„To, že ministerstvo životného prostredia dalo súhlas na vznik spaľovne, zatiaľ neznamená, že celý projekt sa aj zrealizuje. Proti tomuto rozhodnutiu je možné ďalej bojovať.“
Táto veta nie je z postu politika ani vyhlásenia organizovanej verejnosti, ktorá nesúhlasí s výstavbou novej spaľovne v Slovnafte. O možnosti „bojovať“ píše rešpektovaný denník v spravodajskom texte. Nepoužíva slovesá „vyjadriť sa“, „prejaviť nesúhlas“ a podobne, ale bojovať.
Výstavba novej spaľovne vyvolala veľké vášne, petíciu asi 20 000 občanov, nesúhlas mnohých komunít aj zastupiteľstiev mestských častí. Obsahovala veľa vecnej kritiky, ale ako to už býva, aj veľa podivných argumentov a prehliadania argumentov druhej strany. V piatok 26.9.2026 (v čase písania tohto textu) sa skončila posledná „fáza boja“. To znamená, že Ministerstvo životného prostredia SR posúdilo rozklady podané k súhlasnému záverečnému stanovisku vydanému 13.7.2026 a potvrdilo svoj prvotný verdikt. V ňom tvrdí, že posúdenie dopadov na životné prostredie (EIA) je dostatočné a súhlasí s výstavbou spaľovne (Centra energetického zhodnotenia odpadov CEZO). Získanie tohto súhlasu je kľúčovou požiadavkou pre žiadosť o stavebné povolenie. Ešte je však možnosť napadnúť rozhodnutie MŽP na správnom súde.
Uvidíme, ako nakoniec tento príbeh skončí. Ale o problematike spaľovní či skládkovaní odpadu vie slovenská verejnosť veľmi málo a tento príbeh bude poučný (vzorom) aj pre prípadnú výstavbu iných spaľovní. Aké sú možnosti súkromných investorov? Mal by štát za spaľovne platiť? Mal by určovať ich lokalitu?
V INESS máme radi faktickú debatu aj v projektoch so silnými emóciami. Zároveň vnímame túto diskusiu v širšom kontexte dekarbonizácie. Populárny naratív je, že sa musíme zbaviť fosílnych palív, aby sme znížili závislosť od ich dovozov. Ale s týmto poklesom prebieha aj pokles priemyselnej výroby, vo výsledku preto hrozí, že dovoz palív nahradíme dovozom tovarov a technológií s nevyhnutnou stratou technického know-how. Toto nie je scenár, ktorý udrží Európu konkurencieschopnú. Preto je potrebná faktická debata aj o budovách s komínmi. Predpojato vychádzať z pozície „treba s nimi bojovať“ môže zaostávanie EÚ len prehĺbiť. Aj preto sme sa na výstavbu spaľovne pozreli z ekonomického pohľadu a z pohľadu emisií a publikovali sme krátku analýzu Boj so spaľovňou, ktorej celý text nájdete na tomto linku. Nasledujúci text je výťahom dôležitých pasáži z tohto textu.
Pre tých, ktorí nemajú čas čítať, sme k tejto téme natočili podcast Na Vŕšku. Pozvanie do podcastu prijala Stella Košíková (Slučiaková), autorka štúdie Ako von zo smetiska (vtedy v IEP na MŽP). Prebrali sme vznik odpadov, ako sa určuje cena, prečo je skládkovanie extrémne vysoké, koľko dokážeme vytriediť a recyklovať a akým cieľom sme sa upísali. A či potrebujeme spaľovne alebo nie. Oplatí sa vypočuť.
Pre tých, ktorí si to radšej prečítajú, ponúkame tento text. Vopred upozorňujeme, že výstavba spaľovne v Slovnafte je komplexný projekt s rôznymi dopadmi na rôzne skupiny a predovšetkým, je to projekt, pri ktorom je kľúčové posúdenie dopadov na životné prostredie. Na vypracovaní 300-stranového posudku dopadov pracovali desiatky odborníkov. My si pochopiteľne netrúfame vydávať „verdikt“ dopadov na životné prostredie, na verdikty máme ministerstvo životného prostredia. V tomto texte vyzdvihujeme tie faktické, ekonomické a environmentálne faktory, ktoré v INESS považujeme za podstatné.
