Telocvičňa Obchodnej akadémie v Prievidzi síce toho pamätá veľa, no stále je funkčná aj pre mimoškolské aktivity, k akým patrí aj karate klub. Aj keď pliesňové kúty a ošarpaný strop od vlhkosti by sa zišli opraviť. Zatiaľ sú renovované šatne so sprchami a WC. Pekné obkladačky, nové umývadlá a vodovodné batérie potešia. Hlavne, že sú ľudia, ktorých bavia voľnočasové športové aktivity.
.Pokročilí
Pred tréningom zdatné deti a dorast šantia s loptami, ktoré si zoberú z políc z otvoreného príručného skladu, okolo basketbalových košov. To isté sa deje aj u začiatočníkov.
Postupne prichádzajú ďalší cvičenci. Niektorí,najmä starší, robia pred tréningom strečing, či iné cviky.
"Naťahujte šľachy", priateľsky zahlási Jaro kolegom, robiacim "šnúry" (široké rozkroky).
Tréner Miro Šenk (ďalej len Miro), na začiatku tréningu zahvizdne a zavelí: "Jame, jedna rada !"
A nasleduje tradičné "zvítanie sa" v sede.
Po pozdrave Miro od každého povyberá platbu za tréning do kapsičky. 50 koruniek za 90 minútový tréning, 40 za 60 minútový.
Nasleduje rozcvička. Jej základom je poklus dokola. "Uširo", zavelí Miro, a beží sa dozadu. Potom krúži rukami v ramene, v lakťoch, v zápästiach...bokmi, hlavou a všeličo iné.
"Do dvojíc, chrániče", a cvičenci si ponasadzujú chrániče rúk a dajú sa do dvojíc.
Ide cvičenie kumite.
"Úkrok, jedna,druhá", ukazuje Miro techniku úderov rukami, ktoré budú dvojice vykonávať . Cvičenci začnú, Miro chodí medzi nimi, vysvetľuje, poučuje. Pri každej sa zastaví, popozerá, skoriguje. I názorne ukáže. Mladý, pätnásťročný Jakub s modrým opaskom pod Mirovými rukami už - pedagogicky - pristál na zemi.
Jaro v modrom tričku a kraťasoch vždy cvičieva zapálene, s výkrikmi. Milan, jeho partner, a správca internetovej stránky, ide s ním. Dva údery päsťami, potom prikročiť, zdrapiť za plecia a potknúť. Ide to.
Karatistické chrániče rúk sú pri divokom tempe odporúčané. Veď lepšie, keď náhodou pristane na brade mäkko obalená päsť, ako tvrdé hánky partnera.
Miro ukazuje Jarovi, ako správne vykonať techniku. Jaro útočí prednou rokou, Miro sa pri nej tesne uhne a vráti úder.
Pravdaže, so správnym "zakončením" - zložením súpera k zemi. Ale predtým ho treba paralyzovať prvotným úderom (nie naozaj, len sa to simuluje), dostať sa k nemu a podpoknúť ho. A navyše, keď už je natiahnutý na zemi, treba ešte jednu pridať.
Miro vyučuje mladšieho kolegu.
Ostatní sa snažia. Kolega pridržuje partnera, keď ho "dopraví" k tvrdej zemi. Veď sa len trénuje.
“Choďte sa napiť, aby ste nezomreli”, zahlási Miro.
Kratučká prestávka po cvičení kumite, venovaná azda najdôležitešiemu úkonu – doplneniu tekutín. Pot sa z cvičiacich leje, koža sa mnohokrát ligoce vo svetle blesku fotoaparátu. Áno, blesku, lebo pán riaditeľ povolil len strednú radu svietidiel (aby sa šetrilo elektrikou, a tak svetla na zábery nie je nazvyš). Pitie tekutín je dôležité. Výborne sa znáša fyzická námaha, keď je človek dobre "zaliaty" vo vode (nie v liehu).
Je 2O minút do konca tréningu. Miro zavelí 20 kľukov. Na pästiach, nech stvrdnú.
Potom sa karatisti roztiahnu v dvoch, troch radoch po telocvični, aby každý mal dostatočný priestor. Ide nacvičovanie úderov. Do desať počítajú jednotliví cvičenci; niektorí po japonsky, iní po slovensky. Tu sa vidí, kto je aký Slovák :).
Cvičenie s veľkým vypätím je únavné. Iniciatívu prevezme Miro, on aj počíta, a celá telocvičňa buráca zborovým “kiai!”, vyderúcim sa z hrdla trénujúcich. Údery sprevádzané mocným výkrikom. Telocvičňa buráca. Najskôr údery rukami, potom prikročenie so zvolaním.
Nasleduje poklus do koliečka s čupnutím a násladným výskokom z neho na počítanie. Na kondičku.
