Epilóg Po Caesarovej vražde (15.III. 44 p.n.l.) sa udalosti dávajú rýchlo do pohybu. Mārcus Antōnius nájde mŕtveho Caesara pri Pompeiovej soche. Traja otroci odnášajú jeho telo a ruka mu bezvládne visí z nosidiel. /Plūtarchos/ Sprisahanci v zmätku, ktorý nastal v uliciach, stále dúfajúc v obnovenie republiky, utekajú z divadla na Kapitol.
Dav sa dozvedá o diktátorovej smrti. Antōnius hneď povoláva nazad Lepida, ktorý pred odchodom na východ už táborí s Caesarovou jazdou za mestom. Využije neprítomnosť opozície a ako po Caesarovi druhý muž republiky, uplatní svoj vplyv na konzílium.
Dva dni na to sa senát opäť schádza (17.III.). Ak účastníci sprisahania zotrvajú v prehlásení Caesarovej tyranie, potom možno anulovať všetky jeho výnosy a sprisahanci, ktorých úrady sa tak stanú neplatnými, by zbavení imunity boli vystavení Antōniovi na milosť. Najširšia rímska verejnosť, zastúpená najmä strednou a nižšou triedou, sa v rozpore s očakávaním republikánov bezprostredne po atentáte ukáže ako pokroková a neprikloní sa k reakcii. Sprisahanci pristupujú na Cicerōnov návrh, ktorým odvolávajúc Caesarovo tyranstvo síce získajú na svoj čin amnestiu, no bez podpory verejnej mienky a senátu, ovládaného Antōniom, necítia sa v Ríme bezpečne.
V deň pohrebu diktátora (20.III.) Caesarov svokor Calpurnius Pisō číta závet, v ktorom diktátor svoj znáčný majetok ako aj rozľahlé záhrady pozdĺž rieky Tiber odkazuje rímskemu ľudu a za dediča ustanovuje svojho synovca Octāvia, vnuka svojej sestry Iūlie.
Antōnius reční na fóre a v strhujúcom prejave pohne masy proti sprisahancom. Caesarova hranica horí jasným plameňom. Rozvášnený dav, pobúrený vraždou božského imperátora, ženie sa do ulíc zapaľovať domy zradcov /Suetōnius, Plūtarchos, Appiānos/. Brūtus, Cassius a Casca utekajú z Ríma. Antōnius dá zatknúť Brūtovu manželku, zachrániac ju tak pred verejným lynčovaním, a prokuratúre nariadi jej výsluch ex offō. Potom si to však rozmyslí a rozkaz odvolá, pretože všetky relevantné skutočnosti, rovnako ako mená účastníkov sprisahania sú v podstate známe. Porcia tak uniká vypočúvacej tortúre i krutej pomste davu. Mnohé z rodín ostatných sprisahancov nemajú také šťastie.
Antōnius, v snahe uchopiť moc do svojich rúk prv, než z Grécka dorazí Octāvius, právoplatný Caesarov dedič, musí konať rýchlo. Vtrhne do Predalpskej Gálie (Gāllia Cisalpīna, gen. -ae, -ae), spravovanej jedným z Caesarových vrahov - Decimom, a oblieha ho v meste Mutina. Cicerō, predvídajúc ďalšiu občiansku vojnu, pohoršený Antōniovým konaním v rozpore so závetom, reční v Ríme proti nemu a podarí sa mu vymaniť senát spod jeho vplyvu. Tu vzniká jeho štrnásť slávnych Filipík (Philippicae contrā Antōnium). Senát vyhlási Antōnia za nepriateľa vlasti, postráda však vojenskú silu, ktorou by ho prinútil zriecť sa svojich nárokov.
Octāvius prichádza do Ríma práve včas. Hoci senátom vymenovaní legáti Pānsa a Hirtius zahynú, vládne vojsko s Octāviovou pomocou napokon 14. a 21.IV. 43 p.n.l. poráža Antōnia a ten sa stiahne za Alpy k Lepidovi. Cicerō obratom nalieha na Cassia a Brūta, aby sa vrátili do Ríma aj s légiami umiestnenými v Macedónii.
Po smrti obidvoch vojvodcov sa hlavným veliteľom armády stáva Octāvius. Vstupuje do Ríma a dožaduje sa triumfu a konzulátu. Senát to sprvu odmietne ako nezákonné, no Octāvius podporovaný víťazným vojskom, vynúti si napokon svoje a je vyhlásený konzulom sine collegā pre rok 43. Okamžite vypovie amnestiu udelenú Caesarovým vrahom, ich skutok odsúdi a prisahá pomstu za Caesara /Appiānos/. Povolá naspäť Antōnia a spolu s Lepidom zakladajú druhý triumvirát.