Fakty
Slovnaft znížil pôvodnú kapacitu spaľovne. Z pôvodných 320 tis. ton to bude 220 tisíc.
Výstavba spaľovne by mala Slovnaft stáť 320 mil. eur, zatiaľ nezískal žiadne verejné zdroje na jej výstavbu.
Spaľovňa bude dimenzovaná na komunálny odpad v objeme 118 tisíc ton, priemyselný odpad 77 tisíc ton, nebezpečný odpad a vlastné kaly 25 tisíc ton.
Na Slovensku doteraz nie je spaľovňa, resp. primeraná kapacita na triedenie a spracovanie priemyselných odpadov, časť z nich sa preto vyváža do zahraničia.
Priemyselného odpadu vzniká na Slovensku takmer štvornásobne viac ako komunálneho odpadu.
Spaľovňa bude vyrábať teplo aj elektrinu. Časť spotrebuje Slovnaft, časť získa Bratislavská teplárenská a vykúri ním bratislavské byty.
Vďaka novej spaľovni zavrie Slovnaft starú spaľovňu kalov.
Zároveň prebehne rekonštrukcia súčasnej teplárne, spaľujúcej ťažké ropné zvyšky a jej úprava na zemný plyn. Dodatočné teplo zo spaľovne umožní znížiť spotrebu palív v teplárni.
Vo výsledku, po rekonštrukcii teplárne a výstavbe spaľovne, poletí zo Slovnaftu menej znečisťujúcich látok ako dnes.
Slovensko neplní svoje ciele týkajúce sa znižovania miery skládkovania. Dnes je na úrovni 38 %, vďaka výnimke až v roku 2035 musíme dosiahnuť cieľ max. 10 % skládkovania komunálneho odpadu.
Všetky štáty, ktoré totálne znížili skládkovanie, alebo ho rovno zakázali, majú relatívne vysoký rozsah spaľovania (energetického zhodnocovania).
Fosílne emisie spaľovne budú nižšie, ako by vznikli skládkovaním a výrobou ekvivalentu energií, ktoré vyrobí spaľovňa. To platí aj po započítaní dopravy odpadu do spaľovne.
Kontext
V skládkovaní sme majstri. Odpady ukladáme na 81 skládok, ich počet minulý rok vzrástol o jednu. Belgicko dokázalo úplne eliminovať skládkovanie, ale za cenu spálenia 44 % odpadov. Slovensko spálilo v roku 2024 len 7 %. Nemecko dokázalo recyklovať alebo kompostovať najvyšší podiel odpadov, až 67 %. I tak spaľuje štyrikrát viac odpadov ako spaľuje dnes SR. Švédsko spálilo a energeticky zhodnotilo 53 % odpadov. Nižšiu mieru spaľovania ako SR mali len krajiny, ktoré výrazne viac skládkujú. Tento graf celkom jasne hovorí, že žiadna krajina v roku 2024 nedokázala recyklovať viac ako dve tretiny komunálnych odpadov, a obmedzenie skládkovania dosahujú všetky krajiny práve energetickým zhodnocovaním.
Skládkovanie dosiahlo na Slovensku v roku 2024 38 %, v roku 2021 to bolo 40 %. Týmto tempom sa dostane na cieľovú úroveň 10 % za 42 rokov.
Skládkovanie negeneruje len smrad, ale aj znečisťujúce látky, a v prvej dekáde od uloženia odpadu aj veľa emisne aktívneho metánu. EÚ má jasnú politiku, eliminovať skládkovanie – existujú krajiny, ktoré skládkovanie zakázali úplne. Vo Švédsku sa už dokonca rozoberajú staré skládky.
Ale veď v Bratislave už jedna spaľovňa je!
Áno, ale to nedáva odpoveď na otázku, prečo by v Bratislave nemohla stáť ďalšia spaľovňa.
