.Ako to začalo
Ako takmer každá duša v našich slovenských končinách, aj ja som bol ako malé dieťa pokrstený v rímsko-katolíckom kostolíku v malebnej dedinke pod horami.
Rodičia, ktorých k tomuto motivovalo (či dokopalo) tradičné náboženské prostredie, reprezentované mojimi veriacimi starými mamami ("svokrálny matriarchát"), ma v perinke priniesli do kostolíka, ked mi pán farár hlavičku vodou omočili, pokrstiac ma v mene Trojice.
Počnúc týmto úkonom, riadne zachyteným na fare v knihe krstov, stal som sa (až do smrti?) rímskym katolíkom. Toť taká tradícia krstov batoliat, kedy sa členstvo už od útleho veku kakania do plienok podchytáva.
Odvtedy pretieklo veľa vody. Ďalšie katolícke "levely" ako sväté prijímanie, či birmovku, som v neplnoletej mladosti už neabsolvoval, zrejme z dôvodov ateistického rodinného prostredia spojeného s poklesom vplyvu starým mám. Tie už toľko nekafrali mladým do ich rodinného života.
Potom neskôr na vysokej som sa stretol s evanjelickým spoločenstvom a - uveril som. Len tak, bez konfesijných papierov.
.Na rímsko-katolícku faru
A tak, vekom už v Kristových rokoch, v jednu sobotu začiatkom decembra vybral som sa do "rodnej dedinky",kde som, o.i., navštívil i farský úrad. Reku, poprosím velebného duchovného o vydanie krstného listu, ktorým sa preukážem u prievidzských evanjelikov.
"Pochválen Pán Ježis Kristus", pozdravil som veľadôstojného pána farára, keď mi otvorili dvere.
Vysvetlil som im, že si krstný list prosím, že sa ním u evanjelikov prezentujem.
Ten mi dôstojný pánko vystavili, nazrúc do polstoročnej knihy cirkevných záznamov, pamätajúcej si úkony od roku 1945. Úradné cirkevné tlačivko s okrúhlou pečiatkou, na ktorej je zobrazený aj starobylý dvojvežový kostolík, som obrdžal.
Potom ma farárko poučili, že im mám poslať prehlásenie o prestúpení, zdôvodňujúce vydanie krstného listu. Aby cirkevné poriadky zachované boli, bo nepatrí sa byť evidovaný v dvoch štátom uznaných cirkvách.
Dobre. Rozlúčiac sa s ním luteránsko(židovským) "Požehnaj Vás Hospodin zo Siona", som z peknej, renovovanej fary odišiel.
.Z ovčinca RKC do ovčinca EC.a.v.
S "bumažkou" o katolíckom krste som sa potom vydal na prievidzskú evanjelickú faru, kde mi pani farárka vydala potrvdenie o členstve v zbore. To som spolu s osobným prehlásením, že už len s luteránmi paktujem, poslal na katolícky farský úrad. Nech vedia, kam im dušičku zavialo. Ale veď do dobrého spolku som to zamieril; bo "lutriši" (luteráni) by mali byť "katošmi" (katolíkmi) uznávaní, či né ?
A ešte aj dobrý pocit ma hreje, že som literu cirkevných porádkov naplnil, slušne oznámiac zmenu denominačnej stajne. Veď som duša zvyklá mať papiere v súlade s občianskym, či kostolným (v Izraeli, či v židofilných kruhoch - synagogálnym) poriadkom.
Každopádne, to podstatné zostáva v srdci - úprimná viera v Ježiša Krista ako Spasiteľa, dôvera v Boha Izraelovho a v Jeho slovo - Bibliu. Tak nejako to podáva protestanská luteránska tradícia. Papierovačky medzi - do istej miery spriatelenými - kresťanskými denomináciami bývajú pritom sekundárne.
