Jedlo pre dušu

 Dnes som navštívila svoju kamarátku Dorotku. Všetko bolo v pohode, pojedali sme syrové jednohubky , keď si k nám tu zrazu prisadla Dorotkina mamka. Najprv sa ma snažili naliať španielskym červeným vínkom, vraj nech aspoň okúsim. Zdvorilo som odmietla. ( Pravdupovediac, moje skúsenosti s alkoholom sa nedajú hodnotiť za príliš pozitívne, prvý-krát to bolo v mojich piatich rokoch, keď mi otec nalial piva a ja som ho vypenila nosom; druhý-krát, keď ma pri mojom slávnostnom vstupe do našej pospolitej cirkvi pán farár oblial vínom Večere Pánovej. )

 Následne však Dorotkina mamka zas a znovu začala hovoriť o mojom stravovaní sa.
"Danka, ty sa stravuješ tak zdravo. Ale to je dobré."
Poviete si: 'Hm, no a?', keď tu zrazu mamka pokračuje...
"A ty neješ ani ryby?"
"Nie, nejem nič, čo muselo zomrieť, aby ma nakŕmilo," poviem a vložím si syrovú jednohubku do úst.
"Ale Pán Boh nám dal zver ako dar. Má slúžiť človeku, nakŕmiť ho. Ten ju aj s celou Zemou dostal darom od Boha a je na ňom, ako s ňou naloží."
Radšej mlčím, z obrazu na stene na mňa hľadí Panna Mária v nadživotnej veľkosti.
"Aj pán Ježiš lovil ryby, nakladal s Božím stvorením v záujme ľudstva ... "
Myslím, že máte predstavu. Človek to má veru ťažké, keď sú rodičia jeho najlepšej kamarátky prísni kresťania. Raz je to moja strava, inokedy vierovyznanie, niekedy zas moja životná filozofia. Vždy si na mňa niečo nájdu.

 Nemám nič proti nim, to určite nie. Nech si každý verí , čomu len chce, nemá zmysel vieru vnucovať či dusiť. Ja verím v to, že každé zvieratko, každý živočích a organizmus majú rovnaké právo na život ako ja, či už mi ho udelil všemohúci Boh, alebo intergalaktická náhoda.
 Ježiš nielen lovil ryby, ale aj celkom veselo propagoval víno, takprečo potom odsudzujeme ľudí, čo si čas od času z vínka uhnú? O tom už však nikto nehovorí. A ani ja nebudem. 
 
Nechajte ma žiť, nechajte ma voľne dýchať. Nechajte ma jesť, čo uvážim za vhodné, nechajte ma veriť čomu len chcem.

Nech si každý nakŕmi dušu čím chce, ak ho z toho nebude škrieť v žalúdku...