OLO prevádzkuje spaľovňu zo 70. rokov, vďaka čomu Bratislava skládkuje relatívne málo odpadu. Ešte nedávno to bola len spaľovňa s výrobou elektriny (dodáva cca 33 GWh do siete). Od roku 2023 už dodáva aj teplo do bratislavských bytov. Áno, je stará, na hranici životnosti, potrebuje veľkú novú investíciu a množstvo odpadu v Bratislave za posledných 5 rokov vzrástlo skoro o 10 %. Spaľovňa už pritom zámer rekonštrukcie má, postaví novú pec a starú vylepší, chcela by zvýšiť objem spaľovaného odpadu a dodať teplo až 30 % bytov vykurovaných Bratislavskou teplárenskou. Projekt je na stole a už má aj environmentálnu pečiatku zo zisťovacieho konania (to je výrazne jednoduchší proces ako získanie EIA, ktorou prešla spaľovňa Slovnaftu). Zvýšenie kapacity zo súčasných 130 na 180 tisíc ton verejnosť nezaujalo.
Lenže.
Modernizácia spaľovne sa plánuje od roku 2021, súhlasné rozhodnutie MŽP má z roku 2023, ale stále ju nemá kto postaviť a kto zaplatiť. Minulý rok bolo spustené výberové konanie na dodávateľa, skončilo neúspešne (bez vysvetlenia), teraz beží ďalšie. Mesto odmietlo dať peniaze na stavbu aj ručiť za ňu, predsa len, aj na Bratislavu je 250 mil. eur veľa. Prebehol už pokus žiadosti o dotáciu z Modernizačného fondu, márne. Financovať modernizáciu by mali banky (dlhová služba 25 – 30 miliónov eur ročne). Aj v ideálnom scenári, ak sa nájde dodávateľ, banky dajú úver, zastupiteľstvo to schváli, nezačne modernizácia skôr ako v roku 2028, a prevádzka v roku 2032. Čo z toho vyplýva?
Business case spaľovne
Postaviť spaľovňu je drahé. Postaviť spaľovňu tak, aby si zarobila na investíciu, je náročné.
Spaľovňa má dva druhy príjmov. Producenti odpadu jej platia za to, že im ho spáli. Nie je to málo. Aj individuálne si môžete nechať spáliť odpad, za spálenie jednej tony komunálneho odpadu si OLO účtuje 143 eur (v texte ďalej uvádzame ceny za skládkovanie pre porovnanie). Spálenie odpadov generuje teplo, ktoré sa buď použije na výrobu elektriny, alebo rozvodmi vykúri byty, v prípade Slovnaftu aj priemyselné procesy rafinérie. Za predanú elektrinu aj teplo má spaľovňa príjmy, ktoré jej významne pomáhajú udržať sa v čiernych číslach. Okrem toho ešte spaľovňa triedi odpad, aj touto činnosťou si zarába, ak sa jej podarí predať alebo využiť vytriedený odpad. OLO reportuje predaj 2728 ton triedeného železa za rok. Slovnaft produkuje umelé hmoty, a bude ich aj získavať pomocou veľkej triediacej linky s kapacitou 30 tisíc ton ročne. Čo je na druhej strane bilancie?
Vysoké náklady na výstavbu vysokej pece – teda predovšetkým vysoké kapitálové a z toho vyplývajúce finančné náklady. Žiadna plynová elektráreň alebo spaľovňa štiepky nemusí dodržiavať tak prísne limity ako spaľovňa odpadov. To pochopiteľne predražuje výstavbu. Ďalej samotná prevádzka, zabezpečenie plynulého prísunu paliva na udržanie večného ohňa v peci. A nakoniec je to problém s odpadom. Po spálení ostáva popol, ktorý predstavuje štvrtinu pôvodnej hmotnosti odpadu. Ak sa ho nepodarí nejako zhodnotiť (výroba tehiel), musí sa niekde na skládke uložiť.
