Palatalizácia je jedným z vývojových procesov v reči, ktoré zasahujú do jej hláskoslovia - teda ovplyvňujú výslovnosť a v konečnom dôsledku zvuk. Dochádza k nej tak, že hlásky takzvaného guturálneho radu sa posúvajú v artikulácii z oblasti mäkkého podnebia, nazývaného velum, dopredu do oblasti tvrdého podnebia, zvaného palatum.
V praslovančine existovali tri velárne guturály zasiahnuté týmto procesom - dve razené k, g a jedna trená ch. Výsledkom bol jednak vznik nových hlások - c, č, ž - jednak nový výskyt starých hlások - z a š. V zvukovej realizácii si predstavujeme proces prebiehajúci v dvoch fázach. V prvej, univerzálnej - možno ju tak nazvať, pretože účinkovala rovnako vo všetkých indoeurópskych jazykoch, nielen u nás - došlo k posunutiu miesta artikulácie bez zásadnej zmeny akosti. Možno si všimnete malý rozdiel vo výslovnosti aj v súčasnej slovenskej abecede - pri ká (velárna) a pri gé ([g] smeruje k palatále). Druhá, špecificky slovanská fáza palatalizácie, vyústila do premeny palatál v našich päť hlások - c, č, ž (ešte s medzistupňom dž), z (cez dz) a š - ktoré už nezdieľajú spoločnú guturálnu akosť, ale sú hláskami iných druhov.
Toľko k zvukovej realizácii. Povedzme si teraz niečo o tom, ako a prečo k týmto zmenám došlo. A kedy. V praslovančine rozlišujeme tri palatalizácie. Odlíšené jednak časovo, jednak tým, čo sa tuná vlastne dialo a aký to malo dopad.
1) Prvá palatalizácia
Prvá palatalizácia je najstaršia a účinkovala zároveň najdlhší čas. U nás Lamprecht ukázal jej produktivitu ešte v dobe na sklonku 5. storočia letopočtu. Dochádzalo k nej v jazyku všade tam, kde boli velárne guturály k, g, ch nasledované prednými samohláskami krátkymi e, ь a prednými dlhými ě, i vtedy, ak tieto zostúpili z predslovanských e, i, ē, ei alebo ī (to platí aj, ak boli tieto samohlásky prvým elementom stúpajúcej dvojhlásky iu < predslv. eu) a pred sonorantom j v skupinách ako k, g, ch + jă, jā. To vyústilo v premenu radu k, g a ch v týchto pozíciach na č, ž (cez dž) a š. Pretože samohlásky pôsobili na veláry v toku reči dozadu, resp. lepšie povedané - v očakávaní, nazývame prvú palatalizáciu regresívnou. Príklady:
predslv. *ketūres > prslv. *četyre „štyri", *kită > *čьto „čo"
predslv. *stărgjā > prslv. *storžě „stráž", *geneti > *ženetь „ženie", *gīvăs > *živъ „živý"
pragerm. *helmaz > prslv. *šelmъ „ochrana hlavy", pragerm. *hētaz > *šětъ „šat"
2) Druhá palatalizácia
Druhá palatalizácia začala účinkovať až po vyrovnaní indoeurópskych dvojhlások na dlhé samohlásky, najmä sledovala vyrovnanie predslovanského *ăi na prslv. *ě. Datuje sa s istotou až po zavŕšení prvej, teda asi do prvej polovice 6. storočia. Výsledkom tejto palatalizácie bola zmena velárnych guturál k, g na c, z (cez dz). Aj druhá palatalizácia pôsobí regresívne, teda očakávaná hláska ovplyvňuje artikuláciu jej predchádzajúcej. Príklady:
predslv. *izkăilīti > prslv. *ьzcělitь "uzdraví", *kăinā > *cěna „cena"
predslv. *vrăgăi > prslv. *vrazi „nepriatelia", *streigăit > *strizi „nech strihá"
3) Tretia palatalizácia
Tretiu palatalizáciu možno chronologicky zaradiť za prvú, ale nie je celkom jasné, či začala účinkovať skôr než druhá (u nás tento názor zastával F. V. Mareš), alebo až ako posledná. Jej výsledky sú identické s druhou. Veláry k a g prechádzajú v c a z (cez dz). Tretia palatalizácia pôsobí asimiláciou znejúcej hlásky na nasledujúcu, teda v toku reči vpred, preto ju nazývame progresívnou. Dochádza k tomu tam, kde veláry k, g vystupujú po predných vysokých samohláskach - čiže po krátkom ь, jemu zodpovedajúcom dlhom i, a tiež po prednej dlhej nosovke ę. Kým prvé dve palatalizácie sú prevažne pravidelné a človek sa s nimi ľahko oboznámi, tretia je zložitá. Na tomto mieste si však vystačíme iba s malou ukážkou toho, o čo asi išlo, bez toho aby sme nejako podrobne rozoberali jazykovednú problematiku. Vhodné príklady:
predslv. *ătikād > prslv. *otьca „otca" (ale predslv. *ătikăs > prslv. *otьkъ „otec"), *ăvikā > *ovьca „ovca"
predslv. *tngātei > prslv. *tęzati „tázať", pragerm. *kuningaz > prslv. *kъnęzъ „kňaz"
Na záver sa ešte vyjadrime k učebným pomôckam na stredných školách, ktoré vec slovanských palatalizácií vykladajú prosto ako zmenu hlások k, g, ch na č, ž, š. Toho sa pridŕžam aj vo svojom článku, pretože je to vedomosť, o ktorú sa môže oprieť laický čitateľ. Ale nebolo to celkom takto. Všimnite si, že príklady s pravidelnou zmenou ch na š sú výpožičky z pragermánštiny, ktoré u nás zasiahla palatalizácia v dobe svojej produktivity. Alternácia ch/š vo vlastnej praslovančine funguje trocha inak. Navyše hláska ch má v slavistike osobitú problematiku, ktorá je netriviálna. Preto ju tu neuvádzam.
Stručné zhrnutie v tabuľke:
