.U očného
Pacientovi, žiadajúceho si vyšetrenie u očáka na prievidzskej poliklinike treba splniť dve náležitosti: mať odporúčanie obvodného lekára a byť objednaný na nejaký deň.
Hodinu návštevy ambulancie už neprideľujú. Vyriešili to tak, že do jedenástej hodiny berú zdravotné karty, ktoré pacienti, v početných množstvách prichádzajúci, kladú na drevenú dosku pred dverami ambulancie.
A od toho sa odvíja stratégia čakajúcich na vyšetrenie - s cieľom byť čo najskôr vybavení snažia sa najrýchlejšie položiť svoje zdravotné záznamy na to sväté miesto v čakárni, odkiaľ ich už sestrička vezme dovnútra. To sa dá dosiahnuť tak, že vyšetreniachtivý pacient sa postaví skoro ráno pred hlavný vchod ešte zamknutej polikliniky. Keď ju pred siedmou otvoria, trieli na príslušné poschodie do čakárne, aby rýchlo zazichroval svoje vyšetrenie umiestnením kartu na poličku.
Pred niekoľkými rokmi mi táto stratégia priniesla ovocie v podobe skorého vybavenia u očného: po odomknutí hlavného vchodu a predratí sa do budovy som vďaka mladým, zdravým nohám predbehol húf postarších pacientov. Títo nedokázali držať so mnou na schodisku tempo a tak som dorazil do otvorenej čakárne na treťom poschodí prvý a zadychčaný šlahol kartu na prázdnu poličku. Uf !
Lenže čo sa nestalo v januári tohto roku: hoci polikliniku otvorili, čakáreň očného bola ráno ešte zamknutá ! A tak si pacienti posadali na chodbe okolo dverí, a striehli, kedy príde sestrička otvoriť čakaciu miestnosť s posvätým drevom na zdravotné záznamy. Zbytočné teda bolo čakanie vonku v chlade pred zamknutou poliklinikou a následné upaľovanie na tretie poschodie, keď toto úsilie neprinieslo vytúžené uloženie karty. Víťazom tak mohol byť aj ten, kto príšiel už po otvorení budovy a predral sa do čakárne práve po jej odoknutí pre pacientov. Škoda, že by pani upratovačka, či iná osoba nenechala čakáreň odoknutú, jedinci so zdravými nohami by mohli zaprofitovať.
Aj vtipná, možno až tragikomická príhoda sa tam stala, keď už očná ordinovala. V budove polikliniky vypádaval elektrický prúd. Preto doktorka poslala pacienta do čakárne, reku nech tam počká, kým im elektriku nahodia. Toto sa stalo práve dvakrát a ten jeden postarší pán, práve vybavovaný vo vnútri, navyše dvakrát vychádzal a vchádzal z dverí očnej ambulancie. Nabehal sa ujo dnu a von, hehe.
.U ortopéda
Praktický lekár, slovutný pánko, mi odporúčanie vystavili a poučili ma, že k nemu velmi skoro treba ísť, inak by ma invalidi o barlách, ráno privstavší dôchodcovia, popredbiehali. A tak v skoro religióznom zápale byť čo najskôr ošetrený som v chladné februárové ráno naklusal k budove pri poliklinike o 5:45. Prišiel som tam úplne prvý ! Prilepil som sa na zamknuté dvere, aby - keď príde pani setrička - som aj prvý vrazil do čakárne na prvom poschodí a rýchlo capol kartu na stôl pod menovku môjho ortopéda.
Inak pri vedľajšom zamknutom vchode, kde sú iné odborné ambulancie, už postávalo pár chlapov-pacientov. Tí aj hlučne debatovali, rôzne témy rozoberajúc; samozrejme, aj na naše zdravotníctvo nadávajúc.
Pred dverami som dlho nebol sám, o chvíľu prišla jedna pani, a po nej ďalší pacienti. Mlčky sme postávali pod ešte tmavou oblohou. Zistil som, že sa dá zažať lampa nad vchodovými dverami. Pekné...aspoň to svetlo, keď už je tá zima. V letných mesiacoch, pravdaže, už možno čurákovať pred ambulanciami aj od štvrtej ráno, aj svetlo je, aj teplo. V zime je to, pravdaže na zdravie a vytrvalosť človeka náročnejšie.
Vonku čakajúci pacienti trávili čas rôzne. Pofajčiavali, podupkávali, prechádzali sa okolo. Malé, tiché stádočko, znášajúce statočne kríž nedostatkov nášho zdravotníctva.
Šťastná a rozhodujúca chvíľa nastala ! O 6:40 prišla sestrička a otvorila vchodové dvere, i čakaciu miestnosť ! Slušne, no dôrazne som vstúpil do budovy, keďže predtým som si istil pozíciu pri vchodových derách, preletel pár schodmi na poschodie, vstúpil do čakárne a - pucol kartu na prázdny stôl ! Prvú kartu v ten boží deň ! Zvuk ťapnutia zväzkov zdravotných záznamov som si vychutnal so zadosťučinením - stál ma skoro hodinu mrznutia vonku. Za mnou vstúpilo asi desať ľudí, pokládli svoje zdravotné karty a posadali si. Dve neónky v čakárni nesvietili, nevadí, hlavne, že bolo teplo. To som si vychutnával rovno z radiátora sálajúceho za lavičkou, na ktorej som sedel.
Asi o hodinu po vstupe do čakátne ma zavolal ortopéd dnu. Ďalších pacientov na vyšetrenie - pre veľký nával - už ani nebrali. Mal som šťastný deň. Privstanie pre skoré vybavenie sa mi (skoro) plne vyplatilo.
Slovač je aj národom čakajúcich. Za "totáča" boli rady na rôzny nedostatkový tovar, a teraz, v rozvíjajúcom sa kapitalizme, čakáme - u lekárov. Zdravotníctvo nedokáže podzdvihnúť na nohy neviditeľná ruka trhu, ktorá dokáže takmer zázraky v rýdzo komerčnom sektore. Vzťah trhu a lekárskych služieb je stále akýsi antagonistický ako medzi buržoáziou a pracujúcou triedou.... Článok venujem všetkým pacientom, ktorý skoro ráno vstávajú, aby vonku - ešte počas tmy, v zime, v daždi, či počas sneženia, pokorne čakali pred budovami s ambulanciami odborných lekárov s nádejou, že ich v ten deň čo najskôr vybavia.
