.Začalo to vyvolením
Či už to strávime, alebo nie, Hospodin (JHVH) si vyvolil ľudí v rodovej línii Abraháma-Izáka-Jákoba.
Neskôr sa Boh predstavil Mojžišovi, pod ktorého vedením došlo s sformovaniu židovskej národno-náboženskej identity s pevnými monoteistickými pravidlami, ktoré prevyšovali vtedajšie obyčaje okolitých národov.
Žida pod vedením Jozueho zaujali zasľúbenú zem, kde sa mali stať ukážkovým národom, so Zákonom ako praktickým vodítkom pre náboženský a spoločenský život.
Hospodin umerňoval svoj národ prostredníctvom prorokov, ktorý zanechali nadčasové diela; ako i trestával tým, že ich vydával napospas okolitým národom.
.Prišiel základný rozpor
Zásadná nezhoda nastala v prvom storočí nášho letopočtu. Tesárov ukrižovaný syn, narodený z panny, nemohol byť pre Židov, podľa mienky ich autorít, očakávaný Mesiáš - veď Ten mal zvrhnúť cudziu nadvládu a nastoliť večné pozemské kráľovstvo.
Iný názor ale mali Ježišovi učeníci, a títo, odvolávajúci sa na židovských prorokov, horlivo pokračovali v tejto šírení Dobrej zvesti, ktorá zasiahla celý vtedajší svet.
Židovský národ, ako primárny "nosič" spasenia, bol potom rimanmi rozptýlený a jeho náboženské centrum v Jeruzaleme zničené. Rabíni následne zreformovali judaizmus a dôsledne vylúčili so židovstva akékoľvek spojitosti s Ježišom a jeho učeníkmi.
Kresťanstvo a židovstvo si začali formovať vlastné identity.
V kresťanskej cirkvi začalo pribúdať nežidovských veriacich, a títo postupne začali mať antagonizmus voči Židom, neprijmuvších Krista, ako potomkov tých, ktorí Ježiša ukrižovali.
V kresťanstve biblické sviatky, ktoré slávili prví židovskí kresťania v Jeruzaleme, a po vyhnaní aj v Pelle, nahradili pohanskými, ktorým ale dali kristocentrickú náplň. Biblického Boha a Jeho Pomazaného nahradila zase koncepcia trojjedinosti; Tóra sa už nedodržiavala.
Židom takto vytvorené náboženstvo prekáža nielen pre fundamentálny nesúhlas s osobou kresťanského Mesiáša, ale prevláda aj obava zo straty židovskej národnej identity a s ňou spojenej kultúrnej asimiláce.
Nábožný Žid si ľahko všimne primiešané pohanské prvky, ako zlatom zdobené uctievané sochy, či modlitby k zosnulým svätým.
Keď sa cirkev považuje za "nový Izrael", za univerzálneho dediča všetkých zasľúbení, tak na Boží starozákonný ľud a jeho učenie hľadí ako na zastaralé a prekonané. Cítiť to v spisoch cirkevných otcov a ich teológia náhrady sa tiahla celým stredovekom.
V predislamskej ére štátneho koštantínovského kresťanstva dokonca jeruzalemskí veriaci vyhadzovali smeti na miesto trosiek druhého Chrámu.
.Zmena uvažovania
Nový vietor do plachiet v interpretácii Biblie zadul koncom stredoveku od anglických a amerických kresťanov (puritánov), ktorí Bibliu začali brať doslovne, a rozlišovali v nej medzi Izraelom a novozákonným spoločenstvom veriacich.
Títo veriaci (evanjellikáli, angl. evangelicals) majú v Spojených štátoch pevné zastúpenie a tvoria skalné jadro proizraelskej kresťanskej lobby.
Treba vyzdvihnúť, že po tragédii Shoach aj katolícka cirkev zmenila svoj postoj k Židom v deklarácii "Nostra Aetate".
.Židovské stanovisko ku kresťanstvu
Zmienený názorový posun v kresťanstve ocenila aj židovská strana vo vyhlásení Dabru Emet (hebr. hovorme pravdu). Jeho obsahom je o.i., že Židia aj kresťania poznajú Bohu a slúžia Mu každý podľa svojho učenia: Žida skrze Tóru a židovskú tradíciu a kresťania prostredníctvom Ježiša Krista a vlastnej tradície.
Kedy nastane zhoda ? Až po príchode Mesiáša, ktorý spasí Izrael a celý svet. Pre kresťanov to bude druhý príchod. Dovtedy nech vládne tolerancia a pochopenie.
A kresťania môžu aj rešpektovať nárok Židov na na ich biblickú domovinu, a to z pozície Božích zasľúbení pre tento zvláštny národ.