Spaľovňa nie je „easy business“, z ktorého sa sypú „easy money“. Aj projekt OLO predpokladá skokové navýšenie ceny za spaľovanie odpadu, a každoročné zvyšovanie poplatkov za odpad o infláciu. Len tak bude mať spaľovňa dostatok zdrojov na splátky. V tomto tisícročí na Slovensku nevznikla ani jedna nová spaľovňa komunálnych odpadov. Keby to bol easy business, stáli by minimálne v každom krajskom meste, ako je to v Rakúsku.
Prečo je to v Rakúsku možné? Skládkovanie je tam v podstate zakázané, skládkujú sa len špeciálne druhy odpadov. Niežeby Rakúšania netriedili a nezhodnocovali odpad. Len aj to je veľmi drahé.
Spaľovňa sa bez verejných zdrojov nedá postaviť hocikde. Potrebujete lokalitu, ktorá má dobrú dopravnú dostupnosť, ideálne napojenie na železnicu, napojenie na elektrické siete, napojenie na rozvody centrálneho zásobovania teplom. Potrebujete pozemok, ktorý nestojí v strede zastavaného územia (hoci vo Viedni, v Prahe aj v Brne také spaľovne fungujú).
Ale hlavne potrebujete získať povolenie a ustáť nesúhlas verejnosti. Práve takmer okamžité petície, či referendá (napr. Skalica, Šaľa, Hontianske Tesáre) a koordinovaný tlak verejnosti ukončia každý pokus o novú spaľovňu. Alternatívne, zámer spaľovne nevie získať zdroje na výstavbu a projekt sa naťahuje, na rozdiel od ČR a PL slovenské dotačné fondy spaľovne nepodporujú.
Z pohľadu ekonóma sa v takto vedenej diskusii prehliada jeden zásadný aspekt. Ak by sme prijali argumentáciu, že Bratislava ďalšiu spaľovňu nepotrebuje, lebo tu už jedna stojí, tak by sme mohli rovnako zabrániť Biedronke vo vstupe na Slovensko, veď obchodov tu už máme dosť. Alebo by sme mohli odmietnuť investíciu Jaguaru v Nitre, veď neďaleko už boli dve automobilky, a povolili by sme mu len výstavbu pri Jelšave, lebo tam vtedy bolo „prázdno“. Investori pochopiteľne trikrát zvážia, kde svoj projekt umiestnia, s ohľadom na všetky aspekty návratnosti. Spaľovňa je rovnaký investičný projekt ako iné projekty výstavby priemyselných podnikov. Na stole nie je iná alternatíva spaľovne – na stole je absencia investície presahujúcej 300 mil. eur. Skúste si spomenúť, koľko nedotovaných investícií na Slovensko za posledné roky prišlo, a ktorá z nich presahovala túto čiastku.
V prípade Slovenska otázka nestojí, kde je najvhodnejšie miesto pre spaľovňu. Ale či vôbec niekde ešte spaľovňa vznikne.
Nevytvárajte odpad a recyklujte
Pozrime sa opäť do zámeru OLO. „V základnom scenári počítame z dlhodobého pohľadu s cca 120-130 tis. ton komunálneho odpadu z HMBA (Hlavné mesto Bratislava v súčasnosti produkuje cca 110 tis. ton). Maximalistický scenár predpokladá až 170 tis. ton odpadu ročne.“ Žiadne znižovanie množstva odpadu tam nie je, práve naopak, s rastúcou životnou úrovňou (a počtom obyvateľov) sa počíta skôr s rastom objemu komunálneho odpadu.
Spoliehať sa na to, že triedením dokážeme radikálne a hlavne rýchlo znížiť množstvo zmesového odpadu, a teda nebudeme potrebovať ani skládky, ani spaľovne, je tak trochu vierou v existenciu jednorožca. Pre zaujímavosť: 50 % vytriedených plastov sa nakoniec nerecykluje. Isteže, nejaké posuny sa dajú dosiahnuť, ale priznajme si, Slovensko nie je vzorovou krajinou v napĺňaní recyklačných cieľov, a ani tak skoro nebude. Ako ilustráciu môžeme uviesť textil, ktorého triedený zber musia zabezpečiť od roku 2025 obce. Podľa analýzy, ktorú zverejnila stránka Odpady-portál, sa v 15 najväčších mestách vytriedilo rovnako veľa textilu, ako pred zavedením povinnosti.
