Neurčitok u nás
Niekedy sa definuje ako tvar slovesa neurčený gramatickými kategóriami spôsobu a času (Matušeková). Akýsi základný tvar slovesa. V niektorých jazykoch sa slovesá v tejto podobe uvádzajú v prekladových slovníkoch - tzv. neurčitkový kmeň. U nás stačí poznať okrem neho ešte takzvaný prézentný kmeň, a vieme zvyčajne odvodiť celú časovaciu paradigmu daného slovesa. Napríklad pri slovese brať je to dvojica bra- / ber-. V latinčine treba poznať ďalšie dva kmene. Sú jazyky ešte zložitejšie (spomedzi nám príbuzných napríklad stará gréčtina a sanskrt). Na druhej strane niektoré ďalšie, odľahlé reči s inou štruktúrou, vôbec nerozlišujú neurčitok.
Vznik neurčitku
V nám blízkej indoeurópskej rodine všetky reči zaviedli neurčitok až v období po rozdelení pôvodnej prajazykovej jednoty. Každá vetva samostatne. Rôznymi formami, ale s rovnakou myšlienkou - neurčitok je pôvodom slovesné podstatné meno - pomenovanie deja. Teda robiť znamená vlastne „robenie", písať znamená „písanie". V balto-slovanskej prajazykovej vetve sa slovesné podstatné mená, z ktorých neskôr vzišli neurčitky, tvorili príponou -ti-, pristupujúcou k slovesnému koreňu rozšírenému predtým o derivačnú morfému príslušnej časovacej triedy daného slovesa, a za prechodu celého útvaru do pádu nepriameho predmetu. Vznikla tak štruktúra:
Slovesný kmeň príslušnej triedy + prípona slovesného podstatného mena s koncovkou v datíve. Najlepšie asi je ukázať si to na príkladoch:
predslv. *mer + teī > prslv. *merti „umrieť"
predslv. *kănd-sā + teī > prslv. *kõsati „kúsať"
predslv. *leiš-ei + teī > prslv. *lišiti „rozlíšiť, odlíšiť"
Pôvodnú myšlienku azda najlepšie pochopíme vtedy, ak si tie tvary budeme predstavovať ako príslovkové určenia. Čiže keď sa v praslovančine povedalo trebárs:
Azъ ja lišiti chotjõ "Chcel by som ich dvoch rozlíšiť / odlíšiť", tak tým mal na mysli: "Chcel by som ich - k rozlíšeniu". Nič zložité, však?
Príbuzné útvary
Všimnite si ďalej podobnosť týchto útvarov s niektorými slovami ženského rodu s koncovým -ť. Napríklad smrť, časť, lesť. Je to podskupina slov tiež odvodených od slovesných koreňov. Takzvané postverbálne abstraktá. Podieľa sa na nich identická slovotvorná prípona -ti-. Ibaže pristupuje k nahému koreňu v redukovanom stupni. Zároveň sa tieto slová najavili iba v datíve: predslv. *-teī > prslv. *ti, ale skloňujú sa v ľubovoľnom páde. Napr. v jednotnom nominatíve: predslv. *-tis > prslv. *-tь :
prslv. *sъmьrtь „smrť" < predslv. *su-mr-tis
prslv. *čęstь „časť" < predslv. *sknd-tis
prslv. *lьstь „lesť" < predslv. *lis-tis
Tak ako sú tieto slová dnes, pôvodne boli aj neurčitky - vtedy chápané ako slovesné podstatné mená v páde nepriameho predmetu - v ženskom rode (teraz sú slovesné podstatné mená spievanie, sedenie, atď. v strednom rode). Obidve skupiny - neurčitky aj postverbálne abstraktá, blízke formálne aj významovo -, boli pri vzniku ženského rodu jedným z jeho hlavných prameňov. Ale u neurčitkov sa ich pojatie ako slovesných podstatných mien postupne vytratilo a v tejto finkcii ich nahradil iný útvar. Zostala iba funkcia tvaru slovesa, neurčeného gramatickými kategóriami.
Tabuľka:
