10 tisíc slov o blogoch

Blogovanie mi prinieslo úplne nový pohľad na svet. Keď teraz kráčam po ulici alebo sa rozprávam s ľuďmi, v duchu sa pýtam, čo by z toho mojich čitateľov zaujalo. Nielen že sa niečo nového naučím, ale tiež som potom schopný podeliť sa s týmito informáciami, a to ma strašne teší. Zažil som niečo podobné keď som začal fotiť, ale teraz nie som limitovaný iba tým čo vidím, ale dávam väčší pozor aj keď počúvam a čítam. No a keďže som dosť angažovaný v Atlante, informácii sa ku mne dostáva dosť, len som ich nikdy predtým nevedel dobre filtrovať.
Blogovanie mi dalo ešte jedno: šancu si opäť precvičiť slovenčinu. Po desiatich rokoch v USA už nebola moja slovenčina na jednotku (ani na dvojku či trojku), ale teraz sa opäť zlepšujem.
Nakoniec by som spomenul môj blog ako spôsob komunikácie s rodinou. Po desiatich rokoch sa naša komunikácia zmenila na mesačné telefonáty typu "Ako sa máš?" "Dobre". Moja rodina však číta moje príspevky a naraz máme zase o čom hovoriť.
Jozef Purdeš, purdes.blog.sme.sk

Začínal som blogovať ani nie tak kvôli prezentácii svojich názorov alebo seba samého. Skôr mi išlo o reakcie druhých. Skúsiť "overiť" svoje postoje v diskusii s ostatnými. Ako veriaci (a kňaz) mám na mnohé témy jasné názory, ktoré možno nie sú mainstreamové. V blogu som dostal možnosť vyskúsať si formu ich prezentácie aj pre ostatných, nie len pre tých, ktorých stretávam v kostole. A najmä ma zaujímali reakcie v diskusiách, tiež ako dokážem oponovať, vysvetľovať; či to, čo viem a verím obstojí v konfrontácii s internetovou komunitou. Zistil som, že je potrebné veľmi premýšľať nad vhodnými slovami, v mnohom je slovník veriacich taký špecifický, že mu iní nerozumejú. V tomto mi blog otvoril nové dvere.
Stanislav Illeš, illes.blog.sme.sk

Blog mi priniesol veľa nepríjemností. Opovrhovačné pohľady na ulici, ohováranie a stratu niekoľkých blízkych priateľov. Byť gayom na Slovensku a priznať sa k tomu na verejnosti stále nie je žiadna výhra, verte mi. Niekoľkokrát som sa sám seba pýtal, prečo to vlastne robím a zvažoval som odchod. Prečo vystavujem svoje vnútornosti svetu? Prečo sa snažím ľuďom ukázať iný pohľad na veci, ktorým mnohí ešte nerozumejú?
Zrazu prišli prvé stretnutia s „kolegami blogermi“. A zistil som, že s tými ľuďmi mám neprehliadnuteľne veľa spoločného – životné skúsenosti, postoje a náladu, kreativitu, chuť vyjadriť sa. Na blogu sa stretli ľudia, ktorí si majú čo povedať.
Oskar Brenntag, brenntag.blog.sme.sk

Blogovanie ovplyvnilo môj život zásadným spôsobom a to tak, že mám konečne v rodine „slovo“ a poslúcha ma už dokonca aj dedo (sem-tam), pretože odkedy blogujem, čo poviem, platí– všetci sa totiž boja, že ich na svojom blogu ohovorím, prípadne verne (niekedy až príliš verne) opíšem konanie (či nekonanie) členov mojej svorky. Konečne pochopili, že mňa sa TREBA BÁŤ! A to ma nesmierne teší – hádam by som takýto nástroj z ruky nepustila. :)
Tiež mi blogovanie prinieslo veľký osobný prospech - v podobe nespočetného množstva vyrozprávaných zábavných príbehov mojimi priateľmi a známymi, ktorí si myslia (a nechajme ich v tom), že sa takto dostanú na titulku SME.
Tieto výroky sú písané pri plnom vedomí, čistom svedomí a hlavne s absolútnou vážnosťou, a preto by som bola rada, keby boli týmto spôsobom aj pochopené.
Zuzana Karasová, karasova.blog.sme.sk

Čo mi dalo blogovanie? Možno skôr vzalo. Pocit vlastnej výnimočnosti...ten, ktorý je tesne nad hranicou zdravej miery. Vzalo mi unáhlenosť z vyjadrení a prílišnú kritickosť k veciam a ľuďom. Blogovanie mi vzalo aj veľa ilúzií. Tým, že práve mne sa dejú tie najneuveriteľnejšie veci počnúc a ilúziou vlastného literárneho talentu končiac. :-)
Pri písaní vydávate svedectvo o vlastnom živote a staviate ho vedľa životov iných, zdanlivo zaujímavejších, hodnotnejších, veselších a plnších.. Mať odvahu obklopiť sa ľuďmi - v mnohom múdrejšími od vás - znamená, že ste pochopili blogovanie..
Marianna Varjanová, varjanova.blog.sme.sk

Minule ma na ulici zastavil jeden pán a pýta sa ma: "Vy ste Tomáš Ulej? Ten posledný článok na blogoch - išiel som sa popučiť od smiechu". Na ICQ ma zase svojho času balila jedna dievčina a zjavne to so mnou po prečítaní mojich článkov myslela celkom vážne. Interaktívne som potom, ja hanblivý, ženy nepriťahujúci, asi prvý krát v živote mohol niekým ohrdnúť. Nuž, aj toto mi priniesli blogy denníka SME... Na drobnú chvíľu vám dovolia celkom vážne sa domnievať, že v tomto svete niečo znamenáte.
Tomáš Ulej, ulej.blog.sme.sk

Píšem o závislých deťoch, ktoré sa dostali do zlej situácie. Kým som začal písať, tak písali iní o našej práci a väčšina článkov bola z veľkej časti nepravdivá, alebo sa do nich nikdy nedostali veci, ktoré som chcel, aby tam boli na prvom mieste.
Blog a SME mi poskytli seriózny priestor na vyjadrenie svojich myšlienok a odovzdanie pozitívnych odkazov rodičom závislých detí. Pomocou mojich článkov sa podarilo napraviť už veľa problémov. Ľudia, ktorí majú problémy so sebou či s deťmi, sa dočítali o mojich postojoch a práve z tohto dôvodu sa na nás obrátili o pomoc. Tiež sa stalo, že naopak pomoc ponúkli nám ľudia.
Na Blogu SME si cením to, že poskytuje seriózny priestor, nedopustí, aby sa celá publikačná činnosť zvrhla na publikovanie bulváru, vulgarizmov a iných, dnes takých bežných produktov. Veľa ľudí, o ktorých by som to nepredpokladal, mi hovorí, že čítajú moje články a že majú i viacerých obľúbených blogerov. Blog SME je živý organizmus, ktorý sa vyvíja podľa mňa k dobrému. Tiež dobrou stránkou Blog-u SME je servis a dobrá administrácia. Od začiatku môjho písania pravidelne zverejňujem nové články aj keď niekedy musím kvôli zaneprázdnenosti robiť medzery.
Blog -SME je veľmi dobrý projekt a určite bude na prospech, keď bude tento projekt pokračovať.
Vlado Schwandtner, schwandtner.blog.sme.sk

Blog je pre mňa spôsob ako nezabudnúť myšlienky, ktoré považujem za povšimnutiahodné a hodnotné. Blog je moje vnímanie sveta, môj virtuálny elektronický domov. Je uspokojením vnútornej potreby archivovať moje myšlienky pre budúcnosť, aby som nezabudol, kým som bol.
Je to moja kronika.
Vladimír Gábor, gabor.blog.sme.sk

Čo mi priniesol blog? Super víkend na hrade Lietava s blogerkou Elenou Homolovou, s ktorou sme pomáhali zachraňovať tento hrad. Cez moje blogy som zistil ako ľudia reagujú na moje názory, čo si myslia o aktivitách, ktoré organizujem. Blog je ako hlas, ktorým kričíte a snažíte sa zaujať bez toho aby ste zastašili.
Peter Martinisko, martinisko.blog.sme.sk

Blogujem 9 mesiacov, je to zábava, adrenalín, sebavedomie a aj konfrontácia svojho videnia života s inými (nielen) blogermi. Naučila som sa, že nielen môj svet je ružový či čierny, vždy existuje zopár tisíc ľudí, ktorí sú v tom so mnou. Teším sa na každý deň, keď sa zasa nakontaktujem na svojich favoritov a spýtame sa navzájom, aký máš deň?
Čo ma trošku demotivuje - práve tú "moju" tému zákonite dnes niekto rozoberie, niekto mi ukradne to, čo som chcela napísať. A tak premýšľam ďalej a nútim svoj mozog bojovať proti Alzheimerovi. Nevýhodou je to, že pre veľký počet blogerov nestíham čítať tých nových a ich články, čo je často na škodu. Inak som tu asi denne a blog sa stáva mojou drogou.
Miriama Mládková, mladkova.blog.sme.sk

Blog by som nazval udicou na čitateľa. Vďaka tomuto fenoménu som sa skontaktoval nielen s bývalým spolužiakom Ľudom V., nepísal mi iba môj známy z Maďarska a neodpisujú mi iba ľudia z Prahy. Moja skúsenosť sa volá Sarah Kotleba, je učiteľskou na židovskej škole v USA a vďaka jednému z článkov som s ňou nadviazal kontakt a dozvedel sa čosi viac o slovenských reáliách. Vďaka blogu mi píšu brigádnici z Anglicka a vďaka nemu mi nadáva asi 20 mojich nenávidiacich čitateľov. Vďaka blogu som vysmial správcu siete, na ktorého stránku chodí asi 50 ľudí denne a predbehol som v čítanosti (spoločne s desiatkami blogerov) aj mnohé oficiálne stránky miest. Blog sa dostáva do priorít vo vyhľadávačoch a stáva sa tak smerodajným informačným zdrojom. Blog mi umožnil informovať verejnosť o viacerých kultúrnych podujatiach, ktorých som bol svedkom. Možnosť vytvárania linkov priviedla na stránky Spišského literárneho klubu viacero čitateľov a tak je blog aj križovatkou na ceste k ďalším stránkam. Takže blog na SME je svojou formou a možnosťami to najproduktívnejšie, čo som na internete v poslednom roku objavil a čo odvtedy každodenne využívam.
Tomáš Repčiak, repciak.blog.sme.sk