Cena za skládkovanie je stále príliš nízka na to, aby to bol ekonomicky výnosný proces.
Poplatky za skládkovanie sú tvorené zákonným a vstupným poplatkom, do ktorého sa premietajú náklady prevádzkovateľov skládok. Zákonný poplatok je 22 eur (pri triedení 30 – 40 % odpadu). Zvyšnú časť poplatku určujú obce na základe reálnych nákladov na zvoz a skládkovanie odpadu. A tu práve vstupuje politika, ktorá dokáže postaviť ciele odpadového hospodárstva na hlavu. Príklad? Mesto Martin účtuje poplatok 36,50 eura na osobu za rok. Za 3 eurá mesačne vôbec nemusíte riešiť triedenie a množstvo odpadu. Susedné Vrútky, ktoré skládkujú odpad na tej istej skládke tou istou firmou, majú poplatok 60 eur. Nevieme, či Vrútky túto službu dotujú, ale Martin minimálne sumou 20 eur na občana. Neochota zvýšiť poplatky za odpad a limitovať tým skládkovanie sa však netýka len samosprávy. Aj zákonný poplatok sa nezvyšoval 5 rokov, hoci politici už raz jeho zvýšenie schválili v roku 2024, následne to zrušili.
Aby sa viac triedilo, upravovalo a recyklovalo, musí výrazne vzrásť cena za skládkovanie. Politická realita na Slovensku však ukazuje, že o zvyšovanie ceny odpadov občanov záujem nie je.
No aj keby sa podarilo veľkú časť odpadov vytriediť a recyklovať, neznamená to, že nebude čo skládkovať, či spaľovať. Stačí sa pozrieť na prvý graf v časti Kontext a mieru spaľovania krajín s vysokou mierou recyklácie. Opäť OLO vo svojom zámere vysvetľuje:
„Existuje mnoho každodenných odpadov vyrobených zo zmiešaných alebo špinavých materiálov, ktoré sa budú veľmi ťažko recyklovať, napríklad špongie, obaly na darčeky a sladkosti, zubné kefky, staré topánky, vrecká do vysávačov, mastné obaly od potravín, atď. Ďalšie by sa z hygienických dôvodov nemali recyklovať, napríklad niektoré sanitárne výrobky. Okrem toho existujú recyklačné zvyšky a materiály, ktoré budú stále znehodnotené opakovanou recykláciou alebo starnutím. Iné budú znečistené látkami vzbudzujúcimi veľké obavy, napr. ťažkými kovmi.“
Koľko potrebujeme spaľovacej kapacity na Slovensku?
To nie je jednoduchá otázka. Stále platí veta z dokumentu IEP Ako von zo smetiska: „Nedostatočné, resp. chýbajúce údaje predstavujú dnes veľkú limitáciu akýchkoľvek odhadov a výpočtov.“ Napríklad toho vieme málo o priemyselnom odpade. A o miere recyklácie – nie triedenia, ale skutočnej recyklácie vytvoreného odpadu. Ďalej musíme mať odpoveď aj na ďalšiu otázku – chceme dosiahnuť 10 % mieru skládkovania alebo 5 %, alebo 0 % ako Belgicko? Na druhej strane, ani cieľ recyklácie 65 % nie je stropom. IEP vo svojej už 5 rokov starej štúdii odhadol, že v roku 2030 budeme potrebovať kapacitu spaľovní 375 tisíc ton, v tom čase (2022) bola kapacita 254 tisíc ton. Lenže tento odhad je postavený na základe predpokladu dodatočných opatrení, ktoré sú ešte aj dnes mimo slovenskej reality. Napríklad plošný (!) množstvový zber odpadu, alebo biologicky rozložiteľné vrecká v každej domácnosti na bioodpad. Alebo elektronická evidencia odpadov v rodinných domoch umožňujúca merať recykláciu na úrovni domácnosti.
