Bude výhľad z ďalšieho kopca stáť za námahu pri výstupe? Mali by ste stráviť čas učením sa hry na gitare? Hoci sa nejedná o peniaze, stále ide o ekonomické rozhodnutia: rozhodnutia o tom, koľko zdrojov (napr. času a úsilia) vynaložiť na dosiahnutie niečoho, čo si ceníme.
Aby nám ekonómovia pomohli analyzovať a robiť takéto rozhodnutia, vyvinuli niekoľko jednoduchých, ale užitočných nástrojov. Patria sem pojmy ako náklady - hodnota toho, čoho sa vzdáte pri snahe dosiahnuť svoj konečný cieľ - a úžitok, hodnota, ktorú získate pri jeho dosiahnutí.
Podobne zisk je rozdiel v hodnote medzi tým, čoho sa vzdáte, a tým, čo získate - hoci ak bol výhľad sklamaním alebo sa vám gitara zdá príliš náročná, môže to byť rovnako vaša strata. Tieto nástroje je užitočné použiť aj na analýzu toho, ako sa prijímajú politické rozhodnutia. Presne to robí škola ekonómov verejnej voľby, za čo James M. Buchanan získal v roku 1986 Nobelovu cenu za ekonómiu.
Títo ekonómovia si všímajú, že pri súkromných rozhodnutiach jednotlivec pociťuje náklady (namáhavý výstup na kopec) aj úžitok (nádherný výhľad). Pri politických rozhodnutiach, napríklad o tom, či sa má rozšíriť londýnske letisko, ľudia, ktorí z toho majú prospech (napr. cestujúci lietadlom), nie sú tí istí ľudia, ktorí znášajú náklady (napr. daňoví poplatníci a tí, ktorých domy sa zbúrajú).
Napriek tomu sú menšiny často nútené akceptovať rozhodnutia väčšiny. To znamená, že pri „demokratických“ rozhodnutiach môže väčšina vykorisťovať menšinu - odhlasovať si výhody, ale zaťažiť nákladmi ostatným.
„Ekonómovia blahobytu“ z 20. storočia na toto zabudli. Predpokladali, že verejné rozhodovanie je dokonale racionálne. Keď ekonómovia vypočítali náklady a výnosy projektu (ako je rozšírenie letiska), politici mohli jednoducho nasledovať ich rady. Politici však majú svoje súkromné záujmy, ktoré deformujú ich rozhodnutia - rovnako ako občania, ktorí ich volia či úradníci, ktorí vykonávajú zákony. A tak demokraticky prijaté rozhodnutia nemusia byť nevyhnutne najlepšie rozhodnutia.
Problém sa začína už pri voľbách. Voľby sa považujú za meradlo verejného záujmu. V skutočnosti sú to súťaže medzi konkurenčnými súkromnými záujmami. Neexistuje spôsob, ako zosúladiť tých, ktorí chcú väčšie letisko s tými, ktorí chcú tiché nebo, tými, ktorí chcú nižšie dane a tými, ktorí chcú, aby sa peniaze použili na obranu. Tieto protichodné súkromné záujmy nemožno zhrnúť do žiadneho rozumného meradla „verejného záujmu“.
Okrem toho rôzne systémy prinášajú rôzne výsledky. Pri väčšinovom hlasovaní, ak 51 % voličov chce rozšírenie letiska, ostatných 49 % to musí akceptovať. Ak je však potrebná dvojtretinová väčšina, zástancovia rozširovania môžu byť nútení upraviť svoje návrhy, aby ich presadili. Čím nižšia väčšina sa vyžaduje, tým ľahšie je pre väčšinu vykorisťovať menšinu. Preto Buchanan uprednostňoval pri rozhodovaní o veciach, ako sú napríklad dane, kde je veľmi ľahké uložiť náklady menšinám (napríklad „bohatým“ alebo „vlastníkom pôdy“), pravidlo takmer-jednomyseľnosti.
Ďalším problémom je „rent-seeking“ (tzv. dobývanie renty). Malé skupiny s veľmi silnými záujmami ovládnu volebný proces. Napríklad poľnohospodári môžu mať veľký prospech z verejných dotácií alebo ochrany pred zahraničnými výrobcami. To by mohlo znamenať vyššie náklady pre daňových poplatníkov a spotrebiteľov, ale nie dostatočne vysoké na to, aby viedli kampaň proti nim. Lobistické skupiny sú teda hlasné, aktívne a politicky organizované, zatiaľ čo bežní ľudia nie. Nie je preto prekvapením, že politickí kandidáti sa skôr prihovárajú hlučným skupinám než „mlčiacej väčšine“.
