Konečne nastal ten deň: štvrtok 2.7.. Ráno som do inventára pribalil ešte teleskop, nech poriadne dovidíme aj na Vysoké Tatry. Keď som o 10:30 vyrážal z domu, slnko príjemne hrialo a to bolo to posledné, čo sedelo s predstavami. Hneď za obcou som vletel do lesa a privítal ma dobre známy strmý kopec, ktorý však pod ťarchou teleskopu nepríjemne hrýzol. Snažil som sa to ignorovať a pokračoval som ďalej na miesto, kde som sa mal stretnúť s kamarátom. Slnko už dávno prestalo byť príjemné a statív mi v ruksaku začal hrozne rachotiť, keďže som ho neuložil pevne.
Na miesto stretnutia (odpočívadlo pri hlavnej ceste) som došiel s 15 - minútovým meškaním a statív mi pri tom zvonil ako stádo jalovíc (čím som si zaobstaral veškerú pozornosť ľudí navôkol). Ten krátky úsek cesty ma stál polovicu síl a vody, ktorú som mal so sebou.
Ďalšie kilometre boli príjemné. Krátke stúpania striedali klesania a cesta bola v dobrom stave. Túto časť trasy sme dobre poznali a pri spoločnej zábave zbehla rýchlo.
Potom sa však kolesá našich bicyklov dokrútili ku koncu dobre známej cesty a už nás viedol len turistický chodník. Privítal nás milo a viedol nás krásnou prírodou až kým zrazu z dobrej lesnej cesty neodbočil a ďalej pokračoval už len úzkym chodníkom do strmého kopca. Neostalo nič iné ako zosadnúť z bicyklov a už ich len tlačiť. Optimisticky som skonštatoval, že _„je lepšie ísť chvíľu týmto extrémom, ako by sa to malo ťahať celú cestu také úzke akurát v ľahšom teréne"_. Lenže chvíľa, ktorú mal ten extrém trvať bola čím ďalej dlhšia a k strmému zrázu sa postupne pridávali aj skaly a stromy zvalené cez chodník. V momente, keď som musel dať svoj bicykel na chrbát (kde už od začiatku ťažil teleskop) som svoj výrok chcel vysmiať ako iróniu, no nebolo už síl (a pomaly ani vody).
Cesta sa nakoniec predsa len o niečo zlepšila. To preto, lebo sme zišli z turistického chodníka. Asi 20 minút sme blúdili, až sme ho znova našli. Nič sa ale nezmenilo - stále neľútostný terén plus na vrchole kopca chýbal tieň, takže slnko pražilo a pozdrav poslali už aj prvé kŕče v nohách. V tom momente to bolo posledný krát, čo sa slnko pripomenulo. Práve ako sme sa fotili na vrchole toho strašného kopca (Zbojnícka skala - stále nie cieľ našej cesty) začali padať prvé kvapky. Ich blahodarný osviežujúci účinok však zanikol v hromoch a bleskoch, ktoré prišli zároveň s nimi.
Tam skončila i posledná štipka srandy, keďže som mal na chrbte ten hliníkový „hromozvod" (statív mi z ruksaku vytŕčal asi pol metra) a navôkol bol len holý vrchol kopca. Jediné šťastie bolo, že chodník už musel pokračovať len smerom dolu. Nasledovala strmhlavá jazda cez dažďové kvapky a pováľané konáre stromov do najbližšieho lesa. V lese sme boli - vďaka strachu - za pár sekúnd a v ňom sme pod igelitkami prečkali tú najhoršiu polhodinu.
Ani cesta na vytúžený posledný kopec nebola iná, stále úzky strmý chodník. Jediná zmena bola tá, že tráva okolo chodníka už nebola po pás, ale po plecia a bola mokrá. Už nám to však bolo jedno, lebo sme cez stromy spoznávali vyhliadkovú vežu. Došli sme o 15:00. Vďaka oblakom sme však nevideli veľmi ďaleko a už vôbec nie plánované Tatry.
A cesta späť?
Po hodinke oddychu sme zozbierali sily na návrat (v tom nám pomohlo aj to, že opäť začalo pršať). V ceste domov sme mali jasno - zelený turistický chodník. Po prvej križovatke sme na ňom už neboli. Rýchlo sme sa však spamätali a napravili chybu. Ďalší test orientácie bola lúka s 3 možnými cestami z nej. Kamoš vybral už len čo sa týkalo smeru zlú možnosť a ja som síce trafil dobrý smer, no spomínaný turistický chodník to tiež nebol. Vydali sme sa aj po tej nesprávnej. Nanešťastie som vybral práve cestu pre lesné traktory, ktorá by bola aj za sucha zle zjazdná. Pol hodinu sme sa po nej hnali cez blato a haluzie jediným smerom - smerom nadol. A vtedy konečne prišiel čas na americký happyend - cesta sa zlepšila a dostali sme sa do oblasti, ktorú som už poznal. Viac nám nebolo treba, pustili sme sa k hlavnej ceste a po nej sme sa zablatení a zničení vrátili domov.
Možno ten výlet nebol ideálny, ale takto aspoň zanechal hodnotnejšie spomienky.
