
Keď sa delilo Československo, nebola som pri tom.
Niežeby som to ešte nevnímala, no ako správne akčné porevolučné decko som si vymyslela, že pôjdem do Anglicka.Naši to predychávali riadne dlho, no to ešte netušili, s kým majú tú „česť“, a že keď sa to raz v tej hlave uložilo, tak v nej bordel nikto robiť nebude.
Keďže som bola ešte generácia, ktorá musela ruštinu a jej kombajnistov potiahnuť až do skončenia základnej školy, angličtina sa učila veľmi zábavným spôsobom. Mohli sme si ju zvoliť ako nepovinný predmet, no najlepšie na tom bolo to, že naša učiteľka /ešte stále ruštinárka / bola v tom pred nami asi 1 lekciu. / ak vôbec/. Takže sa nám často krát stávalo, že stavbu anglickej vety sme sa snažili logicky zdôvodniť spoločne.Tak som tú anglinu drela po večeroch sama, a čo čert nechcel, 1. ročník jazykovej triedy gymnázia mi neunikol. / to som ešte netušila, aké to bude mať ďalekosiahlé následky .../Všetci návštevníci I.E. sa však v prvom ročníku zmietali v hlbších aj hlbokých depresiách, keďže sme našej veľkej Američanke Lucy na hodinách zemepisu nerozumeli zhola nič...
Niežeby to bolo dôvodom rozhodnutia vycestovať do veľkého sveta, a v podstate si už ani nepamätám, čo za kozmická konštelácia sa mi to urobila nad hlavou,... no aby som stihla ešte v končiacom sa pubertálnom období nachytať britský prízvuk (kedy to vraj funguje najlepšie), v 15 rokoch a 7 mesiacoch som odišla „ta tam“.
Popri všetkých tých prípravách som registrovala hádky o pomlčke, federácii, tmavovlasého Mečiara, z ktorého boli vtedy skoro všetci hotoví, zabávala som sa na „letiskovom“ vítaní delegácie pánom Čalfom, ktorému vlasy viali vo vetre ako ďalšia zástava / dúfam, že sa nikto neurazil, no ja si ho naozaj tak pamätám/, počúvala o prichádzajúcom „druhom národnom obrodení“, o otcoch národa, o utláčaní slovenskej bedače a o tom, že by sme s tým už mali konečne niečo robiť.A celá krajina dostávala povinnú lekciu o význame pomlčky a spojky „a“ a o ich rôznych významoch, ktorých pravé pochopenie nám malo automaticky upratať stôl.
Dúfala som, že sa dohodneme, možno pre to, že termín „veľkého brata“ mi vôbec neprišiel taký nedôveryhodný, asi aj pre to, že ja som mala veľkého brata doma a vedela som, čo s tým.Tá personifikácia mi bola proste strašne sympatická. Páčili sa mi televízne vety: „Miluji tě.“, /znelo mi to strašne sexi/ a všetko české mi prišlo tak normálne „naše“.
No potom prišli slovenské kolky na federálne bankovky a bolo to definitívne.
Do Londýna som ich brala zopár so sebou.
Keď som sa vrátila naspäť, boli už nové bankovky.
Nový štát.
Nové hranice.
No ja som zostala Čechoslovákom.
A stále si hovorím, že by 28.október mal stále zostať aj naším štátnym sviatkom.