K blogovaniu ako takému som sa dostala práve cez blog SME. Znamenalo to pre mňa navráť k písaniu a možnosť dostať spätnú väzbu k článkom a názorom od ľudí, ktorí ma nepoznajú i od tých, s ktorými som sa už niekedy stretla. Čo mi prinieslo blogovanie – stretnutie s človekom, ktorého som 7 rokov nevidela a nečakala, že ešte niekedy budeme v kontakte, nových ľudí, vzťahy a konflikty názorov, diskusie. Je to ďalšia dimenzia, ktorá rozširuje obzor, no zároveň jej netreba úplne prepadnúť... Blogovanie ma svoje čaro, na blog.SME.sk obzvlášť, stáva sa z toho určitá komunita ľudí, ktorá si žije svojim životom, veď sme tu mali prvý ostrý útok na blogera, zopár zrušených blogov, mame pár desiatok VIP autorov, množstvo nových autorov, zopár malých prírastkov... proste taký malý svet.
Dáša Gregerová, gregerova.blog.sme.sk

Blog mi umožňuje pohotovejšiu a bezprostrednejšiu komunikáciu vlastných názorov ako klasická publicistika. Umožňuje mi lepšie poznať vlastné publikum a skúmať jeho správanie. Tento spôsob písania je nesmierne vzrušujúci a od začiatku ma chytil za srdce, takže ešte neviem, či nespôsobuje závislosť.:-) V každom prípade som presvedčený, že blog v sebe skrýva potenciál novej formy žurnalistiky, aj keď jeho vzťah ku klasickému novinárstvu bude skôr doplnkový ako konkurenčný. V tomto smere považujem projekt denníka SME za historický.
Eduard Chmelár, chmelar.blog.sme.sk

Aktívnym účinkovaním na serveri blog.sme.sk som stratil aj posledné ilúzie o slovenskej spoločnosti, zmenil som svoj názor na cenzúru a došiel k záveru, že je napriek všetkému nutná. Rovnako som prišiel k poznaniu, že sloboda prejavu je nemenej utopistická myšlienka ako pacifizmus: stačí, ak sa nájde čo i len jeden hlupák, ktorý to zneužije, a celý systém sa zrúti. Pri blogovaní ma udržuje viera, že takýmto počínaním možno donútiť týchto zadubencov myslieť inak ako jednoparametrovým spôsobom a jedného dňa sa možno stanú kvalitnými ľuďmi.
Peter Weisenbacher, weisenbacher.blog.sme.sk

Blogovanie ma predovšetkým "núti" robiť si jasno v mojich myšlienkach a postojoch. Samozrejme, to sa netýka článkov, kde len okomentujem, čo sa mi prihodilo, pripadne zverejním nejakú-tú vlastnú tvorbu; tie najdôležitejšie texty pre môj osobný rast sú tie, v ktorých sa snažím pochopiť svet vo mne, svet okolo mňa a vzťahy, v ktorých tieto dva svety fungujú. Okrem tejto "vážnej" stránky veci je však písanie samo o sebe i zábavou, príjemným hobby, hrou so slovíčkami, ktorú milujem. Takže v podstate je to 2 in 1 - aj práca (na sebe) aj zábava.
Tomáš Batik, batik.blog.sme.sk

To, že mám skvelých priateľov viem už dávno. (Hm, tá moja skromnosť sa zase niekde túla...) Ale že sa mi vďaka blogovaniu ozvú aj tí, ktorých som nevidela už roky, som ani netušila. Napríklad Peťka. Naposledy sme sa lúčili po historickej exkurzii pred dvoma rokmi. Už na Slovensku nebýva, ale kontakty stále udržiava. Dozvedela sa, že existuje blogerka, ktorá píše aj o "jej" krajine. Pri jej hľadaní (cez fotky) natrafila na mňa. Opäť si mailujeme a rozprávame sa cez icq. Ozvali sa mi aj iní ľudia, ktorým sa moje články páčili. Vtedy som zistila, aké príjemné je mať taký neoficiálny mini fan-klub :-)
Byť na blogu, alebo na internete všeobecne, je istou formou exhibicionizmu, odkrývania svojho ja, sebaprezentácie.
Často si píšem len tak, pre seba, z čistej radosti, alebo akejsi neodolateľnej potreby (môžete tomu vravieť inšpirácia) svoje myšlienky vyjadriť. A často skončili v koši. Niektoré však prejdú sitom a hľadajú si cestu aj k ostaným. Vďaka blogu.
Michaela Garaiová, garaiova.blog.sme.sk

Blog je moja terapia. V prvej etape, t.j. v akútnom emočnom prebytku, svoje dobré či zlé pocity „hodím“ v podobe článku na blog a zrazu sa cítim s nimi uzmierená, sú odľahčené od prílišných emócií, akoby nimi prešli veky. Potom nasleduje druhá časť terapie – skupinová- reakcie v diskusii, maily či odkazy a debaty na icq. Podpora, poďakovanie, rady, niečo ako Haló, preber sa, nie si sama!!! Ja pomôžem vám, vy pomôžete mne a takto do kola, až po posledný článok na blogu.
Mirka Gúčiková, gucikova.blog.sme.sk

Blogovať na blog.sme.sk znamená okrem iného častejšie pripomínať svoju existenciu značnému počtu osôb ... odkedy blogujem, občas sa mi ako reakcia na niektorý článok len tak spontánne ozvú moji bývalí študenti, zatiaľ čo predtým sa mi ozvali len keď čosi odo mňa potrebovali :-) Celkom príjemný pocit, keď si na mňa aj po rokoch v dobrom spomenú... Čo mi blog vzal? Čas.
Jozef Vyskoč, vyskoc.blog.sme.sk

Kvôli blogu som prišla o zamestnanie. Ako novinárka v regionálnom týždenníku som raz písala o koncerte, na ktorom boli zainteresované aj naše noviny. Text bol všeobecný, informačný a skôr zábavný. Osobne sa mi nepáčilo vulgárne správanie niektorých moderátorov na akcii, kde sú aj deti. Na blog som umiestnila kritický pohľad na koncert a zamestnávateľ to riešil veľmi rázne.
Zároveň som prišla na to, že tu sa dá písať slobodne. Tu som zodpovedná sama za seba a nikto ma neriadi. Naučila som sa prijímať otvorenú kritiku. Veľa kritizujúcich sa totiž nepodpisuje vlastným menom a niektoré anonymy dokážu poriadne šľahnúť medzi oči. Faktom je, že ak som našla reakciu: Ty krava, to bol ale humus, čo si napísala, bola obyčajne pravda. Trvalo niekoľko mesiacov, než som pochopila, že väčšina ľudí nedokáže povedať svoj názor slušne a nemieni ani argumentovať. Napriek tomu je super, keď ako autor vidím spätnú väzbu. Odkedy som pochopila, že druhých nedokážem zmeniť, snažím sa z kritiky vyextrahovať to, čo ma posunie ďalej. Mnohí kvôli tvrdej kritike s blogovaním prestali. Ja nie. Dokonca mi to pomohlo. Aj v bežnom živote už dokážem druhých trpezlivejšie počúvať a načúvať im.
Jolana Čuláková, culakova.blog.sme.sk

Blogovanie mi niečo dalo aj vzalo. Moja predstava, že si darujem hračku pre vlastné potešenie bola však mylná.
Keďže svoj blogerský status nevyužívam v praktickom živote, nemôžem sa pochváliť nejakým zaujímavým zážitkom. Napriek tomu, že na mňa niekedy doľahne zodpovednosť za moje grafomanské šantenie považujem tento experiment za vydarený.
Ľudmila Balážová, balazova.blog.sme.sk


Čo mi dal blog? Zistila som že viem písať. Našla som stratenú priateľku. Ozval sa mi jeden človek, s ktorým si často pokecám cez ICQ. Sebavedomie – nehanbím sa prezentovať svoje myšlienky a pocity. Možnosť vyvesiť niekde svoje obrázky a fotky. Obdiv :) mojej maminy, ktorá je na mňa hrdá, že som mala v tlačenom SME článok. Pocit, že som nejakým spôsobom produktívna.
Lucia Mitaľová, mitalova.blog.sme.sk

Blogovanie bola pre mňa osobne možnosť vrátiť sa k písaniu a naviac spojiť to so svojim ďalším záujmom - ekológiou a ochranou prírody. Rozmýšľala som nad nejakou svojou stránkou, kde by som publikovala svoje "ekopohľady" - lenže, kto by to čítal? Takže blog Sme pre mňa prišiel v pravej chvíli. Život mi blogovanie spestrilo, hoci vzhľadom na to, že som na materskej sa na jednotvárnosť sťažovať nemôžem. A drží ma pri ňom každý jeden čitateľ – ja viem, že čítanosť mojich článkov sa nepohybuje v závratných číslach, ale my - ekológovia sme vďační za každú dušu.
Ivana Brezinská, brezinska.blog.sme.sk


Blogovanie na dokopalo k tomu, ze dielo, ktoré som mal rozpísané na 20 papieroch tri roky, som začal dávať dokopy. Kapitolu po kapitole... ide to pomaly, ale je to tu, a dokonca to aj niekto číta, pripadne mi k tomu píše komentáre, ale hlavne, že sa to formuje. Fakt by som to bez blogu asi nechal na ďalšiu päťročnicu, teda na nikdy.
Celkovo mi písanie v slovenčine, hlavne keď som skoro 8 rokov mimo Slovenska, mi pomáha trochu precvičiť jazyk. Možno ho teraz štylizovaním článkov precvičujem viac, ako keď som to mal povinne v skole, či v robote doma ,-)
Vďaka blogu ma tu v Riu skontaktovala jedna Slovenka, ktorá tu žije 2 a pol roka, a po slovensky tu ešte nerozprávala. Žila s podobným deficitom toho aj keď komplikovaného, ale milého jazyka, presne ako ja. Na môj blog, ju upozornila ďalšia Slovenka, ktorá žije v Izraeli, a tak sme sa skontaktovali, občas stihneme spolu fľašu vina, ale hlavne, kecáme pekne slovensky, a nikto v bare nám nerozumie.
Jan K. Myšľanov, myslanov.blog.sme.sk

