Základné poznatky
Veľká časť európskych a niekoľko ázijských jazykov patriacich do skupiny tzv. indoeurópskych majú spoločného praindoeurópskeho predka - prajazyk, z ktorého sa vyvinuli samostatné jazykové vetvy a z nich jednotlivé dnes známe jazyky.
Historická jazykoveda sa zaoberá historickými a predhistorickými štádiami vývinu jazykov a rekonštrukciou a dokazovaním tohto stavu.
Etymológia je veda o pôvode slov.
Číslovky sú slová pomenúvajúce čísla.
O slovenských číslovkách všeobecne z jazykovedného hľadiska
Základné číslovky (do desať) : jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať
Skloňované číslovky : jeden, dva, tri, štyri
Nesklonné číslovky : ostatné
Spodstatnené číslovky : päť, šesť, deväť, desať
Spodstatnené ordinália : sedem, osem
Skloňované číslovky sú v prvej desiatke štyri. Skloňované znamená, že podliehajú flexii podľa gramatických kategórii rod a pád. Nesklonné číslovky od päť vyššie si uchovávajú nemenný tvar. Spodstatnená číslovka znamená, že z pôvodnej číslovky bol vo vývine jazyka tvaroslovím (derivačnou morfémou) odvodený tvar podstatného mena. Toto pomenovanie čísla už nie je číslovkou v pravom zmysle slova, ale je vnímané ako podstatné meno. Spodstatnené ordinále znamená, že súčasný tvar slova je druhotvarom odvodeným od radovej číslovky a pôvodná základná číslovka sa stratila. Tieto druhotvary sú tiež vnímané ako mená.
Zhrnutie : číslovky jeden, dva, tri, štyri sú pravé, pôvodné číslovky. Slová päť, šesť, deväť, desať sú substantíva s významom „päťka, šestka, atď. Slová sedem a osem sú druhotvary z radových čísloviek siedmy, ôsmy. Nula je vynechaná, pretože je to relatívne moderná výpožička a aj samotná "idea" nulovosti je relatívne nedávna v porovnaní s vekom ostatných čísloviek.
Skratky
psl. - praslovanský, ide. praindoeurópsky, lat. latinský, gr. stará gréčtina, ind. Sanskrt
* - rekonštruovaný tvar
nom. - nominatív, prvý pád
gen. - genitív, druhý pád
Výslovnosť niektorých psl. hlások
a, i, u sú vždy dlhé [á, í, ú].
ě - ako české „ě".
ę - ako francúzske nosové „in" napr. v slove medicin.
ơ - ako francúzske nosové „on" napr. v slove menthon.
Etymológie (1-5)
jeden < psl. *edinъ (ženský rod *edina, stredný *edino). Pôvodný kmeň je iba *inъ z praindoeurópskeho *h3oi-Hno-s [Sihler, 1995], čo dokladajú angl. one; nem. eins, -es; lat. ūnus, -ī; gr. oinē, -ēs. Vo vývoji praslovančiny samotné *inъ nadobudlo význam "iný" < *inъjь . Novotvar pre slovo jeden vo význame číslovky vznikol pripojením prefixu *ed- neznámeho pôvodu. Podľa niektorých [Jagodziński, 2008] je to neutrálne zámeno známe z lat. ecce < *ed-k^je; nem. etwas < *ed-k^wos, atp. Stará gréčtina a Sanskrt majú oios a ēka- tvorené inými derivačnými morfémami. Pre starogréčtinu sa rekonštruuje *h3oi-wo-s a pre Sanskrt *h3oi-ko-s. Iný indoeurópsky koreň s významom singularity je *sem (lat. simplex, -icis „jednoduchý"; similis, -is „jednaký"; gr. mia „jediná"; en „jediné"; angl. same „jednaký"). Tento je zachovaný v slovanskej vetve v slove sám.
