O nereagovaní na frustrujúce komentáre

Písmo: A- | A+

V poslednej dobe mám výrazne zvýšenú potrebu reagovať na komentáre (čo inak nikdy nerobím), ktorých hlavnými predmetmi sú väčšinou akési snahy poukázať na prebiehajúcu diktatúru a stratu slobody...

V poslednej dobe mám výrazne zvýšenú potrebu reagovať na komentáre (čo inak nikdy nerobím), ktorých hlavnými predmetmi sú väčšinou akési snahy poukázať na prebiehajúcu diktatúru a stratu slobody, údajne zapríčinenú pandémiou covidu-19. Výrazne tomu prispelo aj nedávne celoplošné testovanie, ktoré malo za následok často odvážne a rozhnevané vyhlásenia súvisiace práve s údajnou diktatúrou. Osobne seriózne zvažujem, že obmedzím návštevu sociálnych sietí, pretože len pri napísaní prvej vety tohto príspevku mám najväčšiu chuť prestať písať, pretože niečo absurdnejšie by ma v živote nenapadlo. Nechce sa mi k tomu ani len vyjadrovať, podobne, ako sa nikto s minimom rozumu v hlave nemieni vyjadrovať na otázky, či bol alebo nebol holokaust alebo či je Zem plochá. Je to absolútne iracionálne, scestné, spiatočnícke a jednoducho hlúpe. Vzhľadom na prebiehajúci vývoj vedy, výskumu a techniky je to doslova trápne. Prečo potom nereagovať na podobné komentáre, si človek väčšinou zodpovie sám, hneď akonáhle na ne zareaguje. Je to zbytočné a viac-menej to uráža nielen jeho alebo jej rozum, ale rozum ako taký. Avšak, niekto môže stále namietať, a preto by som sa rád vysvetlil podrobnejšie.

Dnes má každý svoj názor. Zatiaľ čo na Slovensku sa ľudia búria proti opatreniam, v Hong Kongu sa ešte v marci ľudia búrili proti nedostatočným opatreniam. Názory sa často opakujú a utvárajú akýsi vzorec, podľa ktorého by sme azda aj mohli posúdiť stav spoločnosti. Lenže sociálne siete a komentáre sú jedna veľká bublina a mne sa nechce veriť, že by sme na tom boli tak zle, ako nás reprezentujú práve ľudia na sociálnych sieťach. Nie je názor ako názor, čo sa mi v prípade covidu viac a viac pripomína. Je rozdiel mať názor na medicínu, vedu a techniku a niečo iné je mať názor na politiku, umenie alebo šport. Inak povedané, existujú názory a existujú fakty. Neznalosť týchto faktov nikoho neospravedlňuje šíriť na internete hlúposti. Predtým, než budem prejavovať svoj názor, bolo by lepšie si vôbec zistiť, či neexistujú už dávno podložené dôkazy, ktoré môj názor celkom vyvracajú. A nemyslím tým, že si prečítam o chrípke na wikipédii a potom budem dávať rozumy. Existujú knihy založené na výskumoch, skúsenostiach a vedeckých zisteniach, ktoré laické názory absolútne vyvracajú. Ide o knihy, ktorých informácie sú všeobecne akceptované. Ide o niečo jasné, dané a často dokonca nespochybniteľné. A ak niekto povie, že nechápe, prečo sa zdraví ľudia testujú, možno nikdy nepočul o chorobách, ktoré existujú aj napriek tomu, že sa človek zdá byť zdravý. A nie, zdravým rozumom tieto ochorenia neobjavíte. Na to je tu medicína a veda. Toto všetko úzko súvisí s takzvaným Dunningov-Krugerov efektom. Čím menej o niečom viem, tým viac sa domnievam, že tomu rozumiem. Je to niečo ako keď v galérii u Pollocka alebo Rothka tvrdíte, že to namaľuje aj Vaše decko.

Niekedy mi príde, že obsah názoru nie je ten základný problém. Pravda je komplikovaná, často protichodná. Každý jeden sme niekedy ten hrozný vodič, každý jeden v skutočnosti nadávame sami na seba. Pretože robíme to isté, len to nevidíme. Horší problém ako samotný názor je v jeho podaní. Istota, arogancia, cynizmus alebo nenávisť, to všetko sa pripletie do našej myšlienky, ktorá vypĺňa náš komentár, náš názor a je to práve tento pocit, tento náznak skrývajúci sa za slovami - gramatická chyba, vulgarizmus, neomylnosť, útok, zovšeobecňovanie, absencia akéhokoľvek náznaku pokory – jednoducho, táto výplň slov alebo náznaky medzi riadkami vyjadrujú viac, než všetko ostatné v danej vete, v danom komentári. Nechcem útočiť na dialóg, pretože z dialógu takzvanou dialektickou cestou môžeme prísť na množstvo nových a zásadných zistení. Ja poviem A, ty povieš B a C bude o krok bližšie k pravde. Teraz mám skôr na mysli ten extrém, tú konšpiráciu, tú absenciu akejkoľvek racionality, to dedukovanie z vetra a tvorenie si záverov z domnienok a pocitov, tú vulgárnosť a násilnosť davu. Pretože v týchto prípadoch asi ozaj netreba na obyčajné, frustrované a nenávistné komentáre, kričiace do prázdneho éteru, reagovať.

