Vokatív je pád slúžiaci na oslovenie. Je vlastne samostatným výrazom s vetnou platnosťou stojacim mimo vety. Preto v jazykoch, ktoré ho pri skloňovaní rozoznávajú, objavuje sa vo výpovedi na ľubovoľnom mieste. V súčasnom slovenskom pravopise ho oddeľujeme čiarkou.
V samotnom jazyku však vokatív ako pád vyhradený na oslovenie už systémovo neexistuje. Slová netvoria osobité tvary v tomto páde. Máme zachované len jeho zvyšky. Sú to výrazy ako: pane, človeče, synu (od pán, človek, syn) - je ich iba zopár.
Ak sa presunieme o niekoľko dejinných tisícročí, nájdeme vokatív ako produktívny pád v jazyku našich praslovanských predkov. Často sa používal v bežnom hovore, ale okrem toho aj pri slávnostnom zvolaní v spojení s citoslovcami pri vzývaní bohov. Jeho morfologická podoba a syntaktické účinkovanie sa pre praslovančinu rekonštruuje jednak zo zachovaných dokladov staroslovanských (datovaných v druhej polovici prvého tisícročia letopočtu), jednak zo stavu v príbuzných indoeurópskych jazykoch (vokatív rozoznávali napr. latinčina, stará gréčtina, gótčina a sanskrt).
Ale napriek tomu, že v praslovančine bol vokatív pravidelným pádom, nepodieľal sa ani vtedy na celej skloňovacej paradigme. Rozlíšený bol iba v jednotnom čísle, a to u takzvaných samohláskových kmeňov. V dvojnom a množnom čísle nebolo oslovenie nijako tvarovo odlíšené a v jeho funkcii vystupoval pád vetného subjektu - nominatív.
Na druhej strane, na rozdiel napríklad od súčasnej češtiny, vokatív v dávnej minulosti tvorili aj slová stredného rodu, teda neživé veci. Bolo to umožnené gramatickou stavbou prajazyka - jeho rozvinutým pasívnym tvaroslovím (pasívne tvary slovies, pri ktorých subjekt vystupuje ako trpiteľ deja zasiahnutý činnosťou agenta v inom páde). V slovanskej vetve však pasívne konštrukcie zanikali, a tak sa vokatív postupne objavoval už len v takej podobe, ako je pre nás zrozumiteľný dnes. Druhou odlišnosťou od modernej češtiny bolo, že vokatív tvorili nielen podstatné, ale aj praslovanské prídavné mená.
V indoeurópskom prajazyku bolo pôvodne možné spraviť vokatív od každého slova. Pre praslovančinu to však bolo možné už len u kmeňov na -o- (tiež -jo-), u kmeňov na -u- a -i-, a tiež u novovytvoreného ženského -a- (-ja-) kmeňa. U takzvaných konsonantických a athematických kmeňov došlo k strate vokatívu v dôsledku hláskoslovných zmien v procese vyčlenenia jazykovej vetvy zo staršieho zoskupenia.
Pozrime sa teraz na to, v akých situáciách sa teda vokatív v praslovančine používal aj s niekoľkými príkladmi.
Najprv nominatív:
prslv. *orbъ „otrok" (-o- kmeň), *žena „žena" (-a- kmeň), *pъsъ „pes" (-u- kmeň), *õtь „kačica" (-i- kmeň), *ostrъ mečь „ostrý meč" (kmene -o- a -jo-), *cěla země „celá zem" (kmene -a- a -ja-)
A teraz vokatív:
prslv. *orbe „(ty) otrok", *ženo „(ty) žena", *pъsu „(ty) pes", *õti „(ty) kačica", *ostre meči „(ty) ostrý meč", *cělo země „(ty) celá zem"
1) Pri oslovení
prslv. *Viděachъ tę, pъsu. „Videl som ťa, pes.", *Rekõ tebě, ženo, ... „Hovorím ti, žena, ..."
2) Pri vzývaní
prslv. *Aj, cělo země! „Ó, (ty) celá zem!"
3) Pri rozkaze
prslv. *Ženo, reci! „Žena, vrav!", *Pъsu, běži! „Pes, bež!", *Orbe, idi! „Otrok, choď!"
Krátky prehľad v tabuľke:
