Súčasná koalícia sa za rok vládnutia slušne rozbehla. V popredí záujmu ľudí bola napríklad novelizácia (respektíve novelizácie) Trestného zákona, bezprecedentné odvolávanie predstaviteľov opozície, či konsolidačný balíček, ktorý sa viac než na uvážený policymaking podobá na daňovú povodeň. Zároveň však boli odvolaní viacerí experti zo štátnej správy a uskutočnené rôzne organizačné zmeny vo verejných inštitúciách (napríklad rušenie analytických jednotiek, ktoré sa mali starať o čo najefektívnejšie míňanie peňazí daňových poplatníkov). Tento frontálny útok na všetko navôkol však paradoxne môže viesť k tomu, že štát bude v životoch ľudí hrať aspoň o niečo menšiu rolu.
Štátne hospodárenie funguje vo svojej podstate veľmi jednoducho – prostredníctvom daní štát donúti občanov odovzdať časť ich vyprodukovanej hodnoty (výplaty) do štátnej kasy. Tú následne používa vláda na to, aby istú časť týchto prostriedkov dala iným ľuďom, než od ktorých peniaze zobrala (napríklad cez sociálne dávky) alebo aby nakúpila široké spektrum statkov – zdravie, bezpečnosť, vzdelanie, kultúru a podobne. Aby boli tieto nákupy za peniaze daňových poplatníkov legitimizované, sú nakupujúci (politici) volení ľuďmi. Tí môžu vyjadriť, čo by chceli nakúpiť, prostredníctvom zvolenia politikov s istým nákupným zoznamom (čiže volebným programom), respektíve nezvolením politikov, ktorých nákupy sa im v minulosti nepáčili.
Na tento sterilný popis mechanizmov štátneho hospodárenia sa následne nabaľuje realita – voliči, ktorí sa nerozhodujú podľa programov, politici, ktorí z kasy vyberú aj niečo pre seba, alebo ktorí nakupujú inak, než sľubovali a podobne. Zástupcovia istej časti spoločnosti zároveň vždy ostanú bez prístupu ku verejnej kase a teda k možnosti nakupovať (opozícia). To všetko prispieva k tomu, že peniaze istej časti ľudí sú minuté inak, než ako by ich minuli oni sami. Tento stav je vo všeobecnosti spoločnosťou akceptovaný – ľudia sú zvyknutí, že štát im kúpi „čo treba.“ Lenže čo sa stane, ak štát začne nakupovať výrazne inak, ako by časť spoločnosti chcela?
Posledné mesiace nám ukazujú, že ak sa dostatočná časť populácie rozhodne, že je potrebné spraviť „spoločenský nákup,“ ktorý štát nerobí, tak ho dokáže spraviť aj sama, a to často v pomerne rozsiahlych rozmeroch. Viac ako 69-tisíc darcov napríklad kúpilo pomoc Ukrajine za takmer 4,5 milióna eur, keď ju vláda kúpiť odmietla. Takmer 17-tisíc darcov si kúpilo založenie dvoch médií za dokopy viac ako 600-tisíc eur, keď začali (nielen) štátne médiá vnímať ako nevyhovujúce ich predstavám. A viac ako 12-tisíc darcov kúpilo renováciu priestorov oddelenia neonatologickej intenzívnej medicíny v Košiciach za vyše 300-tisíc eur. Kolektívne sa však podarilo spraviť aj menšie nákupy v rádoch tisícok eur v rôznych oblastiach, od kultúry, cez zdravotnú starostlivosť, až po pomoc pri rôznych nehodách.
Všetky tieto nákupy dokazujú, že v prípadoch keď štát (z akéhokoľvek dôvodu) nenakupuje tak, ako by si ľudia predstavovali, dokážu daný nákup spraviť aj sami. Kontroverzné kroky koalície s tesnou väčšinou v parlamente priestor pre takéto spoločenské nákupy prirodzene zväčšujú. V krajine, ktorá s podobnou (mikro)filantropiou má len malé skúsenosti, veľmi záleží na tom, ako nad týmto novým fenoménom bude spoločnosť premýšľať.
