešte pekne vyžeriete
- no ja neviem, nikdy si neuvažoval o tom, že by si si ma zobral? - Ale veď si vydatá. - Ale blbo vydatá. - Kto nie je blbo? - Všetci sú!
- nikoho nezaujíma, či je to manželstvo blbé, alebo nie. Ono proste je!
- keby som teraz dostala do rúk vysávač, tak kým to tu dám do poriadku, všetkých päťdesiat
izieb, myslím, že by mi to pomohlo
- ráno sa dostavilo vľúdne, ako úder do brucha
- lebo to by som si pripadala fakt ako kurva
- napísala mu Júlia. Jeho žena Júlia.
- bola pokojná, ako hladina Štrbského plesa
- nohavice spustené proklate nízko
- aj sa tá pani pri tom obarila
- prvé slovo platí, druhé letí z gatí
- máme pre vás prekvapenie. Bolo na treťom pitevnom stole. To prekvapenie
- to ťa v tej Amerike naučili?
- nikdy si necítil studený dych toho dotyčného mŕtveho tuto na zátylku?
- akože ja sa to snažím príliš si to nepripúšťať, lebo by som to fakt nemohol robiť
- inak- k Júlii sa obrátil Johan - čomu sa venujete? - Nie tu, - povedal Janko. - Na Floride. Tam si robím doktorát.
- Monika mala na sebe kanady
- padáme preč
- ten chalan, čo sa to tu vlastne kvôli nemu celé organizovalo, tak ten si doniesol frajerku a verejne sa tu s ňou oblizoval
- je ostrý jak sviňa
- kedy? Teraz nedávno
- dve noci spal s dvomi ženami bez sexu
- vpustila psa dovnútra a seba von
- Andy spala u seba
- to je také neslovenské, tento postoj
- ako ste to zistili? Sú také registre obyvateľov
- mlčali a len im slzy tiekli
- možno jeden taký mladý nemecký dôstojník
Najobľúbenejšie slovíčka:
si to, na to, že to, to je tá, tu, tam, tak taký, tam, aj také, tuto, to je taký, teda, samé „to", také, ty, takže, aj, a tak, fakt, vlastne, to tak, takú, akože, tadeto, ty si, ten, atď...
Z knihy cítiť úpornú snahu za každú cenu napodobniť Matkinov štýl písania, preto sa inšpiruje niektorými výrokmi, ktoré Matkin v predchádzajúcich knihách použil:
unavený účes, súmrak, župan, dimenzia, karma, prechádza transformáciou, tričko s nápisom, otvárať kompóty atď.
Na webovej stránke Slovartu je medzi recenziami na Matkinovu knihu Aj ja teba názor spisovateľa Michala Baňanku, ktorý si dovolím citovať:
Pridať Váš názor | Celá diskusia
Obyčajný plagiát, nie bestseller
Matkina príliš nemusím. Ešte ako-tak sa dali prečítať jeho prvé dve knihy, tretiu som už čítal so sebazaprením z čírej zvedavosti, pri štvrtej ma už opustila aj zvedavosť. Text mi pripadal impotentný, až hlúpy, ani pri najväčšej snahe sa v ňom nedalo nič nájsť. Preto aj vydanie nového Matkina ma vôbec nezaujímalo, škoda márniť čas čítaním niečoho, čo ide mimo mňa. Román "Aj ja teba" sa mi do ruky dostal až vtedy, keď mi ho priniesla jedna rozhorčená čitateľka a prinútila ma prečítať si kapitolu "Arne". Jej rozčúlenie som pochopil veľmi rýchlo, lebo viem, že čítala moju knihu "Uši železnej opony". Každému, kto ju čítal, a ešte viac tým ktorí "Uši" zažili, musí byť hneď jasné, že ide o plagiátorstvo. Kapitola "Arne" je jednoznačný odporný plagiát. Známa sa ma spýtala: "Neuvažujete o žalobe?" Zasmial som sa, veď ani neviem, kto to ten Matkin je. Najskôr vôbec neexistuje. Je možné žalovať niekoho neexistujúceho? :) A keď som si prečítal reakcie iných čitateľov, bol som prekvapený - kapitola Arne zrejme nie je jediným zlodejským kúskom v novom Matkinovi. Zdá sa, že neexistujúci autor toho vykradol viac. Teraz už chápem, prečo sa Matkin odmieta podpísať vlastným menom. Teda aspoň ja by som sa na jeho mieste poriadne hanbil. Slušné by bolo, keby sa aspoň vydavateľstvo za Matkina ospravedlnilo všetkým autorom, ktorých Matkin povykrádal, a od plagiátorstva sa verejne dištancovalo. Ale toho sa asi sotva dožijeme, na Slovensku sa dlhodobo fandí zlodejom. Žiaľ
reagovať | Autor: Michal Baňanka | 23.3.2011, 12:44:44
Dúfam, že predpokladám správne, že si budú musieť čitatelia zvykať na úplne iného Matkina, ako bol môj syn. Ak sa mýlim, za všetky príkoria sa pánovi Matkinovi, pánovi Hegerovi čitateľom a médiam ospravedlním. Ak sa nebudem mýliť, čakám ospravedlnenie od pána Matkina a pána Hegera ja.
