Autobus

 Tento nepekný opis je možno až príliš výstižný pre plechovicu, v ktorej sa veziem. Vchádzame do podjazdu a 'hop!' - hrbolec; všetci cestujúci sťa jeden nadskočia. Zastali sme na zastávke, za nami stojí ďaľší autobus. Nikto sa však nehrnie do toho môjho, každý sa chce zviesť do Slávičieho údolia. No čo, aspoň tu mám viacej miesta a roztiahnuc sa cez dve sedadlá môžem pohodlnejšie sledovať východ Slnka nad Bratislavou. Hrkáme cez most SNP, v motore to začína dunieť.

 Každý sa niekam náhli, ľudia vystupujú a nastupujú... raz musím vystúpiť aj ja , teda ak nechcem prísť neskoro na nultú hodinu angličtiny.
Alebo si môžem zaplatiť doživotnú permanentku a voziť sa stále dokola, Matadorka-Kollárko-Matadorka. To by som však možno prepásla niečo, čo na mňa čaká vonku, mimo môjho autobusu.

 Každý z nás musí nastúpiť na ten svoj (alebo môže ísť pešo), či už to bude ten správny spoj alebo nie. Neoplatí sa nám však viac nikdy naň nenastúpiť alebo chodiť načieno? Čo ak práve v autobuse stretneme nejakého sympatického spolucestujúceho? Človek nikdy nevie. Život je spletitá sieť záhad, tak ako sieť MHD.