Znepokojená verejnosť preto často hovorí o probléme nadkapacity spaľovní. Poukazuje na krajiny ako Dánsko, ktoré dovážalo do spaľovní takmer milión ton odpadu. Takisto sa nadkapacita spaľovní spája s tvrdením, že spomaľuje mieru recyklácie (vlastníci spaľovní lobujú za pomalší rast recyklácie).
V literatúre nájdete štúdie, ktoré tvrdia, že nadkapacita spaľovní spomaľuje tempo recyklácie (Yamamoto, 2022), ale zároveň ten istý vedec prichádza k záveru, že efekt spaľovania na recykláciu je síce negatívny, ale nie štatisticky významný (Yamamoto 2023). Koniec koncov, pozrime sa na Nemecko spomínané pri prvom grafe. Dve tretiny odpadov recykluje, a tretinu energeticky zhodnocuje. K tak vysokému podielu spaľovania sa ani s renovovaným OLOm ani spaľovňou Slovnaftu, nedostaneme.
Znečistenie
Isteže, je tu aspekt lokálneho znečistenia. Vlastne je to najdôležitejšia časť argumentácie proti každej spaľovni. Činnosť spaľovne generuje nielen uhlíkové emisie, spôsobujúce globálne klimatické zmeny, ale aj znečisťujúce látky, ktoré majú potenciál lokálne poškodzovať zdravie. Prečo by ich mali vdychovať práve Bratislavčania?
V Slovnafte už jedna spaľovňa je. Spaľuje tekuté kaly z čistiarne a jej teplo ide do ľuftu. Neďaleko stojí tepláreň, ktorá spaľovaním ťažkých ropných zvyškov vyrába paru potrebnú pre chemické procesy. Stará spaľovňa kalov s výstavbou novej spaľovne skončí, a popri tom dôjde aj k rekonštrukcii a iným úpravám teplárne, ktorá už nebude spaľovať ropné zvyšky, ale zemný plyn (na zníženie emisií CO2 získal Slovnaft dotácie z Modernizačného fondu 44 mil. eur). Ropné zvyšky sa budú exportovať do maďarskej rafinérie, ktorá má na ich spracovanie technológie. Tepláreň spotrebuje zemného plynu menej, lebo nová spaľovňa bude okrem elektriny vyrábať aj paru. Výsledkom bude celkový pokles znečistenia oproti súčasnému stavu. „Z uvedeného vyplýva, že celková emisia tuhých znečisťujúcich látok (TZL) z prevádzky navrhovateľa bude po realizácii CEZO nižšia ako v súčasnosti, nakoľko celkový pokles emisie v dôsledku pripravovaných opatrení na existujúcich zariadeniach je násobne vyšší ako príspevok samotného CEZO (pokles >3,6 kg/h vs. nárast <0,94 kg/h).“ TZL sú rôzne prachy, najčastejšie označované napríklad ako PM2,5 a PM10. Rovnaká matematika platí pre SO2, NOx a ďalšie.
Viac detailov k otázke znečistenia nájdete v plnom texte Boj so spaľovňou.
Miera znečistenia ovzdušia v Bratislave i napriek novej výstavbe zariadení CEZO klesne.
Emisie CO2
Spaľovne produkujú emisie CO2. Jasné ako facka. Odpad je plný uhlíka, je to vlastne fosílne palivo.
Ak sa odpad spáli, vzniknú emisie CO2 v objeme 700 – 1000 kg na tonu. Je to viac ako emisie skládky, ale pri počítaní emisií spaľovní sa používa prístup ako pri spaľovaní biomasy. Uhlík, ktorý pôvodne vznikol „biologicky“, môže vzniknúť stiahnutím CO2 z atmosféry znovu. Preto sa spaľovanie biomasy a štiepky považuje za neutrálne na klímu (debata, či je to správny postup, nepatrí do tohto textu). Skutočné emisie sa tak pohybujú, v závislosti od zloženia odpadu, od 300 do 600 kg CO2ekv na tonu odpadu. Pri spálení odpadov by tak spaľovňa produkovala 99 tis. ton CO2ekv (predpoklad 450 kg na tonu).