Znova sa rozostaví do radov. “Jaro, povzbuď ich”, povie Miro. A ten sa s vervou pustí do predvádzania. S Jarom trénovať je vždy radosť. Jeho zápal do karate sa prenáša na tých, ktorí s ním trénujú. Jaro to vie morálne “potiahnuť”, keď sa už nevládze. Z neho protréninguová charizma priam vyžaruje.
Potom ešte 10 kľukov, 10 sklopiek, 10 drepov. Obvyklá to posilňovacia “trojka”.
“Vládzeme ?”, opýta sa Miro. “Uz” (tj áno, súhlas po japonsky), vyderie sa z niekoľkých hrtanov. Nasleduje nácvik úderov z drepu. Nie zo stoja. Z čupnutia je to náročnejšie, ale zároveň užitočné – pri obrane sa treba občas prikrčiť do drepu. A z neho sa postaviť a vyraziť päsťou vpred.
Nasleduje preskakovanie “kozy”, ktorá je pre každého jedného cvičenec pred ním. A naháňačky. Dobrá kondičná časť.
Záverečné zoradenie. Čo ešte bude ? Áaaaa, udery do brucha. Treba potrénovať aj znášanie bolesti. Veď sme zdatní chlapi, nie ? Avšak zúčastnia sa toho len starší ako 15 rokov. Každý dáva nasledujúcemu ranu päsťou do brušných svalov. Potom Miro, tréner, ešte každému osobitne. Niektorí sa s bolesťou zvíjajú.
Konečne “usimidači, rei, joj” a koniec. Ide sa do šatní. Miro v sklade pri telocvični zamkne starú drevenú skriňu, patriaci klubu, kam uloží hudobnú vežu. V pridelenej skrini sa skladujú chrániče, "lapy" na zachytávanie úderov.
V šatni sa rozprúdi voľná debata. Poniektorí majú červené bruchá, čo im údery dobre sadli. Sprchuje sa, vonia kozmetika. Pretriasajú sa dojmy z tréningu, či zdravotné a iné postrehy zo života.
“Majte sa chlapi”, lúčia kolegovia a odchádza sa.
Niet nič príjemnejšieho, ako večer do postele (k manželke) uložiť unavené, vysprchované telo. To si zvykne na záťaž ako na “pôžitok” spojený so športovou námahanou.
.Tréning začiatočníkov
Ten býva oveľa ľahší ako pre pokročilých. Techniky sa precvičujú pomaly, a nie je ani taká “zdrvujúca” kondičná časť.
Obyvklá zostava na tréningoch - malé deti, i dorast, dvaja-traja dospelí začiatočníci – najmä rodičia, ktorých ratolesti cvičia medzi nimi. I ja som sa medzi nimi vyskytoval na začiatku, či po viac ako mesačnej prestávke po operácii kolena.
Zaujímavý pohľad sa mi raz naskytol: dve deti si raz ľahli na zem na brucho a tak sa pozerali, ako Miro vysvetľuje techniku. Alebo si deťúrence sadnú a pozerajú sa na ukážku...
Súčasťou tréningov býva aj cvičenie kata. Familiárne ho nazývam "choreografia", je to akási individuálna simulácia boja, či boj v priestore s fiktívnym nepriateľom. V tom sa aj súťaží. Zostáv kata sú desiatky. Sú plné komplexných pohybov, úderov, kopov, obrán...
Detičky sa snažia. Rozrážajú vzduch rukami, nohami, točia sa v priestore, vykračujú, i výkriky "kiaaa" zaznejú z ich mladých hrdiel.
Nacvičovali sme napríklad krokové brušné dýchanie - pár krokov nádych, potom zadržanie dychu a na ďalších pár krokov výdych.
Na urdžovanie rovnováhy sme precvičovali kopy do prázdna, potom zatvoriť očí a výdržať na jednej nohe s druhou, vystretou v kope.
"Čo sa Ti najviac páči na karate ?", spýtal som sa osemročnej Paulínky, ktorej ocko patrí k fanúšikom náško karate. "...keď zápasíme...", povedala mi okrem iného dievčina v kimone s oranžovým pásikom. "A nabojíš sa ublíženia ?", dotazujem sa. "Na začiatku som sa bála, a už sa viac nebojím", odpovedala.
Mnohé deti karate baví. Malé deti rodičia častokrát vodia, a keď majú čas, aj na lavičke posedia, pozerajúc, ako ich ratolesť cvičí.
Dokonca raz mamička-karatistka, sediac na lavičke, ukazovala svojej malej ratolesti pohyby rukami. Čo rodičia neurobia pre svoje deti. Najmä keď samy cvičia karate.
