Nie je to ani tak dávno, u Liedla som so svojim skromným nákupom prišiel na koniec fronty u pokladni, boli to iba tri položky. Mladá maminka, dokonca s dieťatkom s kočíkom plným tovaru mi s úsmevom pokynula, aby som si stúpol pred ňu. Neviem, či na ňu zapôsobil zjav starého pána, alebo iba usúdila, že ju dlho nezdržím. História sa onedlho opakovala, iba s tým rozdielom, že prednosť vo fronte mi ponúkol pán tak okolo šesťdesiatky. Poďakoval som, takáto pozornosť je skutočne milá, dodám, že sa tiež snažím byť pozorný a ohľaduplný, zvlášť k tým starším.
Príhody sú ale rôzne. Nakupoval som pre zmenu v inej predajni, v košíku som mal jedinú položku, potreboval som narýchlo pripraviť obed svojej ťažko nemocnej žene. U pokladni to bolo celkom kľudné, predo mnou jediná zákazníčka, iba naľavo odo mňa u regálu za pokladňou sa krčil mladý muž a prehraboval sa v tovaru. V okamžiku, kedy zákazníčka opustila pokladňu, v snahe urýchliť odbavenie zákazníkov som postúpil. Chyba ! Mladý muž (asi tridsiatnik) sa rázne vztýčil, ako by mu pichli koňskú a zostra zareval: pane, vy ste ma predbehli ! Okamžite som ustúpil a uvoľnil mi miesto. Nestačilo, pokračoval: to je ale drzosť, takto predbiehať; tú pani vedľa ste tiež predbehol! (Tá pani stála vo vedľajšej uličke a cez jeho vystrčený zadok sa nemohla nikam dostať, asi ho vôbec nenapadlo, uvolniť jej priechod.) Požiadal som ho, aby sa staral o seba, neupokojil sa, skoro reval, aby ho počula celá predajňa: pane, ste mamľas, ste hulvát!
V mojom veku už človek nereaguje až tak pohotovo, nenapadlo ma, poučiť ho, že za mojich mladých let sme boli vychovávaní k určitej minimálnej úcte a ohľaduplnosti a pozornosti zvlášť ku starým, že ohľaduplnosť dokonca ani skoro nič nestojí, možno - v tomto prípade - tých dvadsať sekúnd. Asi už žijeme v celkom inej dobe; kladiem si ale otázku kto v v tej príhode bol tým mamľasom, hulvátom.
