V dobe, o ktorej budem hovoriť, v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia, bol svet celkom iný ako dnes. Voda ešte bola vodou, tou čistou, osviežujúcou, ničím nenahraditeľnou životodárnou tekutinou, vzduch vzduchom, tým priezračným voňavým médiom, na medziach a nekosených lúkách okrem šťavnatej trávy rástli kvetiny a liečivé bylinky, na obilných poliach kvitlo iba pre ozdobu zopár poľných kvetín, modrá nevädza, fialový kúkoľ a krásne červený mak. Mlieko a vajíčka sa nedorábali v tých dnešných „fabrikách", kuracina sa transportovala priamou cestou z kurníku do kuchyne...
Pozdĺž našej obce, Jelšoviec (vtedy ešte Jagerseku), tiekla Nitra, bola to skutočná životodárna rieka, tok hoden tohto mena. Po desiatkach kilometrov od prameňa už v mužnej sile, nabrala dostatok vody, vinula sa pozvoľnými malebnými zákrutami medzi poliami a lúkami. Neďaleko nad našou obcou sa tok rozdvojil, rieka sa rozliala do dvoch samostatných ramien, ktoré svoje vody snáď po jednom - dvoch kilometroch opäť spojili do spoločného toku. Vedľajšie, ľavé rameno vytvorilo niekoľko prekrásnych zákutí, tak príjemných pre nekonečné vychádzky, kúpanie, detské hry.
Jedno zo zákutí vedľajšieho ramena rieky
Pohotový a podnikavý mlynár už pred mnohými rokmi obe ramená prehradil. Horná hať na začiatku ľavého ramena hnala vody rieky na pôvodne mlynský, neskoršie elektrárenský náhon, nasmerovala už mocný tok vody smerom na svoju dobu pozoruhodné vodné dielo. Dolná hať, neobyčajná betónová stavba na konci pravého ramena, náhonu, odkláňala vodný tok v našej dobe už na obežné kolá na tento čas mohutných turbín.
Jednoduchá betónová konštrukcia hornej hate o niekoľkých poliach dovoľovala pomocou mohutných fošní, spúšťaných medzi betónovými predelmi regulovať hladinu v pracovnom koryte a v prípade veľkej vody, ktorú elektráreň nemohla spracovať, odpúšťať prebytočnú vodu do vedľajšieho ramena.
Horná hať na počiatku vedľajšieho ramena pri miernom prítoku vody. Po letných búrkach sa voda valila nad hranou horných fošní a vytvárala nenapodobiteľný vodopád.
Rieka často i v letnom období oplývala dostatočným prítokom, nad hornou hranou fošní aj medzerami medzi nimi sa po ladnej krivke odvíjal chladivý vodopád, padajúcu vrstvu vody sme mohli podliezť a svet okolo nás pozorovať cez priezračnú vodnú clonu, padajúcu nad našimi hlavami. Alebo sa nechať mohutným prúdom láskavo masírovať.
Voda dopadala na šikmú betónovú plochu, kde vírila a penila, aby potom pokračovala vo svojej púti v rovnomernej vrstve; pohyblivé lôžko predchodcu dnešného aquaparku bolo ideálnym miestom lenivého osvieženia i milosrdnej masáže víriacej vody.
Múdry jelšovský mlynár Jozef Bajzík už v dvadsiatych rokoch svoj mlyn presťahoval do strategicky oveľa výhodnejšej polohy, do Čakajoviec, k hradskej, po ktorej sa pohybovali vtedajší poľnohospodári i obchodníci. V Jelšovciach na rieke Nitre na mieste pôvodného mlyna vybudoval roku 1922 malú vodnú elektráreň. Bol to strategicky i ekonomicky veľmi umný krok. Z ročnej výroby elektriny mlyn vystačil s menej ako ¼ energie, ostatok výhodne predával do rozrastajúcej sa rozvodnej siete okolia a samozrejme jej prostredníctvom i do svojej obce. Načas občanov a kostol svojej obce dokonca zásoboval zadarmo.
Turbíny elektrárne bežali po celé dni a týždne bez obsluhy, postarší dozorca občas obišiel stroje, tu a tam niečo primazal, pritiahol... Iba spojka mohutného, vyše pol metra širokého remeňa zo zotrvačníku na remenicu generátoru monotónne klapala, jej jednotvárnu pieseň bolo počuť zďaleka. Miestni ju otextovali, vraj spievala „koruna, koruna, koruna...", tak, asi ako podľa nezasvätených okoloidúcich plynuli peniažky do kasičky majiteľa.
