Čechoslovakista /článok/, ukázal, že táto téma je stále hodná spoločenskej diskusie, a skúmanie stavu „ako to s nami bolo a je“ je zaujímavá téma. Evidentne máme rôznorodé názory na to, či sme dvojičky, kto je maznák, a kto prvorodený, ale čo tak česko – slovenský, alebo lepšie povedané český a slovenský hokej?
Keďže som od „mala“ mala „na krku“ svojho biologického staršieho brata, všetky chlapčenské vecičky my prirodzene zarástli pod kožu a ako som ešte v tej dobe samovoľným pozorovaním zistila, jednou z najdôležitejších „echtovných“ chlapských športových udalostí bol, a stále je, bezpochyby hokej. No tu vášňe o čechoslovákoch možno nadobúdajú iný rozmer....
Keď sa v osemdesiatom piatom konali v Prahe majstrovstvá sveta, s mojím najobľúbenejším macom Maťom sme to sledovali ako dospeláci, a on si to chudák aj ako fackovací panák zlízol, keď nám občas uchádzal puk príliš často. Ale potom prišlo finále s Kanadou, a ja si ako včera pamätám, ako tam Šejba strelil rozhodujúce góly a konečný výsledok 5:3 z nás spravil majstrov sveta.Tak sme sa doma všetci vyobjímali a Maťo dostal od mamy nové papuče.
Potom prišlo rozdelenie republiky a jednou z najväčších katastrof sa stal fakt, že z pôvodnej hokejovej elity nás presunuli do skupiny CÉ, čo bolo pre mnohých priam národnou urážkou.
To je fakt.
Našťastie sme sa ani v céčku ani v béčku neohriali príliš dlho a znova sme tak stáli zoči voči nášmu už odsťahovanému staršiemu bratovi.
A neviem vlastne odkedy, ale zrazu sa veľmi často začínal skloňovať termín „český syndróm“, „syndróm staršieho brata“ a neviem ešte aké diagnózy, no faktom bolo, že keď sme už museli hrať s nimi, vo vzduchu sa vznášala možná katastrofa.
Ale ani náš veľký brat to zase nemal až tak ľahké. Napriek tomu, že sa po niekoľko rokov ohrieval na absolútnom svetom vrchole, mal zase problém s Rusmi. A neviem, či si to uvedomujete, no my sme s nimi zase až taký veľký problém nemali.
Čo z toho vyplýva? Že bývalý hokejový komunistický blok sa zaujímavo podelil o diagnózy. Česká diagnóza sú Rusi a slovenská Česi. Samozrejme, že sú chvíľky, keď sa diagnóza tvári ako preliečená, no potom to znova príde...
Čo s tým ?
A ako je to vlastne v jednotlivých štvrťfinálových či semifinálových zápasoch, keď sa už jeden z bývalých súrodencov potkol a chýba? Fandíte im ešte?
Toť zrejme aj odpoveď na otázku či sme, aj keď nie pokrvní, ale bratia.
Ešteže sme v Petrohrade stretli vo finále Rusov.
Tak sme to mali isté.... : ))
