Pojem potravinová sebestačnosť sa nesie naprieč agropolitikou až do dávnej minulosti. Postupom času však ideál úplnej sebestačnosti stráca na reálnosti. Či už z hľadiska spotrebiteľských preferencií, ktoré sa z veľkej časti skladajú z exotických potravín, ktoré na našom území nie je možné dopestovať, alebo z dôvodu zložitej organizácie takto náročného plánu.
Ak sa chceme rozprávať o sebestačnosti, v prvom rade by sme si mali jednoznačne uvedomiť jej rozdiel od potravinovej bezpečnosti. Dva pojmy, ktoré sú v ústach verejnosti často zamieňané vrhajú tieň na odbornú diskusiu o skutočných cieľoch, na ktoré by sa mala debata sústrediť. V prípade, že je našim primárnym cieľom mať dostatočné množstvo kvalitných a cenovo dostupných potravín, bavíme sa o potravinovej bezpečnosti. Ak bezhlavo presadzujeme úplnú potravinovú sebestačnosť, tak náš primárny cieľ skôr ohrozujeme.
Koronakríza a riziko obmedzenia medzinárodného obchodu vzbudilo otázky zabezpečenia dostatočného množstva potravín v neistých časoch. Ak sa však pozrieme na historické skúsenosti zistíme, že práve agrárne oblasti a štáty hrdé na svoju sebestačnosť boli najzraniteľnejšími a najčastejšími obeťami hladomorov.
Aj o Československu sa hovorí ako o úspešnej agrárnej krajine. Mali sme skutočne viac lepších potravín za socializmu? Nie nemali. Klamlivé a zavádzajúce spomienky na lepšie časy sú výsledkom spomienkového optimizmu. Stačí si spomenúť na chronický nedostatok rôznych potravín. Nekonečné hodiny státia pred obchodmi a často nekvalitné potraviny, ktoré mnohokrát ani neboli výsledkom našej sebestačnosti ale obchodovania so štátmi ZSSR.
Pri tejto téme sa ku slovu dostáva aj ekológia a uhlíková stopa, ktorá prichádza s dovozom a vývozom potravín. Ak sa máme sústrediť na konzumáciu lokálne vypestovaných potravín, tak ideme proti argumentu sebestačnosti v rámci jedného štátu. V tomto prípade by mal napríklad Liptov uprednostniť poľské produkty pred produktami z južného Slovenska. Uprednostňovanie lokálnych potravín zo skleníkov, na ktoré sa vynaloží enormné množstvo energie nemusí byť vždy ekologickejšie ako kúpa zahraničného produktu, ktorý bol vypestovaný v krajine s ideálnymi podmienkami.
Na Slovensku čelíme veľkej neefektivite v poľnohospodárstve, ktorej hlavným dôvodom je chýbajúci kapitál. Ešte stále u nás existujú farmy, kde sa ovce doja ručne a na druhej strane statky, kde chýba kvalifikovaná pracovná sila, ktorá by bola schopná narábať so strojmi. Z tohto dôvodu existuje veľký priestor na zlepšovanie aktuálnych kapacít a plné využitie pôdy, ako dôležitého predpokladu úspešného pôdohospodárstva.
Namiesto hlavy v oblakoch, by sme sa mali zamerať na odbornú diskusiu riešiacu aktuálne problémy farmárov. Prostredníctvom Spoločnej poľnohospodárskej politiky na Slovensko každoročne pritečú stámilióny z EÚ, ktoré môžu byť využité efektívnejšie. Nemusíme prerozdeľovať bohatstvo z iných sektorov, ale obzrieť sa späť a budovať poľnohospodárstvo, v ktorom nebude obrábanie pôdy nočnou morou farmárov. Ako na to si môžete prečítať tu.
Eva Schwarzová