Raz sa mi neušiel zodpovedajúci partner, tak som bol s malým,desaťročným Deanom vo dvojici. Čo ten neposedný chlapecvystrájal...Kopec zbytočných pohybov, až mu Miro nakázal klikovať. U detí je dispciplína troška voľnejšia.
Bol som aj svedkom úrazu pri tréningu - chlapcovi v kimone sa pri cvičení niečo "pokazilo" na kolennom kĺbe. Padol na zem kričiac, držiac sa za koleno. Miro hneď k nemu priskočil, skúmajúc opatrne, kde-čo chlapca bolí. Potom zraneného preniesli na švédsku bedňu, kde ležal v stabilizovanej polohe, prišla sanitka (veď nemohol chodiť, chudák chlapec) a záchranári v červenom ho odniesli na nosidlách. Už je v poriadku.
.Rozhovor s Miroslavom Šenkom, trénerom
1. Môžeš niečo povedať o sebe ?
Narodil som sa v roku 1971 v Bojniciach. Karate som začal cvičiť v roku 1986 po odchode z hokejového klubu, v ktorom som hrával 6 rokov. Karate som začal cvičiť preto, lebo ma doslova ohromilo všetko, čo s tým súviselo.
2. Ake su najvýraznejšie úspechy prievidzského Klubu na poli súťaženia ?
Úspechy prievidzských karatistov neviem presne definovat... Čo je uspech? Či získane medajli, alebo vytvorenie perfektného kolektívu nadšencov a postavenie karate v Prievidzi opäť na nohy....to posúdenie nechám na Teba.
Získali sme za 10 rokov 280 medajlí; medzi nami sú majstri Slovenska, majstri Európy, majstri sveta, víťazy svetového pohára....Len jedna myšlienka: tie všetky tituly, medajle, poháre, ocenenia je zásluha celého kolektívu, každého cvičenca, všetkých, ktorí svojou prítomnosťou na tréningu pomáhajú vytvárať tieto hodnoty.
3. Ako hodnotíš svoje trénerstvo karate z hľadiska svojho voľného času, i nákladovosti/ziskovosti ?
Z hľadiska voľného času - tak toho mám veľmi málo; otázka mala skôr smerovat na moju ženu a deti.
Ako tréner poviem, že to nie sú len tréningy, je to aj zabezpečovanie rôznych vecí súvisiacich s činnosťou nášho klubu...napríklad financií, čo je naročnejšie ako samotný tréning.
Rozhodne karate ešte nepatrí k športom, z ktorých sa da žiť ako profesionál, ale ja verim že to dokážem - neviem kedy...
Napíšem Ti môj pracovný deň.... obvyklé ráno vstávam o 4:30 h do práce, kde som do 14. 00h. Potom prídem domov na obed, chvíľu som so ženou a deťmi (ešte donedávna som pracoval v bani), ak práve niečo nevybavujem. O 16:00 idem na tréning, domov prichádzam okolo 19:15h ,ako kedy. Večer obvykle sledujem zapasy karate a vzdelávam sa ohľadom marketingu, čo by mohlo pomôct klubu.
Podpora od pána primátora je posledné dva roky, keď sa nám podarilo získať finančnú pomoc mesta, ako aj poskytnutie priestorov v Centre voľného času, za čo samozrejme ďakujeme.
4. V čom vidíš vnútornú 'krásu' tohto bojového športu ?
Vnútorna krása tohto športu - toto je priam filozofickáotázka, neviem aká odpoveď. Každý má nacvičené nejaké ostrieľanéfrázy. Jednoznačne si začne človek vážiť viac sam seba ( zámerne hovorím len o sebe).
Keď si uvedomuje, čo všetko dokáže v dobrom aj v zlom, je len na tebe ako sa rozhodneš. Tak pre mňa je príjemne pomáhať ľuďom, a ten pocit je skvelý, aj keď ti odozva za pomoc, ktorúsi niekomu preukázal, nepride hneď,lebo ten dotyčný ešte nevie čo to pre neho znamená...
A čo sa týka vnútornej krásy tohto športu, tak tá sa môže nachádzať stále, treba ju len chcieťvidieť.
.Kam patríme
Naše karate patrí pod Slovenskú federáciu karate a bojových umení. Je to pekná stránka s mnohými fotografiami, vrátane fotiek slovenských otcov karate.
Dozvedieť sa dá, že korene (a veľmajstri učitelia) sú na japonských ostrovoch Okinawa. Starí japonskí poddaní zbrane nemohli mať, tak sa dali na obranný boj bez zbrane, rukami a nohami. Škoda, že aj my Slováci sme niečo podobné nevymysleli. Náš Jánošík mohol zanechať aj nejaké bojové know-how, nielen imidž zbojníka....