Blogovať som začal, lebo som mal pocit, že mám ľuďom čo povedať a vcelku by ma zaujímalo, ako by to prijali a čo si pomyslia.
Niekedy som bol v koži princa kráčajúceho za "svou Večernicí". Sám som si povedal, že neuhnem ni o krok stranou, že sa budem držať zubami-nechtami svojich námetov a budem kašľať na všetky módne a populárne témy, ktoré človeku temer automaticky prináša vyššie hodnotenie od čitateľov. Zistil som, že dá sa - a moji čitatelia si ma nájdu. Nie som super populárny, ale som svoj.
Diskutéri sú tu nemilosrdní. Mnohí využívajú výhodu anonymity, takže sa dozviem i veci, ktoré by si naživo netrúfli povedať. V tomto smere je bársktorá reakcia na blogu silnejšia než v reálnom živote. Ten, kto nevie zniesť kritiku, buď rýchlo vypadne z kola von alebo sa ju naučí znášať. Znášať, uvažovať o nej a snáď si z tej konštruktívnej i niečo odnesie.
Vďaka blogu ma našli ľudia. Z mojej minulosti, niektorí ma roky nevideli. Z mojej prítomnosti, usmievali sa a dokonca smiali na mojich výmysloch, hovorili mi o nich do telefónu, že našli moju stránku. A tiež ľudia z možnej budúcnosti - pretože odbornejšia časť môjho blogu ku mne prilákala niekoľkých študentov z odboru, ktorému sa profesionálne venujem. Väčšinou ma poprosia o pomoc - a čo by som im nepomohol, v čom môžem, keď už som ten úradník a platia si ma? :-)
Zatiaľ som sa nenaučil nepoužiť dvadsať slov, keď ich stačí sedem - ale liečim sa.
Juraj Lorinc, lorinc.blog.sme.sk

Vždy rád vyskúšam niečo nové, vždy som rád keď môžem byť členom niečoho väčšieho. Tým väčším sa stal pre mňa môj osobný blog na sme.sk. Dovolil mi písať o tom, čo ja chcem, o tom čo sa mi v danej chvíli zdá neuveriteľne dôležité a o čom by mal svet hneď vedieť. A keď už nie celý svet, aspoň naše malé-veľké Slovensko. Spoznal som viacerých ľudí, ktorí ma podporujú v tom, čo robím, aj keď som ich nikdy v živote nevidel. Mám rád keď ma niekto pochváli za dobrý článok, keď napíše, že to čo čítal a videl sa mu naozaj páčilo. A zas na druhej strane, mám rád aj konštruktívnu kritiku, bez ktorej by každý z nás stál stále na tom istom mieste. Prináša smer a víziu stále sa zlepšovať.
A čo som zažil s vlastným blogom? Jeden z mojich prvých článkoch hovoril o tom, že aj prednášky z nudného predmetu ako je mikroekonómia nemusia byť až tak nudné a že keď sa nájde "dobrý" učiteľ môžu byť aj zábavné. Na prednáškach som si zapísal vtipné výroky svojho učiteľa a podelil som sa s nimi aj s ostatnými. A keďže internetový svet nie je až taký veľký ako sa mi na prvý pohľad zdalo, môj učiteľ sa k nim dostal. Možno sa zasmial, možno ho prekvapilo, čo všetko počas prednášky povedal... Ďalšiu prednášku len so zvláštnym výrazom na tvári (nie nahnevaným, nie radostným) poznamenal, že si asi bude dávať pozor na to čo hovorí.
Aj keď to čo som práve napísal nie je nič ohurujúce, blog sa stal mojím korením života, mojou bútľavou vŕbou, ktorá si nenecháva tajomstvá len pre seba.
Peter Mikula, mikula.blog.sme.sk

Čo mi dalo blogovanie ? Noviny a novinári v súčasnom rýchlo sa ženúcom živote nemôžu postihnúť všetky informácie i aspekty nazerania. Súčasne si myslím, že medzi občanmi sú veľmi talentované osobnosti, ktoré sa možno len vďaka tomuto spôsobu komunikácie môžu prejaviť. Preto blog je superzaujímavou paletou názorov a tém. Súčasne je to rôznorodá zbierka intelektu a špecifickej osobnosti. Zisťujem, že ľudia inklinujú k ľahšej, humoristicky ladenej téme. Myslím si, že je trochu dehonestujúce karmické hodnotenie, i keď nie som proti tomu zistiť, koľko ľudí nás číta a čo si o našich článkoch myslia.
Jozef Šátek, satek.blog.sme.sk

Už nemusím listovať v časopisoch a rozmýšľať, ktorý z nich si kúpim. Blogeri píšu tak fantasticky, že všetky editoriály a články v drahých vychytených magazínoch nemajú takú silu ako blog vytlačený na čiernobielej tlačiarni naťukaný prstami obyčajného človeka. Títo ľudia dokážu dať svoj štýl a náladu na papier tak bravúrne, že jedným razom zotrú študovaných novinárov. Najradšej mám blogy o pocitoch. Smutných aj veselých. Daždivých, jesenných aj slnečných. Vďaka blogom verím človeku viac. Verím, že na sklonku dňa máme všetci rovnaké pocity. A všetci chceme jedno.
Monika Nagyová, nagyova.blog.sme.sk

Patrím k ľuďom, pre ktorých písanie nie je len koníčkom, ale aj profesiou. Možno by sa niekto spýtal, čo nové môže priniesť blog autorovi, čo už publikoval svoje práce v časopisoch? Veľa. Príchodom na blog som získala tri nové skúsenosti. Jednou je okamžitá "spätná väzbu s čitateľom." Druhou je možnosť konfrontácie sa s množstvom iných autorov. A treťou, tou najdojímavejšou, je získanie si dôvery úplne neznámych ľudí, ktorých moje príbehy oslovili natoľko, že pocítili potrebu zdôveriť sa mi s vlastnou radostnou alebo bolestnou skúsenosťou. V osobnej schránke mám už desiatky listov od ľudí, ktorí mi dovolili nazrieť do vlastného súkromia a ktorí sa stali mojimi priateľmi. Je dojemné prečítať si o nešťastnej láske mladého dievčaťa, alebo si v schránke objaviť fotografie mladej ženy a krásneho dieťatka, ktorými sa jeden z mojich čitateľov chcel so mnou podeliť o vlastné šťastie. A to považujem za svoju najcennejšiu a najkrajšiu skúsenosť...
Mária Lazárová, lazarova.blog.sme.sk

Odkedy som začala s blogovaním, začala som sa pozerať na ľudí, svet okolo seba a situácie inými očami. Používam optiku nielen vlastného zážitku, ale aj externého pozorovateľa. To všetko si všímam, čo viac, všímam si to s väčšou intenzitou, položím si otázku, či sa dá tento zážitok spracovať, obliecť do slov a podeliť sa oň aj s čitateľmi. Ako ho iní prijmú, čo si z neho vezmú pre seba, má vôbec význam to písať? Mňa samú písanie vnútorne oslobodzuje a obohacuje, vyťahujem zo zabudnutia dávno odložené spomienky, oprašujem známe príbehy, znova prežívam pocity všetkych farieb a aj aktuálnym témam sa prizerám cez túto prizmu. Cítim radosť, keď moje rozprávanie osloví neznámych ľudí, prinúti ich zastaviť sa v každodennom behu, rozmýšľať nad zmyslom a príčinami udalostí, dotknúť sa ich citlivého miesta. V neposlednom rade na kontrastných diskusných príspevkoch odhaľujem fakt, akí sme rôznorodí a čo máme spoločné. Neľutujem, že som sa na to dala.
Tamara Lučinská, lucinska.blog.sme.sk

Tohoročný máj, kedy som začal blogovať, bol pre mňa asi najťažším obdobím v živote. Keď som dlhé večery trávil doma a bál sa každého zazvonenia telefónu; keď som sa 24 hodín denne strachoval o život svojho brata, civel som na stránky blogu do skorých ranných hodín. Potom prišiel piatok 13-teho, prvý článok, ktorým som dostal zo seba všetko, čo ma ťažilo a aspoň virtuálne boli pri mne ľudia, ktorí so mnou cítili a držali palce. Blog mi vzal a berie veľa voľného času, čo však považujem za stratu zmysluplnú. Je to strata, ktorá mi postavila do cesty ľudí, ktorých si vážim a ktorým patrí v rubrike "moje obľúbené blogy" čestné miesto. Blog mi vzal ilúzie, že píšem najlepšie na svete :-) a umožnil mi spoznať zaujímavé osudy a životné príbehy. A postavil mi do cesty osôbku, ktorú by som si vedel predstaviť ako svoju sestru, ktorú som vždy chcel mať a nemal. Blog sa stal pre mňa závislosťou a ja som mu za to vďačný. Vďaka za blog a vďaka za "KrásnoMáriu".
Viktor Dahome Holman, holman.blog.sme.sk

Pre mňa, asi ako pre každého iného autora, je potešením kreativita samotná. Pocit, keď z Vás prúdia slová na papier, či monitor, a vy sa zadúšate radosťou, že toto bude také skvelé, až tam tie slová všetky vytečú, je prosto úžasný. No presne v momente dopísania textu, sa zo živého sna preberiem a zasa zistím, že existuje aj nejaký svet okolo. Svet s ľuďmi, ktorí moje myšlienky môžu čítať/počúvať a hlavne o nich diskutovať, povedať mi svoj názor, pocity. Potrebu vytvoriť a vyjadriť strieda nemenej nutkavá potreba odovzdať iným. Zatiaľ, čo doteraz moje texty končili tichúčko uložené na dne „šuflíku“, či skôr adresára na disku, teraz visia v „priestore“, v ktorom na druhom konci čakajú ľudia a ich mysle - možno niekedy veľmi kritické, no v každom prípade čítajúce a rozumejúce. Blog je presne to, čo môjmu písaniu chýbalo – médium, ktoré moju záľubu premenilo na zmysluplnú realitu.
Filip Klička, klicka.blog.sme.sk


Moje pôsobenie na blogu nie je dlhé, ale som celkom rád, že som sa odhodlal. Je to dobrá možnosť dostať medzi ľudí texty, ktoré by ináč nemali šancu, sprostredkovať poznatky, s ktorými by som sa ináč nemal kde podeliť. Podľa reakcií som presvedčený, že oproti čítanosti na blogu by v nejakom odbornom časopise boli prakticky zahodené. No a tiež som sa presvedčil, že ako všade na internete a napokon aj na svete aj na tomto blogu sedia ľudia, ktorí nemajú čo robiť v práci, tak sa znudene prehrabávajú textami a skúšajú
rozvíriť hladinu - len som nepochopil, čo im to dáva :-)
Milan Barlog, barlog.blog.sme.sk

