človek - prslv. bol *čelověkъ, -a < ide. *k^welo+woik^wos. Pôvodne len v mužskom pojatí. Požiadavka tvaroslovia indoeurópskeho prajazyka na to, aby slovo obnažené o všetky skloňovacie a derivačné morfémy pozostávalo z jednoslabičného koreňa, dávala v etymológii od počiatku tušiť, že človek je zloženina.
Presvedčivý výklad podal na konci päťdesiatych rokov Pokorný (a jeho názor u nás rozšíril najmä Václav Machek), keď ukázal, že prvým, určujúcim členom je ide. koreň *k^wel-, ktorý máme zachovaný v starogréckom telos, -eos „bojové zhromaždenie" a v anglickom shoal „húf". Ale aj v našom čelaď, -e < prslv. *čelędь, -i. A že druhý, hlavný člen je odvodený od slovesného koreňa *weik^w-, ktorý je zas v lat. vincō, -ere, vīcī, victus s významom "poraziť, opanovať", alebo aj v staroangl. wig, -es "boj".
Avšak nám bližšia litovčina s týmto koreňom aj v o-stupňi v tvare *woik^w- pre slová s významom "vykonať, spraviť", a tiež lit. viẽkas "životná sila" spolu s našim vek, -u naznačujú, že azda v balto-slovanskej vetve došlo kedysi k prehodnoteniu významu smerom od "poraziť niekoho, podmaniť si niečo" k "zvládnuť, poradiť si s čím". A teda - človek "ten, kto sa podieľa na práci pre skupinu". Tento významový prechod u nás zrejme pripravil pôdu pre spomínanú obojpohlavnosť.
ľudia - prslv. boli *ljudi, -i, a to z praindoeurópskeho *h1leud^heies "ľudia". Nem. e Leute "ľudia". Je to zrejme postverbale (podstaté meno odvodené od slovesa) od koreňa *h1leud^h- "dorastať, množiť sa", ktorý máme v sanskrte v rod^hati "on dorastá, dospieva". Odtiaľ potom ďalej starogr. eleut^heros, -ou „vtelenie ľudu, vodca", lat. līber, -ī "voľný, neobmedzený", angl. leader „vodca" a nem. Reichsleiter „ríšsky vedúci".