„Trvalo mi celú večnosť, než somku tebe priliezla. Odpusť, nemohla som skôr" ospravedlňuje sa húsenica. „Už z ďalekasom si všimla, že máš nové púčiky. Aké sú len utešené..."
„Dobrý deň" odpovedal kvietok a ihneďsa začal sťažovať na vošky, ktoré ho stále obhrýzali. Po obtiažach s voškamiprešiel ku chorým koreňom, nekvalitnú hlinu, obviňoval neporiadnu gazdinku, ktoráho pravidelne nepolievala....∞
Kvietok rozprával deň, týždeň,mesiac...a húsenica počúvala, a počúvala... Pomaly sa na parapetnej doske zakrútila,až to vyzeralo, že sa zakuklí. Neskôr kukla, z ktorejvyletel motýľ, prischla na obločnici.
A kvietok? Stále iba rozprával...a rozprával... Celkom sa uzavreldo seba a svojich problémov, pre ktoré si ani nevšimol, že mu pred nosom „uletel"priateľ...
Ak chceš niekoho skutočne stretnúť, najskôr musíš vyjsť zvlastného domu.
...a srdce sa naplní radosťou. V tom je čaro ozajstného stretnutia...
PS: Milí moji priatelia, často sa mi stáva, že som ako kvietok, nedovidím ďalej než na špičku vlastného nosa, hoci by mi na ňom sedel ten najkrajší motýľ. Pre vlastný egocentrizmus neviem byť dobrým priateľom.Neviem, či sa niekedy polepším, ale posnažím sa ;) Odpustite, ak som niekedy nevidela vaše „polámané nôžky". Veľa sa od vás učím.