Produkciou tepla a elektriny sa však veľa emisií ušetrí, naopak, dopravou odpadu niečo málo emisií pribudne. Bilanciu ilustruje nasledujúca grafika:
Rozdiel v bilancii je v tomto modelovom prepočte 50 tis. ton CO2. Taký výsledok dáva pomerne veľkú rezervu. Aj keby sme emisie ušetrené z výroby elektriny počítali podľa emisií zdrojov na Slovensku (nie podľa elektriny v sieti), bilancia ostáva v prospech spaľovne v objeme 29 tis. ton. Táto rezerva vytvára dostatočný vankúš aj pre ďalšie zníženie podielu biologickej zložky skládkovaného odpadu, ktoré na jednej strane zníži množstvo metánu zo skládok, na druhej strane zvýši objem emisií spaľovne.
Záver
Slovnaft chce za svoje peniaze, bez dotácií, postaviť spaľovňu, ktorá pomôže štátu priblížiť sa k cieľu zníženia skládkovania na 10 %. Slovnaft na seba berie riziko, že politici a domácnosti budú produkovať menej odpadu, a intenzívnejšie recyklovať. Tvorbu odpadov môže znížiť aj povinnosť nakupovať povolenky CO2 (povinnosť po roku 2030), ktoré bude musieť spaľovňa premietnuť do ceny vykupovaného odpadu. Súčasné množstvo komunálneho a priemyselného odpadu je však tak vysoké, že nasledujúce dekády by nemal mať problém nasýtiť spaľovňu. Najväčším rizikom projektu Slovnaftu je samozrejme štátna a komunálna politika. Ak nedôjde k zvýšeniu ceny skládkovania, lebo štát sa rozhodne ignorovať cieľ jeho obmedzenia, nemusí sa rentabilita spaľovne vyvíjať podľa plánov. To však ukáže až čas.
Na základe uvedených prepočtov by podľa súčasných metodík malo dôjsť k poklesu emisií CO2ekv, pričom samotná preprava odpadov má len marginálny dopad na celkovú bilanciu. Keďže Slovnaft už v súčasnosti podniká kroky na zmenu paliva existujúcej teplárne, a zavrie súčasnú zastaranú spaľovňu, vo výsledku bude produkovať nižšie znečistenie ako dnes. Teplárne v Bratislave spotrebujú menej zemného plynu, čo tiež prispeje k zlepšeniu ovzdušia.
Bez spaľovne by síce ovzdušie mohlo byť v Bratislave a okolí mierne čistejšie, ale v súčasnosti neexistuje na stole kredibilná alternatíva novej spaľovne mimo Bratislavského kraja. Slovnaft spaľovňu nestavia preto, aby komplikoval miestnym obyvateľom život, ale preto, že dokáže spaľovňu ekonomicky využiť. Produkcia elektriny a tepla, recyklácia plastov a spaľovanie vlastných kalov zapadá do jeho biznisu, preto spaľovňu dokáže postaviť bez dotácií.
Spaľovňa za stovky miliónov má zároveň ekonomický rozmer, takáto investícia nevyhnutne prinesie zvýšenie produktivity, pracovné miesta, zákazky pre miestnych dodávateľov. V posledných rokoch na Slovensku výrazne ubudlo nových investícií s cenovkou nad 100 mil. eur. A nájsť takú investíciu, bez dotácie z verejných zdrojov, je skoro nemožné. Úlohou štátu je zabezpečiť, aby nové investície neporušovali existujúce normy a zákony, ale inak by ich mala verejná správa z titulu zabezpečenia hospodárskeho rastu podporovať. A popri tom kontrolovať:
1. či nová technológia bude spĺňať požiadavky BAT (Best Available Techniques),
2. či bude plniť emisné ciele a limity znečistenia, ku ktorým sa predkladateľ upísal,
3. či nedochádza k spomaľovaniu recyklácie a úpravy odpadov na základe lobingu vlastníkov spaľovní.
Autor: Radovan Ďurana