Situácia sa totiž v zásade môže vyvíjať dvomi spôsobmi. Prvou možnosťou je, že ju ako spoločnosť budeme vnímať ako dočasnú a spoločenské nákupy budeme interpretovať ako nutné zlo potrebné na preklenutie času do ďalších volieb – „toto volebné obdobie máme politikov, s ktorými sme nespokojní, ale v najbližších voľbách si zvolíme iných a tí sa o nás postarajú.“ V tomto scenári budú ľudia dočasne prispievať na spoločenské nákupy, ale neudeje sa u nich paradigmatická zmena v myslení a po nástupe pre nich prijateľnejšej vlády sa ich motivácia k prispievaniu na spoločenské nákupy drasticky zníži.
Existuje však aj druhá možnosť, a to prijatie spoločenských nákupov ako bežnej súčasti občianskeho života. Takýto zásadný posun v spoločenskom zmýšľaní by potenciálne mohol mať dva obrovské benefity. Tým prvým by bola menšia závislosť od úradujúcich politikov. Fungovanie mnohých projektov a inštitúcií má dnes svoj „biznismodel“ nastavený tak, že sa (z dominantnej časti) spoliehajú na financovanie štátom, resp. na rôzne štátom financované fondy. Spoločnosť s väčšou vôľou dobrovoľne a pravidelne prispievať však vytvára priestor pre vznik takých statkov (projektov, produktov, inštitúcií, atď.), ktoré sú (z väčšej časti) financované priamo od ľudí. Úspech statkov založených na takomto modeli potom závisí od ich schopnosti presvedčiť dostatok ľudí, nie uspieť v politikmi nastavenom systéme. Úspech (aj neúspech) je tak do oveľa väčšej miery v ich rukách a klesá závislosť na rozhodnutí väčšej časti voličov.
Druhým potenciálnym benefitom sú v dlhodobom hľadisku efektívnejšie nákupy ľudí. Ako bolo spomenuté v úvode, dnes štát ľuďom berie veľkú časť ich vyprodukovanej hodnoty (t. j. výplaty) a o jej použití rozhodujú zvolení politici. Aj z pohľadu voliča koalície tak jemu zobraté zdroje vždy budú minuté aj na také veci, ktoré by si on sám možno nekúpil. Kupovala by napríklad predavačka s 900€ platom dobrovoľne vysokoškolské vzdelanie študentovi z vyššej spoločenskej triedy v Bratislave? To nevieme, lebo dnes ju štát do takéhoto nákupu núti. V spoločnosti, v ktorej je viac projektov financovaných priamymi nákupmi od ľudí však klesá potreba toho, aby nákupy robil štát. Ak si ľudia uvedomujú svoju kolektívnu schopnosť zabezpečiť si statky, ktoré považujú za dôležité, môžu vytvoriť dopyt po politikoch, ktorí preferujú nižšie dane. Tým by totiž ľuďom ostalo viac peňazí, za ktoré by si mohli kúpiť veci, ktoré chcú oni, a nie práve úradujúci politici.
Unikátnosť aktuálneho obdobia spočíva v pomerne vysokom množstve drahých spoločenských nákupov, ktoré sa udiali v krátkom časovom rozpätí. Otvorilo sa tak okno príležitosti pre zmenu v spoločenskom zmýšľaní, ktoré – ak bude správne využité – môže viesť k zmene fungovania niektorých aspektov spoločnosti. Nikto samozrejme neočakáva, že zbierky od ľudí v dohľadnej dobe nahradia všetky súčasné funkcie štátu – na to je štátny nákupný zoznam príliš dlhý. To však neznamená, že nemôže nastať posun v pomere nákupov, do ktorých štát ľudí núti, a ktoré ľudia vykonávajú z vlastnej vôle.
Matej Bárta - INESS
