Centrálna časť je tvorená jedným veľkým spoločenským zrubom, ktorý slúži ako reštaurácia, bar, obchodík so suvenírmi a k tomu všetkému ukrýva aj neskutočnú zbierku koňakov značky Martel. Inštinktívne sme do najväčšieho zrubu v okolí zamierili aj my, aby sme konečne stretli pána Eiramo, ktorý mal byť počas nasledujúcich 8dní nášho pobytu jeho „hlavnou organizačnou zložkou“.Pri drevenom bare / a zároveň recepcii/ nás s milým úsmevom prijala thajka, ktorá svoju príslovečnú ázijskú zdvorilosť nezaprela ani za polárnym kruhom.
Pán Eiramo, Jusi, je pán v rokoch, ktorý ma rozmery Santa Clausa, nosí vyťahané nohavice a svetre a okrem „hospodárskeho auta“ pre bežné obchôdzky okolia vlastní aj nadupadanú audinu. Jeho najzaužívanejším slovným spojením je: „No problem“, po ktorom vyčarí odzbrojujúci štrbavý úsmev, porozpráva sa s personálom /thajky/, ubezpečí sa, že je všetko O.K., a zase beží voľačo riešiť.
Tento scénar sa následne opakoval po všetky dni nášho pobytu, no prvý večer bol obohatený o osobné predstavenie nášho zrubu a okolia, ktoré sa stalo naším druhým domovom. Zrub, podobne ako ostatné v komplexe, tvorí spoločenská miestnosť s krbom a malou kuchynkou, spálňa, toaleta so sprchou a sauna. Toto členenie priestoru je štandardné a typické pre staršie zruby v oblasti, tie posledne budované sú koncipované ešte veľkorysejšie, okrem iného s vlastným bazénikom v exteriéri zrubu, aby ste sa po saune mohli ochladiť priamo pod holým nebom.Vyznavačom príprodných krás však slúži aj vždy studené jazero, ku ktorému je pristavané maličké mólo a schodíky, aby ste pri „posaunovaom ochladzovaní sa“ mohli využiť rôzne spôsoby:
a) rozbeh a voľný pád
b) pomalé „vnáranie“ sa, pre tých, ktorí sú náchylní k infarktu : ))
Komplex Kakslauttanen je prirodzene rozdelený spomínaným jazerom na dve časti- zrubovú časť- celoročne obývateľnú a „iglu“ časť, ktorú tvoria sklenené a snehové iglu, ľadová galéria, kostol a reštaurácia.
Sklenené iglu sú obývané hlavne v sezóne „polárnej žiary“, aby ste si nenachali ujsť ani minútu fascinujúceho divadla na oblohe, ktoré žiari hlavne vo farbách zelenej, no nie sú výnimočné ani rôzne odtiene červenej či žltej.
Sú zariadené pomerne skromne, tvorí ich v podstate jediný kruhový priestor s veľkým lôžkom, ktorý je len decentne narušený „private“ zónou s toaletou a sprchou. Ľadové iglu sa začínajú stavať začiatkom novembra a vydržia až do mája. Technológia, ktorú na to používajú, pripomína obrovské kopyto a sane v jednom, kde materiál je vlastne po vonkajšom obvode na kopyto „udusaný“ a keď je už dostatočne pevný, kopyto sa jednoducho spod neho vytiahne. Takto sú schopní vybudovať celú „ľadovú dedinu“, ktorá je v zimnej sezóne veľmi populárna, aj keď teplota vovnútri sa stabilne udržiavajú na -5 stupňoch. Prišlo mi to trochu sparťanské, no všetci nás ubezpečovali o tom, že keď je vonku -45, tak je to strašne fajn teplota. Fakt je ten, že v ľadovej reštaurácii asi nepotrebujú chladničku, a keď, tak len na to, aby im jedlo nezamrzlo : )), a biele víno nie je určite nikdy príliš teplé...
No my sme, keďže sme prišli na konci polárneho leta, tieto výhody ešte vyskúšať nemohli, a ako správni vysmädnutí slováci v auguste, sme si v hlavnom zrube objednali pivo a čakali na našu prvú večeru vo Fínsku. Jano síce netajil obavy nad tým, že ďalšie dni bude jeho stravou len ryba na „x-spôsobov“ /čo on teda fakt nemusí/, no v podstate ja som to vnímala ešte ako väčší problém, keďže som vegetariánka, a neviem z akých dôvodov som si myslela, že vo Fínsku je aj ryba zelenina...
Pivo nám priniesli v srandovných 2 dl fľaštičkách, ktoré pripomínali pivové fľaše akurát tak svojou farbou, a potom nám naservírovali vynikajúcu večeru v 3 chodoch / rozumej predjedlo, hlavné jedlo a dezert, + extra menu v pravom vegetariánskom balení/, ktoré chutilo tak ako v pravej ázijskej reštaurácii. J
Koniec 2. časti