Posledný Skaut - môj syn odišiel do inej dimenzie. Tým si sňal z pliec nesmierne ťažký batoh. Obrazne aj doslovne. Dúfam, že prestanú spomínaní páni po ňom a jeho matke dupať a ja sa konečne dozviem pravdu.
V Prievidzi 2.12.2012
Mária Uhrová
Doplnenie 9.1.2013
ČO PRINIESOL MATKIN SLOVENSKEJ LITERATÚRE? 9.1.2013
Na základe spomínanej vyše trojročnej komunikácie s pánom Matkinom a pánom Hegerom, majiteľom vydavateľstva Slovart som sa utvrdila v poznaní, že pod pseudonymom Maxim E Matkin sa skrýval môj nebohý syn Peter. Po jeho smrti sa chopil písania kníh pod jeho pseudonymom neznámy pokračovateľ.
Najskôr ale spomeniem vyjadrenie pani Eleny Akácsovej v TV oku číslo 38/12, ktorá šéfovala internetovému časopisu InZinu v čase Polnočného denníka. Citujem:
Čo priniesol Matkin slovenskej literatúre?
„Píše o tom, čo ľudí zaujíma, o vzťahoch a každodennom „ pinožení „, ale vie to napísať inteligentne a s nadhľadom. Matkin nevynašiel ani denníkové písanie v prvej osobe, ani príbehy na pokračovanie, ani internetové písanie. Len to všetko spojil tak, že to v ľuďoch zarezonovalo. Odvtedy má veľa epigónov, ktorí kopírujú formu, ale zle, uniká im obsah“.
Aby sa čo najviac podobal pôvodnému autorovi, použil „epigón“ v knihe Žiadne prudké pohyby po miernej úprave slová, slovné spojenia a námety zo synovej poslednej knihy Nie na ústa, vrátil sa opäť k písaniu o sexe, aby sa po zlyhaní pokusu o Matkinove dospenie, dozrenie, posunutie v knihe Aj ja teba nezopakovali úvahy čitateľov, či ju nenapísal niekto iný.
Pokúsim sa to dokázať na tejto ukážke, prečo si to myslím.
Najskôr napíšem číslo strany z knihy Nie na ústa, pod ňu napíšem analógiu z knihy Žiadne prudké pohyby.
Strana:
8. – po láske netúžiť, a nenávisťou nestrácať čas. Nie že srať na svet. Len ho mať na háku
164. - ona ma obdivovala stále menej a ja som ju mal pomerne dosť na háku
14. - psychologička mala krátke čierne šaty, modrinu na stehne...
5-6 - psychologička bola mladá a mala krátku sukňu, - modrinu na zadnej strane stehna
14. - - bože, to si už v župane? Nie už, ešte.
71. – obliekol sa do pacientskej rovnošaty, teda pyžamové nohavice, biele tričko a župan.
14 – dočasne ožila naspídovaná všetkými tými kaktusmi, čo mala v sebe...
9 – ich ženy, naspídované barbie ružovou a holdujúce umelým nechtom
15. – hrkotala náramkami, ktorých mala plné zápästia.
