Suma 50 miliónov v kontexte 5 miliardového rozpočtu na zdravotníctvo nie je úplne zanedbateľná. Väčší problém ako peniaze je ale opätovná ilustrácia toho, že zdravotnícka politika poslednú dekádu chodí ako v labyrinte – so zaviazanými očami.
Zápletka tohto príbehu nie je úplne jednoduchá, ak ste ho dosiaľ nesledovali, skúste sa zorientovať napríklad na SME tu, prípadne audiovizuálne v tejto relácii na TA3, či u Braňa Závodského. V krátkosti – zákon hovorí, že z verejného zdravotného poistenia by sa mal uhrádzať najlacnejší liek s tou-ktorou účinnou látkou. Keďže lieky sa zjavujú stále nové (často v závislosti od patentovej ochrany originálneho lieku), zoznam liekov by sa mal štvrťročne prehodnocovať. To sa ale dlhodobo nerobí a z poistenia sa tak platia lieky, ktoré by sa podľa hlavnej myšlienky zákona platiť nemali. Ministerstvo, „nakopnuté“ súkromnou poisťovňou, chcelo tento stav dobehnúť veľkou revíziou. Ale tak, aby sa vlk nažral (ušetrené milióny) a ovca ostala celá (pacient s rovnakým liekom a bez doplatku). To znamenalo presvedčiť farma-firmy, aby znížili ceny dotyčných liekov. Tie sa ale presvedčiť nenechali. Farmafirmy nemajú povinnosť riešiť diery v slovenskom zdravotníctve a napriek zdaniu ich ziskovosť nie je nadpozemská (koľkí z vás majú nakúpené akcie farmafiriem?).
Ministerka ostala s dvoma možnými rozhodnutiami v rukách – akceptovať revíziu, ušetriť niekoľko desiatok miliónov, ale zároveň prijať nárast doplatkov na viacero liekov. Druhá možnosť bola nechať všetko tak, ako to je. Ako to dopadlo vieme, a dalo sa to tušiť. Od sociálnej vlády bolestivé a politicky nákladné rozhodnutia nečakajte.
Jeden z ministerkiných argumentov je dopad na pacientov. Každému pacientovi by ostal liek bez doplatku, čo by ale znamenalo, že sa zmení názov, krabička, farba, či počet tabletiek. Ministerka snáď v každom svojom vystúpení zdôraznila, ako takáto zmena pacientov zasiahne. To je síce pravda, ale treba pripomenúť, že za ušetrené desiatky miliónov sa mohli minúť inde, napríklad na katastrofálnu starostlivosť o dlhodobo chorých. Pacient uchránený od zmeny krabičky znamená, že niekde inde je pacient „uchránený“ od lepšej starostlivosti.
Taká je smutná realita sveta obmedzených zdrojov, ktorý tu máme od vyhnania z Raja (hoci mnohí politici nám sľubujú jeho skorý návrat). Preto sú potrebné jasné pravidlá, ktorý pacient má na čo nárok a na čo už nie. Ako laik si myslím, že edukáciu pacienta o zmene názvu, či dávkovaní lieku by mal zvládnuť poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. Keby sa revízia sedem rokov neignorovala, bol by problém výrazne menší, pretože by nebola nutná „šoková“ terapia, ale lieky by sa menili oveľa pomalším tempom oveľa menšej skupine pacientov. Môžem sa však mýliť a zámena liekov je skutočne závažný problém (obzvlášť v prípade biologických liekov, viď nižšie). V tom prípade ale nemožno zákon ignorovať, ale treba ho zmeniť. Inak v tom zdravotníctve poriadok nikdy nebude.
Tu by mohol prísť záver. Nedá mi však nespomenúť, že z druhej strany sa diskusia zjednodušila na poukazovanie na zisky farma-firiem. Také malé deja vu z diskusie o obchodných reťazcoch. Nie, farma firmy nemajú povinnosť plátať diery v slovenskom zdravotníctve. A výška ich hrubej marže či zisky vytrhnuté z kontextu nám toho moc nepovedia. Väčšina ziskov neskončí v dividendách, ale je reinvestovaná v extrémne drahom výskume. Ak by boli výsledky farma-firiem také fantastické, mohli by sme si všetci nakúpiť ich akcie a na dôchodok by bolo vystarané. Stojí to pár klikov a začať sa dá s pár stovkami eur. Kto z vás má nakúpené?
Martin Vlachynský
P.S.: V niektorých prípadoch to s tou zámenou krabičky nebude také jednoduché. Napríklad biosimiláry na liečbu rakoviny si hľadajú cestu len pomaly aj vo vyspelých zdravotníckych systémoch. Práve na tému často skloňovaných liekov na myelóm vyšiel tento rok veľmi zaujímavý podcast na EconTalk.
