Atmosféra je presýtená zjednodušenými príbehmi o tých zloduchoch na jednej a dobrákoch na druhej strane, s celkovým nábojom depresívnej nenávisti. Aj z tohto dôvodu je už príliš unavujúce pýtať sa otázky o pravde a obzvlášť tú Prečo?. Podstatný je len pragmatický dôsledok, aký to bude mať na môj spôsob života. Ani pri sviatkoch nie je dôležité, prečo boli vyhlásené, stačí, že je voľno. Nezáleží či to bude sviatok práce, Vianoce, deň ústavy alebo trebárs narodeniny Mickey Mousa. Mne tento pragmatický postoj veľmi nevonia a preto sa pokúsim položiť otázky, ako to robievajú ešte malé, naivné deti.
Média v rámci týchto prázdninových dní rady instantne poinformujú o pôvode Veľkej noci. Vysvetlenie Veľkého piatka a Veľkonočnej nedele v jednej vete môže byť asi takéto: Ježiš z Nazareta sa pred 2000 rokmi nechal dobrovoľne ukrižovať, aby na seba zobral viny ľudstva a následne vstal z mŕtvych.
Táto krátka odpoveď znie divne a vyvoláva otázky typu: Je normálne, aby sa niekto nechal dobrovoľne zabiť za iných? Ako môže niekto vstať z mŕtvych? Ty si videl niekoho takého okolo seba za posledné dni? Pragmatik by na tie otázky asi poznamenal, že spomínaný príbeh je rozprávka, ktorá je výsledkom ľudskej kreativity počas dlhých, nudných, zimných večerov v časoch, keď ľudia ešte nemali TV ani internet.
Nájde sa však aj vrták, ktorý sa nenechá odbiť a kladie ďalšie otázky. Prečo by za nás mal nejaký Ježiš zomierať? Ak som ho o to nežiadal, prečo by sa ma to malo týkať? Ako by on svojou smrťou mohol na seba zobrať niekoho tresty? O akých trestoch sa vôbec hovorí, nestačia nám vlastné zákony a súdy?
Pre dnešnú dobu je myšlienka prenášania vín a trestov na niekoho/niečo iné akoby z iného vesmíru. Kľúčom pre pochopenie môže byť, že pre človeka v staroveku bolo bežné zarezávať rôzne zvery (v horších prípadoch aj ľudí) a obetovať ich kadejakým bohom, aby si ich udobrili. My to dnes klasifikujeme ako primitívne prejavy nevzdelaného človeka, ktorý bol zviazaný iracionálnym strachom.
Dnes predsa vieme, že všetko okolo nás funguje podľa fyzikálnych zákonov a preto nepotrebuje mrhať časom pri udobrovaní si neexistujúcich bohov. Radšej študujeme zákony prírody a investíciou do vlastného vzdelania dostaneme odpovede, ktoré nám sami o sebe umožnia žiť kvalitný život. Naše vedomosti nám pomáhajú napr. keď nám nejaké baktérie spôsobia chorobu. Vtedy vieme po akých antibiotikách siahnuť, namiesto toho, aby sme smerom k nebesám prosili o zázračné uzdravenie. Narozdiel od nich sa už ani nemusíme báť búrky, už vieme veľmi dobre opísať čo ju spôsobuje aj ju celkom dobre predpovedať.
Ale nie na tomto myslení niečo zanedbané? Áno, vieme skúmať aké baktérie okolo nás a v nás pôsobia aj nachádzať látky, ktoré pôsobia na nich. Aj meteorológia je už na vedeckej úrovni, a to napriek našim skúsenostiam s predpoveďou počasia, ktorá nás občas vedie k úvahe, či predsa len žaba na rebríku nie je spoľahlivejšia než matematické modely. Ale sú naše vzdelanie a vedomosti schopné dať odpoveď nato, prečo zrovna tento človek ochorel? Prečo zrovna tohto trafil blesk? Podobne môžeme veľmi presne povedať aký druh trhaviny zabíjal v moskovskom metre, ale kto dá odpoveď nato, prečo zomrelo práve tých niekoľko desiatok ľudí a nie niektorí iní? Môžeme sucho utrúsiť, že vždy ide len o sled príčin a následkov, ktoré nikam presne nesmerujú. To je regulérna odpoveď, ale o to depresívnejšia, pretože nepočíta s existenciou spravodlivosti ani s akýmkoľvek vyšším cieľom či zmyslom života.
V tom je konanie starovekých „primitívnych" ľudí pochopiteľnejšie a prirodzenejšie (v istom zmysle teda aj ľudskejšie) než naše dnešné konanie a odpovede. Oni si pri pohľade na okolnosti a smrť okolo seba uvedomovali, že neovládajú svet a že sa potrebujú skloniť a hľadať pomoc pri tom, kto ho ovláda. Boli síce menej vzdelaní, ale v istom zmysle pokornejší, napr. si uvedomovali, že v božej prítomnosti by nemohli obstáť. Keď potrebovali pomoc, vypočutie ich prosieb bohom, sklonili sa pred ním a obetovali mu. To ukazuje nielen na to, že si uvedomovali obmedzenia svojich schopností, ale aj na ich vedomie vlastného zlyhávania. Pritom zrejme nejde o zlyhanie voči druhému človeku (toho si mohli udobriť z očí od očí), obetovanie zvierat bol skôr spôsob, akým zviera prevzalo pred bohom trest za chyby človeka.