dva < psl. *dъva v strednom rode (mužský rod *dъvaja, ženský rod *dъvě) z praindoeurópskeho *dwo-h1 s pádovými koncovkami prehistorického podvojného čísla - tzv. duálu. Tento výklad z dokladov neskorších samostatných indoeurópskych jazykových vetiev nenaráža na žiadne ťažkosti a je uznávaný už po mnohé desaťročia bez podstatnej zmeny. V osemdesiatych rokoch však zarezonoval názor, ktorý vyslovil Adolf Erhart - a to, že podobne ako v číslovke jeden, aj v číslovke dva možno vidieť predponu *ed-, ale v nulovom ablautovom stupni, t.j. ako *d-, ktorá sa tu pripája pred koreň *h3oi-. Podľa tohto potom *h3oi- pôvodne neznamená "jeden", ale "pár". Dva znamená vlastne "jeden pár" a jeden znamená "ten z páru". Erhart to komentuje tak, že pred systémom počítania založenom na základe desať, ktorý sa vyvinul v dobe praindoeurópskej jazykovej jednoty, existoval ešte skorší, celkom primitívny binárny systém, kde základnou číslovkou bol pár a počet jeden bol chápaný v deiktickom zmysle, totiž ako "onen z páru".
tri < psl. *tri z praindoeurópskeho *tr-i-h2 skloňované ako -i- kmeň rovnako, ako vo všetkých indoeurópskych jazykoch. V ženskom rode bolo tiež psl. *tri, ale to z ide. *tr-ei-es. Naproti tomu mužský rod mal tvar *trьje - t.j. navyše s príklonkou vzťažného zámena v množnom čísle *-je.
štyri < psl. *četyri. Pôvodný spoluhláskový kmeň ide. *k^wetwor- prešiel v praslovančine do deklinácie -i- kmeňov. Stredný rod *četyri teda z *k^wetūr-i-h2 (-i- kmeň na nulovom ablautovom stupni koreňa), ženský rod *četyri z *k^wetūr-ei-es. Mužský rod opäť rozšírený o zámennú príklonku. Ostatné indoeurópske jazyky majú rovnako vyvinutú flexiu. Tá chýba iba v latinčine, kde je nesklonné quattuor. Predpokladá sa, že nesklonná podoba je pôvodná a deklinácia čísloviek sa vyvinula až neskôr. Latinčina potom uchovala pôvodný tvar.
päť < psl. *pętь je vlastne číselné podstatné meno s významom „päťka". Pôvodná bola ide. číslovka *penk^we, ktorá sa v slovanských nezachovala, ale odkazujú na ňu iné indoeurópske jazyky : lat. quinque; gr. pente; nem. fünf; angl. five; ind. panča, z ktorých historická jazkoveda pôvodný tvar bez problémov rekonštruuje. Zaujímavý postreh urobil Shledon [J. S. Sheldon: Proto-Indo-European Arithmetics, 2009], keď upozornil na to, že *penk ^we obsahuje dva plné ablautové stupne, a teda že môže ísť o zloženinu, v ktorej koreňom je iba *peN- a *-k^we je enklitický formant známy zo starých jazykov skôr ako enklitická spojka *k^we s významom „a" (lat. -que; gr. -te; ind. -ča). Prítomnosť strnulej príponovej spojky v číslovke päť možno zdôvodniť rituálnym počítaním skupiny čísel (prstov na ruke). Teda : jeden, dva, tri, štyri (a) päť - h3oiHnos, dwoh1, treies, k^wetwor, pen(k^we). Pri číslovke päť ešte stojí za zmenku, že je základom slova päsť < psl. *pęstь < nom. *pen(k^w)-sti-s, gen. *pn(k^w)-stei-s. Toto je vidieť aj v germánskych. Nem. e Faust, -, -ä-e; angl. fist obidve z pragermánskeho nom. *fen(h)-sti-z, gen.*fun(h)-stai-s.
