
29.apríla 2011 bola rakva pápeža Jána Pavla II ceremoniálne vykopaná z krypty pod bazilikou Svätého Petra a umiestnená pred oltár baziliky, kde sa konala omša, na ktorej súčasný pápež Benedikt XVI "blahorečil" svojho predchodcu. Je veľmi pravdepodobné, že neskôr bude tento mŕtvy vyhlásení najvyšším klérom za "svätého", keď prejde "kanonizačným" procesom.
Teda, bude sa môcť k nemu oficiálne modliť.
Jednoducho povedané, po sérii cirkevných procedúr vykonanej ľudskými smrteľníkmi bude mať "postavenie" v nebesiach. Nejaký "lepší" flek, niečo, ako miesto, kde sa bude môcť "prihovárať" u Boha za ľudí na zemi, ktorí sa k nemu budú modliť.
.Nekromancia a kult mŕtvych "svätých"
Nekromancia je chápaná ako vyvolávanie ducha konkrétnej mŕtvej osoby za účelom získavania nejakých informácii, napr. budúcnosti, alebo aj snaha ovplyvniť prostreníctvom nich budúce dianie.
Biblickým kresťanom sú známe verše (Deut. 18:10-11, katol.preklad), kde Boh zakazuje akúkoľvek nedovolenú komunikáciu s "iným svetom". Čarovanie, veštenie, vyvolávanie duchov, dopytovanie sa mŕtvych sú ohavnosťou pre Hospodina (viď aj dostupný evanjelický preklad).
Rádový katolík, ktorý by porovnával tradičné modlienie sa k "svätým" s biblickým zákazom špiritizmu a nekromancie, by namietal, že modlenie sa nejakej - rímskou cirkvou "odobrenej" - svätej osobe nezodpovedá tomu, čo myslí Biblia.
Veď pomodliť sa doma, či v katolíckom kostole "svätý XY, pomáhaj mi" nie je totožné s nejakou špiritistickou seansou typu "duchu zomrelého XY, povedz mi, ako bude keď....".
Omyl. Už pomodliť sa k zomrelému XY je obracanie sa na neho, komunikácia, dopytovanie - ciže nekromancia. Je to to isté ako modliť sa, aby zosnulý pápež - po príhovornej modlitbe k nemu - spôsobil nejaký zázrak.
"Svätý Ján Pavol II, uzdrav ma," je rovnaká komunikácia k mŕtvemu ako "duchu Jána Pavla II", udrav ma.
Lepšie pochopiť biblický verš Deut. 18:11 nám pomôže jeho hebrejský originál. V ňom hebrejské slovo dareš obsahuje v sebe význam konzultovať, obracať sa v modlitbe.
.Mŕtvi, Biblia a zdravý rozum
Už stredoveká reformácia kresťanstva zavrhla protibiblické modlenie sa k mŕtvym, či ucievanie ich verejne vystavených pozostatkov, a priblížila kresťanskú vieru späť k Písmu.
Ľudia síce môže navŕšit stohy pozitívnych svedectiev, aký dobrý bol ten XY, ale do srdca človeka vidí iba Boh, ktorý sám dáva konečný verdikt. A jediným prostredníkom k Nemu je Kristus, a nie plejáda kanonizovaných "svätých".