deväť - praslovanský tvar nemal prvú hlásku d-, ale n-. D- sa na začiatok dostalo zo susednej číslovky desať pod vplyvom rituálneho počítania - v základných číslovkách vyslovovaných po sebe je deväť na mieste hneď pred desať (tento jav zasiahol aj románsku a germánsku vetvu, ale u inej dvojice - štyri a päť). V indoeurópskom prajazyku je rekonštruovaným koreňom slova *h1neu-, ku ktorému pristupuje prípona -m-. Z prehistorického *h1neum by sa dalo očakávať neskoršie praslovanské †nevę resp. †nevЬ, a odtiaľ súčasné †neva alebo †nev. Ako už bolo povedané v prvom článku o pôvode čísloviek, skutočný dnešný tvar deväť < *devętЬ je vlastne spodstatnená číslovka s významom „deviatka".
desať - praslovanský tvar bol *desętЬ, čo je opäť spodstatnená číslovka s významom „desiatka". Rekonštruovaný tvar v prajazyku je *dek^jmt. Pri jeho významovej motivácii je presvedčivý výklad (Szemerényi) spájajúci číslovku s koreňom *k^jomt- "plný počet" (nem. e Hand, -ä-e „ruka"; angl . hand).
jedenásť - všetky číslovky s príponou -násť sú mladšieho dáta a vznikli už na slovanskej pôde. Správny tvar je však iba jedenásť - allegrová kontrakcia z "jeden a desať". Čitateľ asi už ľahko uhádne, že nasledujúce čísla - dvanásť, trinásť, atď - majú navyše neetymologické (chybné) -n-.
dvadsať - v porovnaní s prvou dekádou sú aj tieto vyššie číslovky pomerne mladé. Dvadsať vzniklo z nesklonného „dva desať", tridsať z „tri desať", štyridsať z „štyri desať". Ostatné desiatky vznikli zo skloňovaného tvaru číslovky desať: päťdesiat < psl. *pętЬ desętъ „päťka desiat(-ok)".
sto - praslovansky bolo *sъto (čo je malá odchýlka od pravidelného vývoja z ide. prajazyka - očakávaný tvar bol † sęto). Koreň je rovnaký ako pri číslovke desať - ide. *k^jmt-. Sto bolo pôvodom genitív množného čísla: v ide. prajazyku *k^jmt-om "mnoho počtov" (nem. hund- „sto"; angl. hund; lat. centum; gr. -katon; sanskrt sata). V jednotlivých indoeurópskych jazykových vetvách neskôr došlo k prehodnoteniu pôvodne vnímaného genitívu plurálu na jednotné číslo v strednom rode. Vtedy k číslovke pristúpila v slovanských koncovka -o, typická pre neutrá, a skloňovanie sa pridružilo k tzv. vzoru mesto. Rovnako napríklad v klasickej latinčine je základná číslovka vnímaná ako centum (istud) „stovka" namiesto †centum (istōrum) „stoviek" a v starej gréčtine: (to) he-katon „jedna stovka" namiesto †(tón) katon „stoviek".
tisíc - číslovka tisíc na rozdiel od sto nemá prajazykového predka. Vznikla neskôr už na pôde osamostatnených jazykových zoskupení. V praslovančine tisíc významovo súvisí s tuk, tučný (české tyl, otylý, týti, a pod.) od koreňa *teu- „tlstnúť". Rekonštruovaný psl. tvar je *tysęti „tlsté/hromadné počty" (mn. č.!), kde opäť možno rozoznať aj koreň *k^jmt- (psl. *tysęti < ide. *tūs-d-k^jmt-i- podľa Sihlera). Makké [i ]nahradilo pôvodné [y] pod vplyvom nasledujúceho [i].
