Už asi týždeň bol náš psík Ricky nepokojný. Za každú cenu utekal z dvora. Raz sa vrátili dvaja...
Najdúch má asi tridsať kíl a je to niečo ako rotvajler s hlavou labradora. Rikinko má sotva šesť kíl, je prevažne yorkskire. Ale… Sú to priatelia… Tak dlho za neho bojoval, že som si ho aj ja vybojovala minimálne na prichýlenie.
Rozmýšlam, či niekomu nechýba. Je krásny, poslušný, troška (dosť) smrdel, bol samý kliešť a bodliaky. Podľa veľkosti kliešťov bol už vonku dosť dlho. Zúfalo si vyžaduje lásku, keď si svoju veľkú hlavu položí na nohy a pozrie tými smutnými psími očami.
Spoza plota sme ho sledovali asi tri dni. Čo ak sa len niekomu stratil a hľadá ho? Zavrieť ho do dvora by nebolo rozumné, ak sa má psík kam vrátiť, pôjde tam.... On nešiel.
Poznáte strach z neprijatia? Presne to nám ten psík predviedol. Momentálne pri mne leží a dáva pozor, či mu nezdrhnem ako jeho pôvodný majiteľ.
Teraz je u nás. Rikinko sa ho nechce pustiť, mačiny sa ho už neboja. Podľa zverolekárova je OK. Zvažovali sme, že pôjde do útulku, ale moje psie oči manžela prehovorili.
„Tais-toi!“ (znamená niečo ako “Drž hubu“, to naše zvieratká od nás nikdy nepočuli. A tiež nedokážem vyhodiť zviera z auta, keď ma omrzí a budeme mu chciet “Zavrieť hubu”)
A psí minitandem si práve otvára "bistro u dvou přátel".
Ak ste ho na fotke spoznali a chýba vám, napíšte mi. Momentálne je o neho postarané, je zaočkovaný, odklieštený, odčervený. V deň keď sme si ho brali, už sused čakal na polovníka. Taký osud si tento krásny pes nezaslúži.






