Ilustračné foto. Skladať sa na špecifickú duchovnú činnosť z daní ?
.Súčasný stav
Začnem nahliadnutím na túto stránku Ministerstva kultúry o financovaní cirkví a náboženských spoločností.
Oporou pre štátne financovanie je zákon pôvodom z roku 1949, naposledy upravený v roku 2006. Ten hovorí o.i., že štát poskytuje platy duchovným cirkví, a niektoré ďalšie náhrady, ako cestovné. Tiež - v rámci štátom schváleného rozpočtu - poskytuje o.i. príspevky na chod bohoslužieb a cirkevnej administratívy.
.Koľko sa pomíňalo
Tabuľka na tej istej stránke uvádza prehľad financovania jednotlivých registrovaných cirkví a niektorých ich inštitúcii do roku 2009.
Nájdeme tam napríklad - môj subjektívny pohľad - vyslovene "špecifické" cirkevné štruktúry, ako Konferencia biskupov Slovenska, Ekumenická rada cirkví, či Konferencia vyšších predstavených ženských reholí.
Na druhej strane, sťaby na vrchole "rebríčka užitočnosti", máme aj dobročinne orientované a všobecne propešné cirkevné organizácie ako Slovenská katolícka charita, Diakonia Evanjelickej cirkvi a.v., ako aj diakonia reformovanej cirkvi.
Zvyšok patrí jednotlivým registrovaným cirkvám, abecedne od Apoštolskej cirkvi až po Židovské náboženské obce.
.Kto nepýta peniaze
Medzi zoznamom štátom registrovaných cirkví a spotrebou štátnych peňazí v spomínanej tabuľke nie je zhoda.
Ak nechcú, registrované cirkvi nemusia poberať štátne peniaze. Takí sú napr. nedávno (po roku 1989) zaregistrovaní mormóni, bahájci, novoapoštolská cirkev, či svedkovia Jehovovi.
Uvedené "cirkvi" dokážu fungovať bez štátnych peňazí - hoci majú zo zákona na ne nárok - a teda zvládnu svoje aktivity zafinancovať samy. Či už z členských príspevkov, darov veriacich.
Za odmietnutím dotácii môžu byť, nazvime ich, vieroučné nábožensko-ideologické dôvody byť nezávislým od štátu, ktorý aj môže reprezentovať skazený hriešny systém, a preto treba byť od neho finančne oddelený.
Treba uviesť, že na Slovenku existujú okrem registrovaných cirkví aj iné - nazvime ich - neregistrované. Keďže nezískali štátny súhlas, fungujú a samofinancujú sa - na báze občianskej dobrovoľnosti - v iných, im vyhovujúcich právne dostupným formách, ako sú už občianske združenia, niekedy prepojené na vlastné s.r.o., kvôli jasnejšiemu právnemu vymedzeniu svojho majetku.
Každopádne, finančná nezávislosť je zdravá pravicová idea - každý nech si platí za to, čomu verí, k akej viere a náboženskej príslušnosti sa hlási. Individuálna náboženská zodpovednosť je lepšia ako masové hlásenie sa k náboženskému presvedčeniu, keď to nikoho nič nestojí.
Jeden svetlý príklad angažovanosti nedenominačných veriacich - ich občianske združenie Biblické centrum, zamerané na osvetu hebrejských koreňov kresťanstva - s pomocou štátneho grantu obnovuje židovskú synagógu v Bytči.
.Gordický uzol - komunistická minulosť
Je vo verejnom povedomí, že štát financovaním cirkví im "spláca" to, že ich počas komunistickej diktatúry hrubo pripravil o majetky a znemožnil im normálnu činnosť. To sa dotklo najviac "starých" cirkví, fungujúcich už od dávnej minulosti, ako katolícka, evanjelická, pravoslávna alebo židovské náboženské obce.
Tieto teda boli pripravené o značnú časť svojho majetku, a v rámci reštitučného konania dostávajú po mnohých rokoch svoj majetok často znehodnotený.
Ako minulosť urovnať ?
Asi by bolo najlepšie, aby štát s každou registrovanou cirkvou, ktorú v minulosti poškodil, osobitne rokoval o možných náhradách a jej vlastnej odluke od štátneho rozpočtu. Ideálne by bolo dohodnúť sa na dobe, počas ktorej by štát danú cirkevnú organizáciu dotoval, až by ju postupne od rozpočtu odpojil.
Zrejme rímsko-katolícka cirkev by mala najdlhšiu "odpájaciu lehotu", keďže je najväčšia a za komunistov utrpela relatívne najťažšie rany (zatvorené kláštory, väznenia veľkého počtu osôb). Tiež má aj najväčšie reštitučné nároky.
.Ako cirkvi ďalej financovať
Ak bude otázka minulosti urovnaná, prichádzajú do úvahy racionálne modely na financovanie.
Štát má povinnosť prispievať na historické kultúrne pamiatky, ako kostoly, katedrály. Celospoločensky užitočné cirkvami vytvorené organizácie, ako charity a diakonie, sa môžu uchádzať - za určených pravidiel - o štátne granty. To isté platí aj o iných, verejne orientovaných organizáciach, ako cirkevné škôlky a školy.
Samotnú duchovnú činnosť a jej aktérov - kňazov, farárov (a farárky), pastorov - si môžu financovať samotní veriaci svojimi dobrovoľnými príspevkami. Nech verejné zbierky na bohoslužbách do košíkov, či individuálne dary prívržencov svojej denominácie, pokryjú prevádzkové náklady a platy duchovných. Ak nepokryjú, potom je na rade ekonomické zoštíhlenie, ako zlučovanie farností, redukovanie počtu platených duchovných.
V súčasnej situácii má skoro každý duchovný registrovanej cirkvi nárok na štátny plat. Zrejme sú (toto nemám presne zistené) zo strany štátu nejaké obmedzenia na počty duchovných a iných cirkevných zamestnancov, inak by ich počty rástli neúmerne.