50. – barmanka pobavene zdvihla obočie a šla hrkotať za bar
42. – ale potom z neho vypadlo, že potrebuje okamžite vymyslieť mená pre mačiatka.
135. - na Sýkorkinej tvári bolo vidieť urputné premýšľanie nad tým, aké mená sa dávajú mačkám.
43. – Dal som ich / mačiatka / do škatule od Nitenda Wi, aj s mojou bundou.
125. – a našiel tam škatuľu od wi – fi váhy, ktorá bola ako stvorená na utajený transport cice Mata Hari.
72. – nefunguje to, - povedal Nadoraz. Dal som ich tam na skupinové foto hneď prvý deň ako sa narodili, a nič, len „jéj, tie sú zjatunké aj ja by som také stela“
110. – Pepe sa zdvihol od mačky. – Keď ona je taká zlatá. Nehýbe sa. Len leží, drží a kuká.
34 - v Princezninom bruchu, - keď bol obklopený vodou, šumom, prítmím a nemusel nič jesť a na nič odpovedať...
8 – plávanie vo vode je nám vlastné už od maternice, - voda a my v nej, súznenie, nie boj
100. – kúsok syra, ktorý vyzeral ako artefakt zo zbierky železničného modelára
28. – rovnakú som mal kedysi aj ja. Elektrický obvod s dopravnými značkami
30. - ale vie hľadať na internete rýchlejšie než ja, pozná naspamäť trasy metra všetkých európskych hlavných miest / syn /
30. – o tom, ako na stretnutiach železničných modelárov jazdia vlaky podľa cestovného poriadku
38. – Skúsme teda pokračovať retrospektívou. - Mám okno.
174. – Vieš o tom, že vtedy odumierajú mozgové bunky? – Kedy? – Keď máš okno
39. – Neviem odkiaľ mala kľúče, nerozdávam ich na počkanie.
109.- Aj tebe dala kľúč? – Prekvapil sa Sakriš
104 – opierala sa v kresle, mala rozopnutú bielu kancelársku blúzku, videl som čiernu podprsenku
10 – vietor jej lepil bielu košeľu na telu, cez látku jej presvitala čierna podprsenka
39 – základnou zásadou prežitia so ženami je dať im najavo, že nie sú na hranie
16 – myslela som, že sa vám to páčilo. –Nie som na hranie.
50 – chcel by som s ním len mlčať k veci
27 – už nemal proti komu mlčať
86 – vyzerali ako figúrky komiksových hrdinov z plastu, osovo súmerní
30 – boli vyrobení v Číne, a bolo ich strašne veľa. Ľudia z plastu
160 – okolo kmitajúceho osovo súmerného príšelca.
155 – kúpem dvojičky
31 – šiel niekam do domu kúpať dieťa
47 – niekedy stačí počúvať. A počúvať viem brilantne.
38 – doktorka vzbudzovala dojem, že skutočne počúva
18 – potom sa na mňa dívala široko otvorenými očami z inej dimenzie
40 – sa zadíval niekam skrz neho, niekam do inej dimenzie
36 – absolútne vážne a celkom nenápadne žmurkol pravým okom
68 – občas sprisahanecky mrkla
163 – chcelotobyťboxer zdvihol hlavu
84 – chcelotobyťpitbul Mešuge neúnavne vyštekával
80 – keď máte problémy, ktoré neviete riešiť, otočte sa a dívajte sa iným smerom
88 – že je lepšie radšej pozrieť iným smerom, než sa púšťať do otvoreného konfliktu
60 – trýznivé sebaspytovanie, kde som ako otec zlyhal
107 – a možno len na nich zvaľoval svoju nepripravenosť vziať na seba bremeno otcovstva
85 – na líci som mal v hlbokej ryhe otlačený roh operadla môjho dizajnového gauča
108 – keď sa Sýkorka ráno zobudí, bude mať vankúš otlačený na líci
72 - to už radšej chlpatú, než takú čo zjatunko šušle
110 – bojím sa, že keď nedám pozor, začnem na ňu šušlať
39 – nechceš bezpečnostnú kameru?
