Slovo ašéra znamená "šťastie prinášajúci", ale koreň tohto slova obsahuje v sebe aj výraz "pozdvihnutý". Pred postavenými drevenými stĺpmi pohania uctievali prasploditeľa svojich bohov. Ašéry alebo Semiramisy sa zmenili na drevené stĺpy, a skrze ne sa narodil Nimród, alebo Baál, alebo egyptskom podaní Oziris. Egypťania uctievali Baála v palme, ktorého volali Baál-Tamár – pán palmy. Rimania zas uctievali v postavených stĺpoch Baál-Berita "boha zmluvy".
Germáni si priniesli uctievanie stromov a stĺpov z Babylona a medzi 24.decembrom a 6. januárom si stavali pred svoje dvere ihličnatý strom (jedličku, alebo smrek). 25.december nazvali "jul-sviatkom". Po chaldejsky (babylonsky) sa deti povedia "jul". Pohanskí Germáni verili ako ostatní pohania, že božskí synovia sa skrze živé stromy stanú živými osobami. V Babylone porodila Semiramis Nimróda nadprirodzeným spôsobom 25.decembra, a podľa Egypťanov zase Izis, kráľovná nebies, porodila v tento deň Ozirisa.
Preto nazývali Germáni obdobie medzi 25.decembrom a 6.januárom „posvätnými nocami“. Zasväcovali ich bôžikom, lebo počas nich očakávali narodenie niektorého z božích synov. A pre týchto svojich bohov stavali aj ihličnaté stromy pred svoje dvere. Týchto 12 nocí nazývali "sväté noci", (nemecky Weihe Nächte), odtiaľ pramení názov "svätá noc" (nemecky Weihnachten, slovensky Vianoce). Počas "Weihe Nächte", svätých nocí, sa podľa Germánov dostávali bohovia obzvlášť blízko k ľuďom. Wotan, najvyšší boh, sa spravidla s hrmotom prehnal po oblohe na rýchlych koňoch. Keďže pre Wotana bol kôň veľmi "posvätným" zvieraťom, praví Germáni dodnes nejedia konské mäso. Ale počas "svätých nocí" (Weihe Nächte) aj Wotan skrotol, a spolu so svojimi "dobrými duchmi" sa zjavil na saniach ťahanými srnkami. A tieto sane boli naplnené darčekmi. "Dobrí duchovia" kládli darčeky pred dvere Germánov tam, kde stál ihličnan "Jul-stromček". Doposiaľ je v povedomí porekadlo: "Opustili ťa dobrí duchovia?".
Formálni kresťania učinili z Wotana, germánskeho boha, "Deda Mráza" s veľkou bradou, ktorá predstavuje mužnú dôstojnosť a moc starého Wotana. V súčasnosti je možné vidieť každý december vo výkladných skriniach obchodov ľudské figuríny "Deda Mráza" spolu s vatovými anjelikmi. "Ježiško" z populárnych vianočných pesničiek, ktorý sa vraj každý rok navráti v tomto čase na zem, nie je nič iné, ako starobabylonsko-germánska predstava o bôžikoch, dobrých duchoch a božích synoch, ktorí sa počas "svätých nocí" vracajú na zem. Avšak za Wotanom stojí diabol, a "dobrí duchovia, anjelici" sú zas temní démoni. Preto je v období tzv. Vianoc najviac samovrážd, lebo tieto temné sily nútia utýraných ľudí, aby ukončili svoje životy.
Kult, ktorý sa praktizovali starobylé národy v chrámoch Ašéry a pri stĺpoch ašér, bol nevysloviteľne odporný. Títo pohania na počesť svojim modlám-bohom padali vo svojej posadnutosti od démonov do najodpornejších hýrení. V samotnom chráme Diany zo Skutkov apošt. 19:34 žilo viac než 2000 chrámových prostitútok.
Keďže Germáni nemali v studenom Nemecku a Škandinávii palmy alebo iné tropické stromy, tak z núdze použili ihličnaté stromy, ako aj Rimania. Tie sa stali symbolmi života a Rimania ich stavali 24./25. decembra na deň "NATALIS INVICTI SOLIS– deň nepremožiteľného znovuzrodenia".
