Hoci je v súčasnosti palestínska národná identita svetom akceptovaná, faktom je, že "palestínstvo" nemá ani dlhú, ani vznešenú históriu. Aj to je jeden z dôvodov, prečo mierový proces medzi Izraelom a Arabmi zlyhal, a bude ďalej odsúdený na neúspešnú cestu. "Palestínstvo" vo svojej podstate obsahuje jeden veľmi silný aspekt: odmietanie židovského štátu v akejkoľvek podobe.
Niektorí poprední arabskí intelektuáli sa vyjadrovali k palestínskej národnosti, no ich názory nie sú široko prijímané. Napríklad profesor Kolumbijskej univerzity Rashid Ismail Khalidi v jednej svojej knihe píše, že miestni Arabi nehľadali vlastnú národno-politickú alternatívu dovtedy, pokiaľ sionisti nezačali s osadami.
Zameraná omnoho viac na opozíciu voči sionizmu ako na vlastné pozitívne sebaurčenie, zostáva palestínska identita v nedávnej minulosti, ako aj v súčasnosti, v princípe negatívna.
Palestínskí lídri, ako jeruzalemský mufti Hadž Amin al-Husejní, silný podporovateľ nacistov, a arciterorista Jásir Arafat - "otcovia" palestínstva - odmietali sionizmus a podporovali terorizmus.
Antikolonialistické a antisionistické povstania miestnych Arabov v časoch britskej správy mandátneho územia známeho pod menom Palestína (1920-1948) nesmerovali k vytvoreniu žiadneho nezávislého palestínskeho štátu. Podobne ani arabské povstania a antižidovské pogromy, ako napríklad tie v rokoch 1929, 1936, neboli nacionalisticky orientované. Neboli ani žiadne výzvy pre vytvorenie palestínskeho štátu, len ideologický bojový pokrik Arabov - "zabime Židov".
Arabskí vodcovia, ako vtedajší líder Auni Bey Abdul-Hadi povedal pre Peelovu komisiu, ktorá riešila arabsko-židovské konflikty v roku 1937: "Neexistuje žiadna taká krajina ako 'Palestína', 'Palestínu' vynašli sionisti !"
Okolo roku 1930 boli arabské vzbury proti britskej koloniálnej správe a proti židovskej populácii iniciované novo vytvoreným arabským, a nie palestínskym najvyšším výborom ako centrálnym politickým orgánom arabskej komunity v mandátnej oblasti Palestína.
V roku 1946 arabský historik Philip Hitt svedčil pred anglo-americkou vyšetrovaciou komisiou, že "...nie je žiadna taká vec v histórii ako Palestína". V roku 1947 zase arabskí lídri, ktorí protestovali proti plánu OSN rozdeliť územie na židovský a arabský štát, tvrdili, že Palestína je súčasťou Sýrie a "...politicky, Arabi z Palestíny netvoria nezávislú ... politickú entitu". V tom istom OSN navrhla delenie sporného územia na štáty "židovský" a "arabský", a nie palestínsky.
Nosnou ideou "palestínstva" bola vojna, Nakba v arabskom rozprávaní, označuje pojem "katastrofa" v súvislosti s vytvorením židovského štátu Izrael. Armády piatich arabských krajín napadli rodiaci sa štát Izrael, pridajúc sa k miestnym arabským gangom a milíciam v genocídnej vojne vyhladiť Židov. Toto nebolo vnímané ako vojna v mene palestínskeho nacionalizmu, bola to arabská vojna proti Židom a sionizmu.
.'Palestínčania' zvyknutí byť Židmi
Arabské gangy, ktoré napádali Židov v rokoch 1947/48 si hovorili "Arabská - nie je palestínska - oslobodzovacia armáda". Dôvodom je, že pred jeho vzniku Izraela pojem "palestínskeho ľudu" bol irelevantný, pretože arabské orientácie sú predovšetkým rodinné a kmeňové, a nie národné.
Taktiež pojem "palestínske" znamená aj niečo iné.