116 – a tá kamera? Nosíme ju všade so sebou, odpovedala Suzie
18 – nedokázala si chodiť. Už sa to zmetabolizovalo, - povedala
121 – či sa mu už všetok dnešný alkohol zmetabolizoval
13 – keď povieš, že potom ten človek zišiel dolu a volal sa Štefánik
129 – spomínal Kanta, Štúra, Janka Kráľa, Štefánika
113 – mala so sebou kabelku takých rozmerov - sa Bejby začala preberať tou časťou svojej kabelky, ktorá pôvodne tvorila spodný sediment
133 – povedala hrabúc sa v v spodných vrstvách svojej rozmernej kabelky
15 – to ty si mi povedala, že mám v sebe lúzeršém
144 – v polievkach je ten šém na ovládanie golemov skrytých v mužských dušiach
37 – ale obličku by som na to nestavil
155 – bol by ochotný staviť obličku na to, že tú otázku položí
28 – teda nie mňa, ale toho jeblingtona Nea
160 – to je čo za jeblingtona? Spýtal sa s pohľadom na dočasného frajera
49 – naposledy viš čo? Predpísali mi Lexaurin.. U kardiológa
160 – tých čo dodávajú Lexaurin a iné uľahčovače existencie
154 – že som celý život robil vážne rozhodnutia a také je aj toto
162 – celý život som robil len samé rozumné veci
85. – Zaspal som neplánovane, ale presne. O siedmej večer, presne podľa harmonogramu, ako hodený do tmavej bezudnej studne
169. – ako si sa sem dostal? - spýtal sa neveriacky. Po krk trčal v Pepeho studni
173. – Opakovanie z Polnočného denníka: Tento ťah Hysterke večer prirovnala k pristátiu prvého človeka na Mesiaci: „Malý krok pre nášho otca, veľký krok pre ľudstvo“.
145. – slová - teda veľa šťastia pán Gorský!, ktoré vraj astronaut povedal po vete o „malom kroku pre človeka a veľkom pre ľudstvo“..
Aj rozprávanie o otcovi v jednej a druhej knihe vyjadruje určitú podobnosť, tak ako aj o záchrane Posledného Skauta v knihe Nie na ústa a kolegu Strelca v knihe Žiadne prudké pohyby.
Napísala som malú ukážku toho, čo pokračovateľ použil k vôli podobnosti svojej knihy k Matkinovým. Talent na písanie a napodobovanie naozaj má. Viac nebudem uvádzať, hoci je toho ešte veľa. Uvidíme, ako bude vyzerať ďalšia kniha, ktorá by mala vyjsť do konca roka 2013, ako mi napísal pán Heger s tým, že keď ju nestranná verejnosť prehlási z a Matkinovu, ja uznám, že Matkin je niekto, kto žije na Slovensku.
A aby som bola objektívna, dovolím si pripojiť ukážku jedinej odpovede naslovovzatého odborníka z asi dvesto listov, ktoré som počas troch rokov môjho bludu, zatemnenej mysle a projektovania odoslala médiam, inštitúciam a literátom, aby si čitatelia mohli vytvoriť objektívny obraz aj z iného uhla pohľadu. Tu je:
Dobrý deň, pani Uhrová,
prečítal som si blog o vašom prípade a predpokladám, že chcete počuť
môj názor na vec. Tu ho máte, ale neviem, či vás poteší.
V prvom rade zdôrazňujem, že osobne nepoznám pána Hegera, Matkina ani
nikoho z eventuálnej vydavateľskej kliky. Naozaj nemám záujem tutlať podvod storočia
v slovenskej literatúre. Naopak, senzačné odhalenie je to najlepšie, čo si novinár môže želať.
Akurát, že vaše argumenty ma o vašej verzii nepresvedčili.
Predstava, obľúbený román pokladaný za generačnú výpoveď
tridsiatnikov na prelome tisícročí napíše emigrant vo francúzskej Polynézii
tisíce kilometrov od Bratislavy a jej dobových reálii, protirečí bežne rozšírenej
predstave o tom, ako vzniká literatúra (na základe skúsenosti autora), znie pomerne
sebastredne, šokujúco a fantasticky. Práve preto vyžaduje extra silné argumenty.
Vaša analýza Polnočného denníka túto verziu nijako nepodporuje.