Nie je to kruté a nezmyselné? Ako k tomu prišlo to zviera? Nebolo to len zbytočné utrpenie kvôli paranoidným ľuďom? V prvom rade treba povedať, že obetovanie bolo často spojené s hostinou, kde bola prítomná celá (a teda dosť široká) rodina. Boli obdobia, kedy sa prakticky všetko mäso automaticky zasväcovalo nejakým bohom. Pri porovnaní s dneškom z toho nevychádzame lepšie, lebo zvieratá zabíjame v ešte väčšej miere a s ešte menšou úctou k nim. Sociálny rozmer, kde rodina spolu hoduje, je už dnes v podstate rarita.
Ale kult obetovania mal svoj vážny význam. Človek sa v mnohom cítil bezmocný, odkázaný len na nadprirodzenú pomoc. Pritom si uvedomoval, že má ďaleko od dokonalosti a ak ho nemá boh trestať, ale mu pomôcť, bolo nevyhnutné to s ním nejako vyriešiť. Tým spôsobom, používaným naprieč svetovými náboženstvami, bolo práve kultické obetovanie.
Nechcem propagovať návrat ku zvieracím obetiam, len osvetliť sviatok, ktorý oslavujeme v 21.storočí. Nato je potrebné pochopiť dobu a ľudí, v ktorom vznikol. V tej dobe medzi ostatnými náboženstvami ktoré kulticky obetovalo zvieratá bolo aj židovstvo. Jeruzalemský chrám, kde sa dôsledne napĺňal Mojžišov zákon bol stredobodom identity pravoverného hebreja. Hospodin bol ich Bohom, On sa o nich staral, mal s nimi plán. Veľmi dobre vedeli, že ak majú od Neho získať požehnanie, musia Mu za svoje previnenia obetovávať zvieratá.
V tomto kontexte už myšlienka, že sa nájde niekto spravodlivý, čistý a bude zabitý pre viny ostatných, nie je podivná. Dokonca prijatie tejto myšlienky má praktické dôsledky aj pre nás. To, že majú mnohí krátkodobú zárobkovú činnosť zo šibania a oblievania je môžné aj kvôli tomu, že vtedy nemajú povinnosti ísť s rodinkou na kultickú zabíjačku, kde by namiesto oblievačky zažili trebárs pokropenie krvou. Pritom ukončenie obetí v Eúrope prinieslo až kresťanstvo, keď donútilo svojich obyvateľov prijať myšlienku, že Ježišova obeť je viac než dostatočnou náhradou za podobné rituály.
Ako ale môže byť prenesená vina z jednej bytosti na druhú? Treba priznať, že toto je prakticky tajomstvo, o ktorom nevieme veľa povedať. Ak to nevieme, ako je potom možné tvrdiť, že Ježišova smrť nebola len jedna z mnohých, ale že to bola práve ona, ktorá znamenala odpustenie hriechov ľudstva? Že to Ježiš tvrdil pred svojou smrťou by bola slabá odpoveď. Ale že to hovoril po svojej smrti je postačujúci dôkaz. Ak Ježiš vstal z mŕtvych, tak je to nadprirodzené potvrdenie toho, že všetko, čo hovorí je pravda.
Ako ale môžem veriť takému mýtu, že Ježiš vstal z mŕtvych? Ako sa dá dôverovať svedectvám zopár ľudí, ktorí zomreli už v 1.storočí? Naviac ak je Ježiš živý, prečo sa tu teraz neprechádza medzi nami? Má niečo dôležitejšieho na práci? Keď bol ochotný pre nás zomrieť, prečo nebol ochotný zostať tu medzi nami až dodnes?
Nie je nič cnostné na tom veriť mýtom a klamstvám, treba si dobre rozmyslieť, čomu som ochotný uveriť. Nepovažujme vieru za pojem, ktorý znamená akceptovanie výmyslov a klamstiev. Viera nie je o tom, že čím väčšia lož a nezmysel, tým viac ju potrebujem. Naopak, viera by sa mala spájať len s pravdou. Diskutovať o pravdivosti Biblie a jej svedectiev je na samostatný článok (skôr knihu), ale predsa sa dá niečoho chytiť.
Je logické, že ak je Ježiš živý, mali by sme byť schopný si to sami overiť. Chcem povedať, že my túto možnosť máme napriek tomu, že On fyzicky odišiel. Svojho času Ježiš povedal je, že potom čo odíde, bude vo svete pôsobiť Duch Svätý a On bude svedčiť o Ježišovi aj o tom, čo pre nás vykonal (ev. Jána 16,7-15). Cez úprimnú (a niekedy vytrvalú) modlitbu môžeme hľadať odpovede na naše otázky a môžeme sa osobne presvedčiť, či je Veľká noc historická udalosť, alebo mýtus. Nejde o to poprieť rozum, ale dať Bohu šancu, nech On sám ukáže pravdu. On je Bohom slobody, lebo inak sa úprimný vzťah lásky vybudovať nedá. Ak je z našej strany záujem, On k nám pristúpi. Individuálne, ku každému tak ako je pripravený a ako to znesie. On jediný môže dať (a dáva) odpoveď, uistenie, že Kristova smrť a vzkriesenie nie je mýtus, ale životodarná pravda.