Pod elektrárňou sa prúd vody z turbín, z tzv. vývaru a z vedľajšieho ramena stretával a tvoril pomerne široké jazero, ideálne na kúpanie i člnkovanie. Aj celé okolie našej elektrárne bolo ideálnym miestom letného osvieženia, nenáročného športu, detských hier. Ostrov, ktorý obe ramená vytvorili, niesol bujnú sviežu lužnú vegetáciu, vnútorné brehy vedľajšieho ramena boli posiate desiatkami vŕb, ktoré sa skláňali nad vodou. Inokedy boli ohraničené usadeninami nádherne čistého riečneho piesku a tvorili neveľké ale ideálne pláže.
Stavba naľavo v pozadí je budovou starej jelšovskej vodnej elektrárne. Po pravej strane sa rysuje hladina na sútoku oboch ramien
Na opačnom brehu, na vonkajšej strane zákrut mohutné jarné prúdy vody vyhlodali strmé brehy, často s niekoľkými stupňami, prírodným odraziskom pre skoky do vody. Uprostred pokojného vedľajšieho ramena sa tu a tam vytvorili malé piesočnaté ostrovy porastané šťavnatou vegetáciou, nízkym porastom vŕb, ideálne miesto pre schovávačku, detské bojové hry. Mimoriadne priestorná pláž vznikla u brehov v mieste, kde sa obe ramená rieky pod elektrárňou opäť spojili.
Toto pre mládež z obce mimoriadne pútavé miesto by som rád doložil historickou fotografiou, žiaľ mám iba snímok osobný, ktorý väčšinu tohto miesta kryje.
Nitra v zime
V dobe, o ktorej hovorím voda ešte bola vodou, vzduch vzduchom - takto som začal - a tu dodám, leto bolo letom a zima zimou, po nádherných prázdninách plných slnečného svitu, ktoré sme celé mohli stráviť u vody začiatkom zimy zamrzlo...Tak sa stávalo, že v miestach, kde prúd vody bol pomalý, i celá Nitra pokryla hrubou vrstvou ľadu.
Pre nás, deti to bola jedinečná príležitosť pripnúť si primitívne korčule „kvintačky" a vydať sa na jedinečné výlety po zamrznutej rieke. Neraz sa rieka počiatkom zimy rozliala na lúky do širokého okolia a naše klzisko sa rozšírilo kilometre ďaleko.
Nitra v zime
Pre miestnych to bola jedinečná pracovná príležitosť, na rieke sa „ľadovalo". Hneď na počiatku dvora za krčmou, na dvore kultúrneho domu sa nachádzala „ľadovňa", akási pivnica, ktorá sa v priebehu zimy naplnila desiatkami kubíkov ľadu, nalámaného či narezaného z hrubej vrstvy, ktorá sa na rieke utvorila. Ľad slúžil k chladeniu piva a sódy v krčme, bola to vtedy jediná možnosť ako nápoje udržať pri príjemnej teplote. Ľadovňa bola krytá strechou s hrubou vrstvou slamy, ktorá obstarávala primitívnu tepelnú izoláciu, takže ľad vydržal celé leto. Za korunu či dve bolo možno si niečo ľadu nalámať aj pre súkromné potreby, pre primitívne domáce strojčeky na výrobu zmrzliny. Veľké hranoly umelého ľadu v tejto dobe poznala iba Nitra, chladničky už boli na svete, ale dostupné iba pre tých najbohatších.
Naša rieka mala pre obyvateľov našej obce i nemalý hospodársky význam, napríklad živila nepočetnú skupinu rybárov. Ich hlavným cieľom bol samozrejme kapor, vzácna nebola šťuka a občas do našich vôd zablúdil i riadny sumec - nepočítam drobné menej hodnotné rybky. Rybári, ktorých toto remeslo prevážne živilo, chytali kapra do sietí
Rybári na dolnej Nitre
Máloktorý z nich si mohol dovoliť loďku. Jej majiteľ ich navečer rozviezol po rieke, vyzbrojených okrem štvorhrannej ponornej siete malou štvorhrannou stoličkou na dlhých nohách. Nohy stoličky sa uprostred rieky zaborili do dna a na nepatrnej plôške snáď štvrtiny štvorcového metra rybár po celú noc postával a snažil sa čo to uloviť.
Loďka bola obvykle vybavená podobnou sieťou, ale s jednoduchým zdvíhacím zariadením na spúšťanie a vyťahovania siete.
Ako chlapci sme si tiež zarybárčili, chytali sme drobné rybky, samozrejme na čierno. Kdeže háčik, na taký prepych sme nemohli ani pomyslieť. Stačil obyčajný ohnutý špendlík, korková zátka, prút z liesky a kúsok povrázku; malý rybár musel byť o to zručnejší a pohotovejší, sotva sa ryba dotkla návnady, musela okamžite z vody, špendlík ju nijak nezadržal. Sami sme ich nakladali do octového nálevu s cibuľou, kapustou a zeleninou.