Je mi potešením blogovať na blog.sme.sk. Vždy som rada písala a blog.sme.sk mi dal príležitosť zverejniť to, čo vyprodukujem v priestore atraktívnom, verejnosti známom a serióznom. Píšem, keď mi je smutno, ale aj keď mi je veselo, keď ma niečo príjemne prekvapí, alebo keď ma niekto nahnevá. Písanie mi pomáha uvoľniť sa, oslobodiť a dáva mi pocit, že nie som sama. Z reakcií ľudí zisťujem, že napriek tomu, že každá ľudská bytosť je iná, s mnohými mám veľa spoločného. Chápu ma a ja cítim, že aj oni sa už necítia sami, keď sa nájdu v tom, čo napíšem. Keď moje články vzbudia, čo i len v jednom čitateľovi nejaký pocit, keď ho rozplačem, rozosmejem, či aspoň trochu poteším, poteším tým aj seba.
Som tvorcom blogu vďačná za to, že cezeň môžem sprostredkovať moje názory a zážitky. A som vďačná aj čitateľom, ktorí mi píšu ohlasy na články. Či už pozitívne, alebo negatívne. Odkedy blogujem, dokážem lepšie znášať kritiku a to vnímam ako krok k dozrievaniu mojej osobnosti.
Blogovaním som získala veľa. Rozdielne pohľady rôznych ľudí na problémy zo všetkých možných oblastí, pocit sebarealizácie, a v neposlednom rade som spoznala niekoľko ľudí (či už osobne, alebo písmenkovo), s ktorými mám spoločného viac ako „len“ blogovanie.
Petra Jankovičová, jankovicova.blog.sme.sk

Niekedy pred 10 rokmi som začal písať formou maillistu o internete, za krátku dobu mal celkom slušný počet čitateľov. Neskôr som sa preorientoval na web platformu a písal články doplnené fotografiami o zážitkoch z turistiky. Vždy to bolo určené len pre uzatvorený okruh čitateľov.
Časom som začal písať verejne dostupné články o doprave a dopravnom značení, ale keďže to nemalo vysokú návštevnosť, odložil som dopravnú tému na neurčito. Po dvoch rokoch som si zbadal výzvu na www.sme.sk o blogu a požiadal o umožnenie prispievania.
Samozrejme, že prvý článok sa týkal dopravného značenia. Potešilo ma, že vyšiel aj v papierovom vydaní SME.
Odvtedy sa dopravnej problematike na blog.sme.sk venujem stále. Občas príde na radu aj neštandartný článok na inú tému, ale to len okrajovo. Postupom času som si všimol nárast počtu čitateľov. Obzvlášť ma teší že môj blog pravidelne čítajú nielen vodiči, ale aj ľudia zodpovední za riešenie dopravných záležitostí, vrátane dopravnej polície. A nielen čítajú, ale podarilo sa zrealizovať viacero náprav chybného dopravného značenia, na ktoré poukazovali jednotlivé články.
Záverom len toľko, som rád že denník SME umožnil ľudom, ktorí nie sú profesionálni redaktori, prispievať do elektronického a po výbere aj do papierového vydania novín. Zameranie, skúsenosti a názory jednotlivých autorov sú veľmi rôznorodé, taktiež odborná náročnosť a kvalita jednotlivých článkov je veľmi pestrá, a práve to vytvára ideálnu možnosť pre čitateľa, ktorý si môže vybrať nielen požadovanú tému, ale aj odbornú náročnosť a autorský štýl.
Jozef Drahovský, drahovsky.blog.sme.sk

Čo mi dalo blogovanie? Predovšetkým iný pohľad na vec. Keď chodím a pozerám sa na svet okolo
seba, myslím na to, či by to, čo vidím, zaujímalo aj iných a čo si o tom myslia. Písať znamená vyjadriť svoje myšlienky, ale keď ide človek s kožou na trh, začne sa pozerať na vec aj z iného uhla. Snaží sa vcítiť do iných a vnímať skutočnosti s väčším nadhľadom. Často pri tom prídem na nové súvislosti a práve toto považujem za najväčší prínos pre nás blogerov.
Samozrejme noví ľudia, priateľstvá, ale aj rôzne ponuky a žiadosti od najrôznejších ľudí a organizácií patria ku každodennému životu blogera na SME. Myslím si, že blogy na SME priniesli, resp. prinesú, aj malú revolúciu v žurnalistike. Mnohí autori budú oslovení ostatnými tlačovými resp. inými médiami s pracovnou ponukou. Možno nastane éra, keď sa noví autori prestanú do novín tlačiť sami, ale noviny ich budú presviedčať, prečo by mali písať práve pre nich. A oni si budú môcť vybrať. Kým doteraz boli pánom noviny, teraz sa ním stanú samotní autori, ktorí tak zostanú dlhšie nezávislí - bez vplyvu samotného média na ich tvorbu.
Pavol Hudec, hudec.blog.sme.sk

V čase, keď som bol výmenným študentom v Spojených Štátoch, sa pre mňa blogovanie stalo fantastickou cestou, ako zostať v kontakte so všetkými priateľmi a rodinou doma na Slovensku. Iste, že mi počas môjho roku stráveného za morom bolo i často smutno a blog sa mi vtedy stával útočiskom i spôsobom ako dať o sebe vedieť všetkým tým, ktorým na mne záležalo a záleží, a ktorým som si často nenašiel čas napísať osobne o tom ako sa mám a či som zrdravý a živý. Odozvy od neznámych čitateľov ma tešili o to viac, že mi bezprostredný kontakt s krajanmi tak veľmi chýbal a diskusia pod mojimi článkami mi pocit z takéhoto kontaktu aspoň z časti dopriala. Projekt blog.sme.sk je skvelý nápad, ktorý dal priestor veľkému počtu ľudí, ich tvorivým myšlienkam a nápadom zastrešených pod hlavičkou denníka SME.
Pavel Vrbičan, vrbican.blog.sme.sk


Blog bol pre mňa cudzí pojem. Považoval som ho za zbytočnosť, za stratu času aj z hľadiska čítania, aj z hľadiska písania. No keď som začal písať, tak som si uvedomil, že to je to, čo ma ukľudňuje. Som ten typ človeka, čo sa nezvykne vyrozprávať druhým ľudom a zaťažiť ich mojimi problémami a tak som našiel práve tu východisko. Objavil som v sebe ten pocit uvoľnenosti, ktorý nasledoval hneď po napísaní článku. Zverejnenie a reakcie čitateľov boli a sú len čerešnička na torte. Vďaka blogu som objavil množstvo ľudí s ktorými sa stotožňujem, ktorí majú rovnaké alebo aspoň podobné názory, ako ja. V mojom živote sa zmenilo to, že už pravidelne čítavam články iných autorov na ktoré sa teším a odkedy blogujem, tieto články čítava aj moje okolie. Zopár ľudí v mojom okolí, ktorí sa najprv venovali len čítaniu, dnes bloguje a tiež nachádza ten fantastický pocit úľavy, keď sa "vypíše". Myslím si, že blog má na internete veľkú budúcnosť a blogovanie by mal vyskúšať každý, kto má pocit, že sa potrebuje vyrozprávať, resp. vypísať...
Vladimír Tóth, vladimirtoth.blog.sme.sk

Okrem všeobecne rozšírených príznakov blogovania - snaha každú zaujímavejšiu udalosť využiť ako podklad pre článok, horúčkovité vymýšľanie šokujúcich nadpisov a viaczmyselných perexov, ako i utajované sledovanie karmy - som narazila na jednu zaujímavú vec. Zistila som, ako citlivo reagujú na to, čo píšem, moje deti.
Ruku do ohňa by som dala za to, že som človek úprimný a čestný, nemám rada polopravdy a neznášam klamstvá, preto sa ani nesnažím seba vo svojich článkoch idealizovať. Moje deti sú však voči mne ešte kritickejšie.
V článku o našom indickom lete som sa zas zmienila o tom, že leto s Aroonom pred šiestimi rokmi v mojich spomienkach vonia karadamonom a masalou. Dcéra bola v čase uverejnenia článku v USA a rozhorčene mi odtiaľ napísala, že mi na karmu neklikla, lebo nebude podporovať klamstvá. Vraj sme za celé leto jedlá indickej kuchyne pripravovali len trikrát. Ja som pritom vôbec netvrdila, že indické korenie sme používali denne, iba som si dovolila vyjadriť skutočnosť, že moje spomienky na uvedené obdobie budú navždy spojené s vôňou dotyčných korenín.
A tak som vďaka blogovaniu aspoň zistila, čo si o mne deti myslia. Už teraz viem, čo mi budú vyčítať, keď si prečítajú predchádzajúce riadky. Opýtajú sa ma: "Mami, prečo sa snažíš byť za každú cenu zaujímavá a vtipná?"
Blanka Ulaherová, ulaherova.blog.sme.sk

Písanie na blogu SME mi umožňuje vyjadrovať sa možno voľnejšie, ako by som to robil v tlačenom periodiku. Aj keď som veľkým priateľom kodifikácie jazyka a dodržiavania istých štylistických noriem, vnímam blog ako priestor, kde sa dá trochu experimentovať, pohrávať sa s jazykom alebo prezentovať svoje myšlienky mierne netradičnými spôsobmi.
Juraj Draxler, draxler.blog.sme.sk

Blogy na SME som sledoval dlho predtým, než som sa sám do projektu zapojil. Vďaka výnimočným blogerom som spoznal nové veci. Vďaka Slovákom žijúcim v zahraničí som si prečítal o ich strastiach i radostiach. Vďaka iným som uvidel svet ich optikou.
S publikovaním textov mám široké skúsenosti, no blogy sú jedinečné v tom, že bloger je autorom, editorom i šéfredaktorom v jednej osobe. Sám rozhoduje o čase, téme, forme, rozsahu... a preto sa každý blog formuje v súlade s jedinečnosťou blogera.
Vďaka blogu som stretol veľa spriaznených duší, rozšíril si vlastné obzory a som rád, že môžem povedať – je na internete miesto, ktoré ma vystihuje :-)
Peter Piatka, piatka.blog.sme.sk

Čo mi priniesol blog a blogovanie:
- Komunikáciu a interakciu s ostatnými na témy, ktoré ma zaujímajú
- reakciami ostatných ľudí som sa tiež dozvedel nove detaily o veciach o ktoré sa zaujímam
- destresovanie sa v zmysle, že keď ma niečo štvalo, tak som to mohol napísať do blogu, čo navyše prinieslo ďalšiu výhodu, že niekedy to zabralo a veci sa pohli dopredu, resp. začali riešiť
Vcelku hodnotím blogovanie ako veľmi príjemnú formu písania denníkov, ktoré však často nemusia byt samoúčelné, ale môžu človeku pomáhať s problémami atd.
Viktor Klimo, klimo.blog.sme.sk

