Už od útleho detstva som bol v konfrontácii s nemeckým jazykom. Moja učiteľka v škôlke nás učila prvé základy nemeckého jazyka, kým sa to niektorým mamičkám prestalo páčiť. Tak s tým radšej prestala. To sa už ale rozmáhala satelitná televízia a vďaka tej som sa dostal k nemeckým programom, kde som pozeral celé dni animované rozprávky :-). Zrejme práve tým animákom dnes vďačím za to, že nemecky viem nadpriemerne a jediný menší problém mám s gramatikou.
Taktiež však pochádzam a žijem v oblasti, kde sa hojne hovorí mantáckym dialektom (pre istotu doplním, že je to nemecký, alebo aspoň nemčine podobný dialekt). Ak sa teda nachádzam v spoločnosti ľudí starších generácií, väčšinou sa tam hovorí mantácky. Aj moji rodičia odmala hovoria mantácky. Ja im zhruba rozumiem, ale sám toho neviem povedať veľa. Rád by som ukázal, že som tiež manták, že mantáčtina v mojej generácii ešte nevymrela. Chcel by som udržať toto dedičstvo po predkoch. Začal som sa aj viac zapájať do rozhovorov a všetko si do nej prekladať. Pomaly sa v nej už začínam aj zlepšovať, ale objavil sa problém.
Ruka v ruke s týmto zlepšením prišlo i zhoršenie mojej nemčiny. Začínam do nej pridávať mantácke výrazy a to sa mi nepáči. Z hľadiska budúceho možného kariérneho využitia by bola oveľa užitočnejšia spisovná nemčina.
Už aj mňa teda dobehol (ja to takto nazvem) „fenomén dnešnej doby" - rozhodnutie vybrať si medzi zvykmi predkov a medzi teoreticky lepšou budúcnosťou. Som zvedavý, čo sa z toho nakoniec ešte vykľuje.