To, čo ste spísali, je ukážkový príklad nadinterpretácie, teda "znásilnenia" textu
na svoj obraz, ktorým je možné vyložiť, resp. prekrútiť akýkoľvek text aby vravel čokoľvek.
Môžete otvoriť ľubovoľnú knihu na ľubovoľnej stráne a dokazovať vašou metódou,
že dialóg zo Shakespearea v skutočnosti odkazuje k poslednému zasadnutiu vlády
Činskej republiky. Čo, samozrejme, nikdy nie je vylúčené. Len je to nepravdepodobné,
mimoriadne nepravdepodobné v porovnaní s interpetáciami, koré text podporuje viac.
Nechcem sa vás dotknúť, ale ak by sme chceli karikovať vašu metódu vyzeralo by to asi
takto: veta z Polnočného denníku: "Sadol som si na zelenú lavičku a zapálili som si cigaretu."
dokazuje, že knihu písal Peter Uher, pretože v detstve nosil zelenú vetrovku. Autor, ktorý by
nemal byť vaším synom, by podľa vás nesmel používať polovicu slovnej zásoby slovenčiny, pretože
už výskyt slov Paríž, filmový režisér, švédska trojka... je dôkazom autorstva vášho syna.
K jednoduchším vysvetleniam dôjdeme, ak text nevykladáme mechanicky a nevyťahujeme detaily
na úkor súvislostí. Naozaj musí byť výraz filmový režisér na x-tej strane Polnočného denníku odkazom
na Petrovho strýka, ktorý bol fimovým režisérom? Nepodporuje skôr verziu, že Matkinom je - dajme tomu
- Eva Borušovičová? Absolventka scenáristiky, ktorá osobne pozná viac filmárov, ako za celý život stretol Peter?
Nechcem vás uraziť, len argumentujem ako človek s diplomom z estetiky, odboru, ktorého súčasťou je aj interpretácia literárneho textu. Odporúčam k tomu knižku Umberta Eca Meze interpretace (http://www.martinus.sk/?uItem=24563). Toľko k textovej analýze, k ostatným veciam sa neviem vyjadriť.
Snáď len toľko, že prípad je zaujímavý a na Slovensku jedinečný. Pseudonym je nútený hájiť
svoje autorstvo a zároveň hájiť utajenú identitu. Jediným riešením podľa vás je stretnutie s Matkinom,
zároveň sa čudujete, že sa k tomu nemá. Napadlo vám, že za tým nemusí byť strach z odhalenia podvodu,
ale prostý fakt, že chce zostať v utajení? Skúsme si predstaviť, že Matkin nie je Peter Uher. Že knihy písal sám,
desať rokov tajil svoju identotu a mal na to dôvody. Teraz má vyjsť na svetlo - len aby vám vyvrátil vás omyl?
Druhá vec jem čo by sa osobným stretnutím vyriešilo? Nech sa stretnete s kýmkoľvek, vždy to pre vás môžno bude
podvodník, ktorý zneužil prácu vášho syna a vydáva ju za svoju.
Ak ešte chcete počuť môj názor, tak na vine všetkému je do veľkej miery Matkin. Tým, že nechal vec
dôjsť tak ďaleko a že už na začiatku nevyvrátil, že listy, ktoré mu píšete, majú zlého adresáta.
Prepáčte, ale naozaj neviem, ako Vám pomôcť.
želám všetko dobré,
Miloš Krekovič
Možno to čo teraz napíšem, čitateľov prekvapí. Na začiatku listu mi napísal, že ma jeho názor na vec nepoteší. Opak je pravdou. Potešilo ma už len to, že si ma všimol a že mi na tých dvesto listov za tri roky aspoň niekto napísal svoj názor.
K odpovedi pána Krekoviča.
Viem že som niektoré udalosti vytrhla z kontextu. Ale len preto, aby som ich následne zdôvodnila tým, že naozaj sú pravdivé, lebo sa udiali a mám na ne svedkov, písomné dôkazy a taktiež jestvuje prostredie v ktorom sa odohrali. To však nikoho nezaujíma. Až po tom, čo by sa s nimi ktokoľvek zoznámil a nepresvedčia ho, môžeme pristúpiť k študovanému výkladu textu podľa Umberta Eca.
