Slovenské zdravotníctvo bude v najbližších dekádach výrazne ovplyvnené starnutím obyvateľstva. Ľudia sa už dnes dožadujú nových spôsobov liečby, ktoré však často prichádzajú s nezanedbateľnou cenovkou. Počet starých a teda viac chorých ľudí bude v budúcnosti len zvyšovať. Tento vývoj bude nutne spojený so stúpajúcimi výdavkami na zdravotníctvo.
V INESS sme pripravili publikáciu, v ktorej analyzujeme publikáciu Európskej komisie (EK) Ageing report 2024. Je pokračovaním minuloročnej publikácie INESS, v ktorej sme analyzovali Ageing Report 2021.
Ageing report pre rok 2024 obsahuje sedem namodelovaných scenárov vývoja verejných výdavkov na zdravotnú starostlivosť. Predikcie sú namodelované až do roku 2070. V našom texte sme sa zamerali na prognózy pre roky 2030 (relatívne blízka budúcnosť) a 2070 (dlhodobá prognóza). Aktuálne slovenské demografické prognózy naznačujú, že starnutie Slovenska bude kulminovať v polovici 60. rokov tohto storočia.
Identifikovali sme niekoľko trendov a vzorcov.
Aj v roku 2030, aj v roku 2070 narastú slovenské verejné výdavky na zdravotníctvo vo všetkých 7 namodelovaných scenároch.
Zatiaľ čo v roku 2022 boli výdavky Slovenska na úrovni 5,7 % HDP, v roku 2030 sa už v závislosti od scenáru pohybujú medzi 6,1 a 6,8 % HDP a v roku 2070 medzi 6,2 a 8,6 % HDP.
Rast výdavkov na Slovenku sa tak podľa predikcií EK medzi rokmi 2022 a 2070 pohybuje medzi 9 % (Scenár zloženej indexácie pre jednotlivé sektory) a 49 % (Rizikový scenár).
Porovnanie s ostatnými krajinami ukazuje, že úvodná fáza starnutia bude mať na Slovensku výrazne intenzívnejší efekt na náklady na zdravotníctvo v porovnaní s priemerom EÚ.
V tabuľke je porovnanie výdavkov podľa jednotlivých scenárov. Upozorňujeme, že sumy sú v cenách roku 2022. Nominálna hodnota výdavkov v príslušných rokoch bude závislá od budúcej inflácie.
Analýza jednoznačne demonštruje, že zdravotníctvo si bude vyžadovať stále väčší podiel ekonomických zdrojov. K tomuto vývoju dôjde v každom zo scenárov vytvorených Európskou komisiou, rozdiely spočívajú len v miere nárastu.
Zásadnou otázkou je pôvod nových zdrojov. Tie môžu byť buď verejné, alebo súkromné. V prípade verených zdrojov bude nutné buď zásadne zmeniť štruktúru priorít vo verejnom rozpočte, alebo radikálne zvýšiť dane a odvody.
V prípade súkromných zdrojov by išlo o kombináciu väčšej spoluúčasti pacientov, pripoistenia a prítoku súkromného kapitálu. Aj v tomto prípade budú zmeny náročné. Téma spoluúčasti je politicky citlivá. Funkčný trh s pripoistením vyžaduje legislatívne zmeny. A súkromný kapitál potrebuje ziskové príležitosti.
Otvára sa aj tretia možnosť, pracovať so samotným rozmerom verejného systému. Momentálny model je „spotrebný“, teda v podobe snahy uhradiť pacientovi vždy všetky náklady na zdravotné služby v akejkoľvek situácií. Lepšia definícia všetkých rozmerov nároku (medicínsky, časový, priestorový, administratívny, informačný...) je dôležitou podmienkou na lepšiu kontrolu nákladov vo verejnom systéme. Zároveň je však reformnou oblasťou, kde ku zlepšeniu prichádza len veľmi pomaly.
Jedným scenárom blízkej budúcnosti však môže byť aj to, že finančný a regulačný status quo sa zásadne nezmení. To by teoreticky mohlo viesť ku kolapsu verejného zdravotníctva v pravom slova zmysle. Podobu by mal napríklad v strate likvidity štátnej poisťovne (prípadne skombinované s odchodom súkromných poisťovní z trhu), čo by cez druhotnú platobnú neschopnosť viedlo ku znefunkčneniu poskytovateľov a dodávateľov v zdravotníctve.
Takýto scenár nateraz považujeme za menej pravdepodobný. Bol by extrémne politicky nákladný a štát zatiaľ disponuje dostatočnou likviditou, ktorú môže systému v núdzi poskytnúť. Za pravdepodobnejší preto v takom prípade považujeme scenár postupného úpadku verejného systému a vzniku dvojkoľajného systému.
Úpadok verejného systému by sa prejavoval najmä znižovaním reálnej dostupnosti (predlžovaním čakacích dôb a rozširovaním ďalších formálnych aj neformálnych bariér čerpania). Čiastočne by bol kompenzovaný vznikom plne komerčných služieb mimo systém verejného poistenia.
Matej Bárta