Keď som kedysi začiatkom novembra 2004 reagoval na výzvu na www.sme.sk, zapojiť sa do blogovania, netušil som, čo ma čaká a aké ďalekosiahle možnosti komunikácie sa mi tým otvoria. Som hrdý na to, že som prakticky jeden z prvých blogerov-amatérov na stránkach www.sme.sk Mám číslo sedem a tí šiesti predo mnou majú zvučné mená a už vtedy patrili k osvedčeným spolupracovníkom SME. Ak mám povedať pravdu, prečo som sa na to dal, moje rozhodnutie malo niekoľko dôvodov. Nebudem tajiť, ten prvý bol samozrejme "komerčný". Už piaty rok totiž okrem svojej "kamennej", prevádzkujem aj svoju virtutálnu gastroenterologickú ambulanciu, ktorej návštevnosť od čias môjho blogovania zo dňa na deň stúpa.
Teším sa tomu, pretože sa mi tým vráti aspoň časť mojej námahy, ktorú do toho vkladám. Mnohí sa ma pýtajú, prečo to robím. Odpovedám im jednoducho: niektorí chodia do krčmy, iní na futbal a ja chodím blogovať a venovať sa svojej virtuálnej ambulancii. Druhým dôvodom bolo to, že som cítil potrebu dať svoje myšlienky zo seba občas von, aby ma niekedy z tej slovenskej nielen politickej reality(šou) neporazilo. Ako vidíte, zatiaľ píšem...
Jozef Klucho, klucho.blog.sme.sk

Blogovať som začal niekedy v júni a za ten čas som sa naučil predovšetkým to, že nie je ťažké vyjsť s vlastnou kožou na trh. Ťažšie je sa tam udržať. Blog pre mňa znamená také menšie otvorenie sa svetu cez internet, zanechanie kúsku svojho ja na ňom. Pôvodne som chcel písať články na témy súvisiace s mojou prácou, no neskôr som sa preorientoval na osobné postrehy a zážitky. Články napríklad o mestskej hromadnej doprave, o záležitostiach týkajúcich sa mesta, z ktorého pochádzam, alebo o bezprostredných skúsenostiach z osobného života ma naučili chodiť s viac otvorenými očami a všímať si aj maličkosti, s ktorými sa rád podelím s ostatnými.
Keď som s blogovaním začínal, mal som pocit, že nikdy námetov na písanie mám neúrekom a dokážem ich dostať „na virtuálny papier“. Presvedčil som sa však o tom, že napísať článok, ktorý má byť niečím obohacujúci, si vyžaduje veľmi veľa duševnej námahy, tvorivosti, zodpovednosti za posolstvo, ktoré odovzdávam ďalej. Mojím cieľom je písať články, ktoré budú mať v sebe viac pozitívne ladenie.
Nuž a v neposlednom rade, blogovanie mi dalo príležitosť spoznať nových ľudí, blogerov, prostredníctvom dvoch blogerských stretnutí. To posledné ma dokonca prinútilo prekonať sám seba, zdvihnúť sa z domácej pohovky a cestovať 200 km, čím som s ďalším blogerom zažil také menšie dobrodružstvo, počnúc hľadaním miesta stretnutia, končiac prespaním v aute na žilinskom sídliskovom parkovisku. Stretnutiami sa podľa buduje a upevňuje taká malá komunita ľudí, ktorí si majú medzi sebou čo vymeniť, pokiaľ ide o zážitky a skúsenosti.
Pavel Škoda, skoda.blog.sme.sk

Blogovať pre mňa znamená učiť sa písať jednoduchšie, zrozumiteľnejšie a kratšie. Čitatelia ma učia ako sa vyjadrovať, aby to bolo nielen „poučné“, ale aj zaujímavé. Určite by som mohla oprášiť veľa „čítavých tém“ či už z mojej práci streetworkera, z teologickej fakulty, z ministerstva, či z môjho života, ale ani neviem prečo, zatúžila som po blogu plnom odborných faktov a zaujímavosti, ktoré osvetlí môj komentár. Na druhej strane nechcem písať len do odborných časopisov pre hlúčik „zasvätencov“, preto musím vraziť oveľa viac energie do názvov, perexov, úvodov a celkovej štylistiky. Práve tieto veci, pre mňa doteraz druhoradé, začínam vnímať vďaka blogu.
Môj blog má stále učí ako priniesť širokej verejnosti nie príliš „štandardné témy“ a teším sa ako konečne prekročím hranicu medzi „odbornosťou“ a „čítanosťou“.
Ivana Adamcová, adamcova.blog.sme.sk

Blogovanie je proste super. Je to pre mňa možnosť vyjadriť sa a vypočuť si aj názory na to, čo napíšem, je to možnosť zlepšovania sa v písaní. Poteší aj to keď ma zastavia ľudia a povedia, že čítali môj článok a videl sa im, poprípade poradia čo zlepšiť. No a samozrejme vždy poteší keď si človek nájde svoj článok aj v tlačenom vydaní SME. A zlé nie je aj dostať za to nejakú korunku, ale to nie je až také dôležité, aj keď poteší to. A v neposlednom rade sa tu dajú prečítať aj fajn veci a názory.
Matúš Lakoštík, lakostik.blog.sme.sk


Najväčším zážitkom pre mňa ako blogera bolo paradoxne stretnutie sa s článkami iných. Veľmi ľudsky na mňa zapôsobili články osobných skúseností ľudí, ktorí niečo prežili. Z mnohých spomeniem aspoň Evu Dingovú – Keď úsmev bolí. Naučil som sa, že dôležité je skôr sa z blogov druhých poučiť, než sa snažiť získať lepšiu karmu a dlho mi trvalo než som to dokázal prijať. A túto skúsenosť pochopenia hĺbky iných sa snažím používať aj v bežnom živote. Druhým skvelým zážitkom boli pozitívne ohlasy, že viem dobre písať a moje články sa páčia. To som nečakal, nakoľko písanie slohov bolo mojou nočnou morou. Nuž zrejme nie je sloh ako blog.
A samozrejme úžasné sú stretnutia blogerov a zdieľanie zážitkov z najrôznejších oblastí. Tak aspoň takto v krátkosti môj pohľad blogera na nás.
Juraj Čižmárik, cizmarik.blog.sme.sk


Blog mi dal odvahu. Odvahu ísť na trh s kožou, vyliezť zo svojej ulity - prejaviť svoj názor, obhájiť ho, prípadne zrevidovať a pozrieť sa na vec z pohľadu toho, kto ju prežil.
Blog mi dal spätnú väzbu. Aj po tých, takmer ôsmych mesiacoch blogovania som pri každom svojom novom článku strašne nervózny a s napätím čakám na každú reakciu, každý klik.
Blog mi dal prostriedok. Prostriedok ako byť v kontakte s viacerými ľuďmi naraz. Zrazu sa začali ozývať po svete rozlietaní priatelia a bývalí spolužiaci. Kolegovia v práci sa vypytujú. Jeden článok na blogu a všetci sú informovaní, čo sa práve deje v mojom živote.
Blog mi dal šancu. Šancu presvedčiť v prvom rade samého seba, že niekto naozaj má záujem na rôznorodosti, vyhýba sa uniformite a podporuje individualitu. Že pristupuje k ľuďom - autorom - objektívne, len a len na základe ich výstupu, no na druhej strane ocení každý zmysluplný prejav a osobnosť.
No, blog mi vzal čas. Kopec voľného času! Nie je však nič horšie ako premárnený voľný čas, lebo ho je tak málo. A blogovanie... blogovanie niekde, kde vás zviditeľnia, vyjdú vám v ústrety, spoja s inými, pochvália, varujú pred chybami, motivujú a informujú... také blogovanie určite nie je stratou času. Také blogovanie jednoducho BAVÍ.
Anton Šubert, subert.blog.sme.sk

Nikdy predtým som nepoznal platformu, na ktorej by som mohol zdieľať svoje myšlienky, pocity a názory s takým množstvom ľudí - pomerne jednoduchá administrácia a umiestnenie v rámci webu populárneho periodika (naviac názorovo blízkemu väčšine blogerov) je niečo, čo tu jednoducho predtým nebolo. Čiže ste vytvorili projekt, ktorý jednoducho z pohľadu blogera, a myslím si že ja z pohľadu SME nemohol byť neúspešný.
Pre mňa to jednoznačne bola výzva - prečo niečo také neskúsiť? To by bola chyba, hlavne po skúsenostiach a postupnom vykryštalizovaní štýlu - každý pisateľ sa vyvíja, či už pod tlakom čitateľov (reakcie, karma), alebo pod tlakom vlastného ne/uspokojenia sa s doterajšou "prácou".
Samotné čítanie ostatných príspevkov - nemôžem označiť inak ako prívlastkom "geniálne". Rôznorodosť príbehov, prístupov je fascinujúci, a táto rôznorodosť je najväčšou devízou celého projektu. Ktovie, kto všetko na základe týchto skúseností vyrastie....
Sveťo Styk, styk.blog.sme.sk

Blogovanie mi prinieslo skúsenosť, že ak chcem naozaj zodpovedne a zrejme pre väčšiu časť čitateľov niečo napísať, tak to vyžaduje aj určitú prípravu k problematike. Ide aj o overovanie informácii, lebo neuznávam napísať niečo z "brucha" - veď to bude asi dobre. Tiež si dobre rozmyslím, či tá - ktorá téma vôbec zaujme poslucháčov.
Tiež výber nadpisu článku mi robí značné problémy. A to hlavne z toho dôvodu aby plne zodpovedal obsahu článku a nebol zavádzajúci a nelákal čitateľov tým, čo nereprezentuje ďalej v texte.
Čiže blogovanie mi prinieslo hlavne to, že som sa naučil tvrdo zamyslieť nad tým, čo a hlavne ako napísať pre verejnosť. Ďalej je to určité vnútorné uspokojenie nad tým, že môžem skupine čitateľov priniesť niektoré moje poznatky, témy a skúsenosti, ktoré pokladám buď za dôležité alebo prinajmenšom zaujímavé a chcem aby sa o tomto dozvedeli aj iní.
Tiež blog je taký malý kúsok virtuálneho domova. Totiž cítim sa tu ako doma. A to ma tiež teší.
Milan Dubek, dubek.blog.sme.sk