Predstava, že emigrant vo Francúzskej Polynézii sa v horách sám naučí tri svetové jazyky, robí výskum tepelnoizolačných materiálov a uznajú mu vo Francúzsku tri patenty je tiež šokujúca? Veď je to pravda!
Zistila som, že pán „Matkin“ veľmi zabúda. Tak ako si nepamätal, že písal o emigrácii a mafii / v Polnočnom denníku a Zdochnutom srdci, / v nedávnom rozhovore pre média, ktorý je uverejnený na facebooku Maxim E Matkin osobne zabudol na jeho obľúbenca Henryho Millera. Veď Henrim nazval aj postavu lekára v Mexickej vlne. Že by Miller už nebol jeho obľúbencom?
Neviem čo si o mne myslí – nazvem to „podsvetie“ – myslím ním média a všetkých ľudí ktorých som mojimi listami po synovej smrti obťažovala. Možno sa na mne zabáva polovica republiky, aká som hlúpa, možno môj prípad predkladajú na psychiatrii ako ukážku výučby bludu, zatemnenej mysle a projektovania, ako mi to diagnostikovali pán Heger a pán „Matkin“, namiesto poskytnutia uveriteľných argumentov, aby som tým netrpela.
Už vyše troch rokov nad tým rozmýšľam, nespím, cítim tlak v hrudi a mávam z toho arytmie, ale vďaka tabletkám na spanie ako – tak prežívam.
Možno práve pre to ešte existujem, že sa z toho môžem vypísať, aj keď tým ako mi napísal pán Heger otravujem ľudí, čo s tým nemajú nič spoločné.
Odpovede pána Matkina a pána Hegera ma nepresvedčili. Je teraz na nestrannej verejnosti /pán Heger mal na mysli asi čitateľov/ a literárnych kritikoch, či uznajú ďalšie knihy vychádzajúce pod pseudonymom Maxim E Matkin za knihy pravého Matkina alebo jeho náhradníka.
Takto písal a vychádzali mu knihy:
InZine – Polnočný denník 2002
Pravda – Láska je chyba v programe 2004
Pravda: Mexická vlna 2005
Písané na T-Station:
Denník brunetky písaný od september až december 2005
Zdochnuté srdce - 13.6.2006 – 10.10. 2006 vydal v júli 2009 Ikar
Mužské interiéry nov. 2006 – apríl 2007
Poviedku Francúzsky kľúč napísal v júli 2009
Aj ja teba – vydaná 13.12. 2010
Nie na ústa 15.7. 2011
Žiadne prudké pohyby 30.11. 2012
Syna, našu rodinu a obsah mojich listov poznám v šiestich knihách. Nič mi nehovoria knihy Aj ja teba a Žiadne prudké pohyby. V knihe Nie na ústa, ktorú písal v ťažkej depresii sa s nami rozlúčil. Odišiel Posledný Skaut, bezdomovec na Tahiti s ťažkým batohom na chrbte, ktorý svoj život opísal v šiestich knihách, ktorý sa chcel sa zo svojej ťažkej situácie dostať tým, že chcel zachraňovať ľudí v núdzi svojim vynálezom dokonalejšieho spacieho vaku. Sedemnásť rokov sa o to pokúšal. Žiaľ, najskôr nedokázal potlačiť strach z mafie, ktorá si dokáže nájsť svoju obeť aj na druhom konci zemegule. Neskôr už nedokázal svoj život zmeniť. Ako „ obrazne“ napísal, nenašla sa Foxy alebo žena v baloňáku prehodenom na pyžame, ktorá by nad ním bdela, aby mu „nehrablo“. Virtuálne som bola s ním. Nestačilo to. Teraz na to doplácam zdravím. Vďaka ľuďom, ktorí zo mňa urobili psychopatku, zo syna schizofrenika ktorý nedokázal dodržiavať hygienické návyky. Všetci, ktorí to vedia, mlčia. Nenájde sa žiadna Foxy, ani žena v baloňáku, ktorá by stála pri mne.
Iba tri priateľky, ktorých literatúra zaujíma. Ďakujem im.
V Prievidzi 8.1.2013
Mária Uhrová
