Ach, ten študentský život!

Dnes som sa rozhodla spočítať farebné políčka v školskom diári, inak známe ako dni, kedy sa nemusí ísť do školy. Moje výpočty ma priviedli k neuveriteľnému číslu - v škole strávime ročne okolo stoosemdesiat dní! A ak si vezmem do ruky kalkulačku a trochu toto číslo premodifikujem, dostanem hrôzyplný výsledok - ak chcem ísť na vysokú, v škole za celý svoj život nepretržite presedím cca 2,125 rokov.

Takže nielenže učením premrhám najkrajšie roky života, ale si aj kvôli tomu budem dva roky válať šunky v školskej lavici. Nečudo, že mladšie generácie trpia obezitou oveľa častejšie ako tie predošlé, keď sa nám predlžuje povinná školská dochádzka a vzrastá význam a dostupnosť vzdelania.

Ale aký ma vlastne význam táto cesta za poznaním? Po osemnástich rokoch neprestajného bifľovania a stresovania sa konečne ocitneme ako osamotený pešiak na šachovnici menom Život; začnú sa objavovať prvé vrásky a presediac najbližších pár desťročí v zatuchnutej kancelárii si uvedomíme, že sme si nestihli užiť život, že sme mladosť premrhali učením sa a že sme všetky vedomosti v škole nadobudnuté aj tak pradávno zabudli.

Aký to má teda význam, trápiť sa v lavici, pred tabuľou, doma nad učebnicami, veď po smrti nám už žiadna zo získaných vedomostí na nič nebude. Každý raz zomrie, zanechá po sebe len spomienky v mysliach pozostalých. Tým však tiež nebola doprianá nesmrteľnosť, a tak aj ich životy raz pominú a spomienka na nás zostane naveky ležať v prachu zabudnutia.

Ak sa táto práca raz dožije cti prečítania o nejakých pár storočí (teda ak ju pani profesorka pri prvej príležitosti nevyhodí) a niekomu sa podarí dekódovať môj škrabopis, som si istá, že v priebehu piatich minút sa obráti na popol, tak ako jej autorka. Týmto sa stratí posledná spomienka na Danu Ingeliovú, ktorá premrhala najkrajšie roky života učením sa.