Susedia

 Vždy, keď sa s paňou K. a niektorým s jej početných priateľov veziem výťahom, vypočujem si narážky typu - ako si to prestavujeme doma nahlas hovoriť (vrajže ich večer s dcérou rušíme), či dupotať pri chôdzi. No ďakujem pekne, nehovorte to mne, ale domovníčke, ak máte nejaký problém. Skôr než však stihnem stihnem poznamenať niečo na svoju obranu, je už milá pani susedka von z výťahu. Ja sa veziem ďalej.
 Nuž a keď sa o pár minút snažím popasovať s úlohou z angličtiny, moje ušné bubienky div, že neprasknú,cítim dokonca ako sa podo mnou trasie stolička. A takto to ide celé mesiace, cez výkend i cez týždeň,24 hodín denne. Tie ženské snáď ani nespia!
 A hlavne, že ak počas doby "denného ruchu" náhodou vysávam viac, ako 10 minút vkuse, už sa ozve varovné klepkanie o radiátor.
 No čo - možno vďaka hluku, čo produkujem, nepočujú svoju obľúbenú pesničku - Láska moja od Elánu. To je však naozaj zvláštne, ja ju počujem stále - keď jem, keď kŕmim škrečka, keď sa učím, keď pozerám telku, keď sa sprchujem, a aj keď si večer zúfalo držím vankúš na ušiach a snažím aspoň na chvíľku zaspať.
 Možno sú len moje susedky nahluchlé a preto si pesničku púšťajú tak nahlas (a stále dokola), možno majú rady koncertnú atmosféru,a možno len chcú, aby som im prišla rozmlátiť rádio sekerou. Možno majú pokazený prehrávač - jedna pesnička stále dokola, hlasitosť len tá najvyššia. Neviem. Jedno je však isté, neuniknem. Ani klepaniu na radiátor, ani Elánu ..." Najhoršie výčitky sú tie nemé.Prečo sa vzájomne milujeme a zraňujeme? ... Nikto ťa nemá rád tak, ako ja. Tak už sa nehnevaj, láska moja ."