Rozsiahly priestor pod elektrárňou s pomerne nehlbokou vodou a dobre prístupnými brehmi na sklonku leta poslúžil pestovateľom konopy. Áno, konope nie je iba droga, predstavovala významnú hospodársku plodinu. Zväzky tvrdých stoniek po zožatí sa dlhé týždne močili pod vodou, zoskupené v jednoduchej drevenej konštrukcii, tzv. močidle. Po určitej dobe sa presťahovali na lúky nad riekou, kde sa sušili v úhľadných panákoch, aby sa potom mohli rozdrtiť a vyčesať z nich konopné vlákno. Ich pradenie zamestnávalo mnoho miestnych žien, tie menej majetné vlákno priadli v ruke, tie majetnejšie pomocou kolovrátku. Neboli riedke ani jednoduché drevené stavy, na ktorých sa tkalo hrubé konopné plátno. Slúžilo ako materiál na prestieradlá i jednoduché sukne.
Semeno konopy malo tiež svoje určenie, na primitívnych lisoch sa z neho lisoval olej, ktorý mal mnohostranné určenie, pokiaľ viem, slúžil i na varenie.
Močenie konopy malo pre nás chlapcov celkom zvláštnu príťažlivosť a to kvôli mladým ženám, ktoré močidlo obhospodarovali, zakladali, upravovali. Museli totiž do vody. Podprsenka a dokonca ani nohavičky ešte do dedinskej módy nedorazili, do vody museli „hore bez" iba v tuhej sukni obvykle z konopnej tkaniny. I tú občas voda naddvihla a my sme so zatajeným dychom vnímali ten drobný čierny trojuholník, ktorý sa rysoval tesne pod hladinou. Hnali nás, zaháňali, vraj si vypálime oči. Zbytočne.
Husy na starej Nitre
O rozľahlý vodný priestor pod elektrárňou sme sa celé leto museli deliť s kŕdľami hus. Neverte rečiam o hlúpej husi. Začiatkom sezóny stačilo kŕdeľ raz, dva razy vyhnať na rieku a odpoludnia ho naviesť na cestu domov, po krátkej dobe si už svoju cestu dokonale zapamätali. Stačilo ich ráno vypustiť na ulicu, rozvážnym krokom odpochodovali k rieke na svoje ustálené miesto spolu so stovkami ďalších, navečer sa to obrovské husie spoločenstvo zdvihlo a ulice obce sa zmenili v husiu promenádu; neomylne zamierili do správnej brány, do správneho domu. Musím dodať, že na tejto ceste im žiadne nebezpečenstvo nehrozilo, v celej obci bol jediný automobil, Aerovka pána Bajzíka; lenivé sedliacke koče ich neohrozovali.
Jelšovce ležia v inak pomerne fádnej rovine v údolí dolného toku rieky Nitry. Ale naša rieka, vo svojej dobe tok hodný tohto mena, dodávala nášmu vtedajšiemu prostrediu nezabudnuteľnú atmosféru, pretkávanú desiatkami nádherných výtvarných kompozícií, ktoré vie sformovať iba príroda.
Po rokoch som k nej zaviedol svojich vnúčikov. Bola to chyba. Ľudská ruka dokázala ten nádherný výtvor prírody znehodnotiť. Tok rieky už v prvých povojnových rokoch prešiel tzv. reguláciou. Pôvodný, pôvabne meandrujúci vodný tok sa nahradil novým korytom, bol niekedy až bezmyseľne napriamený, pôvodný okolitý pestrý lužný les bol zväčša vyrúbaný, fádny jednotvárny breh vydláždený kamennými blokmi. Na mieste priezračnej rieky som našiel kalné znečistené vody, suchopárne postupujúce od jedného horizontu k druhému. V niekdajšom vývaru elektrárne smetisko, okolie na mnohých miestach zarástlo lesom buriny.
Začal som poznámkami, prečítanými na Internetu, podobne svoje spomienky ukončím. Mnohé sľubujú dôsledné vybudovanie čističiek odpadových vôd a obnovu niekdajšej čistoty toku. V okolí rieky vznikla nová vegetácia a tam, kde sa brehy a okolie udržujú, pôsobí síce trochu vyumelkovaným, ale predsa len priaznivým dojmom. Som optimista a dúfam, že jej návštevníci budú môcť časom súhlasiť s obdivnou vetou ďalšieho autora z Internetu: „Ani som nevedel, že naša rieka Nitra je taká krásna."
Ilustrácie: Archív autora a Ondreja Synaka
