Predstavte si, že jedného dňa priletí k zemi Marťan so špeciálnym ďalekohľadom. Ten mu umožní vidieť všetko, čo sa mladí ľudia učia v školách. Neuvidí však to, čomu sa následne venujú, keď sa zamestnajú. Ak chce Marťan vedieť, ako vyzerá ekonomika, neostáva mu nič iné, ako odvodiť jej podobu z toho, čo sa vyučuje v školách. Cez ďalekohľad vidí, že všetci sa učia čítať, písať, počítať a preto odhaduje, že tieto vedomosti budú potrebovať všetky zamestnania. Okrem toho však vidí, že sa deti naspamäť bifľujú historické dátumy, zloženie žalúdka kravy, spievať otravné pesničky a vymenúvať hlavné mestá ďalekých štátov. Neskôr sa k tomu pridá podrobné rozoberanie literárnych diel, fyzika, chémia, zložitejšia geometria, podrobnejší dejepis a biológia. Z toho Marťan odvodí, že veľká časť pozemšťanov sa v práci venuje literárnej kritike, chemickým pokusom, cestovaniu po hlavných mestách a počítaniu objemov kvádrov. Nakoniec sa mladí ľudia rozdelia do skupiniek a v nich sa začnú vo veľkom venovať politológii, sociológii, komunikácii, pedagogike, histórii, umeniu, sociálnej práci, alebo psychológii. Trh práce tak podľa Marťana musí byť plný politických analytikov, psychologických poradní, učiteľov, kritikov umenia a sociálnych pracovníkov.
V skutočnosti vyzerá trh prace úplne inak. Pravda je taká, že veľká časť ľudí pracuje v odboroch, ktoré nevyštudovali (viac ako polovica), alebo na pracovných pozíciách, pre ktoré ani nepotrebovali (vysokoškolské) štúdium (približne jedna tretina). Konkrétne na Slovensku spadá skoro 2/3 vysokoškolákov do prvej skupiny a 1/3 do druhej skupiny. Ale situácia je podobná aj v zahraničí. Minimálne v USA, odkiaľ pochádza autor príbehu s Marťanom, Bryan Caplan. On si ako profesor na vysokej škole všimol, že nepredáva študentom skoro žiadne praktické vedomosti, ktoré by potom mohli použiť v práci. Dáva tak za pravdu triednemu hundrošovi, ktorý sa v triede pýta: „na čo mi toto kedy v živote bude?“. Zároveň si je ale Caplan vedomý, že absolventi, ktorí mu prejdú pod rukami, sa budú mať v živote lepšie ako tí, ktorí školu nevyštudujú. Budú mať do konca života o desiatky percent vyššiu mzdu, nižšiu pravdepodobnosť nezamestnanosti a zdravší život. Takže Caplan hundrošovi odkáže, že ak chce byť úspešný, mal by zatvoriť ústa, otvoriť knihu a začať učiť sa veci na skúšku - veci, ktoré nikdy nebude potrebovať.
Ako je možné vysvetliť tieto dva, na prvý pohľad protikladné fakty? Štandardný príbeh vysvetľujúci ako vzdelávanie zabezpečuje absolventom vyššie príjmy je o zvyšovaní ľudského kapitálu. To znamená, že absolventi sú lepšie odmeňovaní na trhu práce preto, lebo ich škola vybavila novými schopnosťami a vedomosťami. Ako však naznačil úvod, tento príbeh pri značnej časti vzdelávania nedáva zmysel. Ľudia študujú neužitočné odbory a počas svojho štúdia sa učia na zbytočné skúšky. To však nie je všetko. Caplan preskúmal celé odvetvie vzdelávacej psychológie a vzdelávacej ekonómie a našiel, že ľudia si navyše zo svojho štúdia veľa nepamätajú. Teda tie neužitočné a zbytočné nabiflené veci navyše ani nevedia. Rovnako sa ľudia nenaučia v škole „rozmýšľať ako rozmýšľať“, či nebodaj kriticky myslieť. Ako je však možné, že toto zamestnávatelia odmeňujú? Podľa Caplana je odpoveď jedno slovo: signalizovanie.
Vysoké (ale do značnej miery aj stredné) školstvo vás nevybaví schopnosťami a vedomosťami ale pečiatkou na čelo. A táto pečiatka dokazuje, že ste boli schopní a ochotní preskákať množstvo prekážok. Tento fakt následne zamestnávateľom stačí, aby vám uverili, že ste inteligentnejší, svedomitejší a konformnejší ako ostatní ľudia, ktorí pečiatku na čelo nedostali, lebo to nedokázali alebo nechceli. Zdá sa vám to neuveriteľné? Spýtajte sa sami seba, chceli by ste mať diplom z Harvardu alebo vedomosti z Harvardu? Už len to, že ste sa museli zamyslieť ukazuje, že príbeh o „školách zvyšujúcom ľudský kapitál“ nebude taký jednoznačný. Predovšetkým, keď žijeme v dobe internetu, kedy máme všetci prístup k vedomostiam z Harvardu a stačí iba chcieť sa ich naučiť.
Ak je však toto pravda, tak vzdelávací systém tak ako ho dnes poznáme má poriadny problém. Absolvovať vysokú školu môže byť dobrá investícia z pohľadu jednotlivca, ale z pohľadu spoločnosti ide o plytvanie. Je to ako keď sa niekto postaví v divadle, aby lepšie videl. On vidí lepšie, ale ostatní horšie. A keď sa postavia všetci, tak budú vidieť rovnako zle ako predtým, len ich budú bolieť nohy. V prípade školstva sú tou bolesťou nôh preinvestované milióny eur na rozdávanie pečiatok na čelo. Nezvyšujeme takto ľudský kapitál, len zvyšujeme latku, ktorú musia preskočiť mladí ľudia, aby si ich všimli zamestnávatelia.
Aké riešenie navrhuje Caplan? Prestať dotovať toto predbiehanie sa v tom, kto má krajší páví chvost. Verejné financie dávajú ročne stovky miliónov eur na dotovanie bezplatného vysokoškolského vzdelávania. Keby sme toto zrušili, tak to spôsobí dva efekty: budeme mať menej ľudí na vysokých školách, čo znamená, že dôjde postupne k deflácii diplomov. A zároveň sa zmení podiel odborov, ktoré ľudia študujú. Ak si už bude mať niekto zaplatiť vysokú školu tak tu budú skôr odbory, ktoré naozaj zvyšujú ľudský kapitál a prinášajú aj vyššie prémie vo forme vyšších miezd. To znamená skôr technické odbory. A ušetrené peniaze sa môžu vynaložiť rôzne – napríklad na podporu talentov z chudobnejších pomerov, ktorých vzdelanie by naozaj prinieslo viac ľudského kapitálu a blahobytu.
K tejto téme sme pripravili aj nový diel zo série vlogov Na Vŕšku. Môžete ho pravidelne sledovať a odoberať na našom YouTube kanáli, prípadne aj ako podcast na všetkých významnejších platformách.
