Rodičovi, ktorému po rozvode nebolo zverené dieťa do osobnej starostlivosti, stačí raz do mesiaca zaplatiť výživné.
Toto je dnes zrejme jediná podstatná podmienka na to, aby preukázal, že javí záujem o maloleté dieťa, hoci tak reálne vôbec nemusí byť. Predpokladá sa, že keď rodič mesačne prispieva na výživu dieťaťa finančne, (čo aj musí, lebo inak by mal problém), naozaj sa stará o všetky náležitosti, ktoré mu zo zákona prislúchajú.
Často sa to ale nedeje. Rodič zaplatí mesačne súdom stanovenú sumu, ale to, či je dieťa zdravé, ho, z rôznych dôvodov nezaujíma. Aj napriek oprávneným stretnutiam, ktoré súd týmto rodičom vymedzí, mnohí z nich ich na stretávanie sa so svojim dieťaťom využívajú len sporadicky, alebo ich nevyužívajú vôbec. Nechcú. Nemajú čas, venujú sa iným prioritám.
Sú mnohí rodičia, korí ani len nezavolajú svojmu dieťaťu na narodeniny, či iný sviatok. Nie to, aby mu kúpili malý darček pre potešenie. Na čo? Veď platia výživné. To u nás úplne stačí.
Pritom ale zastáva rovnaké rodičovské práva, ako rodič, ktorý sa o dieťa denne stará, a v podstate reálne preberá na seba všetky povinnosti oboch rodičov.
Hoci zákon jasne definuje rodičovské práva a povinnosti v paragrafe 28 Zákona o rodine, a to:
,, (1) Súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä
a) sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa,
b) zastupovanie maloletého dieťaťa,
c) správa majetku maloletého dieťaťa.“, realita je taká, že v konečnom dôsledku stačí, ak si rodič splní vyživovaciu povinnosť, hľadí sa naňho ako na rodiča plniaceho si všetky svoje povinnosti.
Súdy dnes nechcú urobiť krok v ústrety rodičovi, ktorý, napríklad už len pri podpisovaní dokumentov pri nástupe dieťaťa do školy, má problém od druhého rodiča získať podpis na preukázanie súhlasu.
Častokrát sa teda stáva, že školy, aj keď by nemali, riešia situáciu tak, že väčšinou rodičom, ktorí majú dieťa v osobnej starostlivosti, vyhovejú. A to len preto, že sú ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Druhý podpis súhlasu síce chýba, no odoprieť dieťaťu povinnú školskú dochádzku nemôžu.
Takéto problémy nastávajú, kdekoľvek je potrebný súhlas oboch rodičov.
Napríklad pri zdravotných úkonoch, vyžadujúcich si súhlas oboch rodičov.
Takisto pri vycestovaní dieťaťa, ak je potrebný súhlas a nemožno ho, vzhľadom na ignoráciu a neochotu druhého rodiča získať.
Zákon o rodine tiež hovorí:
,,Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd rodičom obmedzí výkon ich rodičovských práv, ak
a) žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života,
b) svoje povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností nevykonávajú vôbec, alebo
c) nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa.“
Súdy mnohokrát vedia a vidia nezáujem rodičov. A hoci, aj tento je zjavne preukázateľný, stále sa prikláňajú k rozhodnutiam, rodičovské práva neobmedzovať. Ani len čiastočne. Ani vtedy, keď vidia, že druhému rodičovi tým spôsobujú nemalé problémy a samotnému dieťaťu tiež.
Jednoducho, ak u nás rodič dieťa netýra a nezneužíva (ako by aj mohol, keď s ním nie je), prípadne, keď nepije, je to pre náš súdny systém znak starostlivosti a záujmu, a tým pádom aj vhodný predpoklad vzorného rodičovstva, kde rodičovské práva obmedzovať netreba.
Stačí každý mesiac zaplatiť a o dieťa sa už len niekto postará.