Cassius s Brūtom sú odrezaní od Ríma. Decimus sa vydá za nimi do Macedónie, ale padne do rúk Antoniovým prívržencom, ktorí ho popravia. Ďalší zo sprisahancov, Trebōnius, je zavraždený v Smyrne.
7.XII. podvečer prichádzajú do Cicerōnovej vily vo Formiách ľudový tribún (tribūnus, gen. -ī plebis) Popilius Laenās a stotník (centuriō, gen. -ōnis) Herennius, aby mu doručili proskripciu na jeho meno. Ráno nasledujúceho dňa je veľký rečník a advokát mŕtvy. Antōnius nechá, podľa obyčaje proskribovaných za Sullu, vystaviť Cicerōnovu hlavu a ruky na rostre pred fórom, z ktorého tak často prednášal.
V nasledujúcich mesiacoch triumviri zahajujú systematické prenasledovanie Caesarových vrahov, rozsiahlu konfiškáciu majetkov príslušníkov senátorského stavu, equestriánov a stúpencov republiky. Zoznam proskribovaných sa rozšíri na viac ako osemdesiat mien. Rímska aristokracia, jediná záujmová skupina, ktorá ešte dúfa v udržanie republiky, vkladá svoje nádeje do Brūta a Cassia.
Tí sa na jeseň roku 42 s devätnástimi macedónskymi légiami pohnú na Rím. Octāvius s Antōniom im vyrazia naproti. Začiatkom októbra spoja svoje sily, ktoré počítajú dovedna dvadsaťosem légii, pri Dyrhachiu s galskými a Martovou légiou. K rozhodujúcemu stretu triumvirátu s vojskom republiky na severnom pobreží Egejského mora dochádza 23.X. pri meste Filippy na východ od Korpilského priesmyku u rieky Zygaktēs. Republikáni sú porazení. Cassius s Brūtom pochopia, že všetko je stratené a spáchajú samovraždu. /Suetōnius, Plūtarchos, Appiānos/
Porcia v Ríme zle znáša odlúčenie od Brūta. Manželovi aristokratickí priatelia sa jej neujmú zo strachu pred stále zúriacimi proskripciami. Keď dorazí zvesť o porážke republiky, Brūtova smrť na ňu ťažko doľahne a vezme si život. /Plūtarchos/ [35]
Pompézny návrat triumvirov do hlavného mesta ríše. Octāvius si vezme západné provincie, Antōnius provincie na Východe, Lepidus Afriku a západnú Hispániu. Druhý triumvirát, ako prechodná forma vlády po páde republiky, sprvoti plní svoju funkciu dobre, avšak i ten musí napokon ustúpiť stále väčšmi sa vzmáhajúcej už za Caesara počatej a ustavične naliehavejšie v politických kruhoch rezonujúcej tendencií k vláde jedného muža.
V roku 36 p.n.l. Lepidus ustupuje z verejnej scény a uchyľuje sa do súkromia. Do svojej smrti v roku 13 p.n.l. zastáva funkciu pontifica māxima. Medzitým sa vyhrocujú vzťahy medzi Octāviom a Antōniom, až konečne vyústia do otvoreného konfliktu. Dôvodom je Antōniova láska k egyptskej kráľovnej Kleopatre VII. a prehlbujúce sa ťažisko jeho záujmov na Níle. Prispeje k tomu tiež neúspech nákladnej a dlho odkladanej vojenskej expedície proti Partom. Octāvius obviní Antōnia zo zanedbávania povinností voči senátu a rímskemu ľudu i z bezočivého zneužívania právomocí v prospech cudzej mocnosti.
Spor prerastie do otvoreného konfliktu. 2. IX. roku 31 p.n.l. v námornej bitke pri Actiu Octāvius poráža Antōnia a vytláča ho do Egypta. O jedenásť mesiacov nato sa Octāvius v Egypte vylodí s početným vojskom, dobýva tisícročnú ríšu faraónov a pripája ju k rímskemu impériu. Antōnius spácha samovraždu. Octāvius sa stáva jediným vládcom ríše a ako Octāviān Caesar Augustus aj prvým rímskym cisárom. ~ (12) ~
[35] Podľa svedectva, ktoré zaznamenal Plūtarchos, v nestráženej chvíliprehltla žeravé uhlie a zadusila sa.
