.Nech požehnám Izrael
Dostanem šek z univerzity, do banky si ho nesiem.
Vravím tetuške v okienku, nech sa na môj účet peniažky prelejú.
Teta prichádza s kreatívnejším riešením: vraj táto operácia cez bankomat ma vyjde lacnejšie, pri bankovom okienku stojí úkon viac o 3 šekely na daniach.
Nevadí, urobme to tu pri okienku. Takto viac požehnám Izrael na daniach, vravím pani za okienkom. Prekvapene na mňa pozerá. Jej vedľa sediaca kolegyňa taktiež.
.Izrael má "v paži"
Takto nejako som si povzdychol po rozhovore s Leonidom, Židom pôvodom zUzbekistanu, ktorý končí štúdium na Tel Avivskej univerzite a má pláneodísť do Spojených štátov.
Modrooký, ruštinu ovládajúci Leonid má labák na konci chodby. Občas spolu pokecáme.
Vysvetľloval mi, kde a ako slúžil počas vojenskej služby. Dokonca aj ostreľovaciu flintu, ktorú mal ako snajper, mi na nete ukazoval.
Chválil som ho, reku, hrdý vojak, čo zem otcov bránil. On mi na to, že to bol v armáde zabitý čas; miesto toho mohol napríklad študovať.
Pýtam sa ho, či ostal zahrnutý ako rezervista. Že nie, požiadal o trvalé vyradenie a schválili mu to.
Rozžiarený mu zmienim zahraničných dobrovoľníkov, čo môžu tráviť čas s vojakmi na základniach IDF v Izraeli. Leonid ma schladí: izraelskí vojaci si môžu posedieť, oddýchnuť, kým (židofilní) dobrovoľníci škatuľe za nich ponosia. Nuž čo, aspoň vojakom IDF niečím ťažkú službu uľahčia, utešujem sa.
Leonid sa vrátil do svojho labáku, motivovaný vidinou Ameriky, jej zárobkami, ako i príbuznými, ktorých tam má. A ja, gój, ostávam v Izraeli snívať svoj kresťansko-sionistický sen.
Nielen imigrácia detí Izraela je typická pre židovský štát, ale aj emigrácia. Ako píše Ynetnews, dokonca v roku 2006 bola emigrácia vyššia než alija.