Blog mi priniesol realizáciu svojej profesie online formou- viac ľudí sa dozvie, čo robíš, ako robíš, nielen tvoj šéf :-) Blog sa stal pre mňa hobby, komunitou, kde možno prísť k informáciám, ktoré nie sú okresane, zvlášť cenzurované a ovplyvňované názormi novinárov.
Postrádam na blogu viac gastronomických blogov s tematikou food biznisu, receptov a podobne.
Ak sú články úspešné, ženie to človeka dopredu a motivuje ešte kvalitnejšie a prepracovanejšie písť články, s dôrazom na pôvod informácií či výber témy.
Mojmír Lieskovský, Jr., lieskovsky.blog.sme.sk

Čo mi dal blog? Na začiatku to bol priestor, kde som sa mohol vyrozprávať. zo všetkého čo ma trápilo. Človeku sa tak nejako uľavilo. niekde. Možno na duši.
Neskôr som tam stretol Ľudí. Ľudí, ktorí ovplyvnili môj život. v maličkostiach. ale tie maličkosti mi otvorili dvere. nielen niekam, kde som nikdy nebol. dvere, o ktorých som ani netušil, že existujú.
Miro Zajko, zajko.blog.sme.sk


Blogy ma zaujali ma ako rôznorodá alternatíva (a často aj opozícia) k oficiálnej tlači, masovému ovplyvňovaniu vkusu. Predstavovali možnosť vyjadriť svoj názor, “publikovať” svoju tvorbu, vymieňať si informácie či skúsenosti, poukazovať na veci, ktoré pre masovo vydávané noviny a časopisy nie sú zaujímavé, prijateľné, alebo “dostatočne dobré”. Niekedy však sú práve tieto subjektívne články, podfarbené osobnosťou toho, kto ich píše, pre čitateľov prístupnejšie a príťažlivejšie než objektívne, odborné, ale zároveň aj príliš “aseptické” analýzy...
Okrem toho je mi sympatické dostať sa bezprostredne k názorom a skúsenostiam ľudí bez toho, aby mi ich niekto sprostredkoval alebo "pretlmočil" zo svojho uhla pohľadu a zároveň mať možnosť na ne priamo reagovať.
Na blog.sme mi vyhovuje hlavne rôznorodosť štýlov, osobností, tém. Možno to nie je tradičný blog portál so sprístupnenými "online denníčkami", čo môže byť na jednej strane mínus (menšia bezprostrednosť, podľa mňa znižovaná aj efektom karmo-hodnotenia), ale aj plus: je to niečo iné než klasický blog-portál. Ja osobne tu nachádzam ľudí, ktorí ma oslovujú svojim videním vecí, názormi, alebo od ktorých sa niečo dozviem trebárs o fotografii, cestách po krajinách, kam sa za život asi nestihnem dostať, o tom, ako sa žije Slovákom v zahraničí, alebo naopak o slovenských pomeroch - zdravotnom poistení/ podmienkach v zdravotníctve; či knihách, technológiách, ekonomike (ešte jej tak rozumieť :) atď.
Tiež vidím veľmi pozitívne opodstatnenú kritiku vychádzajúcu z osobných skúseností (napr. na adresu MHD, správania poskytovateľov služieb k zákazníkovi, zdravotníckych zariadení, ...) - prispieva k otvorenej diskusii a teoreticky aj hľadaniu riešení (keďže vďaka tunajšej vysokej čítanosti je pravdepodobné, že sa dostane bližšie povolaným, čo by bola na bežnom blogu utópia).
Neviem, či samotné písanie na blog ovplyvnilo, resp. zmenilo môj život, myslím, že nie :), skôr je to v rovine pokroku technológií a prístupnosti informácií – kedysi keď som odchádzala do zahraničia bola takmer jediná komunikácia s domovom listy od rodiny a pár priateľov, dnes sú už možnosti neporovnateľné... človek sa dozvie tožko vecí od toľkých ľudí, až to musí nejako „filtrovať“ a vyberať si.
Podstatnou črtou blogu je pre mňa... „sharing“, „delenie“ sa (alebo ako to správne nazvať) o zážitky, informácie, skúsenosti. Aj preto vítam, že tu píšu ľudia 20 aj 60+ roční, zo Slovenska aj iných krajín, s rôznym vyznaním alebo sex. orientáciou...
(a mimochodom, kde inde by som stretla Balogovú a Vlčkovú a Suchého princa, pardón... Lörinca a ženy, ktoré sa neboja priznať, že sú feministky a kopu iných zaujímavých a osobitých ľudí... :o))
Eva Stasselová, stasselova.blog.sme.sk

Ak ma čokoľvek trápi, som nešťastná, v stresoch, či sa cítim bezradná mám vždy potrebu sa z toho "vypísať". A to mi blog umožňuje. Nie všetky články, samozrejme, uverejním... Aj tak ma to napĺňa pocitom, že problémy, či chaoz v živote zo mňa opadne, akonáhle tých pár riadkov napíšem a uložím. No, a čo sa týka fotiek na mojom blogu... no niekedy mám zase pocit, že by som sa chcela pochváliť :)) ako amatér, samozrejme... :) Častokrát sa mi stalo, že som dostala akési "povzbudenie" od cudzích ľudí, ktorý ma poznajú, len vďaka niekoľkým článkom a fotkám. Je to ako objatie od mamy, či pohľadenie milovanej osoby.
A čo najzaujímavejšie sa mi stalo? Nedávno som si blogla o domácnosti, v ktorej som do nedávna bývala (Spolubývajúci vs. zdravý rozum). Nemala som kam ísť, pretože "kamarátka" ma vyhodila z bytu. Na tento môj článok mi prišla odpoveď na súkromný mail s ponukou na supr garsonku. Dnes už sa môžem pochváliť, že bývam. A ako perfektne... :)) !!
Nikdy som nezobrala odvahu dať čokoľvek komukoľvek prečítať (to isté platí aj pre moje fotografie, som príliš sebakritická a nedá sa povedať, že by som si verila:)). No podľa mojej profesorky, každý vie písať, treba len "tréning" a trpezlivých čitateľov, ktorí ocenia každý krok vpred. Blog, tým, že nevidím tváre a priame reakcie si môžem tiež "len prečítať" mi dodal odvahu, aspoň čiastočne...
Michaela Mikuličková, mikulickova.blog.sme.sk

Blogovanie naplnilo hlavne moje predstavy o prezentácii vlastnej fotografickej tvorby. Naplnilo do veľkej miery aj môj voľný čas (ktorého ako dôchodca mám dostatok), dalo mi podnety túlať sa po Slovensku s fotoaparátom v ruke. Dalo mi tým potrebnú inšpiráciu pozmeniť moju životosprávu smerom k príjemnému a užitočnému pobytu v prírode.
Na prvý pohľad je takéto vyjadrenie všeobecné, ale v skutočnosti je veľmi osobné.
Blog.sme.sk bol mojim prvým blogovým domovom, preto formoval mňa a tak trochu aj obrátene. Zopár pokusov som urobil aj inde, ale to čo poskytuje blog.sme.sk je presne to, čo potrebujem.
(bloger žiadal neuviesť jeho meno)

Celý môj život je jedno veľké cestovanie. Vždy som si robil poznámky, no nemal som odvahu predstúpiť s nimi pred verejnosť. Vďaka blog.sme.sk a iste aj mojím denníkom som sa vrátil do časov perestrojky, Sibíry a potešil všetkých, ktorý nostalgicky na túto dobu a hlavne miesta spomínajú.
Miroslav Tropko, tropko.blog.sme.sk

Pred hodinou som umývala dosť špinavé taniere a náhodou som si pustila pesničky Mirelle Mathieu. A náhodou som si spomenula na Nedvďdovcov. A ich pesničky. Neviem, či ich hudbu mam rada vo svojich osemnástich, ale cítila som sa n-a-d-h-e-r-n-e. Lebo mi v mysli ožili zážitky, ktoré som kedysi pri tejto hudbe prežila...spomenula som si na ich peknú atmosféru. A takýto je pre mňa blogsmeeská.. Jednou obrovskou peknou atmosférou, uprostred ktorej sa cítim akoby som si pustila rádio a hrala by tam Mirelle Mathieu....
Anna Vlčková, vlckova.blog.sme.sk

Blogovanie mi prinieslo predovšetkým možnosť zverejňovať články, ktoré sa nenachádzajú v bežných periodikách. Pokladám za potrebné dať možnosť časti verejnosti nahliadnuť a j na veci všeobecne tabuizované, a novinármi obchádzané. Pri blogovaní ma drží predovšetkým presvedčenie, že svojimi článkami môžem občas niekomu pomôcť.
Daniel Jankech, jankech.blog.sme.sk

Som nadšený „čitár“ a veľmi sa teším z nových ‘impulzov’, z úplne iných, nových oblastí, ktoré by som inak asi neprebádala. Informacií je ‘o hubu’ veľa, a preto malá ‘mapa’, akou blog o.i. je, je úžasná.
Veľa ľudí tu zdieľa aj svoje prežívanie, pocity, radosti a starosti, Niektorí ľudia majú intenzitu prežívania oveľa väčšiu a tak ‘odľahčenie’ na blogu je veľmi príjemné, častokrát dokonca návykové…Nechcem povedať, že ho pokladajú za psycholgickú poradňu, veď aj radosti sa zintezívnia, keď sa človek teší s viacerými spriaznencami…
Je jasné, že táto ‘virtuálna komunita’ nikdy nenahradi ‘hmatatelné’ okolie, no častokrát nie je možné, aby ľudia, ktorí spolu žijú zdieľali úplne rovnaké záujmy, pocity a potreby…Zdieľajú v živote to spoločné a ´zvyšok´ si ‘odbehnú užiť’ inde…Môj muž je športový novinár a lyrizovanú prózu, beletriu ako takú či prudko emocionálne vnímanie a prežívanie znesie iba ‘odtiaľ potiaľ’. A naopak, ja futbal, hokej, tennis…a ‘tabulkoidnú realitu’ tiež len odtiaľ potiaľ…
Blog mi teda ponúkol priestor na zdieľanie vlastného vnímania a prežívania sveta, spoznanie (aspoň virtuálne ale už aj “reálne”) veľkého množstva zaujímavých ľudí, našla som tu veľa inšpirácie, nápadov a veľmi užitočných informácií, spoznala som nové svety, či už z ľudského alebo geografického hľadiska. Keď prečítam alebo sa dozviem niečo zaujímavé a môžem sa podeliť s inými ľuďmi, príjemné pocity sa ešte zintezívnia. A nemôžem zabudnúť: keď mi niekto napíše, že si vďaka mne prečítal nejakú knihu a je mi vďačný za “tip”, lebo bola úžasná…to sa naozaj veľmi teším…
Michala Hudecová, hudecova.blog.sme.sk

