Na začiatok je potrebné priznať, že nemáme všetky odpovede, najmä na otázku Prečo? Zmysel mnohých situácií, kedy trpíme, pre nás zostáva tajomstvom po celý život. Sú však aj veci, ktoré sú nám dostupné, aby sme ich poznali. O tých sa pokúsim napísať. Viem, že neexistuje žiadne všeobecné a abstraktné zlo a utrpenie, ale vždy sa vyskytuje len u reálnych ľudí, sú to konkrétne situácie a konkrétne bolesti. Lepšie by bolo porozprávať sa osobne, ale pokúsim sa aspoň citlivo využiť to, čo mi umožňuje písaný článok.
Skúsme pochopiť otázku - Spochybňuje zlo okolo nás to, že by mal existovať dobrý Boh?
Napadá mi protiotázka: Odkiaľ vieme rozoznať dobré od zlého? Odkiaľ sa v nás berie túžba po spravodlivosti? Ak má dnešný materialistký pohľad pravdu, tak neexistuje žiadne dobro a zlo. Existuje len právo silnejšieho. Hitler nemohol byť zlý, lebo zlo neexistuje. On len využil moc, ku ktorej sa vypracoval, ako sa to jemu páčilo. Evolúcia nemôže obsahovať žiadnu etiku, ak sme len dočasne pohyblivý kus mäsa a kostí. Každý jedinec má bojovať o prežitie a to tak, aby silnejší prežil, teda pokojne aj na úkor ostatných -slabších.
Ak ste na tom rovnako ako ja, a odmietate, že by napr. vraždy a znásilnenia boli normálne a zhodneme sa, že to nemá nepatriť do sveta, v ktorom chceme žiť, odkiaľ to máme? Ako môže človek so subjektívnym vnímaním hovoriť o objektívnom dobre a zle? Ako je možné, že je všeobecná zhoda medzi ľuďmi napr. na tom, že vražda je zlá? Je to náhoda? Ak vnútorne vieme, že existujú vyššie, objektívne zákony ako iba premenlivé zákony štátu, volá nás to k otázke: Kto tieto zákony stanovil? A najmä kto a kde je ten Sudca, ktorý sa postará o naplnenie spravodlivosti?
Existuje ale nejaká odpoveď na našu frustráciu, keď Boh, ako vytúžený garant dobra a spravodlivosti, mlčí?
Ak vôbec existuje, akoby bol skutočne len ďaleko na obláčiku a o nás ani pohľadom nezavadil...alebo nie? Za seba môžem povedať, že neverím v žiadneho vzdialeného, neznámeho, neosobného či ľahostajného boha. Naopak Boh, ktorého poznám (a najmä ktorý pozná mňa), sa vzdal svojho pohodlia, prišiel medzi nás a rozprával našou rečou. Ale nezostal u toho, aby sa s nami rozprával a učil nás ako správne uchopiť život. On ako jediný skutočne nevinný sa absolútne ponížil a nechal sa umučiť k smrti. Boh, ktorý sa nám dáva poznať a pozýva nás do osobného vzťahu je Pán Ježiš Kristus - Boh, ktorý bezmocne visí na kríži a znáša utrpenie. Tu to nekončí - prečo to všetko podstúpil? Krv na kríži prelial práve preto, aby nás vytrhol z biedy, stratenosti a beznádeje.
V Ježišovi Kristovi poznám Boha, ktorý vidí a rozumie mojej biede a bolestiam lepšie, než ja sám. On je Boh, ktorého dobrota prejavená v aktívnej láske prekonáva všetky moje očakávania. Pohľad na kríž mi v bolesti pomáha viac, než by mnohí verili, že môže pomôcť. Láska, ktorú preukázal, mi dáva silu znášať bremená. Keď sa rúcajú moje predstavy o živote, som uväznený vo vlastných chmurných myšlienkach, všetko pre mňa stráca zmysel, vtedy mi dáva pravú slobodu. Aj keď sa moje plány rúcajú, môžem vidieť, že tie Jeho, ktorých som súčasťou, nemôže zmariť nikto. V Ňom nachádzam pravý pokoj a zmysel všetkého snaženia.
Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: Pre Teba sme usmrcovaní celý deň, pokladajú nás za ovce na zabitie. Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze Toho, ktorý si nás zamiloval. Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.
(Apoštol Pavol, List Rimanom 8,35-39)