Ľudia sa sťažujú na apatiu mlčiacej väčšiny. Ale pozrime sa na to ešte raz z hľadiska nákladov a úžitkov. Šanca, že váš hlas vo voľbách niečo zmení, je desiatky miliónov ku jednej. Prečo sa teda obťažovať štúdiom kandidátov a volebných programov? Vaša „racionálna ignorancia“ dáva zmysel. Keď už politici získali hlasy lobistických skupín, najlepšou šancou na získanie ďalších hlasov je podľa teórie verejnej voľby prijať politiku, ktorá osloví veľkú masu voličov v strede. To im tiež ponecháva určitú nádej na získanie voličov na oboch stranách. Tento hon za „mediánovým voličom“ však znamená, že všetky strany majú tendenciu sústrediť sa v strede a voliči, ktorí nie sú v strede, zostávajú zväčša nezastúpení.
Keď sú politici zvolení, môžu sa uchýliť k vzájomnému obchodovaniu s hlasmi (tzv. „logrollingu“), aby presadili svoju vlastnú politiku v zákonodarnom zbore. Súhlasia s podporou opatrení, ktoré iní zákonodarcovia výrazne uprednostňujú, výmenou za podporu týchto zákonodarcov v ich vlastných preferovaných projektoch: „Ty hlasuj za moje opatrenia a ja budem hlasovať za tvoje“. Výsledkom je však to, že sa prijíma viac zákonov, než by ktokoľvek naozaj chcel.
Rast verejného sektora je podporovaný aj vlastnými záujmami štátnych úradníkov. S najväčšou pravdepodobnosťou sa usilujú o istotu a status veľkého oddelenia s veľkým rozpočtom, a preto presviedčajú zákonodarcov, aby rozširovali pravidlá a nariadenia, ktoré spravujú.
V tomto procese opäť chýba hlas verejnosti, ktorá musí za tieto opatrenia platiť a znášať ich dôsledky. Práve preto mnohí ekonómovia verejnej voľby argumentujú za silné ústavné obmedzenia politického procesu. Obávajú sa, že volebné väčšiny – často ovládané koalíciami veľmi motivovaných záujmových skupín – môžu využiť svoju početnú prevahu na vykorisťovanie nedostatočne zastúpených menšín alebo dokonca ignorovaných más.
Tieto otázky by nás mali tiež varovať, že odpoveďou na „zlyhanie trhu“ nie je vždy vládny zásah, ako predpokladajú mnohí ekonómovia hlavného prúdu. Skúsený ekonóm si bolestne uvedomuje, že zlyhanie vlády je ešte horšie.
Eamonn Butler
Originál článku vyšiel v EA magazíne tu. Preložil INESS
Poznámka na záver: Autor tohto článku, ekonóm Dr. Eamonn Butler, prijal pozvanie na Ekonomický Base Camp, kde prednesie tri prednášky na tému dane, teória verejnej voľby a podnikanie. Nenechajte si ujsť jedinečnú príležitosť získať cenné poznatky priamo od uznávaného odborníka v oblasti ekonómie, autora viac ako 20 kníh a spoluzakladateľa londýnskeho Adam Smith Institute, ktorý už desaťročia formuje ekonomické myslenie nielen v Európe, ale aj vo svete.
Ekonomický Base Camp je štvordňový seminár pre študentov a všetkých, ktorých zaujíma aktuálne dianie, chcú sa dozvedieť viac o fungovaní ekonomického a podnikateľského sveta, stretnúť sa s nadanými rovesníkmi z celého Slovenska a inšpiratívnymi lektormi. Na kempe budeme diskutovať aj o tom, prečo je dobré začať investovať už v mladom veku, čo je to duševné vlastníctvo či akú rolu hrá trh v dnešnej spoločnosti.
3. ročník Ekonomického base campu sa bude konať v dňoch 17. – 20. októbra v Hoteli Bytrička neďaleko Martina. Cena za seminár vrátane ubytovania, plnej penzie a ekonomickej literatúry je pre študentov je 179 eur. Viac informácií o podujatí a registráciu nájdete tu. Prihlasovanie sa končí už v pondelok, 30. septembra.
Doplnenie: Vďaka štedrosti našich partnerov poskytneme piatim šikovným študentom štipendium na účasť na Ekonomickom base campe vo výške 70 eur. Cena za ubytovanie v krásnom hoteli Bystrička na 4 dni, vrátane plnej penzie a programu pre vybraného študenta tak bude len 109 eur. Pre získanie zľavy stačí vyplniť prihlášku na webovej stránke https://iness.sk/ebc/ a zaškrtnúť záujem o štipendium.