Keď 24/25 decembra slávili severní pohania "SOL INVICTUS", zimný slnovrat, ráno 25-ho sa poklonili zimnému vychádzajúcemu slnku a vykrikovali „gnada“, z ktorého sa neskôr vyvinulo nemecké slovo „Gnade“, milosť. V domoch zažiarili svetlá, všetko sa trblietalo v slávnostnom osvetlení. Týmto spôsobom vyjadrili svoju vďačnosť voči bohom, z ktorých dobrej vôle znova vyšlo "nepremožiteľné slnko" 25.decembra. Švédi doposiaľ dodržiavajú slávnosť svetla, kedy prichádza "nevesta svetla", Lucia, mladá deva, ktorá má na hlave veniec so zapálenými sviečkami. V škandinávskych krajinách sa dodnes zdraví miesto "šťastné Vianoce – GOD YUL OCH", čím si pripomínajú pra-germánsku slávnosť Jul-a, ktorá sa dodržiavala 25.decembra.
Takže Germáni v tento "vianočný" deň slávili pra-splodenie, telesné zhmotnenie bôžikov a nepremožiteľné slnko – a zároveň k tomu postavili stromčeky, ktoré sú symbolom posvätných stĺpov ašéry.
.Zpohanizované kresťanstvo
Ešte aj v 11.storočí po Kr. malo živé evanjelium silnú moc. Vtedajší kresťania mali toľko svetla, keď znázorňovali víťazstvo Ježiša Krista nad germánsko-babylonským pohanstvom, že aj aj zelený strom Wotana sa musel skloniť pred Spasiteľom sveta.
Avšak dnešní tradiční kresťania si nevedia vianočné sviatky predstaviť bez vianočného stromčeka. V prvú adventnú nedeľu postavia Wotanove stromy v mestských parkoch a námestiach. A pri nich nájdeme ďalšie figúrky germánskej mytológie, ako bosorky, trpaslíkov, nymfy, obrov, Janka a Marienku, Snehulienku a iné rozprávkové figúrky. V južnom Nemecku zase zavesia vedľa vianočného stromčeka aj bosorku na metle.
Medzi 24.decembrom a 6.januárom možno začuť túto pohanskú pieseň, ospevujúcu zelený strom "Tannenbaum, O Tannenbaum, wie treu sind deine Blätter" (Ó, jedlička, ó jedlička, aké verné sú tvoje listy).
A pritom ako mocne znelo voľakedy evanjelium pre Germánov ! A čo sa to s tým stalo počas storočí? Ako veľmi sa ľudia odcudzili Ježišovi Kristovi, pravému Synovi Božiemu. Ako strácalo evanjelium na moci medzi kresťanmi, tak sa navracal starogermánsky pohanský kult. Pritom na mnohé storočia predtým zmizol germánsky strom Wotan. Avšak v roku 1539 zažali opäť prvé vianočné stromčeky v elsasko-lotharingskom Strasburgu, v tomto katolíckom vidieku, ako je zdokladované spismi. S vianočným stromčekom sa navrátila - v skrytej podobe - aj stará pohanská modloslužba.
Obzvlášť v nemeckých krajoch obývaných zväčša rímskymi katolíkmi, a potom po celom svete v miestach rimokatolíckej cirkvi sa pestuje kult vianočného stromčeka. Ale každý skutočný veriaci sa musí opýtať v duchu: „Čo má spoločné zjavenie Ježiša Krista v ľudskom tele s týmito pohanskými symbolmi?“ Veľmi hlboko je tento kult usadený v podvedomí neznovuzrodeného človeka, ba aj v Cirkvi veriacej v Ježiša Krista, ak sa podľa 1 Korinťanom 5:7 neodstráni starý pohanský kvas, ale sa strpia vianočné stromčeky, kadejaké jezuliatka, anjelíci; v inom období roka zase zajačikovia, čo nosia veľkonočné vajíčka.
