Nikto nemôže poprieť, že človek má so zvieratami veľa spoločné. Podobnosť pri stavbe tela či pudovosť vedie mnohých k názoru, že človek s nimi patrí do rovnakej kategórie. Väčší rozdiel je len v mozgovej kapacite, ale keďže prebieha evolúcia, tak je reálne, že aj zvieratá sa niekedy dostanú na úroveň dnešného človeka. Alebo nie?
Na spomínanom názore neviem pochopiť, akoby vďaka obyčajnému časovému vývoju prekonal ľudský druh hranicu, pri ktorej by bytosť dostala novú dimenziu. Človek má totiž oproti zvieratám nielen väčšiu rozumovú kapacitu - to by len vychytralejším spôsobom nasledoval svoje pudy. Človek je ale schopný v porovnaní so zvieratami iracionálneho konania. Je totiž schopný nielen svoj pud ovládať, ale dokonca vedome ísť proti nemu.
Najsilnejšie to asi ilustrujú ľudia, ktorí sú ochotní kvôli rôznym hodnotám obetovať svoj život. Je fascinujúce, keď sú ľudia ochotní zomrieť pre abstraktné hodnoty ako pravda, spravodlivosť, láska a pod. Odkiaľ sa vzala táto „deformácia"? V svete vzniknutom náhodou a riadiacim sa prirodzeným výberom (tj. silnejší zvíťazí) je predsa zjavné, že takéto hodnoty sú výmysel a zmysel má len predlžovanie fyzického života a zachovanie rodu. Ako mohlo do mysle zvieraťa niekedy vniknúť takéto abstraktné (a z hľadiska evolúcie protiprirodzené) myslenie?
Kde sa u človeka vzal vzťah k umeniu - túžba po krásne? Veď z materialistkého hľadiska krása neexistuje a pritom práve tejto bezúčelnej záležistosti zasväcuje množstvo ľudí svoj život.
Ďalej, ako je možné, že prakticky všetky druhy ľudskej spoločnosti sú religiózne, pričom zvieratá nemajú žiadnu tendeciu uctievať bohov? Kto a kedy vo vývoji naučil človeka religiozite - uctievaniu, hľadaniu a bázni pred rôznymi bohmi?
Život človeka obsahuje niečo viac, môžeme to nazvať rozmer ducha, pričom tento nebol daný človeku náhodou. Je to dôsledok toho, že človek bol stvorený (na rozdiel od všetkého ostatného živého) na Boží obraz. To stavia ľudský život do úplne iného svetla. Zmysel života pre akúkoľvek stvorenú entitu totiž najlepší pozná ba až určuje jej stvoriteľ. Ak má človek naplniť zmysel svojho života, potrebuje spoznať svojho Stvoriteľa a Jeho zámer. Povedať, že rozumiem životu lepšie ako On je často zvolená cesta, avšak slepá a prinášajúca deštrukciu.
Fyzický svet v ktorom žijeme nefunguje náhodne, ale sú v ňom prítomné prírodné zákony. Ak si chceme fyzický život udržať, potrebujeme sa im podriadiť (rebélia typu žiť akoby pre mňa gravitácia neexistovala je absurdná). Ale zákony neboli dané len do fyzického rozmeru - Stvoriteľ nám dál aj poriadok pre duchovný rozmer.
Časť poriadku o vzťahu k blížnym, že ich máme milovať, nemáme podvádzať, klamať atď. implicitne chápe väčšina ľudí (napriek tomu, že idú proti prirodzenému výberu). Avšak časť o milovaní a slúžení Bohu najmä novodobý sekulárny človek odmieta. Chápe, že preukázanie lásky blížnemu je všeobecne užitočné, ale nechce pochopiť, že žiť z lásky k Bohu je nemenej užitočné a potrebné.
Zotrvať vo viere, že človek je rovnakej podstaty ako zvieratá prináša úpadok. Človek sa stáva animálnym, hnaný je len svojimi pudmi. Život podľa tohto svetonázoru nemá hlbší zmyslel a tak človek vo chvíľach rozhodnutia volí akoby bol zviera - momentálny pôžitok je viac ako dlhodobé „abstraktné" hodnoty.
Človek si nemôže určiť lepšiu náplň a smerovanie života, než mu pripravil jeho Stvoriteľ. Žiť podľa Jeho zámerov prináša neporovnateľne viac plnosti, zmyslu, radosti, lásky a slobody než akákoľvek človekom vymyslená alternatíva. A predsa sa tak málo ľudí odváži spoznať na vlastnej koži, že Ježiš Kristus je jediná cesta, pravda aj život.