Pred rokom 1948 tí, ktorí sa volali "Palestínčania", boli v skutočnosti Židia, a nie Arabi, hoci obe národnosti sa preukazovali pasmi britskej koloniálnej správy. Aj ústredný orgán predizraelskej židovskej komunity sa nazýval "Palestine Post" - až neskôr si zmenil názov na "Jerusalem Post".
Po tom, čo sa Židia v Palestíne začali od orku 1948 nazývať Izraelčanmi, mohli Arabi prijať "palestínskosť" výhradne pre seba.
Ďalej zriadenie agentúry UNRWA pre arabských vojnových utečencov Organizáciou spojených národov v roku 1949 vytvorilo inštitucionálnu štruktúru pre budovanie a šírenie myšlienky "arabského palestínskeho ľudu" - a ich "práva na návrat." Dnes v 58 táboroch s ročným rozpočtom vo výške takmer miliardy dolárov sú obyvatelia "utečeneckých táborov" - dnes už obcí a mestečiek - indoktrinovaní nenávisťou voči Izraelu.
S výnimkou Jordánska, ktoré udelilo väčšine utečencom svoje štátne občianstvo, sú obyvateľom týchto miest spravovaných UNRWA obmedzené a základné ľudské a občianske práva arabskej krajiny, v ktorej sa tábor nachádza. Ak by nebolo UNRWA, pravdepodobne by ani neexistoval problém "palestínskych utečencov".
Problém je aj v kontroverznom chápaní "arabských utečencov" UNRWA, zahŕňajúce každého, kto tvrdí, že mal pobyt v Palestíne od roku 1946, bez ohľadu na jeho predchádzajúci pobyt. Tento rok je dôležitý, pretože označuje vrchol masívneho prílivu Arabov z okolitých regiónov do Palestíny, predovšetkým vďaka lepším pracovným príležitostiam a vyššej životnej úrovni.
Táto kategória "utečencov" bola odlišná od všetkých ostatných v tom, že zahŕňa nielen tých, ktorí žiadali v roku o štatút v roku 1949, ale aj všetkých ich potomkov, a to navždy, s plnými právami a výsadami. Celkový počet ľudí označených ako "palestínski utečenci" tak stále rastie, a mal by budúci rok dosiahnuť sedem alebo osem miliónov. Aj to je jeden z hlavných obodov brániacich akémukoľvek riešeniu arabsko-izraelského konfliktu, keďže UNRWA svojím pôsobením fakticky živí ideu palestínskych utečencov.
"Palestínstvo" bolo definované v roku 1964 v deklarácii OOP (Organizácia pre oslobodenie Palestíny), keď Jordánsko okupovalo "Západný breh", čo je od roku 1950 jordánske označenie pre odlíšenie oblasti od východného brehu rieky Jordán, kde sa tento arabský štát rozprestiera; a Egypt zase kontroloval pásmo Gazy.
Menom "palestínskeho arabského ľudu" vyhlásili v deklarácii svoj cieľa: "svätú vojnu (džihád)", za "oslobodenie Palestíny", t.j. zničenie Izraela . Nebola tam žiadna zmienka o Araboch žijúcich na "Západnom brehu" Jordánu a pásma Gazy, keďže by týmto ohrozovali miestnych arabských vládcov. Arabskí "utečenci" boli pohodlnými spojencami vo vojne proti Izraelu; "palestínstvo" sa stalo náhradným nacionalizmom proti sionizmu, volaním do zbrane proti Židom.
Situácia sa zmenila po roku 1967, keď Izrael vo vojne získal územia Júdska, Samárie, východného Jeruzalema, pásmo Gazy a Golanské výšiny, všetko lokality bohaté na židovskú históriu a archeológiu.
Preto bol o rok neskôr pakt OOP pozmenený tak, aby zahŕňal "okupáciu" z rokov 1948 a 1967.
Upísaný ozbrojenému boj, jeho cieľ sa nikdy nezmenil: vďaka neschopnosti poraziť Izrael vojensky je arabskou stratégiou židosvký štát démonizovať a delegitimizovať, a na jeho biblických územiach vytvoriť ďalší arabský palestínsky štát popri Jordánsku.