Avšak niekedy sa mi zdá, že človek môže mať zaujímavé myšlienky, zaujímavé názory, síce nemusia byť úplne totožné s tými našimi, a vlastne to ani nie je úplne vyžadované, pretože treba pamätať na to, že vy nie ste ten múdry, ktorý každého napraví, vychová a každému takzvane otvorí oči. Je ale mierne šokujúce, že v súčasnosti veľa ľudí naklonených proti nariadeniam vlády skončí od celkom racionálnych úvah o sociálnych a finančných problémoch, súvisiacim so stratou zamestnania v týchto ťažkých časoch, u ničím nepodložených tvrdení, pozor - tvrdení s veľkým T - o sprisahaniach farmaceutických spoločností, nastoľovaní autoritárskych režimov, odmietaní vakcinácie kvôli čipovaniu (?) a podobných konšpiračných nezmyslov. Osobne nemám nič proti šokujúcim tvrdeniam. V minulosti bola Zem stredom vesmíru, nápady o rakete, ktorá vynesie ľudí na Mesiac boli rozprávky, ľudia sa pozerali na myšlienky o lietaní a parných strojoch, ako sa dnes pozerajú ľudia na konšpirátorov. Ale v tomto je jeden zásadný rozdiel, ktorý opäť raz súvisí s predchádzajúcimi myšlienkami, založenými na absencii akýchkoľvek dôkazov alebo hodnoverných zdrojov. Namiesto nich prevláda akýsi „názor“ bez akéhokoľvek kontextu v danom obore.

Napokon poviem len toľko, že je úplne jedno, čo tu píšem. V základe to asi píšem viac sám pre seba, ako pre hocikoho iného. Je to istá forma meditácie, očisty, pretože nechcem reagovať na hlúpe názory, nechcem nikoho konkrétneho vychovávať, pretože nielenže je to márnivosť, v zásade je na tom niečo veľmi arogantné a naduté. Najmä sa nechcem s nikým hádať, pretože si myslím, že v hĺbke duše, má väčšina z nás len dobré úmysly. Navzájom sa možno len nechápeme. Avšak opakujem, moja kritika skôr smeruje na extrémne iracionálne, až ignorantské vyhlásenia cynických tvrdohlavcov, pyšných na vlastný „zdravý rozum“. Koniec koncov, ako povedal Oscar Wilde, „Všetko, čo by stálo za to vedieť, sa nedá naučiť.“ (orig. Nothing worth knowing can be taught). Niekde som našiel, že sa to prekladá aj ako, „nič sa nedá naučiť.“, čo je, samozrejme, hlúposť. No žijeme v dobe fráz, zjednodušených citátov, ktoré dokážu ľuďom niekedy pomáhať, inokedy v prípade mýlenia si pojmov ich môžu nepriamo ničiť, ničiť ich vzťahy, ničiť ich svetonázor alebo ich zadebniť vo vlastnom tele označkovanom hrdými vyhláseniami typu, „som, aký som“.

Myslím si, že tento tvrdohlavý vzdor prijať fakty alebo aspoň pochybnosti v rozpore s vlastnými „názormi“ je oveľa horší problém. A teraz nemyslím len stále otvorený a skúmaný covid a jeho dopady na ľudské zdravie. Stále sa veľa nevie, a preto by som bol opatrný s veľkými vyhláseniami. V tomto prípade môže znamenať veľká istota a absencia opatrnosti niekoho iného smrť. A naučená obrana o akomsi strašení a šírení paniky je rovnaká asi ako ignorancia hnisajúcej rany. Cena je skrátka vysoká a človek si ju možno uvedomí, až keď dostane do rúk možnosť rozhodovať a niesť zodpovednosť. Napokon však dopadajú slová na neúrodnú pôdu a hádka pokračuje do nekonečna. Každý má vlastnú pravdu a čo ostáva je len akási povrchná snaha o slušnosť, založená na vzájomnom prianí pekných večerov. A preto, aj napriek občasným silným pokušeniam, nereagujem na frustrujúce komentáre.

Skryť Zatvoriť reklamu