Ľudia sa zvyknú brániť, že si chcú zavesiť na vianočné stromčeky iba zdroje svetla, sviečky. Ale prečo ich nemôžu zavesiť na kaučukovník, brezu či dub ? Prečo vidíme na mnohých pohľadniciach iba ihličnaté vianočné stromčeky ? Prečo v Izraeli a na iných miestach sveta, kde žijú Židia-kresťania, neoslavujú s vianočným (Aštarto-Wotamským) stromčekom ? Preto, lebo oni pochádzajú podľa krvi z izraelského národa, a túto formu modloslužby nepoznajú.
.Pohanské vianočné zvyky z našich končín
Zimný slnovrat (21.december) pripadal v časoch pohanskej Európy na dnešné kresťanské Vianoce. Bolo to obdobie oslavy "znovuzrodenia" slnka, vhodné k rozmanitým magickým úkonom. Niektoré z nich pretrvali a stali sa z nich ľudové zvyky.
Vianočné dni boli vždy považované sa ideálny čas pre veštenie budúcnosti. Napríklad do lodičiek z orechových škrupiniek sa nalepili sviečky a poslali po vode. Komu doplávala loďka ďaleko, mal odísť do cudziny. Naopak majiteľ škrupinky, ktorá sa držala pri kraji nádoby, zostane blízko domova. Potopená orechová škrupinka zase veštila smrť.
Pri Štedrej večeri sa krájali aj jabĺčka. Kto našiel z jadier krížik, mal do roka zomrieť. Komu zostali jablčné jadrá neporušené, alebo mali tvar hviezdy, mal byť celý rok zdravý.
Vo vianočný deň nesmela prísť žena prvá do domu. Požičané predmety sa museli pred štedrým dňom vrátiť. Nič sa nesmelo požičať, lebo by sa aj majetok rozpožičal.
Alebo magický význam malo aj cesto a pečivo. Keď gazdiná vyniesla cesto na koláče, poobtierala si ruky o ovocné stromy, aby vraj dobre rodili. Hodila z neho aj sliepkam, by dobre znášali vajcia. Ak sa pri kysnutí cesto dobre zdvihlo, aj gazdovstvo sa malo dvíhať.
Svetlo v izbe sa nesmelo zapáliť, kým nebolo všetko pripravené. Do kúta nad stôl sa zavesili domáci na hradu jedličku, zvanú tiež jezuľa, ovešanú orechami a jablkami. Pod stôl položili železný predmet, najčastejšie sekeru, a kto ho počas večera pristúpil nohou, mal byť po celý rok zdravý. Nohy stola obopnuté reťazou symbolizovali súdržnosť a celistvosť rodiny v nastávajúcom roku.
K stolu sa položila nádoba, do ktorej pohanskí predkovia dali toľko lyžíc vody, koľko bolo prítomných. Po večeri vodu premerali. Ak tam nebolo toľko lyžíc ako prv, niekto z prítomných mal do roka zomrieť. Inde zase do nádoby odkladali pre duše zosnulých kúsky z každého jedla, prv než ho začali jesť.
.Židovský národ
Samotné evanjelium vzišlo zo židovského kultúrneho prostredia. Dôvod, prečo sú kresťanstvo a judaizmus vnímané ako vzájomne vylučujúce sa náboženstvá, leží v kombinácii odmietnutia evanjelia zo strany rabínov a antižidovskej nezmierlivosti cirkevných otcov.
Odseknutím sa od židovských koreňov sa okrem nárastu antisemitizmu pripravila pôda pre prienik pohanských zvykov, ako sú aj zmienené Vianoce. Oboje išlo ruka v ruke so "zrieďovaním" Evanjelia, s nárastom povrchnej nábožnosti.
Oficiálne cirkevné učenie smerovalo od 4. storočia k oddeleniu židovských veriacich od ich vlastných židovských koreňov a kultúry.