Na dosiahnutie tohto cieľa vytvorili národnú identitu so zámerom konkurovať sionizmu a židovskej histórii: "palestínstvo".
Ako je uvedené v pakte OOP a v charte Hamasu (1988), účelom "palestínstva" je "oslobodiť Palestínu" a zničiť Izrael, a nie obnovovať spoločenské a kultúrne hodnoty arabského etnika.
"Palestínstvu" chýbajú základné atribúty pre národnú identitu: unikátne jazykové, kultúrne, etnické, náboženské, nie je to nič viac ako politicko-vojenský výtvor, v súčasnosti pod vedením Fatahu na Západnom brehu a teroristickej organizácie Hamas v Gaze.
Avšak legitimitu všetkému dala OSN. Aj napriek množstvu teroristických útokov proti Izraelu, s podporou Ligy arabských štátov a iných moslimských krajín, bola OOP akceptovaná OSN v roku 1974.
V nasledujúcom roku vo valnom zhromaždení OSN prešla neslávna rezolúcia "sionizmus je rasizmus", znamenajúca sankcionovanie a démonizácia Izraela, a OSN sa vydala na cestu postupného územného ukrojovania z Izraela.
Mýtus "palestínstva" pracuje, pretože médiá prijímajú arabské a palestínske interpretácie. Napríklad takmer všetky svetové médiá používajú termín "palestínske", alebo "Izraelom okupovanom Západnom brehu," posilňujúc palestínske nároky, a nie označenia Júdsko a Samária, odkazujúce na židovskú históriu.
Pojem "Západný breh" je preto politický, a nie geografický termín.
Do začiatku 1990, niektorí izraelskí politici, ľavicovo orientované médiá, akademická obec, kultúrne elity a niektorí právnici prijali "Palestínstvo" ako spôsob na vyjadrenie odporu k židovskému osadníctvu, dúfajúc v nejaký druh vzájomného uznávania s OOP. Toto ich úsilie vyústilo do dohôd Osla (1993), ktoré dali oficiálne izraelské schválenie "palestínstvu".
Antiizraelskí akademici po celom svete presadzujú "palestínsku" archeológiu, spoločnost a kultúru ako obchodnú značku, ako politické posolstvo. Reklama funguje; keď niekto používa termín "palestínske", berie sa to na vedomie a utvrdzuje sa tým mýtus.
Palestínstvo však, bez ohľadu na jeho nedostatok historických, kultúrnych a spoločenských koreňov, je v súčasnosti pevne založené ako politická identita, ktorá vyžaduje zvrchované práva a územnú základňu.
.Riešenie je regionálne.
Arabskí Palestínčania majú svoje občianske a ľudské práva vo svojich hostiteľských krajinách, v ktorých žili po generácie.
Druhý arabský palestínsky štát, okrem Jordánska, ktoré bolo oddelené z Palestíny v roku 1922 - ktorého populácia je z dvoch tretín "palestínska" - nevyrieši žiadny zásadný problém v centre konfliktu.
Veď konflikt nie je územný, ale existenciálny: ide o principiálne uznanie židovského štátu. To vysvetľuje, prečo palestínski lídri odmietajú židovský štát prijať v akejkoľvek forme.
Problém "palestínstva" nie je "okupácia", začatá po šesťdňovej v roku 1967, ale samotná existencia Izraela. Palestína, ktorej územie sa "prekrýva" s izraelským, s je neoddeliteľnou súčasťou arabskéj sféry vplyvu.
"Palestínstvo", podporované v médiách, mešítách a školách, typické antižidovským podnecovaním, popieraním holokaustu a židovskej histórie vo Svätej zemi, ako aj odmietaním židovského národného sebaurčenia, je samotné azda najväčšou prekážkou k mieru.
ZDROJ: Moshe Dann (spisovateľ a novinár žijúci v Izraeli), Ynetnews.com, 13.9.2010
Vyšlo v upravenej podobe v časopise LOGOS 12/2010 kresťanského spoločenstva Milosť ( www.milost.sk ).