Blogovať som začal po tom ako som sa presvedčil, že je to aj niečo pre mňa. Najprv mi išlo len o karmu a predbehoval som sa so spolužiačkou o ňu, ale postupne mi viac záleží na reakciách mojich čitateľov. Spoznal som jednu pani učiteľku nemčiny, ktorá patrí medzi mojich obľúbených blogerov a keďže prestala prispievať dúfam, že sa to zmení a znovu začne blogovať :-) Blogerov, ktorých osobne poznám, sa mi cez ich vlastné články viac priblížili a väčšmi ich chápem. Blog nie je len hocijaký portál s informáciami. Je to skôr internetový denník autora. Dúfam, že stále viac ľudí v mojom veku začne blogovať.
Gerhard Sebastian Hámor, hamor.blog.sme.sk

Môj prvý kontakt s blogom SME nastal v období, keď som pracovala v Kuvajte. Pár dní pred Valentínom som surfovala po internete a hľadala vhodné pohľadnice pre mojich blízkych, v ktorých by som im povedala, že aj keď im často nepíšem, stále na nich myslím a mám ich rada. Tak sa mi podarilo vygoogliť si článok z blogu SME. Trvalo to naozaj len chvíľku a blog SME ma mal ulapenú do svojich osídiel. Na jeho stránky som chodila čoraz častejšie, cez písmenká som spoznávala blogerov. A prechovávala k nim obdiv. Za ich odvahu, ich ochotu deliť sa s čitateľmi so svojimi zážitkami a skúsenosťami, radosťami i starosťami. Blog SME mi prinášal stále nové informácie o dianí na Slovensku, ale aj v zahraničí. Vďaka nemu som i cez tú obrovskú diaľku cítila vôňu domoviny. A dotýkala sa jej.
Postupne som začala zbierať odvahu a zakrátko som sa odhodlala na blogu zaregistrovať aj ja. Príjemným zadosťučinením pre mňa bolo, keď sa v tlačenom SME objavil môj prvý článok. A potom ďalší... Zakaždým to bol naozaj príma pocit.
Radovana Keliarová, keliarova.blog.sme.sk


Hm, čo mi dal blog za posledný mesiac, ktorý sa mu venujem? Minimálne dobrý pocit, že problémy ktoré ma trápia nie sú len mojimi problémami. Taktiež som sa uistil vo viacerých veciach: na Slovensku žijú a s internetom pracujú aj ľudia, ktorí sa radi bavia. Na Slovensku ale žijú aj frustrovaní panáčikovia, ktorých miestom neresenia sa je diskusia k článku. Ľudia vedia byť mimoriadne nekonštruktívni a odporní. Ale aj o tom to tu je. A napokon som si našiel niekoľko ľudí, ktorí sú v pohode, je jedno či na dopisovanie alebo stretávanie sa, poprípade na prezváňanie sa.
V neposlednom rade som si stihol otestovať, že Slovensko ešte stále žije "desatorom" a byť trochu ostrejším a explicitnejším sa nevypláca, ako aj to, že sa ešte veľa musím učiť.
Michal Ördögh, ordogh.blog.sme.sk

Blogovanie prináša určite veľa vecí, ale hlavné je, že vďaka svojmu blogu môžem ja prinášať svoje myšlienky medzi ľudí.
Blogovanie prináša pocit prekvapenia. Nikdy by som neveril, že toľko ľudí budú zaujímať moje články.!
Mať vlastný blog, znamená mať vlastný hyde park corner kdesi na internete. Môžete tam vykričať (takmer) čokoľvek čo vás napadne. Vždy sa nájde niekto kto vás bude počúvať.“
Teda aby som to zhrnul:
„Vďaka blogu začnete chápať internet inak. Na obdobie pred tým, ako ste mali vlastný blog a na obdobie po tom, ako ste si založili svoj blog.
Blogovanie mi prinieslo hlavne dobrý pocit z toho, že niečo tvorím.
Andrej Kiszling, kiszling.blog.sme.sk

Blogy sú najliberálnejšie prostredie, aké kto vymyslel. Ľudia píšu o všetkom možnom, o čom mi ani len nenapadlo uvažovať. Píšu čo, si myslia, čo zažili, koho milujú či nenávidia, na čom pracujú, čo sa im podarilo, čo ich trápi, s čím si nevedia rady. Píšu svoje názory a postoje na svet. Píšu takí ľudia, s ktorými by som si bez blogov v živote nepokecal. Páčia sa mi prejavy slobodného ducha. Pri písaní, čítaní a komentovaní článkov na blogoch si to môžem užívať naplno.
Martin Pilnik, pilnik.blog.sme.sk

Blog mi dal priestor realizovať sa. Môžem tu vyjadrovať akékoľvek svoje názory a diskutovať o nich. Môžem tu prezentovať aj svoju literárnu tvorbu a každé hodnotenie čitateľa, hoci aj negatívne (a najmä negatívne) ma posúva o krok vpred. A svoju podobizeň som mala v novinách na rovnakej strane ako Angelina Jolie a Kylie Minoque :)
Jana Dundová, dundova.blog.sme.sk

Nestíham ešte viac ako som nestíhal. Ale mám aj možnosť oddýchnuť si pri písaní. :)
Martin Paulďuro, paulduro.blog.sme.sk


Pre veľa ľudí je blogovanie slepačou polievkou pre dušu. Niekedy romantickou a sentimentálnou, niekedy vypočítanou na efekt. Pre niekoho je priestorom na realizáciu osobných ambícií, či prostriedkom na vlastné zviditeľnenie. Pre niekoho priestorom, kde sa môže podeliť o zážitky a skúsenosti.
Pre mňa je príležitosťou osloviť veľké množstvo čitateľov s nie jednoduchými, no pálčivými otázkami, s ktorými sa denne stretávame, len ich nie vždy vnímame ako otázky. Snažím sa vždy tému nadľahčiť využitím prvkov humoru a satiry. Forma blogu mi umožňuje vidieť okamžite výsledok – reakcie čitateľov. Takže by som mohol parafrázovať úvodnú vetu, že pre mňa je blogovanie náplasťou na kurie oká na mojej duši i na duši čitateľa.
Marián Križovenský, krizovensky.blog.sme.sk

Čo mi prinieslo blogovanie Ovorilo sa mi nové okienko v mojom živote. Týmto okienkom sa rada pozerám. Páči sa mi dať svoje myšlienky na papier (do počítača :)) ) a potom do článkov na blog. Zistiť ako na ne reagujú ľudia, či majú odozvu. Ak áno či je pozitívna, alebo s výhradami, je to pre mňa vzácne korenie. To korenie mi obohacuje chuť môjho bytia.
Dagmar Hajdoniova, hajdoniova.blog.sme.sk

Čo mi prinieslo blogovanie? Možnosť sa vyjadriť tak, ako sa vyjadriť chcem. Kritiku, ktorá ma posúva vpred, hoci nie vždy je príjemná. Komunikáciu s inteligentnými a príjemnými ľuďmi (česť výnimkám) v diskusiách. Pocit naplnenia, pretože mám písanie rada, hoci jeho kvalita nie je 100 %, dokonca ani 80%... Rada píšem ako píšem... a preto svoj štýl viac menej nemením. Blog mi umožňuje ukázať kto som, dáva mi priestor na sebarealizáciu a zdokonaľovanie sa. Je to výborný prostriedok ako sa osmeliť a napríklad napísať knihu.
Má bohužiaľ aj jednu negatívnu stránku, a tou je, že čas strávený pri počítači sa rapídne zvyšuje, čo spôsobuje konfliktné situácie u nás doma...
Ywana Bukvová, bukvova.blog.sme.sk

Ku blogovaniu som sa dostal úplnou náhodou, pred viac ako pol rokom. Žijem v zahraničí a aj keď sa to bude zdať možno divné, v prvom rade som vďačný za kontakt so slovenčinou (v písomnej forme) a so Slovenskom ako takým (pomocou zážitkov ostatných blogerov). Po rokoch som sa opäť dotkol gramatiky a to je pre mňa dosť podstatné, keďže sa blíži môj návrat domov.
Po druhé, je to obrovská skúsenosť, pre mňa úplne nová, vyjadriť svoje názory, zážitky a skúsenosti pre neznámych ľudí, ktorí vedia byť (ako sa dalo predpokladať) dosť kritickí. Blogovanie mi pomohlo rozšíriť si svoje obzory (vyjadriť v slovách svoje pocity atď.), stretnúť inteligentných ľudí a v podstate mi pomáha úspešne zabíjať dlhé večery mimo domoviny.
Branko Štefanatný, stefanatny.blog.sme.sk

Blog je perfektná vec, je to môj súkromný priestor na šírenie mystifikácií a následné (okamžité) sledovanie reakcií. Takto sa mi podarilo namotať pár stovák ľudí, napríklad na to, že mám dcéru. Alebo, že mám rád Veľké Brata :-)
Erik Enzo Golian, golian.blog.sme.sk

Blogovanie mi prinieslo jedno významné zistenie - moje písanie má zmysel. Pre autora je najkrajší pocit, ak zistí, že jeho texty si prečítalo x ľudí. Ak mi zopár s tých x ľudí odprezentuje svoj konkrétny názor na daný článok, je to ešte lepšie. Vďaka blogovaniu a kritike sa môžem neustále kvalitatívne zlepšovať a mám možnosť konfrontovať svoj názor s odlišnými uhlami pohľadov. Spektrum rôznych vekových a vzdelanostných skupín a ich názory na okolité radosti a strasti života - to je blog.sme.sk
Lukáš Zeleník, zelenik.blog.sme.sk

Blogovanie mi prinieslo možnosť reagovať na spoločenské problémy, ktoré sú veľmi vypuklé a nedajú sa nijakym spôsobom ovplyvniť. Možno časom, kedy sa vypočuje aj hlas ľudu, bude volených zaujímať obyčajný občan aj mimo zápasu o hlas do volieb.
Ako ovplyvnilo môj život: Vyšší záujem o spoločenské dianie, čítanie médií rôzneho žánru, ako reagujú spoločenské špičky na problémy spoločnosti a ako profesionálny novinári sa zhostia problému.
Čo ma pri ňom drží: Možnosť vydať zo seba niektoré dusivé problémy, kedy si človek nemôže pomôcť voči štátnej mašinérii.
Ladislav Zachar, zachar.blog.sme.sk