V starovekom vyznaní viery, ktoré vyžadovala štátna cirkev v Konštantínopole, sa o.i. hovorí "Zriekam sa všetkých zvykov, rituálov, právnych ustanovení, nekvasených chlebov a obetí baránkov Židov a všetkých ďalších sviatkov a slávností Židov, obetí, modlitieb, kropenia vodou, očisťovania, posväcovania, zmierujúcich obetí, pôstov, nových mesiacov, sabatov, povier, chvál a spevov, obradov, dodržiavania predpisov a navštevovaní synagóg, potravín i nápojov Židov; jedným slovom, zriekam sa absolútne všetkého židovského, každého zákona, každého rituálu a zvyku... a ak potom budem chcieť zaprieť a vrátiť sa k židovským predsudkom a budem pristihnutý ako jem so Židmi, alebo s nimi svätím sviatok, alebo s nimi tajne rozprávam a ohováram kresťanské náboženstvo, namiesto toho, aby som ich otvorene usvedčoval z ich nepravej viery, potom nech na mňa príde Kainovo prekliatie a malomocenstvo Géháziho i potrestanie zo strany zákona, ktorému sa sám cítim byt zodpovedný. A nech som prekliaty, kamkoľvek prídem a moja duša nech je uvrhnutá do pekla spolu so satanom a diablami.“
Židovskí veriaci boli tak prinútení buď sa prispôsobiť rastúcej a rozsiahlejšej, pohansky orientovanej cirkvi, alebo sa nechať ako hnutie udusiť. Ako rástla organizácia a vzďaľovala sa od svojich biblických koreňov židovskí veriaci sa zdali byť stále odlišnejší a nezapadali do pohanskej jednotnej cirkevnej štruktúry.
Súčasťou problému bola aj pohanská arogancia, pred ktorou varoval Pavel v liste Rimanom 11: 17-21: "Ak niektoré z ratolestí boli vylomené a ty, aj keď si planou olivou, bol si štepenýdo nich a stal si sa spoluúčastníkom šťavy z koreňov olivy, nevystatuj sa nad ratolesti. Ak sa však vystatuješ, nezabúdaj, že nie ty nesieš koreň, ale koreň teba. Povieš azda: Ratolesti boli vylomené, aby som bol ja vštepený? Dobre. Vylomené boli pre neveru, a ty si obstál vierou. Nenamýšľaj si, ale sa boj! Lebo keď Boh neušetril ratolesti, neušetrí ani teba!"
Niet divu že Židia, rovnako ako mnoho kresťanov, dlho pokladali judaizmus a kresťanstvo za dva úplne nezlučiteľné svetové názory. Naďalej pretrvávajúci ničivý dôsledok tohto pohľadu zabraňuje ľuďom v porozumení, ako môžu mesiánski Židia veriť v Ješuu z Nazareta a žiť a uctievať zreteľne židovským spôsobom.
Mesiánske židovské kongregácie nevidia žiadne rozpory medzi biblickým židovstvom a mesiánskou vierou v Ješuu (Ježiša). Zavrhujú jednak antižidovské predsudky cirkevných otcov, jednak židovskú tradíciu, ktorá odmieta Mesiáša.
Pretože evanjelium sa objavilo v židovskom prostredí a všetci apoštoli boli Židia, nevidia žiaden problém vo vyjadrení svojej viery v Ješuu skrze ich bohatú kultúru a odkaz, pričom kladú jednoznačne dôraz na tie prvky, ktoré ukazujú na Mesiáša, zjaveného v Novej Zmluve. Prevzali tieto kultúrne formy ako dedičstvo od svojich praotcov. Nie sú cudzozemci, ktorí by chceli ukoristiť židovskú tradíciu. Práve naopak - sú to Židia, užívajúci vlastné židovské tradície na vyjadrenie biblických právd, týkajúcich sa onoho Jediného, o ktorom veria že je to Mesiáš.
Zdroje:
- Joachim Langhammer:Krátke vysvetlenia niektorých právd Svätého Písma, vydalo: Evangéliumi kiadó, Budapešť 1993; preložila D.Töröková