Nedá sa povedať, že by blog nejako významne ovplyvnil môj život. Skôr ma to možno posunulo o malinký krôčik dopredu a to asi len v tom, že sa pomaly ale isto rozpisujem, čo je pre mňa asi tá najpozitívnejšia skúsenosť, akú mi blog mohol priniesť. Sem tam ma odrádzalo, keď som si prečítala niektoré diskusie. No som rada za hocijakú kritiku, či už pozitívnu alebo negatívnu, pretože na tom sa najviac naučím. Je skvelé, že niečo také ako blog existuje...Malý priestor pre veľké myšlienky obyčajných ľudí. Ďakujem za možnosť písať do blogu :)
Lucia Kulihová, kulihova.blog.sme.sk

V minulosti som písala veľa a moje práce boli veľmi úspešné. Bavilo ma to, bola inšpirácia, iskra... Ale potom prišlo štádium, kedy som si uvedomila, že dobre píšem a odvtedy všetko, čo som vytvorila, muselo byť to naj, muselo vyhrať... Písanie pre potešenie zmizlo a tým i moja chuť písať. Tri roky som nepísala. Akoby som stratila veľkú časť samej seba.
Až som jedného dňa objavila blog. Možnosť písať, písať pre niekoho a nie pre niečo (cenu), písať vtedy, kedy sa mi chce... Zázrak.
Sú to zatiaľ len tri blogy, ale bude ich viac. Pretože sa mi prinavrátila chuť, znovu spoznávam môj štýl a nápadom som otvorila dvere. Som šťastnejšia. Pretože opäť so sebou stále nosím ceruzu a papier, pre prípad, že by prišla inšpirácia...aby už neodletela.
Ivette Lešundáková, lesundakova.blog.sme.sk

Blog ako taký umožňuje blízky kontakt medzi autorom a čitateľom. Blog na SME dáva autorovi širšie možnosti, za ktoré ale platí daň v podobe umiestnenia v mase ostatných píšucich.
Čo nepovažujem za najlepšie riešenie je zavedenie karmy a "VIP" aristokracie. Karma síce má určitú výpovednú hodnotu, no každého autora stavia pred dilemu, či písať populárne články za každú cenu, alebo toto pokušenie obísť. VIP...zrejme treba tuto otázku nechať každému na vlastne posúdenie, ale kvalita autora sa rozpozná aj bez tejto nálepky. Celkovo - Blog na SME je dobrý projekt, či už ho čítate, alebo sa na ňom z malej časti podieľate.
Peter Spáč, spac.blog.sme.sk

Blogovanie mi pomohlo uspokojiť túžbu vyjadriť sa k niektorým témam, v porovnaní s diskusiami komplexnejšie, menej anonymne a z druhej strany „barikády“. Takisto mi takýto verejný spôsob vyjadrenia pomohol vyrovnať sa s niektorými vlastnými zážitkami z minulosti a v mysli uzavrieť dovtedy ešte neuzavreté kapitoly. Ak čo len jedinému čitateľovi urobí článok radosť, myslím si, že mal zmysel. V minulosti som si vyskúšal účasť v literárnych súťažiach, ďalšou motiváciou bolo skúsiť publikovať trochu iným spôsobom. V porovnaní s literárnymi súťažami sa mi blog zdá ešte zaujímavejší (ak teda neporovnávam neporovnateľné). Blog je čert, blog nikdy nespí.  Nie sú žiadne termíny uzávierky, vítané sú žurnalistické výtvory, poézia, próza, fotografie – more možností, málo obmedzení.
Zisťujem, že potreba vyjadrenia sa s rastúcim počtom článkov neklesá, ale naopak rastie. Začína to byť taká malá nevinná závislosť. Mám veľkú radosť z každého diskusného príspevku, aj z negatívnych. Pozitívne a neutrálne reakcie zatiaľ vysoko prevažujú nad negatívnymi, čo som ani neočakával. Dostal som len jediný škaredý mail, ktorý začínal slovami „ty tupec“. Je zaujímavé sledovať aké témy čitateľov zaujmú, aké nie, aké vyvolajú búrlivú diskusiu, aké nie. Nie vždy sa v tomto smere naplnia očakávania, niekedy nastávajú prekvapenia. Stalo sa, že som bol sklamaný z nízkeho počtu diskusných príspevkov tam, kde som očakával búrlivú diskusiu, ale v inom prípade boj vývoj zase opačný.
Blog je tak trochu aj sociologický prieskum, a takisto zvláštny druh reality show. So žiadnym spolublogerom /-kou som sa doteraz osobne nestretol, ale stretol som sa s jednou fanynkou mojich článkov. S ďalšou fanynkou som sa nestretol, ale poslala mi množstvo mailov, neuveriteľne emotívnych, otvorených až šokujúcich, až mám tendenciu si myslieť, že ona v skutočnosti ani neexistuje a niekto neznámy alebo možno známy z neznámych dôvodov predstiera, že je fanynkou mojich článkov.
Dušan V. Mikeš, mikes.blog.sme.sk

Blog, blogovanie, bloger, nové výrazy, ktoré zmenili môj postoj k písanému slovu. Nie že by som ho nemala rada, ale nikdy predtým som nemala nutkanie zaradiť sa medzi tých, ktorí svoje myšlienky, názory a skúsenosti prezentujú verejne. To sa však zmenilo. Odkedy som sa stala súčasťou tohto úžasného virtuálneho sveta, dozvedala som sa množstvo nových, zaujímavých a poučných veci, ktoré ma obohatili, a dostala som chuť aj ja prezentovať svoje názory, skúsenosti, spomienky a všetko to čo mi chodí po rozume. Dúfam, že aj tie moje texty niekoho potešia, poučia, pobavia …tak ako mňa tešia, bavia a učia moji kolegovia blogeri.”
Soraya Sherif, sherif.blog.sme.sk

Blog je pohodlný nástroj umožňujúci rýchle publikovanie mojich názorov, komentárov a krátkych článkov. Ponúka slušnú čítanosť, vďaka popularite domény sme.sk, možnosť sledovať reakcie čitateľov na moje články a možnosť diskusie s čitateľmi.
Jozef Mihál, mihal.blog.sme.sk

Najväčším prínosom blogu pre mňa bolo overenie faktu, že dokážem písať spôsobom, ktorým zaujmem časť čitateľov. To som potreboval ako motiváciu k písaniu väčších celkov na ktorých som vždy chcel pracovať - ale nevedel som, či to vôbec má význam. Takisto prínosná bola pre mňa možnosť zdokonaliť sa vo vyjadrovaní svojho názoru.
Peter Šiška, siska.blog.sme.sk

Blog mi priniesol možnosť ľahšie a rýchlejšie porozprávať mojim vzdialeným kamarátom o mojich zážitkoch (to, že ich čítajú aj iní, je len plus).
Čítajúc reakcie na svoje, ale aj iné blogy vidím, akí sú poniektorí netolerantní, agresívni a hrubí k tým, ktorých názor len trochu vybočuje z „nimi zadaného“ priemeru“.
Znova vidím tváre, ktoré mi už dávno vyšli z mysle (medzi blogermi som spoznala viaceré známe tváre a mená, ktoré som poznala v minulosti).
Ivana Jablonská, jablonska.blog.sme.sk

Blog je totiž miestom – a načítal som sa ich dostatok, aby som mohol takto napísať – kde je zbytočné čokoľvek predstierať, hoci pózy sa nevylučujú. Je to však pomerne ľahko rozpoznateľné, deklarácie nenahradia noeticky ošetrené písanie. Poznaním odobrené výpovede. Prvý dodatok k príručke pre bloggerov a kyber-disidentov teda – zo skúsenosti s blogovacím systémom, projektom, vyberte, čo sa hodí, denníka SME – môže znieť: Akékoľvek predstieranie je zakázané (uvoľnenie).
Je samozrejmé, že je tu ešte aj emocionálna dimenzia profesie i hobby zvaného bloggerstvo – zamýšľané vážne, nemožno z neho vyskočiť, hoc vyskakovať áno. V noosfére-blogosfére vznikajú emocionálne výboje nezvyčajnej sily, ale aj plytkosti – tak to má ale byť. To je chrumkavý život. Iný nebude a nech ani nie je.
Ak by bolo možné písať ďalšie a ďalšie dodatky, a radšej nie, poznáme sa, legislatívni a iní puristi, písal by som o jedinečnej skúsenosti s okamžitou reakciou v reálnom čase, ktorú nepozná žiadne iné médium – iba blog a celá blogosféra. Všade inde je reakcie, ohlas nebadane oneskorený vinou pošty, servera, nálady čitateľa, diváka i poslucháča. Tu nie – čítam, ihneď odpovedám, píšem. A možno by nakoniec onen prvý dodatok k príručke pre .... mohol zaznieť aj takto: Akékoľvek predstieranie je zakázané (uvoľnenie), lebo reakcia príde vzápätí. A to je pobádanie priam nevšedne diabolské – láka i ľaká! Sila i slabosť blogu, i blogov SME. I iných. Málo? Veľa? Napíš to do svojho blogu.
Karel Ilja Dvořák, dvorak.blog.sme.sk

Blog mi priniesol možnosť sebarealizácie. Ponúka mi priestor, kde môžem vyjadriť svoj názor a podeliť sa so svojimi myšlienkami. Zároveň mi rozširuje obzor, keďže si svoje názory môžem porovnať s názormi ostatných ľudí. Tak má človek možnosť stále sa niečo nové učiť a dozvedieť. Blog mi ukázal, že sa nemusím báť techniky. Vďaka blogu som zažila aj kopec zábavy, či už na blogerských stretkách alebo, keď sa mi raz stalo, že šatniar v knižnici začal rozprávať o mojom článku, pričom som ani nevedela, že vyšiel v papierovom vydaní. Potom bola moja radosť ešte väčšia. A čo ma pri blogovaní drží? Pocit, že pri čítaní tých pár riadkov sa niekto zastaví a možno aj pozamýšľa a uvedomí si, aký je život fajn.
Katarína Šimková, simkova.blog.sme.sk

Ako hudobnému publicistovi, prinieslo blogovanie hlavne spätnú väzbu od čitateľov. Hudobná publicistika, podobne ako hudba všeobecne,
je od spätnej väzby dosť závislá, preto som uvítal aj prezentáciu prostredníctvom blogu, navyše na renomovanom webovom priestore. Blog
navyše dáva viac voľnosti na prezentáciu vlastných pocitov ako strohá faktografická publicistika, nehovoriac o tom, aké sú na Slovensku
možnosti na prezentáciu hudobnej žurnalistiky."
Peter Cagáň, cagan.blog.sme.sk